7Sžsk/12/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:7019200283.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2Sa/9/2019
- IČS
- 7019200283
- Citované
- 6× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: V. C., nar. XX.X.XXXX, bytom Ť. XXXX/XX, XXX XX K., právne zastúpený JUDr. Tatianou Jánošikovou, advokátkou so sídlom Rooseveltova 6, 040 01 Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.2.2019, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Sa/ 9/2019-55 zo dňa 28.9.2020, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Sa/9/2019-55 zo dňa 28.9.2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Košiciach 2Sa/9/2019-55 zo dňa 28.9.2020 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 34499-2/2019-BA zo dňa 21.2.2019 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice č. 21266/2018-KEM-DvN zo dňa 19.12.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil správnemu orgánu I. stupňa na ďalšie konanie.
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nepriznaní nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcovi. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1 č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, 2, 5 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“). Z odôvodnenia vyplýva, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 4.10.2014 do 3.10.2018 tento nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a na území iného členského štátu preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti od 13.10.2014 do 3.10.2018, 1452 dní. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných,
osobných a iných väzieb žalobcu na Slovensku prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobca sa dlhodobo zdržiaval, býval a trávil pracovný i mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane v Spojenom kráľovstve. Vlastníctvo darovanej nehnuteľnosti, spotrebný úver, potvrdenie o liečbe v Spojenom kráľovstve nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu a stabilitou zamestnania prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní žalobcovho centra záujmov. Všetky tieto skutočnosti preukazujú primárne vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve v Spojenom kráľovstve. 3. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že žalobca sa podľa údajov uvedených v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti, zo dňa 23.11.2018, zdržiaval na území Veľkej Británie v období od septembra 2013 do októbra 2018, t. j. viac ako 5 rokov. Z informačného systému Sociálnej poisťovne bolo zistené, že žalobca vykonával zárobkovú
činnosť na území Veľkej Británie už aj v období od 4. októbra 2008 do 23. decembra 2011, t. j. viac ako 3 roky. Následne bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie na Slovensku, požiadal o dávku v nezamestnanosti, ktorá mu bola priznaná a vyplácaná od 28. decembra 2011 do 31. mája 2012. V období od 15. júna 2012 do 31. augusta 2013 bol
navrhovateľ povinne poistený v nezamestnanosti v pracovnom pomere na území Slovenska. V žiadosti o dávku v nezamestnanosti žalobca uviedol, že na území Veľkej Británie bol zamestnaný v jednom pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu neurčitú a trval od
2. septembra 2013 do 3. októbra 2018. V zmysle formulára U1 (bod 3.4), zo dňa 25. októbra 2018, bol tento pracovný pomer navrhovateľa ukončený z dôvodu výpovede zamestnanca. Na základe uvedených skutočností možno navrhovateľovu pracovnú situáciu vo Veľkej Británii jednoznačne hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský pracovný trh. Žalobca je slobodný, na území Veľkej Británie sa nezdržiaval s blízkymi osobami.
Podľa svojich tvrdení uvedených vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, zo dňa 23. novembra 2018, mal žalobca v období, v ktorom vykonával zárobkovú činnosť vo Veľkej Británii na území Slovenska priateľku a rodičov, za ktorými sa vracal 3-krát ročne.
V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil navrhovateľ viaceré rezervácie leteniek, podľa ktorých sa na Slovensko vracal 3-4krát ročne. Z dokladov, ktoré žalobca predložil v priebehu konania o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, je zrejmé, že na území Slovenska vlastní nehnuteľnosť - rodinný dom, ktorý nadobudol do vlastníctva v roku 2005 na základe darovacej zmluvy. V tomto rodinnom dome v súčasnosti býva. Na území Veľkej Británie býval v podnájme. Žalobca bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia. V súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 boli celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie, vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a platenie poplatkov s tým spojených, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné návraty
na Slovensko každé 3 mesiace za príbuznými a priateľkou), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej
Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie. V súvislosti s prítomnosťou príbuzných a priateľky žalobcu na Slovensku a v súvislosti s jeho vlastníctvom nehnuteľností nadobudnutej darovaním v roku 2005 žalovaná uviedla, že na tieto skutočnosti bolo pri posudzovaní bydliska navrhovateľa prihliadnuté: Prítomnosť rodinných príslušníkov a vlastníctvo nehnuteľnosti, ktorú navrhovateľ v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii reálne využíval na bývanie preukazujú, že navrhovateľ si zachoval isté väzby na území Slovenska, avšak tieto väzby v porovnaní s ostatnými skutočnosťami, najmä v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou vo Veľkej Británii, stabilnou pracovnou situáciou, orientáciou na britský pracovný trh, ale taktiež aj s prihliadnutím na pomerne stabilnú bytovú situáciu, primeranú pomerom vo Veľkej Británii, jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku
4. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná. 5. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie na zistenie toho, či je možné dosiahnuť dohodu členských štátov vo veci posúdenia bydliska žalobcu zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).
