7Sžsk/149/2018

1. Z administratívnych spisov žalovanej a z napadnutého rozsudku vyplýva, že ďalšia účastníčka na základe povolenia z 8. decembra 2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo pre dospelých.

samostatne zárobkovo činnej osoby. 2. Po zistení, že ďalšia účastníčka je aj naďalej (po 31. decembri 2013) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, žalovaná pobočka rozhodnutím zo 17. augusta 2016 č. 64485-73/2016-TT vyslovila, že jej vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 1. júla 2014. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. júla 2014, v zmysle ktorého sa už viac nevyžadovala registrácia samostatne zárobkovo činnej osoby u príslušného správcu dane na účely dani z príjmu. V dôsledku toho bola ďalšia účastníčka opätovne považovaná za

Až 12. októbra 2016 podala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne námietky proti oznámeniu pobočky žalovanej o zániku jej povinného poistenia k 30. júnu 2015, načo pobočka reagovala vydaním rozhodnutia z 19. októbra 2016, voči ktorému sa ďalšia účastníčka odvolala. 3. Žalobkyňa 23. novembra 2016 podala proti rozhodnutiu žalovanej pobočky zo 17. augusta 2016 protest. Žalovanej v ňom predovšetkým vytkla, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje náležitosti podľa § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. a žalovaná pri jeho vydaní nepostupovala v súčinnosti s ďalšou účastníčkou. Ďalej namietla, že žalovaná na základe odhlášky vyznačením v spise vydala rozhodnutie, že povinné poistenie ďalšej účastníčky zaniklo 31. decembra 2013. Toto rozhodnutie bránilo tomu, aby žalovaná opätovne rozhodla o vzniku a následnom zániku povinného poistenia k inému dátumu. Keďže od tohto dňa bolo ďalšej účastníčke rozhodnutím samosprávneho kraja zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, nemohla ďalej dosahovať príjmy a vykonávať činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba.

v inom zdravotníckom zariadení. Takisto nevzala do úvahy § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a to, že ďalšia účastníčka zdravotnícku prax na základe licencie L1A nikdy nevykonávala. Rozhodnutie žalovanej pobočky bolo vydané po dva a pol roku a to navyše po tom, čo na základe odhlášky žalovaná vyznačila v spise zánik povinného poistenia ďalšej účastníčky, čo predstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej. 4. Žalovaná pobočka protestu žalobkyne sama nevyhovela a predložila ho na rozhodnutie ústrediu, ktoré ho rozhodnutím zo 4. januára 2017 č. 65045-2/2016-BA zamietlo.

oprávňovala na dosahovanie príjmov podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, preto jej držiteľ spĺňal definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. Na tieto účely nie je podstatné, či na základe licencie aj vykonával činnosť ani to, že bol zároveň zamestnancom, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. nevylučuje súbeh poistení z rôznych dôvodov.

rozhodnutej. Zákon č. 461/2003 Z. z. neukladá žalovanej lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku resp. zániku sociálneho poistenia. 5. Žalobkyňa následne na to podala proti rozhodnutiu žalovanej pobočky zo 17. augusta 2016 všeobecnú správnu žalobu, v ktorej uplatnila v zásade rovnaké námietky ako v proteste. Správny súd tu napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP toto rozhodnutie zrušil. Vytkol žalovanej, že porušila zásadu súčinnosti a procesné práva ďalšej účastníčky, pretože jej neoznámila začatie konania v spornej veci, čím jej nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Rozhodnutie žalovanej vydané po vyše dva a pol roku od prijatia odhlášky, kedy ďalšia účastníčka v dobrej viere mala za to, že dátum ňou vyznačený nie je sporný považoval za nepreskúmateľné a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 1 a 4 cit. zák. Nestotožnila sa so záverom žalovanej, že na vznik povinného poistenia postačuje, aby lekár bol držiteľom licencie, bez ohľadu na to, či ju i skutočne využíva.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nielen s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Jej držiteľ môže priamo vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo ďalšej účastníčke až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 5 cit. zák. Podanie odhlášky samo osebe nemá za následok zánik povinného poistenia. Žalovaná pri vydaní rozhodnutia nepostupovala v rozpore so zákonom, pretože podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. možno za úkon, ktorým sa začína konanie, považovať aj doručenie rozhodnutia; tento názor zodpovedá aj ustálenej praxi súdov. Ďalšia účastníčka mohla svoje práva hájiť napr. podaním odvolania, čo však neurobila. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že by nerozhodla v primeranej lehote. O existencii licencie L1A sa dozvedela až v roku 2016, nakoľko ďalšia účastníčka si svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) cit. zák. nesplnila a o jej existencii ju neinformovala. 7. Žalobkyňa a ďalšia účastníčka považovali kasačnú sťažnosť za nedôvodnú, a preto ju žiadali zamietnuť.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr uznesením z 29. októbra 2019 prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania sp. zn. 1 Vs 3/2019. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol v tomto konaní o zamietnutí kasačnej sťažnosti, čím odpadla prekážka, pre ktorú bolo toto konanie prerušené. Keďže rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019 bol napadnutý ústavnou sťažnosťou, najvyšší súd následne uznesením z 30. júna 2021 opätovne prerušil kasačné konanie do právoplatného skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 361/2021. Len čo ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol, tunajší súd uznesením z 3. januára 2022 rozhodol, že sa v kasačnom konaní bude pokračovať. 10. Návrhom došlým tunajšiemu súdu 18. marca 2022 ďalšia účastníčka žiadala, aby sa konanie prerušilo „do času prijatia spoločného právneho záveru na rokovaniach vo veci problematiky spätného predpisovania poistného a penále... držiteľom licencie L1A na úrovni zástupcov Slovenskej lekárskej komory, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR a ministra zdravotníctva SR“. 11. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (čo logicky neprichádza do úvahy v konaní o žalobe prokurátora, ktorá bola podaná po nevyhovení protestu), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhla prerušenie len ďalšia účastníčka). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohli prichádzať do úvahy len dôvody uvedené v § 100 ods. 1 písm. e) SSP, teda ak sa vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu začalo správne konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, alebo § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. 12. Z návrhu ďalšej účastníčky však nevyplýva, že by sa akékoľvek takéto konanie začalo.

13. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku a následnom opätovnom vzniku sociálneho poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z.

rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia

To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019).

17. Z odôvodnenia rozhodnutia č. 64485-72/2016-TT zo 17. augusta 2016 o zániku povinného poistenia ďalšej účastníčky, ktoré jej bolo doručené v rovnaký deň spolu s tu preskúmavaným rozhodnutím o opätovnom vzniku povinného poistenia vyplýva, že žalovaná pobočka pri ich vydaní vychádzala z informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, že ďalšia účastníčka je držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0731/ 06 z 25. apríla (s právoplatnosťou od 25. mája) 2006. Ďalej žalovaná pobočka vychádzala z obsahu daňového priznania ďalej účastníčky za zdaňovacie obdobie 2013, podľa ktorého jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti bol vyšší ako zákonom stanovená hranica podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Ďalšia účastníčka tento skutkový základ nijako nespochybnila, pretože ani voči jednému rozhodnutiu nepodala odvolanie.

Namietla len, že podanou odhláškou jej zaniklo povinné poistenie a od tohto dňa nebola držiteľkou žiadneho oprávnenia, ktoré by jej odôvodňovalo status samostatne zárobkovo činnej osoby. Takisto žalobkyňa ani v proteste, ani v samotnej správnej žalobe žiadne z týchto skutkových východísk preskúmavaného rozhodnutia žiadnym konkrétnym spôsobom nespochybnila. Aj pokiaľ by teda postup žalovanej pobočky, ktorá nedala ďalšej účastníčke možnosť vyjadriť sa k veci pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia, bol porušením ustanovení o nedávkovom konaní, podľa kasačného súdu toto porušenie nemohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia a nemohlo zakladať dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka Sociálnej poisťovne niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2014 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa neho - malo povinné poistenie zaniknúť. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu rozhodnutia o zániku sociálneho

ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3 (premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného). Okrem toho žalobkyňa, ďalšia účastníčka aj správny súd pri formulácii svojich právnych názorov nedocenili, že otázka trvania poistenia nie je podstatná len pre platenie poistného, ale je dôležitá aj je pre vznik nárokov na jednotlivé dávky sociálneho poistenia a ich výšku. Napríklad pre výpočet osobného mzdového bodu za určité obdobie je podľa § 62 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodný osobný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.), ktorý je pochopiteľne vyšší pri súbehu viacerých poistení. Vyšší osobný mzdový bod sa prejaví vo vyššom priemernom osobnom mzdovom bode (§ 63 cit. zák.), ktorý vstupuje do výpočtu starobného dôchodku (§ 66 ods. 1 cit. zák.). Práve z tohto dôvodu je dôležité, aby vznik a zánik povinného poistenia neboli viazané na subjektívne činitele (dobromyseľnosť či nedobromyseľnosť poistenca), ale na objektívne okolnosti.

S ohľadom na to, že ďalšia účastníčka nepodala odvolanie, v ktorom by uviedla svoje námietky, s ktorými by sa žalovaná musela osobitne vyrovnať. Len čo ich vzniesla, žalovaná sa s nimi vyrovnala v ďalších rozhodnutiach. 21.

Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs

22. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho

Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny

ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste, a to aj bez povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho

Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 578/2004 Z. z. nevyplýva, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia.

dosahovanie príjmom podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. potom povinné nemocenské a dôchodkové poistenie takejto osoby môže zaniknúť buď zánikom takéhoto oprávnenia (licencie) alebo k 30. júnu tým, že jej príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Z citovaných ustanovení však nijako nevyplýva, že by mala žalovaná skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit. zák. ďalšia účastníčka dosahovala len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, alebo či ho prípadne dosahovala na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia.