7Sžsk/134/2020

1. Krajský súd v Trnave právoplatným rozsudkom č. k. 48Sa/11/2019-64 zo dňa 16. júla 2020 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.s. 8026/2019/301, č.k. PV 301/00013/2012/R, č.z. 31222/2019 zo dňa 17. apríla 2019, ktorým zamietol jeho odvolanie a potvrdil platobný výmer č. PV 301/00013/2012 zo dňa 01. februára 2019 vydaný Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín, ukladajúci žalobcovi povinnosť zaplatiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. podľa § 16 ods. 1 a 2 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.z.

Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne. Uviedol, že žalovaný, ani orgán verejnej správy nižšieho stupňa nepodložili výrok svojho rozhodnutia znením ustanovenia § 16 ods. 9 účinného od 30. decembra 2018, ale v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrozumiteľne, a to s poukazom na znenie konkrétnych ustanovení v rozhodnom čase, vysvetlili žalobcovi dôvod, pre ktorý nie je možné v jeho prípade postupovať podľa § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018.

Medzi účastníkmi konania rovnako nebolo sporné, že žalobca nebol v rozhodnom čase, t.j. od 01. marca 2011 do 30. septembra 2011 súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu a rovnako, že jeho vymeriavací základ v rozhodnom období vypočítaný podľa § 13 ods. 2 zákona č. 580/ 2004 Z. z., nedosahoval výšku minimálneho vymeriavacieho základu podľa § 13 ods. 9 písm. a/ zákona č. 580/2004 Z. z. platného v rozhodnom čase. 4. Ďalej uviedol, že najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 10Sžso/79/2015 zo dňa 29. novembra 2016 poukázal na to, že v konaní bolo sporné, prečo žalovaný na situáciu žalobcu neaplikoval ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z., nakoľko toto vo svojom texte odkazuje len na § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, ktoré hovorí výslovne len o SZČO bez ďalších

5. Vychádzajúc z odôvodnenia citovaného rozsudku najvyššieho súdu správny súd zastáva názor, že tento výslovne v odôvodnení nezaviazal konajúce orgány verejnej správy právnym názorom, že tieto sú povinné aplikovať ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018, ale zaviazal ich náležite odôvodniť, prečo, na základe akých skutočností neprichádza v prípade žalobcu do úvahy aplikácia ustanovenia § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018.

6. Zároveň považoval za potrebné poukázať na to, že zdravotné poistenie je povinné verejné zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje poistencom verejného zdravotného poistenia za podmienok ustanovených týmto zákonom zdravotná starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom (§ 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 580/2004 Z. z.).

Do úvahy tak prichádza platenie poistného do systému verejného zdravotného poistenia štátom (ak ide o poistenca štátu), zamestnancom, zamestnávateľom, SZČO, platiteľom dividend (§ 11 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z.). 7. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018 síce skutočne ustanovovalo, že SZČO, bez ďalších podmienok, nie je povinná odvádzať preddavok na poistné, ak jeho výška nedosahuje aspoň 3 eurá, avšak každý zákon a teda aj zákon č. 580/2004 Z.z. je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach berúc na zreteľ zmysel a účel zákona, ktorým v danom prípade je zabezpečenie zdravotnej starostlivosti osobám nachádzajúcich sa v danom systéme.

8. Taktiež dal do pozornosti konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález I. ÚS 351/2010 zo dňa 5. októbra 2010, nález IV. ÚS 71/2013 zo dňa 23. mája 2013) „. . .k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď exituje - ako v tomto prípade - určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom.“

Preto pre správny súd bola relevantná, rovnako ako pre konajúce orgány verejnej správy, práve logická nadväznosť citovaných ustanovení zákona č. 580/2004 Z. z., z ktorej vyplynul záver, že § 16 ods. 9 v znení účinnom do 29. decembra 2018 sa na SZČO, bez toho, aby bola zamestnancom alebo poistencom štátu podľa § 11 ods. 7, teda bez súčasnej prítomnosti súbehu, nemohlo vzťahovať, nakoľko by nastala situácia, že za osobu, povinne zdravotne poistenú, by nebolo do systému odvádzané poistné.

samostatne zárobkovo činnej osoby [ktorá nebola súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu (§ 13 ods. 13 v znení platnom od 01. mája 2011)] uplatnil v prípade, ak vymeriavací základ podľa § 13 ods. 2, teda podľa skutočného príjmu, nedosahoval výšku minimálneho vymeriavacieho základu [§ 13 ods. 9 písm. a/]. Uvedené sa následne premietlo do ustanovenia § 16, konkrétne do odseku 2 písm. b/ a odseku 8 písm. b/. Podľa § 16 ods. 2 písm. b/ sa výška preddavku určila sadzbou poistného [§ 12 ods. 1 písm. c/] z podielu pomernej časti základu dane a koeficientu 2,14 dosiahnutého v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu obdobiu pre platenie preddavkov od 1. januára do 31. decembra (zo skutočného príjmu), avšak zákon súčasne stanovil minimálnu a maximálnu výšku preddavku pre SZČO stanovenú v § 16 ods. 8 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom od 01. januára 2011, ktorá definícia sa vzťahovala na žalobcu, keďže tento nebol ani zamestnancom, ani poistencom štátu (od 01. mája 2011). Teda v prípade žalobcu bola

11. Rovnako tak poukázal na ďalšie relevantné ustanovenie, a to ustanovenie § 16 ods. 8 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom v rozhodnom čase, ktoré výlučne v prípade SZČO, ktorá bola súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu, čo však neplatilo pre žalobu, nestanovovalo minimálnu výšku preddavku poistného, ale iba maximálnu výšku preddavku, z čoho tiež jasne vyplýva, že SZČO, ktorá nebola v súbehu s iným platiteľom poistného, bola povinná odvádzať minimálne preddavok na poistné vo výške stanovenej § 16 ods. 8 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. v znení platnom od 01. januára 2011.

Teda výlučne v prípade SZČO, ktorá bola súčasne zamestnancom alebo od 01. mája 2011 poistencom štátu podľa § 11 ods. 7, pretože zákon pre tento prípad stanovoval iba maximálnu výšku preddavku, čo súčasne znamená, že práve a iba v takomto prípade prichádzalo do úvahy, že výška preddavku vypočítaná podľa § 16 ods. 2 písm. b/ cit. zákona, keď nebol rozhodný minimálny vymeriavací základ, bola skutočne nižšia ako 3 eurá.

decembra 2018. 14. V danom prípade pokladal za nesporné, že žalobca mal v rozhodnom období status SZČO bez toho, aby bol súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu a súčasne bolo nesporné, že preddavok vo výške 2,21 eur bol určený postupom podľa § 16 ods. 2 písm. b/.

15. Vo vzťahu k novelizácii § 16 ods. 9 zákonom č. 351/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

zákonu. To znamená, že aplikácia samotného ustanovenia spred a po 30. decembri 2018 na konkrétne prípady zmenená nebola, pričom práve jednotlivým výkladom vyššie uvedených ustanovení a s poukazom na zmysel a účel zákona, bolo namieste aj do 29. decembra 2018 dospieť k rovnakému záveru, ako už v súčasnosti jasne vyplýva z ustanovenia § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z.

Rovnako tak nárok na náhradu trov konania v zmysle § 169 SSP nepriznal ani ďalšiemu účastníkovi konania, nakoľko tomuto nebolo správnym súdom uložené plnenie žiadnych povinností. Uviedol, že hoci svoje právo vyjadriť sa v správnom súdnom konaní využil, nárok na náhradu trov konania mu nevznikol, pretože za splnenie povinnosti nemožno považovať splnenie výzvy správneho súdu na vyjadrenie sa k správnej žalobe (pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžrk/20/2018 zo dňa 25. septembra 2019).

2016 bol žalobcovi zrozumiteľne vysvetlený dôvod, pre ktorý v jeho prípade neprichádza do úvahy aplikácia § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. v znení účinnom do 29. decembra 2018. Namietal, že v odôvodnení uvedeného rozsudku vyslovil najvyšší súd úplne opačný právny názor. Na to žalovanému vyčítal, že vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu sa neriadil. V konštatovaní správneho súdu, ktorý uviedol, že „Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom logický záver, ktorý prijali konajúce orgány verejnej správy a to, že ustanovenie § 16 ods. 9 v znení účinnom do 29.12.2011 bolo možné aplikovať iba pre prípad, ak samostatne zárobkovo činná osoba bola súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu,...“ žalobca videl nerešpektovanie záväzného právneho názoru vysloveného v predmetnom rozhodnutí najvyššieho súdu. 21. Napokon najzávažnejšie porušenie zákona videl v záveroch správneho súdu, ktorý konštatoval, že „Vychádzajúc z odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd zastáva názor, že najvyšší súd výslovne v odôvodnení nezaviazal konajúce orgány verejnej správy právnym názorom, že tieto sú povinné aplikovať ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018,...“, rovnako tak vysloviac, že „Správny súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj platobného výmeru zastáva názor, že žalovaný ... v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrozumiteľne, a to s poukazom na znenie konkrétnych ustanovení v rozhodnom čase, vysvetlili žalobcovi dôvod, pre ktorý nie je možné v jeho prípade postupovať podľa § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018.“. V predmetných záveroch správneho súdu žalobca vzhliadol postup rozporný tak so zákonom č. 580/2004 Z.z., ako aj so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a Ústavou Slovenskej republiky. 22. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Eventuálne navrhol

