7Sžsk/154/2018

1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6Sa/8/2017-56 zo dňa 09. mája 2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 33765-2/2017-BA zo dňa 25. mája 2017 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie") o zamietnutí odvolania žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 700-3611023716-C04/16 zo dňa 28. decembra 2016, ktorým táto podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.") predpísala žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO") za obdobie september 2008, október 2008, november 2008, december 2008 poistné na nemocenské poistenie v sume 47,40 eur, poistné na starobné poistenie v sume

3. Dospel k záveru, že na základe príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa dosiahla za rok 2007 vzniklo žalobkyni povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 01. júla 2008 do 30. júla

5. Zároveň dal do pozornosti, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 1Sžso/ 16/2016 zo dňa 27. júna 2017 vyslovil, že z citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase vyplýva, že vznik a aj zánik povinného sociálneho poistenia SZČO je naviazaný na zákonom predpokladané skutočnosti, a to na existenciu oprávnenia na vykonávanie podnikateľskej činnosti a na prekročenie zákonom stanovenej hranice príjmu z podnikania za predchádzajúci kalendárny rok. Vznikom oprávnenia na podnikanie nadobúda fyzická osoba status SZČO a súčasne s tým aj povinnosti vyplývajúce z povinného sociálneho poistenia, pričom toto poistenie zaniká zo zákona dňom zániku oprávnenia na podnikanie. Vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou.

Nič na tom nemení ani fakt, že žalobkyňa v administratívnom spise predložila rozhodnutie vyššieho územného celku, podľa ktorého došlo k zrušeniu jej prevádzky, a to rozhodnutím KSK z 11. augusta 2008, právoplatným 09. augusta 2018.

žalobkyňa patrí. Sporná otázka vyvstala na základe tej skutočnosti, že žalobkyňa podala odhlášku z poistenia, ako držiteľka vydanej licencie od Slovenskej lekárskej komory, a ako to vyplýva aj z informácie Daňového úradu v zákone predpokladanom a predchádzajúcom období mala príjmy vo výške, ktoré ju k tejto povinnosti zaväzovali. Dodal, že rozhodnutie žalovanej o jej povinnosti platiť poistné za predchádzajúce obdobia bolo doručené verejnou vyhláškou, ako vyplýva z administratívneho spisu, keďže žalobkyňa si nesplnila povinnosť oznámiť zmenu svojej adresy a na mieste uvedeného trvalého bydliska sa nezdržiavala.

Rozhodnutie žalovanej, ktoré je napadnuté správnou žalobou, odôvodňuje presne právny základ predpísaného poistného správnym orgánom prvého stupňa a jeho výšku vysvetľuje v odôvodnení rozhodnutia. 8. Zdôraznil, že v danom prípade bolo zistené, že žalobkyňa v sledovanom období mala L1 povolenie a zo správy o príjmoch Daňového úradu, vyplýva, že žalobkyňa mala do 30. júna 2007 (za rok 2007) príjmy, ktoré zakladajú jej povinnosť platiť povinné poistenie na nemocenské a dôchodkové poistenie.

10. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že podľa § 167 SSP /a contrario/ žalobkyni túto nepriznal, nakoľko žalobkyňa v konaní nebola úspešná.

11. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. 12. S odôvodnením rozsudku krajského súdu a s právnym názorom vysloveným v bode 28 nesúhlasila. Namietala, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore všeobecné lekárstvo, nezakladá štatút samostatne zárobkovo činnej osoby a citovala ustanovenie § 10 ods. 2 a § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z.z.").

V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2Sa/4/2017 zo dňa 07. júla 2017, ktorý s poukazom na zásadu materiálnej pravdy konštatoval, že: „správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby."

odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúce z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) (rozhodnutie III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007). Dodala, že Spolkový ústavný súd vo veci princeznej Soraya Esfandiary- Bakhtiar (BVerfGE 34, 269) okrem iného uviedol: „právo nie je vždy identické s množinou písaných zákonov, oproti pozitívnym právnym normám stanovených štátnou mocou môže vyvstať za určitých okolností "právo na viac", ktoré nachádza svoj prameň v ústavne konformnom právnom poriadku a môže pôsobiť ako korektív vo vzťahu k písanému zákonu.