V danej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a Sociálnou poisťovňou, pretože príslušná britská inštitúcia za daných okolností nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu. Žalovaná preto správne zvolila priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a/ a b/ vykonávacieho nariadenia.
6. Správny súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave, ak správny orgán nevykonal dokazovanie o sporných otázkach aj výpoveďou žalobcu, resp. výpoveďou ďalších ním označených osôb, ktoré by mohli preukázať, či žalobca v období, ktoré je rozhodné pre posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti mal alebo nemal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Žalovaná pri svojom rozhodovaní vychádzala iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, ktoré vyhodnotila tak, že za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti, t. j. Veľkú Britániu.
Správny súd v tej súvislosti poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/5/2012 zo dňa 30.1.2013, v ktorom bol vyslovený názor: „Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia.
Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislosti aj na ujmu žiadateľa.“. Podľa názoru súdu v prípade vypisovania formulárov, v ktorých žiadateľ poskytuje administratívnemu orgánu odpovede na strohé a jednoduché otázky, na základe ktorých by správny orgán mal dospieť k záveru, že neboli bezprostredne zachované väzby u žalobcu na Slovenskú republiku, tieto nie sú dostatočným podkladom pre prijatie tak závažného záveru, ktorý má za následok odopretie priznania dávky v nezamestnanosti.
7. Krajský súd ďalej uviedol, že žalobcom predložené fotokópie rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa k replike (síce bez uvedenia sp. zn. rozhodnutí, avšak správny súd vzhľadom na ich obsah nemá dôvod pochybovať o ich autentickosti) preukazujú inú prax tej istej pobočky žalovanej, keď pri prakticky totožnom rozsahu poistenia v nezamestnanosti v inom štáte Európskej únie, bez akejkoľvek preskúmateľnej správnej úvahy správny orgán prvého stupňa dospel k záveru o splnení podmienok na uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti na
Slovensku. Za takejto situácie, keď z odôvodnení týchto žalobcom predložených rozhodnutí nevyplýva, že k priznaniu nároku (síce u iných žiadateľov, ale v porovnateľnej situácii) došlo po podrobnom preskúmaní všetkých skutkových okolností, podľa názoru súdu nemožno akceptovať postup žalovaného, ktorý tieto skutočnosti bez toho, aby dôkazná situácia bola zisťovaná aj iným spôsobom (teda nielen predložením vypísaných tlačív a formulárov), vyhodnotí opačne. 8.
Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému správnemu
orgánu. 9. Proti uvedenému rozsudku podala žalovaná (ďalej tiež ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g), h) SSP a žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
10. Sťažovateľka uviedla, že krajský súd jej vytýka nedostatočne zistený skutkový stav veci. Sťažovateľka namieta, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, na základe objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, ktorý osvedčila príslušná britská inštitúcia dňa 25.10.2018, ako aj na základe údajov, ktoré žalobca uviedol v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, predložených žalovanej dňa 23.11.2018, taktiež boli zohľadnené informácie z čestného vyhlásenia žalobcu k preukázaniu zachovania bydliska na území SR, ktoré žalobca osvedčil svojim podpisom dňa 23.11.2018 a údaje vyplývajúce zo všetkých písomných dokumentov predložených žalobcom v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti. Na základe uvedeného boli bez akýchkoľvek pochybností preukázané rozhodujúce skutočnosti svedčiace o mieste bydliska dotknutej osoby stanovené v článku 11 odsek 1 nariadenia č. 987/2009 (ďalej „vykonávacie nariadenie“).