rozsudok

krajského súdu zmeniť tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovaného a rozhodne, že žalobca nie je povinný Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. zaplatiť poistné za obdobie od 01. marca 2011 do 11. septembra 2011.

26. Zdôraznila, že tvrdenie žalobcu, že ako SZČO, ktorá zároveň nie je zamestnancom ani poistencom štátu, nie je povinná odvádzať preddavok na poistné, ak výška preddavku nedosahuje aspoň 3,00 eurá, nemá oporu v zákone. Mala za to, že žalobca účelovo vykladá znenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. bez kontextu s inými ustanoveniami tohto zákona. Dodala, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 580/2004 Z.z. logicky nadväzujú a spolu vo vzájomnej súvislosti tvoria ucelený systém fungovania verejného zdravotného poistenia. Nemôže nastať situácia, že za niektorú povinne zdravotne poistenú osobu nebude odvedené poistné aspoň v minimálnej výške ustanovenej zákonom.

Deň, kedy vzniká povinnosť platiť poistné, určuje § 15 zákona č. 580/2004 Z.z. Povinnosť platiteľa poistného poistné platiť určuje § 24 písm. a/ cit. zákona. V § 11 tohto zákona sú určení platitelia poistného tak, aby mohli byť k takto určeným platiteľom poistného priradení všetci tí, ktorí sú povinne zdravotne poistení podľa § 3 zákona č. 580/2004 Z.z. tak, aby za každého poistenca bolo vždy odvádzané poistné. Výška poistného je cit. zákonom určená pre každého platiteľa poistného, pričom je určená zákonná minimálna výška poistného.

29. Zároveň tiež akcentovala, že pre SZČO zákon č. 580/2004 Z.z. určuje minimálnu aj maximálnu výšku preddavku v § 16 ods. 8 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z., nemožno teda aplikovať § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z., podľa ktorého „Platiteľ podľa § 11 ods. 1 písm. b/ nie je povinný odvádzať preddavok na poistné, ak výška preddavku nedosahuje aspoň 3 eurá.“ Súčasne zdôraznila, že pre SZČO, ktorá je zároveň zamestnancom alebo poistencom štátu, zákon č. 580/2004 Z.z. neurčuje minimálnu výšku preddavku, ale je ním určená iba maximálna výška preddavku v § 16 ods. 8 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z.z., teda možno aplikovať § 16 ods. 9 tohto zákona.

súd podložili svoje vyjadrenia konkrétnymi ustanoveniami zákona platného a účinného v rozhodnom čase. 31. Navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1, 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. 34. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 35. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 36. Z dôvodovej správy k zákonu č. 423/2020 Z.z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorý v článku XX novelizoval aj zákon č. 757/2004 Z.z. vyplýva, že zákonodarca vo vyššie citovanom odseku 2 upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré aj dokončí. 37. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 39. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 41. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 42. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o zamietnutí odvolania žalobcu proti platobnému výmeru vydanému Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín ukladajúcemu žalobcovi povinnosť zaplatiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. preddavky na poistné na verejné zdravotné poistenie za obdobie od 1. marca 2011 do 11. septembra 2011 v sume 294,65 eur a náhradu trov konania vo výške 5 eur.

51. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011, platiteľ poistného je povinný vypočítať, platiť a odvádzať preddavok na poistné na účet príslušnej zdravotnej poisťovne v každom kalendárnom mesiaci. Preddavok na poistné sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nadol.

31. decembra. 53. Podľa § 16 ods. 8 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2011, výška preddavku na poistné samostatne zárobkovo činnej osoby je najmenej vo výške určenej sadzbou poistného [§ 12 ods. 1 písm. c/] z minimálneho základu podľa § 13 ods. 10 a 11 a najviac vo výške určenej sadzbou poistného [§ 12 ods. 1 písm. c/] z trojnásobku priemernej mesačnej mzdy.