15. Navrhla, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 16. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním doručeným krajskému súdu dňa 27.

Na podporu opätovne žalovaná poukázala na list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, č. 7410/2017-M OPVA-14483 zo dňa 20 apríla 2017. 19. Vzhľadom na citovanú právnu úpravu žalovaná zastávala právny názor, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnením, ktoré zakladá status SZČO na účely sociálneho poistenia. 20. Žalovaná tiež poukázala aj na ďalšie obdobné prípady, v rámci ktorých príslušné súdy zamietli žaloby a stotožnili sa s právnym názorom žalovanej vo vzťahu k licenciám L1A a postaveniu samostatne zárobkovo činných osôb (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/17/2017 zo dňa 24. augusta 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a 5Sa/7/2017 zo dňa 18. októbra 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Sa/5/2017 zo dňa 28. novembra 2017 a sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 8. decembra 2017), rozsudok Krajského súdu v

zn. 7Sa/26/2017 zo dňa 15. februára 2018, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 28Sa/ 13/2017 zo dňa 28. februára 2018 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/32/2017 zo dňa 22. marca 2018. 21. Ďalej žalovaná poukazovala na to, že podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 nadobudla status SZČO podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 každá fyzická osoba, ktorá mala oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu. Pre posúdenie právneho postavenia

V danej súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016. 22. Taktiež žalovaná uviedla, že pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu dosiahla SZČO príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti.

vykonávala. Faktické nevyužívanie tejto licencie nemá podľa názoru žalovanej pre kvalitatívnu stránku statusu SZČO právnu relevanciu. Až faktická nemožnosť vykonávať činnosť v zmysle udeleného oprávnenia spôsobená objektívnymi skutočnosťami má za následok prerušenie, resp. zánik povinného poistenia SZČO. 24. Žalovaná trvala na názore, že ak Sociálna poisťovňa v samostatnom konaní rozhodla o zániku sociálneho poistenia žalobcu, je povinná v ďalšom, t.j. v konaní vo veci predpísania poistného na sociálne poistenie, resp. predpísania penále, prihliadať na právoplatné rozhodnutie, ktorým sa konečným spôsobom upravil status žalobcu na účely sociálneho

Opätovnému posudzovaniu zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne v rámci konania vo veci predpísania poistného teda bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Keďže otázka zániku sociálneho poistenia žalobkyne bola právoplatne vyriešená, bol správny súd podľa § 132 ods. 2 SSP povinný na rozhodnutie vo veci zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu prihliadať, keďže správny súd v rámci súdneho prieskumu bol viazaný predmetom napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ktorým predmetom v preskúmavanej veci bolo predpísanie žalobkyni dlžného povinného

Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/5/2017 zo dňa 30. mája 2018. 25. Vo vzťahu k ďalším námietkam žalobkyne vzneseným v kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že sú totožné s námietkami uvedenými v správnej žalobe, ku ktorým už zaujala stanovisko, ktorého sa i naďalej pridržiava. 26. Vzhľadom na uvedené sa žalovaná plne stotožnila s právnymi závermi krajského súdu vyjadrenými v napadnutom rozhodnutí a navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu ako nedôvodnú zamietol. 27. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni dňa 29. októbra 2018 na vedomie.

III. Posúdenie kasačnej sťažnosti

29. Predmetom kasačného konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd postupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 33765-2/2017-BA zo dňa 25. mája 2017 o zamietnutí odvolania žalobkyne a potvrdení rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Michalovce č. 700-3611023716-C04/16 zo dňa 28. decembra 2016, ktorým táto podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. predpísala žalobkyni ako SZČO za obdobie september 2008, október 2008, november 2008, december 2008 poistné na nemocenské poistenie v sume 47,40 eur, poistné na starobné poistenie v sume 193,58 eur, a poistné do rezervného fondu solidarity v sume 51,12 eur, spolu v sume 292,10 eur. Neoddeliteľnou súčasťou rozhodnutia je príloha.

