7Sžsk/144/2018

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej, členky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a člena senátu Mgr.Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: A.. F. Š., nar. X. E. XXXX, bytom X. XXXX/ XX, Z. I., právne zastúpený: Mgr. Vladimír Karásek, advokát, so sídlom Stred 60/55, Považská Bystrica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 až 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 38546-3/2017-BA z 20. decembra 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 14Sa/9/2018-65 z 9. júla 2018 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamieta návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania. II. Kasačnú sťažnosť zamieta. III. Žalovanej nepriznáva náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Slovenská lekárska komora mu ešte 23. januára 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TN/0563/06. Na žiadosť žalobcu mu Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím zo 17. septembra 2009 zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia k 31. októbru 2009. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobca u žalovanej registračným listom fyzickej osoby uplynutím 31. októbra 2009 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej

Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zákona mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovo činnej osoby nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobcu k dani z príjmov pobočka zistila, že jeho príjem pod túto hranicu v roku 2008 ani 2009 neklesol. Žalobcove poistenie tak trvalo až do 31. decembra 2010, keďže od 1. januára 2011 sa zákon č. 461/2003 Z. z. zmenil tak, že samostatne zárobkovo činnou osobou bola osoba, ktorá spĺňala podmienku registrácie na daň z príjmov, čo žalobca nespĺňal.

V čase podania odhlášky žalobcom žalovaná nedisponovala informáciou o existencii licencie L1A. Rozhodnutie pobočky podľa žalovanej spĺňa všetky náležitosti § 209 cit. zák. a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 4.

Toto oprávnenie na výkon činnosti je potrebné vnímať v rovine formálnej ako existenciu licencie a zároveň v rovine materiálnej ako právo na určitú činnosť, ktorú môže lekár na základe nej vykonávať a dosahovať z nej príjem. Správny súd nezistil, žeby existovala nejaká zákonná prekážka, ktorá by bránila žalobcovi napĺňať materiálnu stránku. Rozhodnutie žalobcu licenciu nevyužívať napriek tomu, že o ňu požiadal nemá pre posúdenie postavenia žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby žiadny právnym význam. Ďalej uviedol, že zákon č. 461/2003 Z. z. je postavený na jednote poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby a to aj v prípade, ak dosahuje príjem na základe

Stotožnil sa so žalovanou, že nedávkové konanie môže začať aj doručením rozhodnutia účastníkovi konania a že cit. zákon neukladá žalovanej lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, resp. zániku poistenia v sporných prípadoch. Vyznačenie v spise realizované na základe odhlášky nepovažoval za rozhodnutie, ale len za zaevidovanie právnej skutočnosti, ktorá vznikla zo zákona a ktorú príslušný subjekt v súlade so stanovenou povinnosťou oznámil žalovanej. Záverom súhlasil so žalovanou, že rozhodnutie pobočky spĺňa všetky zákonné náležitosti § 209 cit. zákona.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, prípadne postúpenia orgánu, do ktorého právomoci patrí. Nestotožnil sa so správnym súdom v právnom posúdení licencie L1A, ktorá podľa neho nezakladá lekárovi status samostatne zárobkovo činnej osoby. Na svoju podporu predložil niekoľko rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa týkali činnosti advokátov a ktoré správny súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil. Z týchto rozhodnutí plynie, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby sa získava naplnením nielen formálnych, ale aj materiálnych znakov. Žalobca nenapĺňa materiálny znak samostatnej zárobkovej činnosti; faktickú možnosť vykonávania činnosti a dosiahnutie požadovaného príjmu, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že svoju činnosť vykonával v pracovnom pomere. Žalobca podanou odhláškou nemal naďalej úmysel zotrvať v postavení samostatne zárobkovo činnej osoby a odhlasoval sa z povinného poistenia ako celku, teda z licencie L1B a aj L1A, keďže pri oboch ide o podnikanie samostatne zárobkovo činnej osoby. Zdôraznil, že § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. sám osebe neumožňuje vykonávať zdravotnícke povolanie. Poskytovateľom podľa § 4 písm. b) cit. zákona je len podnikateľ, ktorým žalobca nebol. Aj ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c) Obchodného zákonníka sa vzťahuje výlučne na osobu, ktorá reálne podniká v zmysle § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda vykonáva sústavnú činnosť. Oprávnenie na výkon podnikania nemožno vyvodiť ani z § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., pretože § 10 ods. 2 predpokladá, že taká činnosť sa bude vykonávať u iného poskytovateľa. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalobca v nej opakuje tie isté námietky, s ktorými sa vyrovnala tak žalovaná, ako aj správny súd v napadnutom rozsudku. Postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. je spojené s držbou oprávnenia, nie jeho využívaním. To dosvedčuje aj judikatúra najvyššieho súdu, ako aj znenie § 4 písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z., ktoré bolo novelizované práve preto, aby sa vyjadrilo, že aj držiteľ licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je podnikateľom. Naopak, za oprávnenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti sa nepovažuje licencia na výkon činnosti odborného zástupcu (L1C), ale ani licencia na výkon zdravotníckeho povolania (L1B). Poznamenala, že podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. účinnom do 31. decembra 2010 sa samostatne zárobkovo činná osoba nemohla, bez naplnenia skutkovej podstaty, jednostranným vyhlásením zbaviť tohto statusu. Judikatúru, ktorú žalobca citoval, považovala žalovaná za prekonanú neskoršími rozhodnutiami pléna ústavného súdu, ako aj publikovanými rozhodnutiam najvyššieho súdu. Záverom žalovaná zdôraznila, že zákon č.461/2003 Z. z. v súvislosti s povinným poistením nepozná liberalizačné ustanovenia určitého okruhu poistencov a jeho ustanovenia sa aplikujú rovnako na všetky slobodné povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr uznesením z 18. decembra 2019 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo sa toto konanie skončilo, rozhodol uznesením zo 16. februára 2021 o pokračovaní v konaní. Následne uznesením z 2. júna 2021 opätovne prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky sp. zn. Rvp 361/2021, v ktorom bol ústavnou sťažnosťou napadnutý rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019. Len čo ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol, tunajší súd uznesením z 26. januára 2022 rozhodol, že sa v kasačnom konaní bude pokračovať. Návrhom došlým 28. februára 2022 žalobca navrhol, aby sa kasačné konanie znova prerušilo podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, pretože proti obsahovo podobnému rozsudku najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť. 9. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ktorý sa podľa § 452 ods. 1 SSP použije aj na kasačné konanie, možno konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Žalobca za také konanie považuje konanie o ústavnej sťažnosti proti jednému z rozsudkov najvyššieho súdu. Otázka vplyvu licencie L1A na trvanie povinného nemocenského a dôchodkového poistenia však už bola vyriešená rozsudkom veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/ 2019, ktorého právne závery sú pre kasačný súd zásadne záväzné (§ 466 ods. 3 SSP). Tento

