7Sžsk/1/2021

1. Z administratívnych spisov žalovanej a z napadnutého rozsudku vyplýva, že ďalšia účastníčka na základe povolenia z 30. mája 2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo pre dospelých. Slovenská lekárska komora jej ešte 2. decembra 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0473/05. Ďalšia účastníčka ako jediná spoločníčka následne založila obchodnú spoločnosť F., ktorá vznikla 12. júna 2008. Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 3. júla 2008 povolil tejto spoločnosti prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie - v kategórii lekár v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo so začiatkom prevádzkovania od 1. septembra 2008, s tým že ďalšia účastníčka bude jej odborným zástupcom. Tým istým rozhodnutím zrušil s účinnosťou k 31. augustu 2008 jej skoršie povolenie z 30. mája 2006.

samostatne zárobkovo činnej osoby. 2. Po zistení, že ďalšia účastníčka je aj naďalej (po 31. auguste 2008) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaná pobočka rozhodnutím zo 14. apríla 2016, č. 63676-25/2016-TT, vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ďalšej účastníčke nezaniklo 31. augusta 2008, ale zaniklo až 30. júna 2010.

samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 (do 31. decembra 2007 išlo o ods. 10) cit. zák. Keďže ďalšia účastníčka za rok 2009 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov, jej príjem pod túto hranicu prvýkrát klesol práve v tomto roku.

samosprávneho kraja zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, nemohla ďalej dosahovať príjmy a vykonávať činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 1. septembra 2008 dosahovala príjem len ako zamestnanec spoločnosti F. ktorá bola platiteľom poistného na sociálne poistenie. Žalovaná podľa žalobkyne nevzala do úvahy, že podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. sa samostatná zdravotnícka prax mohla vykonávať len v inom zdravotníckom zariadení, na ktoré sa vyžaduje povolenie samosprávneho kraja, ktorým

nepodala. V oboch rozhodnutiach bolo zhodne skonštatované, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. možno zdravotnícke povolanie vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe upravenej v § 68 ods. 1 písm. a) cit. zák. (tzv. licencia L1A). Táto licencia nie je podmienkou na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; podmienkou na vydanie takéhoto povolenia pre právnickú osobu je, aby jej odborný zástupca mal licenciu na výkon odborného zástupcu upravenú v § 68 ods. 1 písm. c) cit. zák. (tzv. licencia L1C). Licencia L1A oprávňovala na dosahovanie príjmov podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, preto jej držiteľ spĺňal definíciu

L1A, ale licenciu na výkon zdravotníckeho povolania upravenú v § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z. (tzv. licencia L1B). Keďže ďalšia účastníčka disponovala oprávnením na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, a zároveň jej príjem v rozhodujúcom období presiahol zákonom stanovenú hranicu, splnila tým legálnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. To, že žalovaná na základe odhlášky vyznačila v spise zánik poistenia k 31. augustu 2008, nie je rozhodnutím o zániku poistenia, takže vydaniu rozhodnutia zo 14. apríla 2016 nebránila prekážka právoplatne

SSP toto rozhodnutie zrušil. Vytkol žalovanej, že porušila zásadu súčinnosti a procesné práva ďalšej účastníčky, pretože jej neoznámila začatie konania v spornej veci, čím jej neumožnila vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Rozhodnutie žalovanej vydané po vyše siedmich rokoch od prijatia odhlášky, kedy ďalšia účastníčka v dobrej viere mala za to, že dátum ňou vyznačený nie je sporný, považoval za nepreskúmateľné a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 1 a 4 cit. zák. Nestotožnila sa so záverom žalovanej, že na vznik povinného poistenia postačuje, aby lekár bol držiteľom licencie, bez ohľadu na to, či ju i skutočne využíva.

Preto správny súd vyložil ustanovenie § 21 ods. 1 cit. zák. tak, že účasť na povinnom poistení by sa mala posudzovať osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu. Stotožnil so žalovanou, že vyznačenie zániku povinného poistenia v spise na základe odhlášky nie je rozhodnutím vo veci a zákon č. 461/2003 Z. z. jej neustanovuje lehotu na preverenie sporných skutočností.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nielen s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Jej držiteľ môže priamo vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo ďalšej účastníčke až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 9 cit. zák. Podanie odhlášky samo osebe nemá za následok zánik povinného poistenia. Žalovaná pri vydaní rozhodnutia nepostupovala v rozpore so zákonom, pretože podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. možno za úkon, ktorým sa začína konanie, považovať aj doručenie rozhodnutia; tento názor zodpovedá aj ustálenej praxi súdov. Ďalšia účastníčka mohla svoje práva hájiť napr. podaním odvolania, čo však neurobila. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že by nerozhodla v primeranej lehote. V čase podania odhlášky o existencii licencie L1A nevedela a dozvedela sa o nej až v roku 2015, keďže ďalšia účastníčka si nesplnila svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) cit. zák. a o jej existencii ju neinformovala. Nestotožnila sa s rozhodnutím veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a podotkla, že veľký senát najvyššieho súdu bude o tejto problematike rozhodovať znova. 7. Žalobkyňa a ďalšia účastníčka navrhli kasačnú sťažnosť zamietnuť, pretože sa stotožnili s napadnutým rozsudkom.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z najvyššieho súdu (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.

To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019). 11.

12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 14. apríla 2016 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z toho, že ďalšia účastníčka je držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0473/05 z 2. decembra 2005 (s právoplatnosťou od 12. januára 2006). Ďalej žalovaná pobočka vychádzala z obsahu daňového priznania ďalšej účastníčky, z ktorého zistila, že jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti klesol prvýkrát pod zákonom stanovenú hranicu v roku 2009. Ďalšia účastníčka tento skutkový základ nijako nespochybnila, keďže proti rozhodnutiu ani nepodala odvolanie.

13. Názor žalobkyne a ďalšej účastníčky, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak.

poistenia. 14. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Rovnako žiadne ustanovenia tohto zákona neustanovuje, že by vznik či zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bol závislý od toho, či poistenec bol alebo nebol dobromyseľný o dátume zániku. Ako žalovaná správne zdôraznila v kasačnej sťažnosti, postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 , ako aj vznik alebo zánik jej povinného poistenia podľa § 21 cit. zák. nastáva vtedy, ak sú splnené príslušné zákonné podmienky. Vedomosť či nevedomosť, prípadne dobromyseľnosť alebo nedobromyseľnosť poistenca o tom, či sú tieto podmienky splnené, nie sú podstatné. Pokiaľ má byť plynutie času na účely

ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (dobromyseľnosť či nedobromyseľnosť poistenca), ale na objektívne okolnosti.

Len čo ich žalobkyňa vzniesla v proteste prokurátora, žalovaná sa s nimi vyrovnala v ďalších rozhodnutiach. 16. Podstatnou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj rozsudok a ktorej sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala ďalšej účastníčke povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 18. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor vyslovený v žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení.

Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie.

osobou. Naopak, mohla ňou byť, pretože oprávnenia na tieto formy výkonu sú rozdielne a jedno nevylučuje platnosť alebo účinky druhého. 19. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 ods. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Účasť držiteľa takejto licencie na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (no nielen na základe tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. Z citovaných ustanovení však nijako nevyplýva, že by žalovaná mala skúmať, či príjem podľa § 21 ods. 1 cit. zák. ďalšia účastníčka dosahovala len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie alebo či ho prípadne dosahovala na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia. Opačný názor, podľa ktorého mala

IV. Záver

20. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Ak žalobkyňa nevezme správnu žalobu späť, správny súd o nej rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 21. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 14. septembra 2022