55. Podľa § 16 ods. 8 písm. c/ zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. mája 2011, výška preddavku na poistné samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorá je súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu podľa § 11 ods. 7, je najviac vo výške určenej sadzbou poistného [§ 12 ods. 1 písm. c/] z trojnásobku priemernej mesačnej mzdy.

verejné zdravotné poistenie v požadovanej sume 294,65 eur a trovy konania vo výške 5 eur. Svoje rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil len citáciou zákonných ustanovení a opisom priebehu konania so stručným uvedením vyjadrení účastníkov konania k veci.

60. Krajský súd v Trnave na podklade žaloby vyhodnotil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa za nepreskúmateľné, nakoľko ich odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám ustanovenia § 47 správneho poriadku a následne rozsudkom č.k. 14S/86/2012-77 zo dňa 22. októbra 2015 rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. PV 301/00013/2012/R zo dňa 20. septembra 2012, ako aj rozhodnutie - platobný výmer č. PV 301/00013/2012 zo dňa 09. februára 2012 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

61. Najvyšší súd v odôvodnení predmetného rozsudku vyslovil, že žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia ani len v minimálnych náznakoch neuviedol dôvody, pre ktoré dospel k vyslovenému záveru, nakoľko len stroho súhlasil s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ktorého vlastný právny názor v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia v prezentovanom smere úplne absentoval. Najvyšší súd taktiež dal do pozornosti, že v konaní naďalej ostalo sporné, prečo žalovaný na situáciu žalobcu neaplikoval ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z., nakoľko vo svojom texte odkazuje len na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z. z., ktoré hovorí výslovne len o SZČO bez ďalších podmienok, a preto mu nebola známa žiadna spojitosť medzi uvedenými ustanoveniami zákona č. 580/ 2004 Z. z. a záverom žalovaného o nemožnosti aplikácie ustanovenia § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. a súčasnej nutnosti postupu v súlade s ustanovením § 16 ods. 8 písm. b/ cit. zákona, pretože mal za to, že použitie ustanovenia § 16 ods. 9 tohto zákona sa vzťahuje len

62. Po vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Trenčín vydal dňa 01. februára 2019 platobný výmer č. s.: 8026/2019/ 301, č. k.: PV 301/00013/2012, č. návrhu: 1108408813, č. z.: 9144/2019, ktorým podľa § 18 ods. 1 písm. a/ bod 3 v spojení s ustanovením § 77a zákona č. 581/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, opätovne žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť VŠZP preddavky na poistné na verejné zdravotné poistenie za obdobie od 01. marca 2011 do 11. septembra 2011 v sume 294,65 eur v zmysle § 16 ods. 1 a 2 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. a nahradiť zdravotnej poisťovni trovy konania v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 správneho poriadku v sume 5 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti platobného výmeru.

Zároveň rozhodol, že VŠZP sa trovy konania nepriznávajú. 64. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu ustálil, že kľúčovou otázkou sporu a zároveň podstatnou námietkou žalobcu v danej veci, ktorú namietal už v rámci správneho konania, rovnako ako v žalobe proti rozhodnutiu žalovaného, bola aplikácia ustanovenia § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z., podľa ktorého platiteľ nie je povinný odvádzať preddavok na poistné, ak výška preddavku nedosahuje aspoň 3 eurá, ak súčasne ide o osobu podľa § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, teda o SZČO.

67. Kasačný súd však nemôže prisvedčiť správnosti názoru zastávaného žalobcom, naopak pokladá za potrebné potvrdiť správnosť záveru, vysloveného krajským súdom v napadnutom rozsudku, v ktorom sa tento zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nie je možné v prípade žalobcu vychádzať zo striktného výkladu § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018.

69. Je tiež potrebné dať do pozornosti, že základnou funkciou zdravotného poistenia je zabezpečenie zdravotnej starostlivosti (vrátane liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín) poistencom zdravotného poistenia v zodpovedajúcom rozsahu a kvalite.

Povinne verejne zdravotne poistenou osobou je každá fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, pričom verejné zdravotné poistenie vzniká u tejto osoby narodením (§ 4 zákona č. 580/2004 Z.z.). Preto na dosiahnutie účelu zákona č. 580/2004 Z.z., teda na zabezpečenie poskytovania zdravotnej starostlivosti, sa vyžaduje naplnenie podmienky, aby každá osoba, u ktorej došlo k vzniku verejného zdravotného poistenia, odvádzala buď sama alebo prostredníctvom iného platiteľa poistného poistné na verejné zdravotné poistenie.

minimálnej mzdy. 70. Kasačný súd sa preto stotožnil so závermi správneho súdu, ktorý konštatoval, že v prípade aplikácie striktného výkladu § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. v znení účinnom do 29. decembra 2018, by nastal rozpor s ustanovením § 13 ods. 2, 9 a 10 cit. zákona v znení účinnom od 01. januára 2011 (ustanovujúcim výšku vymeriavacieho základu na určenie poistného na verejné zdravotné poistenie), pričom by bol zároveň rozporný s § 16 ods. 8 písm. b/ a c/ cit. zákona (upravujúcim výšku preddavku na poistné).