Sťažovateľka sa tak nestotožňuje so všeobecným konštatovaním krajského súdu, že v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, a to najmä z dôvodu, že krajský súd uvedené bližšie nešpecifikoval a neuviedol, ktoré skutočnosti mali byť podľa jeho názoru v konaní dôslednejšie respektíve iným spôsobom zistené a preukázané.
11. Sťažovateľka namietala, že krajský súd ju v bode 31 zaviazal doplniť dokazovanie výpoveďou žalobcu, prípadne aj výpoveďou ním označených svedkov. Podľa žalovanej osobný výsluch žalobcu a prípadne aj ďalších osôb nebol a nie je spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli objektívne zistené v prvostupňovom a druhostupňovom konaní.
Krajský súd v tejto súvislosti neuviedol, na zistenie akých skutočností sa má za žalovaná zamerať a čo má výsluchom žalobcu a iných osôb zistiť. Žalovaná tiež konštatovala, že duplicitné uvádzanie skutočností, príp. skutočností, ktorých závažnosť nie je spôsobilá zvrátiť posúdenie bydliska žalobcu, považuje za neúčelné.
12. Sťažovateľka uviedla, že s ohľadom na aktuálnu nepriaznivú epidemiologickú situáciu, ale aj vzhľadom na zachovanie efektívnosti, hospodárnosti a rýchlosti konania nepovažuje za nutné v každom prípade, v ktorom žiadateľ o dávku v nezamestnanosti preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie, na ktorom účastníka konania vypočuje vo veci jeho väzieb na území
Slovenska. Sťažovateľka s poukazom na §188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vyjadrila názor, že nariadenie ústneho pojednávania, a to aj v prípadoch, keď zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že bydlisko si počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí nezachovala na Slovensku, je nehospodárne a neefektívne. V prípade žalobcu sa jedná o jednoznačný prípad nezachovania bydliska na Slovensku, čo vyplýva z dokumentov predložených v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti, a to aj s tlačív, ktoré žalobca sám vypísal a osvedčil a teda nebolo potrebné ústne opakovanie už známych skutočností.
13. V bode 30 napadnutého rozsudku poukazuje krajský súd v Košiciach na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktoré žalobca predložil spolu s replikou. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádzala, že v daných prípadoch bolo bydlisko účastníkom konania zachované na Slovensku, preto žalovaná nepovažovala za potrebné v týchto rozhodnutiach podrobne opísať skutočnosti, ktoré svedčili o zachovaní ich bydliska. Preto nie je možné jednoznačne tvrdiť, že ide o totožný skutkový stav ako je prípad žalobcu (t. j. o totožnú dĺžku pobytu v zahraničí, pracovnú históriu na Slovensku a v zahraničí, opakovanú orientáciu na zahraničný pracovný trh, ale i totožnú rodinnú a bytovú situáciu týchto osôb a žalobcu). Sťažovateľka zároveň zdôraznila, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti rozhoduje príslušná organizačná zložka v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, v každom konaní je dôkazná situácia iná, preto tento postup nie je možné zovšeobecniť.
14. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/26/ 2016, sp. zn. 10Sžsk/5/2016, sp. zn. 1Sžsk/38/2017, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s právnym názorom žalovanej ohľadne bydliska, sťažovateľka namietala odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 15. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 12.1.2021 uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za vecne i právne správny. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu náhradu trov kasačného konania v rozsahu 100%.
16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods.2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
17. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej zo dňa 21.2.2019, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice zo dňa 19.12.2018, ktorým podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a podľa článku 61 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti. 18. Žalovaná posúdila jednotlivé kritériá rozhodné pre zistenie, či v danom prípade zo strany žalobcu došlo k zachovaniu väzieb na území Slovenska, a teda určila centrum záujmov a bydlisko žalobcu. Celková dĺžka pobytu, orientácia na britský pracovný trh vrátane stability zamestnania na území Veľkej Británie boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a platenie poplatkov s tým spojených, trvalý pobyt na Slovensku, uhrádzanie dane za psa, pravidelné návraty na Slovensko každé 3 mesiace za príbuznými a priateľkou), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Veľkej Británie. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa počas posledného zamestnania práve na území Veľkej Británie. 19.