rozsudok

bol takisto napadnutý ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. Ústavný súd tak svojím rozhodnutím nespochybnil zvolené riešenie, hoci bolo zrejmé, že k nemu dospel veľký senát najvyššieho súdu, takže bude záväzné pre ďalšie rozhodovanie kasačného súdu. Za daných okolností tak samo podanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku jedného z kasačných senátov, ktorý vychádza z rovnakého právneho názoru ako rozhodnutie veľkého senátu, nemá nijaký vplyv na záväznosť právneho názoru, ktorý vyslovil veľký senát. Podľa kasačného súdu tak konanie o takej ústavnej sťažnosti nemá význam pre rozhodovanie kasačného súdu v tejto veci, preto ho najvyšší správny súd podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP zamietol.

10. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorú považovala za spornú. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z.

Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo v informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

12. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške.

Otázka trvania poistenia totiž nie je podstatná len pre platenie poistného, ale je dôležitá aj je pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení.

13. Podstatnou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zamietajúci rozsudok a ktorej sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ako aj správny súd poznamenal, ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.

Označeným rozhodnutím veľkého senátu bola totiž vyriešená špecifická otázka, ktorá sa týka práve postavenia lekárov, takže nie je potrebné jej riešenie vyvodzovať nepriamo z iných rozhodnutí iných súdnych orgánov. Právny názor opakovaný v kasačnej sťažnosti, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať

Tomuto záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/ 2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11. Dodatok „podnikateľ“, na ktorý žalobca poukazuje v kasačnej sťažnosti, bol do citovaného ustanovenia doplnený až zákonom č. 362/ 2011 Z. z. s účinnosťou od 1. decembra 2011. Znenie, ktoré sa aplikovalo za postavenie žalobcu do 31. decembra 2010, teda za poskytovateľa považovalo len fyzickú osobu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej

Inak povedané, len čo určitá osoba získa oprávnenia vymedzené v § 2 ods. 2 ObZ, hľadí sa na ňu pri vykonávaní činnosti podľa § 2 ods. 1 ObZ ako na podnikateľa a na jej činnosť ako na podnikanie. Podľa kasačného súdu ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák. v znení účinnom od 1. decembra 2011 vyjadruje ten istý princíp - držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. získava oprávnenie na podnikanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. c) ObZ a len čo začne vykonávať takúto činnosť spôsobom § 2 ods.1 ObZ, je podnikateľom, ktorý podniká. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť, že by sa licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe stávala oprávnením na podnikanie až od okamihu, kedy jej držiteľ na jej základe skutočne vykonáva činnosť.

Rovnako na tento výkon oprávňuje aj povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa § 11 cit. zák. Takéto povolenie podľa § 12 ods. 2 písm. a) cit. zák. bolo možné vydať fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 68 ods. 1 písm. b) cit. zák. Právnickej osobe ho podľa § 12 ods. 3 písm. a) bolo možné vydať, len ak mala určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu podľa § 68 ods. 1 písm. c) cit. zák. Z citovaných ustanovení, ale aj samotného § 68 ods. 1 zákona č. 578/ 2004 Z. z. potom vyplýva, že každá z týchto troch licencií oprávňovala jej držiteľa na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Pritom zo žiadneho ustanovenia zákona č. 578/ 2004 Z. z. nevyplýva, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej

Preto nie je správny názor žalobcu, že ak povolanie lekára vykonával ako odborný zástupca na základe licencie L1C, nemohol byť samostatne zárobkovo činnou osobou. Naopak, mohol ňou byť, pretože oprávnenia na tieto formy výkonu sú rozdielne a jedno nevylučuje platnosť alebo účinky druhého.

V Bratislave dňa 25. mája 2022