7Sžsk/16/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu Michala Novotného (sudca spravodajca) a JUDr. Michala Matulníka, PhD., vo veci žalobkyne: B.. M. K., nar. X. B. XXXX, U. XX/XXXX, Ž., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 28. mája 2019, č. 48823-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30 S 96/2019-93 z 13. októbra 2020 takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Po zistení, že žalobkyňa aj po 31. októbri 2007 vykonáva advokáciu ako spoločníčka spoločnosti s ručením obmedzeným, pobočka žalovanej v Žiline rozhodnutím zo 4. septembra 2009, č. 701-22196/2009, vyslovila, že jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 31. októbra 2007. Vyšla zo záveru, že výkon advokácie ako spoločník spoločnosti s ručením obmedzením je len jednou z foriem jej výkonu podľa § 12 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov.

3. Pobočka žalovanej v Žiline ďalším rozhodnutím z 25. mája 2015, č. 30197-8/2015-ZA, vyslovila, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobkyne zaniklo 31. decembra 2010. Vyšla z toho, že už bolo právoplatne ustálené, že jej povinné poistenie nezaniklo k 31. októbru 2007. Od 1. januára 2011 sa však zmenil zákon č. 461/2003 Z. z. tak, že samostatne zárobkovo činnou osobou už môže byť len osoba registrovaná na daň z príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Žalobkyňa bola k tomuto dňu registrovaná už len na daň z príjmu z prenájmu, preto od 31. decembra 2010 stratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Napriek odvolaniu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 30. novembra 2015, č. 57811-2/2015-BA, a obe rozhodnutia sa 11. decembra 2015 stali právoplatnými. Krajský súd v Žiline zamietol rozsudkom č. k. 20 S 17/2016-80 aj správnu žalobu proti týmto rozhodnutiam a najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sžsk 14/2017 zamietol kasačnú sťažnosť žalobkyne proti nemu.

Obe rozhodnutia sa stali právoplatné 7. októbra 2011. Žalobkyňa prevažnú väčšinu dlžného poistného doplatila ešte 31. augusta 2011 a zvyšok až 7. septembra 2011. 5. Nateraz posledným rozhodnutím z 27. marca 2019, č. 700-1610566119-GC04/19, pobočka žalovanej v Žiline predpísala žalobkyni penále z dlžného poistného za január až december 2009 v sume 1.778,97 €, ktorého výpočet bol ozrejmený v prílohe rozhodnutia.

V odôvodnení zopakovala, že žalobkyňa bola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená aj po 31. októbri 2007, pretože zmenou formy výkonu advokácie nestratila postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Poistné za jednotlivé mesiace zaplatila až po jeho splatnosti, preto bola pobočka povinná predpísať jej penále. Hranica 5 € ustanovená v § 240 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. sa nevzťahuje na každý jednotlivý mesiac, ale na celé obdobie, za ktoré sa penále predpisuje; jej cieľom bolo len podporiť hospodárnosť konania.