Krajský súd zrušil rozhodnutie sťažovateľky s odôvodnením, že nevykonala dostatočným spôsobom dokazovanie na preukázanie ňou prijatého záveru, ktorý viedol k zamietnutiu nároku na dávku v nezamestnanosti. Správnym orgánom vytýkal, že k záveru, že žalobca nemal centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky v danom období, dospeli iba na základe strohých informácií poskytnutých žalobcom v tlačivách a formulároch predložených spolu so žiadosťou o dávku v nezamestnanosti, ako aj z jednotlivých potvrdení, ktorými preukazoval dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej
únie. S poukazom na prvostupňové rozhodnutia pobočky Sociálnej poisťovne „síce u iných žiadateľov, ale v porovnateľnej situácii“ vo veci dávky v nezamestnanosti a s tým súvisiaceho posúdenia centra záujmov krajský súd prijal záver, že keď z odôvodnení týchto žalobcom predložených rozhodnutí nevyplýva, že k priznaniu nároku došlo po podrobnom preskúmaní všetkých skutkových okolností, podľa názoru súdu nemožno akceptovať postup žalovaného, ktorý tieto skutočnosti bez toho, aby dôkazná situácia bola zisťovaná aj iným spôsobom (teda nielen v predložením vypísaných tlačív a formulárov), vyhodnotí opačne. Krajský súd zaviazal administratívne orgány v ďalšom konaní doplniť dokazovanie o nároku žalobcu a to aj jeho výpoveďou, prípadne výpoveďami ním označených svedkov, uvedené skutočnosti vyhodnotiť a o nároku žalobcu aj vzhľadom na existujúcu rozhodovaciu prax správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovanej opätovne rozhodnúť.
20. Podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu 28.2.2019 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
21. Podľa § 188 ods. 1 cit. zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. 22. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
23. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na
dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
24. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
25. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 26.
Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia: „bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 27. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
28. Kasačný súd nepovažuje za potrebné podrobne sa venovať každému detailu konania pred správnymi orgánmi či pred krajským súdom a nadbytočne tak opakovať fakty, ktoré sú účastníkom konania dobre známe, ale v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zameria na rozhodujúce skutočnosti, majúce súvis s kasačnými dôvodmi.
29. Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (tu na území Spojeného kráľovstva) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na
Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod
28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku.
30. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala
všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. 31. Kasačný súd po preskúmaní obsahu administratívneho spisu a obsahu vydaných rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.
Správne orgány vykonali dostatočné dokazovanie, a to aj napriek tomu, že neuskutočnili výsluch žalobcu. Kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, že nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska.
Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nie je naň právny nárok. Pokiaľ skutkové okolnosti jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, potom je výsluch účastníka nadbytočný.
32. Kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Spojenom kráľovstve. V prospech vzniku nového centra záujmov v rozhodnom období (počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec - čl. 65 ods. 2 základného nariadenia) v Spojenom kráľovstve, podľa kasačného súdu, jednoznačne svedčí nasledovné. Žalobca sa na území Spojeného kráľovstva zdržiaval dlhšie ako je potrebná doba poistenia podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a to od septembra 2013 do októbra 2018, teda viac ako 5 rokov; v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bol cezhraničným pracovníkom. Žalobca sa teda v priebehu posudzovanej doby zvyčajne zdržiaval na území Spojeného kráľovstva.
Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd ďalej skutočnosť, že v posudzovanom období, kedy žalobca pracoval na území Spojeného kráľovstva, bol v súvislosti s týmto zamestnaním na území Spojeného kráľovstva poistený (formulár U1) a keďže jeho pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú, možno potvrdiť, že zamestnanie mal stabilné. Okrem toho sa nejednalo o žalobcovu prvú dlhodobú pracovnú skúsenosť na území Spojeného kráľovstva, za ostatných 10 rokov (2008-2018) tu odpracoval viac ako 8 rokov a Spojené kráľovstvo bolo tiež miestom, kde žalobca odvádzal dane. Uvedené svedčí v prospech orientácie žalobcu na tento pracovný trh. 33.
