7Sžsk/121/2020

1. Žalobca je poľský štátny občan, ktorý bol na základe pracovnej zmluvy v roku 2013 a 2014 v pracovnom pomere u svojho zamestnávateľa - ďalšieho účastníka (PLATINUS, s.r.o.) a okrem toho vykonával tiež zárobkovú činnosť na vlastný účet v Poľsku. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu na sociálne poistenie v Sociálnej poisťovni, pobočke Čadca. Táto pobočka rozhodnutím zo 4. novembra 2013 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti žalobcovi nevzniklo „od 1. februára 2013 podľa slovenskej legislatívy“. Vyšla pritom zo zistenia, že žalobca reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky. Ďalší účastník podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu včas, žalobca ho podal oneskorene. 2. Žalovaná svojím rozhodnutím z 22. mája 2019, č. 12272-6/2019-BA, zamietla odvolanie ďalšieho účastníka v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne v Čadci. Vo veci samej odkázala na to, že oznámením poľského nositeľa sociálneho zabezpečenia bolo v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, (vykonávacie nariadenie) s konečnou platnosťou určené, že žalobca od 1. februára 2013 podlieha len poľskému systému sociálneho zabezpečenia. Poznamenala, že oneskorené odvolanie žalobcu neprejednávala. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom zamietol správnu žalobu žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Vyšiel z toho, že ak došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (v tomto prípade poľských), bola žalovaná povinná rešpektovať ho. Mohla však - za rešpektovania tohto určenia - vydať rozhodnutie, že žalobcovi od 1. februára 2013 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, keďže ho zamestnávateľ na toto poistenie prihlásil, aj keď mu nemal podliehať.

4. Včas podaným odvolaním, ktoré Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 55 ods. 3 SSP posúdil ako kasačnú sťažnosť, sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku správneho súdu, ako aj rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne rozhodnutia vo veci samej tak, že mu vzniklo poistenie v období od 1. februára 2013 do 16. mája 2014. Namietol, že rozhodnutie poľského nositeľa poistenia o určení uplatniteľných právnych predpisov nie je právoplatné. Vytkol správnemu súdu, že v rozpore s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii nevychádzal pri rozhodovaní z nariadení Európskej únie, ale z vnútroštátneho zákona. Namietol tiež, že výklad slobody pohybu zamestnancov, ktorý použil správny súd, odporuje čl. 45, 46 a 48 ZFEÚ a je aj v rozpore so zákazom diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Okolnosť, že pracovník vykonáva prácu len na čiastočný úväzok, nemôže znamenať, že by bol vylúčený z uvedených slobôd. Zistenie kontrolných zamestnancov žalovanej a Inšpektorátu práce v Žiline, že žalobca nevykonáva na území Slovenskej republiky žiadne, resp. len marginálne práce, považoval za neodôvodnené, v rozpore s obsahom iných tvrdení žalovanej a namietal, že správny súd pochybil, ak tento skutkový záver prevzal. Žalobca predkladal dôkazy o tom, že prácu na území Slovenskej republiky vykonával, žalovaná ich však nezohľadnila a nezistila riadne skutkový stav. Žalobca zopakoval svoje tvrdenia, že na tomto území prácu vykonával, propagoval služby a produkty. Činnosť žalovanej považoval za účelovú s cieľom vylúčiť žalobcu zo systému sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike. Tvrdil, že slovenskí občania nie sú povinní preukazovať vykonávanie práce v Slovenskej republike, preto je tento postup aj diskriminačný voči poľským občanom. Namietol tiež porušenie čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, keď činnosť žalobcu v Slovenskej republike nebola marginálna, k čomu poukázal na judikatúru poľských súdov. V závere spochybnil postup určenia uplatniteľných právnych predpisov, pretože namiesto toho, aby žalovaná vychádzala zo zistení poľskej inštitúcie, vychádzala poľská inštitúcia z rozhodnutí žalovanej. Vzniknuté nezrovnalosti si však mali obe inštitúcie najskôr vyriešiť vzájomnou spoluprácou. To viedlo k porušeniu čl. 6 a 16 vykonávacieho nariadenia, ako ak porušeniu čl. 13 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení.

7. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z najvyššieho súdu (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že ho treba zrušiť z iných dôvodov, než žalobca namietal v kasačnej sťažnosti. 8.

Podanie odvolania po uplynutí zákonom určenej lehoty v zásade nemožno považovať za vyčerpanie riadneho opravného prostriedku. 9. V prerokúvanej veci žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania rozhodnutí konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu tohto zákona rozhodovala v prvom stupni pobočka Sociálnej poisťovne. Proti jej rozhodnutiu môže účastník konania podľa § 214 ods. 1 cit. zák. podať odvolanie, o ktorom rozhoduje ústredie [§ 179 ods. 1 písm. b) zákona č. 416/2003 Z. z.] a ktoré zásadne má odkladný účinok na právoplatnosť rozhodnutia pobočky (porov. § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Odvolanie sa v tu prejednávanej veci muselo podať v lehote 30 dní od oznámenia rozhodnutia (§ 215 ods. 2 zákona č. 461/2003

10. V prerokúvanej veci bolo rozhodnutie pobočky žalovanej v Čadci zo 4. novembra 2013 žalobcovi doručené písomne 31. marca 2014. Lehota na podanie odvolania proti nemu tak žalobcovi uplynula 30. apríla 2014. Ak žalobca podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu až 7. mája 2014, podal ho sedem dní po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Z uvedeného je teda zrejmé, že žalobca sa v rozpore s § 7 písm. a) SSP domáhal preskúmania takého rozhodnutia, pred ktorého právoplatnosťou riadne nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon priznával. Jeho správna žaloba tak bola v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná, chýbala jej teda jedna zo základných procesných podmienok. Podľa § 97 SSP mal pritom správny súd počas celého konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. Správny súd túto svoju povinnosť nesplnil a rozhodol vo veci napriek tomu, že mal správnu žalobu podľa cit. § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietnuť. K rovnakému záveru pritom dospel vo svojej judikatúre aj tunajší súd (porov. rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 89/2020).

12. Kasačný súd teda zistil, že napadnutý rozsudok správneho súdu je nezákonný, keďže správny súd nemohol vo veci konať. Preto podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil. 13. Zo znenia § 462 ods. 1 SSP je zrejmé, že kasačný súd môže po zrušení rozsudku buď vrátiť vec na ďalšie konanie, alebo konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí. Citované ustanovenie by pri doslovnej interpretácii nedovoľovalo kasačnému súdu priamo rozhodnúť o odmietnutí žaloby. Odmietnutie žaloby a zastavenie konania sú však v podstate dva rovnocenné spôsoby ukončenia konania v prípade, že nie sú splnené procesné podmienky (podobne aj dôvodová správa k § 97, pozri Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335). V obidvoch prípadoch nejde o meritórne, ale procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí bez toho, aby sa súd zaoberal vecou samou. Preto podľa kasačného súdu niet dôvodu pristupovať k obom situáciám odlišne v prípade, že nedostatok procesnej podmienky je celkom jasný a ďalšie konanie zo strany správneho súdu nie je potrebné. Opačný výklad by inak celkom bezdôvodne odlišne pristupoval k účastníkom v prípadoch, kedy nedostatok podmienok konania vedie k odmietnutiu žaloby, oproti prípadom, kedy vedie k zastaveniu konania. 14. Kasačný súd tak dospel k záveru, že ak dôvodom zrušenia rozsudku správneho súdu je nedostatok procesných podmienok, ktorý by mal viesť k odmietnutiu žaloby podľa § 98 SSP, môže o odmietnutí žaloby rozhodnúť priamo kasačný súd spolu so zrušením napadnutého rozsudku podľa § 462 ods. 1 SSP analogicky. Na základe toho odmietol aj správnu žalobu žalobcu, ktorá bola podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP neprípustná. 15. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 4 SSP taktiež analogicky. Zrušením rozsudku správneho súdu a odmietnutím žaloby už nebude správny súd vydávať žiadne ďalšie rozhodnutie vo veci, preto kasačný súd rozhodol tak o trovách kasačného konania, ako aj predchádzajúcich trovách pred správnym súdom. Pri rozhodovaní vychádzal z § 170 písm. a) v spojení s § 467 ods. 1 SSP, podľa ktorého nemá žiaden z účastníkov právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.