31. V prerokúvanej veci žalovaná, ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z., konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 prvá veta zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého Sociálna poisťovňa predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume.

Z ustanovenia § 221 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. totiž vyplýva, že konanie ukončené právoplatným rozhodnutím možno obnoviť len za určitých presne vymedzených podmienok, pričom obnoviť konanie a novo rozhodnúť možno podľa § 222 a § 223 zákona č. 461/2003 Z. z. len za predpokladu, že sú tieto podmienky splnené. A contrario tak z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne nemalo záväzné účinky, a ak by ho samy organizačné zložky mohli v inom konaní ignorovať. Okrem toho, už samotný pojem „právoplatnosť" je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované.

zákonom. Ak teda orgán verejnej správy pri vydávaní svojho rozhodnutia bol podľa zákona povinný rešpektovať svoje predchádzajúce právoplatné rozhodnutie, správny súd môže a musí preskúmať, či ho rešpektoval. Mieru viazanosti správneho súdu týmito skoršími rozhodnutiami upravuje § 27 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie záväzné, a ak skôr vydané rozhodnutie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom.

35. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa, napriek riadnemu poučeniu, nepodala odvolanie proti rozhodnutiu o zániku poistenia a toto nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2017. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce v danom prípade nepochybila, keď realizovala doručovanie predmetného rozhodnutia v súlade § 212 ods. 13 zákona č. 461/2003 Z.z. prostredníctvom verejnej vyhlášky, nakoľko žalobkyni sa nepodarilo zásielku doručiť na jej známu adresu, evidovanú v Registri obyvateľov Slovenskej republiky, keď táto sa vrátila s reláciou pošty adresát neznámy, pričom žalobkyňa opomenula splniť zákonnú povinnosť SZČO podľa § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2019), a síce príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne oznámiť zmenu trvalého pobytu do ôsmich dní od zmeny týchto skutočností. Odhliadnuc od uvedeného je však potrebné zdôrazniť, že proti rozhodnutiu o zániku poistenia odvolanie prípustné bolo, pričom v prípade neúspechu v odvolacom konaní bola prípustná aj správna žaloba, keďže nejde o rozhodnutie vylúčené z prieskumu správnymi súdmi.

36. Dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia žalovanej o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 31. augustu 2008 (ale zaniklo dňa 30. júna 2010), bolo, že organizačné zložky žalovanej museli v ďalšom konaní vychádzať z toho, že tieto poistenia žalobkyni trvali naďalej až do 30. júna 2010. Kým poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby trvali, bola podľa zákona č. 461/2003 Z. z. povinná platiť poistné v zákonom ustanovenej výške. Ak ho neodviedla vôbec, bola žalovaná [jej pobočka podľa § 178 ods. 1 písm. a/ ôsmeho bodu zákona č. 461/2003 Z. z.] podľa § 144 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. povinná poistné predpísať.

38. Vo vzťahu ku kasačným námietkam, týkajúcim sa otázok, na ktoré dal odpoveď veľký senát najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 1Vs 3/2019 z 24. novembra 2019, kasačný súd uvádza, že pre senáty najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP záväzný právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu. Logickým predpokladom záväznosti právneho názoru je však to, aby sa vo veci, o ktorej koná senát, vôbec riešila, resp. mohla riešiť otázka, pre ktorú je tento právny názor rozhodný. V prerokúvanej veci však bolo vysvetlené, že otázka, či držba licencie L1A zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, a či v dôsledku toho trvalo jeho povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, už bola právoplatne vyriešená skorším rozhodnutím žalovanej. Ani krajský súd, ani kasačný súd neboli oprávnené túto otázku riešiť a nemohli teda ani byť viazané právnym názorom veľkého senátu na túto právnu otázku.

Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

V Bratislave dňa 21. septembra 2022