je pevná. Zákon neumožňuje žalovanej, aby zohľadňovala akékoľvek ďalšie okolnosti veci, napríklad mieru následkov neodvedenia poistného alebo závažnosti konania platiteľa, a nedovoľuje jej z týchto dôvodov penále znížiť. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovanej, že minimálnu výšku penále 5 €, ktorú ustanovuje § 240 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., nemožno vypočítavať za každý mesiac, ale za celé obdobia, za ktoré sa penále predpisuje. Opačný výklad by viedol k tomu, že oneskorenie s platením poistného za každý mesiac by bolo „beztrestné“, kým by penále nedosiahlo túto sumu, čo nie je účelom zákona.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej a od uloženia penále sa upustí. V jej úvode podala prehľad o doterajšom priebehu konania. Zopakovala, že po zmene formy výkonu advokácie sa na základe stanoviska Slovenskej advokátskej komory domnievala, že nie je samostatne zárobkovo činnou osobou. Svoje právo hájila aj pred súdom, ktorý jej však nedal za pravdu. Zákonodarca však od 1. januára 2011 zmenil definíciu právnickej osoby podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a tým potvrdil, že dovtedajšia úprava nezaobchádzala so všetkými osobami rovnako. Žalobkyňa však dlžné poistné doplatila, len čo súdy právoplatne potvrdili rozhodnutia žalovanej. Predpisovaním penále podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. však dochádza k ďalšej diskriminácii takto dotknutých osôb v porovnaní s osobami, na ktorých majetok bol vyhlásený konkurz alebo reštrukturalizácia. Sadzba penále je vyššia než je ustanovené v Občianskom zákonníku alebo v Obchodnom zákonníku. To podľa žalobkyne predstavuje nepriamu diskrimináciu v zmysle § 2a zákona č. „513/1991“ (správne: 365/2004) Z. z. o ochrane pred diskrimináciou. Ďalej zdôraznila, že dodatočne zaplatené poistné jej bolo zohľadnené pri výpočte starobného dôchodku až od 7. októbra 2011 a nie už od 1. novembra 2007. Záverom zdôraznila, že v konaní nebola preukázaná vyššia miera negatívnych následkov jej konania a výška uloženej sankcie je likvidačná. Preto nezodpovedá povahe a závažnosti jej deliktu, kvôli čomu je v rozpore s čl. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky. Mali tak byť splnené podmienky, aby sa od jej uloženia upustilo podľa § 192, 194 a § 198 ods. 1 SSP. 9. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby už bolo právoplatne vyriešené skoršími rozhodnutiami. Ustanovenie § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. nedovoľuje žalovanej moderovať výšku penále. Nemožno hovoriť o diskriminácii vo vzťahu k osobám, na ktorých bol vyhlásený konkurz. Na peňažné plnenie, ktorého výška vyplýva zo zákona, nemožno aplikovať § 192 SSP. Rovnako nemožno aplikovať moderačné právo súdu podľa § 198 ods. 1 SSP, pretože takéto právo zákon č. 461/ 2003 Z. z. nepriznáva ani žalovanej.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z najvyššieho súdu (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP).

Tieto rozhodnutia vychádzali zo skorších právoplatných rozhodnutí žalovanej, ktorými jednak bolo ustálené, že žalobkyňa bola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená aj v roku 2009, a jednak jej bolo predpísané za toto obdobie poistné v konkrétnej výške. Správny súd v tejto súvislosti celkom správne zdôraznil, že jeho úlohou v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiu je preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP), teda súlad tohto rozhodnutia a administratívneho konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, so zákonom. Zo znenia § 191 ods. 1 SSP vyplýva, že správny súd môže zrušiť len napadnuté rozhodnutie, ak ono samo trpí vadami

12. Žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní penále podľa § 240 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého osobám povinným odvádzať poistné, ktoré neodviedli poistné za príslušný kalendárny mesiac včas alebo ich odviedli v nižšej sume, Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne, zaplatená v hotovosti alebo exekútorovi. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona o sociálnom poistení. Podľa § 213 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Uvedený zákon neupravuje osobitne účinky právoplatnosti, ako to robí napríklad § 228 a 230 CSP, podľa kasačného súdu však jeho účinky možno vyvodiť nepriamo najmä z § 221 cit. zák., ktorý upravuje podmienky obnovy konania.

Už samotný pojem „právoplatnosť“ je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované. 13. Právoplatné rozhodnutie možno preskúmať v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obnova konania podľa už cit. § 221 a nasl. zákona o sociálnom poistení) alebo aj samostatnou správnou žalobou, ktorá smeruje spravidla proti právoplatným rozhodnutiam [§ 7 písm. a) SSP a contrario]. V iných konaniach, ktorých predmetom nie je prieskum právoplatného rozhodnutia organizačnej zložky žalovanej, však nemožno takéto právoplatné rozhodnutie posudzovať incidenčne, teda skúmať jeho správnosť a podľa toho sa rozhodovať, či bude rešpektované alebo nie. To podľa citovaného § 27 ods. 1 SSP platí aj pre konanie pred správnym súdom, keďže ani ten nemôže v iných konaniach posudzovať zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bolo možné preskúmať samostatnou žalobou podľa § 6 ods. 2 SSP. Preto v ďalších konaniach nie je podstatné, či právne posúdenie, z ktorého takéto predchádzajúce rozhodnutie vychádza, bolo alebo nebolo

poistená. Rovnako správne vyšiel z toho, že právoplatným rozhodnutím pobočky z 28. apríla 2010 bolo žalobkyni predpísané poistné za jednotlivé mesiace roka 2009. Dôsledkom týchto právoplatných rozhodnutí bolo, že organizačné zložky žalovanej museli aj v tu prerokúvanej veci vychádzať z toho, že poistenie žalobkyne trvalo a že v jednotlivých mesiacoch roka 2009 musela zaplatiť poistné práve v predpísanej výške. Ak žalobkyňa toto poistné odviedla až po lehote upravenej v § 143 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., musela jej žalovaná podľa citovaného § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predpísať penále.