Uvedenému svedčí aj záver vyplývajúci z preskúmavaných rozhodnutí, potvrdený tiež správnym súdom, v zmysle ktorého § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z. v znení účinnom do 29. decembra 2018 sa nevzťahuje na SZČO bez toho, aby táto bola zamestnancom alebo poistencom štátu podľa § 11 ods. 7, čiže bez súčasnej prítomnosti súbehu.

72. Vo vzťahu ku kasačnej námietke, spočívajúcej v tvrdení o nerešpektovaní záväzného právneho názoru, vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/79/2015 zo dňa 29. novembra 2016, kasačný súd uvádza, že túto nie je možné považovať za opodstatnenú. V predmetnom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil, že „obidva správne orgány postupovali v rozpore s ustanoveniami § 3, § 46 a § 47 správneho poriadku a pochybili, ak v odôvodnení svojich rozhodnutí nereagovali na námietky žalobcu a nevysporiadali sa s tým, či je alebo nie je možné v prejednávanej veci vo vzťahu k žalobcovi aplikovať ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z.z.

„vecne preskúmať zákonnosť správneho rozhodnutia je možné len za predpokladu náležitého odôvodnenia administratívneho rozhodnutia, v ktorom správny orgán vyhodnotí a bude reagovať na všetky námietky žalobcu, ktoré prezentoval počas celého konania“.

2011, pričom vyslovený záver správny súd aj riadne odôvodnil. Preto žalobcom namietané konštatovanie správneho súdu „Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom logický záver, ktorý prijali konajúce orgány verejnej správy a to, že ustanovenie § 16 ods. 9 v znení účinnom do 29. decembra 2011 bolo možné aplikovať iba pre prípad, ak samostatne zárobkovo činná osoba bola súčasne zamestnancom alebo poistencom štátu,...“ je plne v súlade s vysloveným právnym názorom v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. 73. Napokon kasačný súd nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobcu, ktorý videl závažný rozpor so zákonom č. 580/2004 Z.z., ako aj so správnym poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky v záveroch správneho súdu, ktorý vyslovil, že „Vychádzajúc z odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd zastáva názor, že najvyšší súd výslovne v odôvodnení nezaviazal konajúce orgány verejnej správy právnym názorom, že tieto sú povinné aplikovať ustanovenie § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018,...“, rovnako tak vysloviac, že „Správny súd vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj platobného výmeru zastáva názor, že žalovaný ... v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrozumiteľne, a to s poukazom na znenie konkrétnych ustanovení v rozhodnom čase, vysvetlili žalobcovi dôvod, pre ktorý nie je možné v jeho prípade postupovať podľa § 16 ods. 9 zákona č. 580/2004 Z. z. v znení účinnom do 29. decembra 2018.“. Ohľadom vznesenej námietky kasačný súd najmä uvádza, že žalobca v tejto nijako nešpecifikoval, v čom malo porušenie predmetných právnych predpisov spočívať. Zároveň však tiež dodáva, že v namietaných záveroch správneho súdu žiadne pochybenie nevzhliadol, naopak s vyslovenými závermi sa stotožnil. 74. Zároveň tiež kasačný súd zdôrazňuje, že skutočnosť, že rozhodnutia, či už žalovaného alebo krajského súdu, nie sú odôvodnené podľa predstáv žalobcu nemožno považovať za porušenie jeho práva, ak sú založené na správnych logických a odborných úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom, čo v prejednávanom prípade je splnené. 75. Vzhľadom na uvedené dôvody považoval kasačný súd rozhodnutie krajského súdu za vecne správne a kasačnú sťažnosť za nedôvodnú a rozhodol podľa § 461 SSP tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. 76. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že nepriznal účastníkom nárok na náhradu trov tohto konania, keďže žalobca v tomto konaní nebol úspešný, žalovanému ho nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať a VŠZP v konaní pred kasačným súdom žiadne trovy ani nevznikli. 77. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.