Tento záver nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie sprievodné skutočnosti v podobe rodinných väzieb, vlastníctva nehnuteľnosti a uhrádzanie poplatkov s tým spojených či dane za psa. Čo sa týka návštev rodičov, ktoré žalobca realizoval tri-štyrikrát ročne (uskutočnenie je doložené palubnými lístkami na cestu na a/alebo zo Slovenska), kasačný súd uvádza, že rodičia sú síce blízkymi osobami a deti majú voči nim nepopierateľné tak právne, ako aj morálne záväzky, avšak v prípade žalobcu nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom (aj vzhľadom k veku žalobcu) bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do Spojeného kráľovstva. Obdobné platí aj vo
vzťahu k priateľke sťažovateľa (sťažovateľ je slobodný a bezdetný), ktorú podľa jeho tvrdenia navštevoval 3 krát za rok. Táto kvázi rodinná väzba takejto slabej intenzity nepostačuje ako dôkaz zachovania jeho bydliska na Slovensku.
34. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobca býval v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v Slovenskej republike, ale je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Veľkej Británie ničím neštandardným.
Iná bytová situácia by podľa názoru súdu bola spôsobilá relativizovať v predchádzajúcej vete vyslovený záver. Samotná skutočnosť, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v tejto nehnuteľnosti, taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobcu na Slovensku počas jeho pobytu vo Veľkej Británii. Návrat žalobcu do rodinného domu za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Veľkej Británie.
35. K poukazu krajského súdu na rozsudok najvyššieho súdu z 30. januára 2013, sp. zn. 7Sžso/5/2012, ktorý vo vecne (nie skutkovo) obdobnej veci dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, keď v administratívnom konaní správne orgány nesplnili riadne povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobkyňa mala zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ základného nariadenia v spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie, a to aj výsluchom žalobkyne, prípadne aj jej rodičov a priateľa či iných osôb, kasačný súd uvádza, že v tu prejednávanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci, vychádzajúc primárne zo všetkých skutočností uvádzaných samotným žalobcom. Napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení, vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 36. Kasačný súd ako dôvodnú vyhodnotil aj námietku sťažovateľky, týkajúcu sa fotokópií rozhodnutí bez uvedenej sp. zn., v ktorých nie je uvedený úplný skutkový stav a ktoré ju krajský súd zaviazal zohľadniť pri opätovnom rozhodovaní o nároku žalobcu.
Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru o porovnateľnej skutkovej situácii iných žiadateľov a žalobcu, keď v odôvodnení rozhodnutí absentuje posúdenie centra záujmu iných žiadateľov podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, preto je toho názoru, že správny súd tieto dôkazy nesprávne vyhodnotil.
37. Kasačný súd ďalej uvádza, že pokiaľ krajský súd vo svojom rozhodnutí zaviazal sťažovateľku na doplnenie dokazovania a vypočutie žalobcu, vrátane ním navrhnutých osôb, mal naznačiť aspoň základný okruh skutočností, ktoré treba ešte objasniť. Sťažovateľka podľa názoru kasačného súdu zhromaždila a vyhodnotila sumu dôkazov, ktorá jej umožnila urobiť záver obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí aj bez výsluchu žalobcu, pričom nezostali nijaké rozumné pochybnosti o jeho celkovej situácii v rozhodnom období. Ani sám žalobca ďalšie dôkazy na preukázanie nových skutkových zistení nenavrhoval, hoci mu táto povinnosť priamo vyplýva zo zákona o sociálnom poistení (§ 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení), len všeobecne namietal, že mal byť vypočutý.
38. Z uvedených dôvodov kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a vec mu vrátil na nové rozhodnutie. Krajský súd v novom rozhodnutí zohľadní vyššie uvedené korekcie kasačného súdu ohľadom zisteného skutkového stavu a vec nanovo právne posúdi. Pritom je viazaný právnym názorom kasačného súdu
39. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 40. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 21. septembra 2022