7Sžsk/158/2018

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 26Sa/18/2017-66 z 18. júla 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), zamietol správnu žalobu žalobkyne z 8. decembra 2017 vo veci preskúmania rozhodnutia žalovanej č. 43041-2/2017-BA z 31. októbra 2017, ktorým žalovaná vo veci zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia zamietla odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej v Liptovskom Mikuláši č. 6410-12/2017-LM z 24. apríla 2017. Prvostupňový správny orgán rozhodol, že samostatne zárobkovo činnej osobe O.. G. U. zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 30. júna 2007. Správny súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo, vydaného Ministerstvom zdravotníctva SR č. 7365/1994-B z 22. decembra 1994. Vzhľadom k tomu, že uvedené povolenie bolo zrušené rozhodnutím Žilinského samosprávneho kraja k 31. decembru 2005, žalobkyňa mala za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia jej zaniklo postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby.

Predmetnú licenciu nikdy nevyužívala, a to ani pred 31. decembrom 2005, ani potom a z predmetnej licencie nemala nikdy žiadny príjem. Žalobkyňa ukončila prevádzkovanie ambulancie ako fyzická osoba z dôvodu, že od 1. januára 2006 pracuje ako lekár poskytovateľa zdravotnej starostlivosti KARPET s.r.o., IČO: 36436542, Podhora 47,

4. Správny súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania bola sporná otázka posúdenia právneho postavenia žalobkyne, ktorá v dôsledku zrušenia povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia k 31. decembru 2005, podľa jej názoru stratila status samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa ako bolo preukázané, a teda nebolo ani sporné aj po tomto dátume bola držiteľkou licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na výkon povolania lekár, preto žalovaná na rozdiel od žalobkyne zastáva názor, že táto skutočnosť zakladá postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely povinného dôchodkového a povinného nemocenského poistenia. Zánik sociálneho poistenia sa riadi pravidlami upravenými v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, t. j. okrem iného upravuje vlastné definície pojmov, okrem iného tiež definíciu pojmu samostatne zárobkovo činná osoba. Súčasne tento právny predpis upravuje aj časové ohraničenie vzniku a zániku sociálneho poistenia a stanovuje aj sankcie za nesplnenie povinností vo vzťahu k žalovanej.

L1A, ju nezbavuje zodpovednosti za následky, ktoré vznikli porušením povinností vyplývajúcich z postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 6. Správny súd ďalej uviedol, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že vyznačenie zániku sociálneho poistenia v spise sa považuje za rozhodnutie žalovanej, a preto tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch nemá písomnú formu a vyznačí sa len v spise absolútne nemá právne opodstatnenie. Z ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 citovaného zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka žalovanej a len v sporných prípadoch. Výsledkom nedávkového konania o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je rozhodnutie, ktoré má písomnú formu a nadobúda právne účinky márnym uplynutím lehoty na podanie odvolania. 7. Námietku, že správny orgán neupovedomil žalobkyňu o začatí konania, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže zákon o sociálnom poistení neukladá pobočke žalovanej povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych účastníkov ako je tomu v Správnom poriadku a účastníkovi konania dala možnosť vyjadriť sa k jej podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalobkyňa mala možnosť v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa uplatniť svoje námietky, čo v danej veci aj využila a žalovaná sa v rozhodnutí s námietkami žalobkyne vysporiadala, preto nedošlo k porušeniu zákonných práv žalobkyne. 8. Správny súd námietku žalobkyne ohľadom absencie zákonného ustanovenia v prvostupňovom rozhodnutí, na podklade ktorého správny orgán prvého stupňa rozhodol, vyhodnotil ako nedôvodnú. Predmetné rozhodnutie obsahovalo všetky zákonom požadované formálne a obsahové náležitostí uvedené v § 209 zákona č. 461/2003 Z. z. t. j. jasný, určitý a zrozumiteľný výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Tiež vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a riadne právne posúdený. 9. Záverom správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej je v súlade so zákonom, nakoľko má oporu vo vykonanom dokazovaní a náležite zistenom skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol

10. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) podaním z 13. septembra 2018. S rozhodnutím sa nestotožnila a dôvodila tým, že správny súd vec nesprávne právne posúdil v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 11. Sťažovateľka naďalej zastáva právny názor, že licencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolení lekár nezakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Podľa nej správny súd nebral do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia. Sťažovateľka nikdy neposkytovala zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe takýmto spôsobom. Licencia L1A bola nevyhnutná pre vydanie rozhodnutia, resp. povolenia samosprávnym krajom pre prevádzkovanie zdravotníckej zariadenia - ambulancie. Sťažovateľka vykonala takmer všetky právne úkony smerujúce k tomu, aby jej status samostatne zárobkovo činnej osoby zanikol (zrušila registráciu pre daň z príjmu u príslušného správcu dane, oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla, podala odhlášku) a v dôsledku ukončenia vykonávania činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby jej zaniklo aj povinné poistenie. Vôľa sťažovateľky nebyť samostatne zárobkovo činnou osobou je zrejmá. Sťažovateľka má tiež za to, že povinnosťou žalovanej je skúmať, či prihláška alebo odhláška je dôvodná (či odhláškou je preukázaný skutkový stav, ktorý má za následok zánik poistenia) a rozhodnúť o tom. Ak žalovaná dospeje k záveru, že odhláška bola dôvodná, nakoľko boli naplnené podmienky zániku povinného poistenia, rozhodne o zániku poistenia vyznačením v spise. Ak zistí, že nedošlo k zániku povinného poistenia, rozhodne písomným rozhodnutím. O odhláške žalovaná rozhoduje vždy. Nakoľko v prípade žalobkyne bolo o zániku povinného poistenia právoplatne rozhodnuté podaním odhlášky k 31. decembru 2005 a pobočka žalovanej vydala prvostupňové rozhodnutie po viac ako roku, žalovaná nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení. 12. Vzhľadom na uvedené dôvody sťažovateľka navrhla napadnutý rozsudok správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov 1. januára 2021 a na základe zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

16. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, kasačnú sťažnosť prejednal v rozsahu námietok žalovanej bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná. 17.

18. Predmetom prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej uvedené v záhlaví, ktorým žalovaná rozhodla o odvolaní žalobkyni tak, že ho v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej z 24. apríla 2017. Pobočka žalovanej rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 30. júna 2007.

zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. 20. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a len na ne poukazuje.

Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 25. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 30. júna 2007. Kasačný súd túto spornú otázku považoval za zásadnú, a preto predovšetkým na ňu zameral svoju pozornosť.

27. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sazaoberal a dal na ňu odpoveď najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs/3/2019 z 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 z 30. novembra 2021.

. .„Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b) ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné

29. Vo vzťahu k otázke týkajúcej sa, či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. možno považovať za oprávnenie na výkon činnosti predpokladanej v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, najvyšší súd ustálil, že „pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe.

nie je potrebný. V prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnícku starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti).

nijako nesúvisí. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm.c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“

. .“Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003

zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť

. .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení.“

irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za

. . „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22

Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 tohto odôvodnenia).

Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

s rozhodnutím Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. . V prípade žalobkyne ako držiteľky licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľky tejto licencie, ktorá by jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa licenciu L1A nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

poukazuje. 36. Zo všetkých uvedených dôvodov tak správny súd v prerokúvanej veci rozhodol správne, keď správnu žalobu žalobkyne zamietol. Preto kasačný súd jej kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) ako nedôvodnú zamietol.

38. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.