7Sžsk/137/2018

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobkyne: prokurátorka Okresnej prokuratúry Trnava, Vajanského 22, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, V. Clementisa 24/A, Trnava, za účasti ďalšej účastníčky: L.. B. Y., nar. X. L. XXXX, M. XXXX/XX, W. M. U., zastúpenej opatrovníkom: L.. L. Y., bytom A., právne zastúpenej: JUDr. Darina Kurňavová, advokátka, Kapitulská 5, Trnava, o preskúmanie rozhodnutia z 25. mája 2016, č. 64485-49/ 2016-TT, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 45 Sa 17/2017-116 z 21. júna 2018 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamieta návrh ďalšej účastníčky na prerušenie konania. II. Kasačnú sťažnosť zamieta. III. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

L1C/TT/0433/06). Ďalej jej 22. augusta 2006 vydala ďalšiu licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0882/06. 2. Nato ďalšia účastníčka a jej manžel ako spoločníci založili obchodnú spoločnosť Y. s.r.o., ktorá vznikla 1. januára 2007. Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím z 27. februára 2007 s účinnosťou od 1. apríla 2007 povolil tejto spoločnosti prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v ambulancii (okrem iného) v kategórii lekár v odbore pediatria, dorastové lekárstvo všeobecné lekárstvo s tým, že ďalšia účastníčka bude jej odborným zástupcom.

ďalšia účastníčka u žalovanej uplynutím 31. marca 2007 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 3. Po zistení, že ďalšia účastníčka je aj naďalej (po 31. marci 2007) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaná pobočka rozhodnutím z 25. mája 2016 č. 64485-49/2016 vyslovila, že jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 31. marca 2007, ale až 30. júna 2009. Vyšla zo záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bola ďalšia účastníčka aj po 31. marci 2007 samostatne zárobkovo činnou osobou.

Z výpisu z daňového priznania k dani z príjmov žalovaná pobočka zistila, že príjem ďalšej účastníčky pod túto hranicu klesol až v roku 2008, takže povinné poistenie podľa citovaného ustanovenia zaniklo až 30. júna 2009. Ďalšia účastníčka bola poučená, že proti rozhodnutiu sa môže odvolať, ale neurobila tak.

. . za samostatne zárobkovo činnú osobu L.. B. Y.. . .“. Na odôvodnenie uviedla, že v rozhodnutí nezohľadnila, že ďalšia účastníčka bola rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 20 Ps 1/ 2014 pozbavená spôsobilosti na právne úkony a bol jej ustanovený opatrovník.

vykonávala ho len ako zamestnanec obchodnej spoločnosti, a licencia slúžila len ako nevyhnutný predpoklad na vydanie povolenia pre túto spoločnosť. Preto od uvedeného dátumu prestala byť samostatne zárobkovo činnou osobou a stala sa zamestnancom spoločnosti Y., s.r.o., ktorá bola platiteľom poistného na sociálne poistenie. Žalovaná podľa žalobkyne nevzala do úvahy, že podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. sa samostatná zdravotnícka prax mohla vykonávať len v inom zdravotníckom zariadení. Takisto nevzala do úvahy § 5 zákona č. 461/ 2003 Z. z. a to, že ďalšia účastníčka zdravotnícku prax na základe licencie nevykonávala. Rozhodnutie žalovanej pobočky bolo navyše vydané po deviatich rokoch potom, čo na základe odhlášky vyznačila v spise zánik povinného poistenia. Záverom žalobkyňa vytkla žalovanej

podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. možno zdravotnícke povolanie vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe upravenej v § 68 ods. 1 písm. a) cit. zák. (tzv. licencia L1A). Táto licencia nie je podmienkou na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; podmienkou na vydanie takéhoto povolenia pre právnickú osobu je, aby jej odborný zástupca mal licenciu na výkon odborného zástupcu upravenú v § 68 ods. 1 písm. c) cit. zák. (tzv. licencia L1C). Licencia L1A oprávňovala na dosahovanie príjmov podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, preto jej držiteľ spĺňal definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Na tieto účely nie je podstatné, či na základe licencie aj vykonával činnosť, ani to, že bol zároveň zamestnancom, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. nevylučuje súbeh poistení z rôznych dôvodov.

Správny súd tu napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) Správneho súdneho poriadku toto rozhodnutie zrušil. Vytkol žalovanej, že jej rozhodnutiu chýba presvedčivosť, a tak je nepreskúmateľné. Žalovaná porušila princípu právnej istoty, keďže žalovaná sa po siedmich (správne: deviatich) rokoch rozhodla neakceptovať odhlášku ďalšej účastníčky, ktorá v tomto smere konala dobromyseľne. Rovnako porušila aj jej procesné práva, pretože jej neoznámila začatie konania a v rozpore s § 195 a 196 zákona č. 461/2003 Z. z. jej nedala možnosť vyjadriť sa vo veci. Ak by tak bola žalovaná urobila, mohla v súčinnosti s ďalšou účastníčkou zistiť, či vykonávala alebo nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax na základe licencie a dosahovala z nej príjmy. Napadnutému rozhodnutiu chýba riadne právne posúdenie, ktoré nemožno nahradiť vyjadrením k správnej žalobe. Výklad žalovanej, že dosahovanie príjmu z licencie nie je podstatné, považoval správny súd za formálny a nesledujúci účel zákona. Pokiaľ je lekár držiteľom licencie L1A potrebnej na výkon