poskytované. Z citovaných ustanovení však nevyplýva, že by z hľadiska možnej diskriminácie mohli byť skúmané akékoľvek právne vzťahy, ktoré v súvislosti so sociálnym poistením vznikajú. Preto nemožno z citovaných ustanovení odvodiť, že by žalobkyni nebolo možné predpísať penále, ak včas neodviedla poistné na sociálne poistenie.

Bez ohľadu na to, že je vôbec otázne, či by bolo možné Chartu na prerokúvanú vec aplikovať (porov. jej čl. 51), možno o priamej alebo nepriamej diskriminácii hovoriť vtedy, ak existuje rozdiel v (potenciálnom) zaobchádzaní s dvoma osobami v porovnateľnom postavení.

Podľa kasačného súdu však tieto osoby nemožno považovať za osoby v postavení porovnateľnom s postavením žalobkyne. Situácia týchto osôb sa totiž líši práve tým, že žalovaná pohľadávky voči nim nemôže vymáhať, pretože tomu bránia účinky konkurzu alebo reštrukturalizácie ako osobitných konaní, ktorých účelom je riešenie úpadku dlžníka speňažením majetku dlžníka a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov alebo postupným uspokojením veriteľov dlžníka spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne (§ 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov). Žalobkyňa žiadnym podobným konaním neprešla, v dôsledku čoho nemôže tvrdiť, že by bola v situácii, ktorá je porovnateľná s ich situáciou. 17.

Prvotným krokom tohto testu tak je identifikácia, či skupina, ktorej diskriminácia sa skúma, je vyčlenená zo zvyšku porovnateľných jednotlivcov, teda jednotlivcov v porovnateľných pozíciách. Ako však už bolo vysvetlené v predošlom odseku, vo vzťahu k povinnosti platiť penále nemožno situáciu žalobkyne považovať za porovnateľnú so situáciou osôb uvedených v § 240 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, situácia žalobkyne je porovnateľná so situáciou každého iného platiteľa poistného, ktorý poistné neodviedol včas.

Z opaku možno povedať, že práve žalobkyňa sa svojou argumentáciou v tomto konaní domáha, aby sa s ňou zaobchádzalo výhodnejšie než so všetkými ostatnými platiteľmi poistného a aby sa jej penále nepredpísalo, hoci sú pre to splnené všetky zákonné podmienky.

osôb. Podstatné však je, že tak Občiansky zákonník, ako aj Obchodný zákonník upravujú súkromnoprávne vzťahy, v ktorých je typická súkromnoprávna autonómia (§ 2 ods. 3 OZ, § 263 ObZ), teda možnosť ich účastníkov upraviť si ich odlišne vlastnými právnymi úkonmi. Občiansky zákonník v § 544 a nasl. upravuje inštitút zmluvnej pokuty, ktorú je možné dohodnúť pre prípad porušenia povinnosti, teda aj omeškania so splnením záväzku, a ktorej výška je obmedzená len tým, že nesmie byť neprimeraná (§ 545a OZ, § 301 ObZ).

20. Na dôvažok sa kasačný súd stotožňuje aj so závermi správneho súdu, že vo veci žalobkyne nebolo možné upustiť od uloženia penále podľa § 192 ani § 198 SSP. Správny súd totiž v zhode s jasným znením § 198 ods. 2 SSP, ako aj v zhode s judikatúrou k § 192 SSP dospel k záveru, že nie je možné moderovať ani upustiť od uloženia penále, ktoré je v zákone ustanovené ako zákonný následok omeškania so zaplatením poistného presnou sadzbou a ktorého výška je ustanovená pevnou sadzbou a nie rozmedzím, v rámci ktorého by sa žalovaná mohla pohybovať.

IV. Záver

21. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu je správny a kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná. Preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 22. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa nebola vo veci úspešná a žalovaná síce vo veci úspech mala, no kasačný súd nezistil dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 23. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. apríla 2022