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 9 resp. ods. 10 cit. zák., čo v prípade ďalšej účastníčky znamenalo 30. júna 2009. Podanie odhlášky samo osebe nemá za následok zánik povinného poistenia. Žalovaná pri vydaní rozhodnutia nepostupovala v rozpore so zákonom, pretože podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. možno za úkon, ktorým sa začína konanie, považovať aj vydanie rozhodnutia; tento názor zodpovedá aj ustálenej praxi súdov. Ďalšia účastníčka mohla svoje právo hájiť napr. podaním odvolania, čo však neurobila. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že by nerozhodla v primeranej lehote, keďže o existencii licencie L1A sa dozvedela až v roku 2016. Ďalšia účastníčka nesplnila svoju povinnosť a neinformovala ju o jej existencii. 9. Žalobkyňa a ďalšia účastníčka žiadali kasačnú sťažnosť zamietnuť.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

11. Najvyšší súd najskôr uznesením z 29. októbra 2019 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 1 Vs 3/2019. Následne uznesením z 30. júna 2021 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 361/2021, v ktorom bol ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol, tunajší súd uznesením z 3. januára 2022 rozhodol, že sa v kasačnom konaní bude pokračovať.

. . držiteľom licencie L1A na úrovni zástupcov Slovenskej lekárskej komory, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR a ministra zdravotníctva SR“. 12. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (čo logicky neprichádza do úvahy v konaní o žalobe prokurátora, ktorá bola podaná po nevyhovení protestu), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhla prerušenie len ďalšia účastníčka). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohli prichádzať do úvahy len dôvody uvedené v § 100 ods. 1 písm. e) SSP,

správneho súdu. 13. Z návrhu ďalšej účastníčky však nevyplýva, že by sa akékoľvek takéto konanie začalo. Ďalšia účastníčka sa totiž len všeobecne odvolala na rokovania medzi určitými predstaviteľmi orgánom verejnej moci, avšak bez toho, aby bolo zrejmé, akú právnu povahu má mať toto ich rokovanie, čo má byť jeho výsledkom a s akou právnou záväznosťou.

Kvôli prebiehajúcim rokovaniam medzi predstaviteľmi určitých orgánov verejnej moci by tak bolo možné prerušiť kasačné konanie, len ak by výstup z tohto rokovania mohol prelomiť záväznosť právneho názoru veľkého senátu. Nič také však z

III. B K veci samej

14. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. 15. Podľa § 184 ods. 8 cit. zák. sa nedávkové konanie začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.

Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.).

17. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila. 18. Z odôvodnenia tu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaná pobočka pri jeho vydaní vychádzala z toho, že ďalšia účastníčka je držiteľom „povolenia“ (správne: licencie) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe od 30. júna 2006, ktoré ku dňu vydania rozhodnutia nie je zrušené. Ďalej žalovaná pobočka vychádzala z obsahu daňových priznaní ďalšej účastníčky za zdaňovacie obdobia 2006, 2007 a 2008, ktoré obsahujú údaje o výške príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Ďalšia účastníčka tento skutkový základ preskúmavaného rozhodnutia nijako nespochybnila, pretože voči preskúmavanému rozhodnutiu ani nepodala včasné odvolanie. Podala až návrh na obnovu konania, v ktorom však znova nijako nespochybnila tieto skutkové zistenia, ale namietla, že vydaniu rozhodnutia bráni prekážka rozhodnutej veci a predstavil vlastný právny názor na právny význam licencie L1A.

19. Nie je správny ani záver správneho súdu o tom, že žalovaná nerozhodla v primeranej lehote alebo že porušila princíp právnej istoty, ak o zániku poistenia rozhodla po deviatich rokoch od podania odhlášky. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra

Ako žalovaná správne zdôraznila v kasačnej sťažnosti, postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj vznik alebo zánik jej povinného poistenia podľa § 21 cit. zák. nastáva vtedy, ak sú splnené príslušné zákonné podmienky. Vedomosť či nevedomosť, prípadne dobromyseľnosť alebo nedobromyseľnosť poistenca o tom, či sú tieto podmienky splnené, nie sú podstatné. Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).

námietky vzniesla (v návrhu na obnovu konania), žalovaná sa s nimi vyrovnala v príslušných rozhodnutiach. 21. Správny súd v napadnutom rozsudku vytkol žalovanej aj to, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zásadnej právnej otázky, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu.

senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 22. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 23. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor vyslovený v žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení.

Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie.

24. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z.

Tým, že tento záver správneho súdu je sám osebe dostatočný na to, aby jeho rozsudok obstál, nemá ani správnosť ostatných sťažnostných bodov vplyv na výsledok kasačného konania.