7Sžsk/19/2021

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 24. novembra 2020, č. k. 29Sa/18/2020-96 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného z 27. júna 2018, číslo SPOU- PO-PK-69/2018, ktorým tento podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného preskúmal v intenciách § 46, § 50 ods. 1-5, § 129 ods. 1, 3, 9 zákona č. 328/2002 Z. z. a s ohľadom na závery plynúce z prechádzajúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/79/2019 a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej žaloby.

Slovenskej republiky. Avšak až v dôvodovej správe k zákonu č. 519/2007 Z. z. je uvedené, že jeho cieľom je: „zahrnúť do osobitného systému sociálneho zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru Železničnej polície, Zboru väzenskej a justičnej stráž, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, colníkov a príslušníkov ozbrojených síl aj príslušníkov Hasičského a záchranného zboru a Horskej záchrannej služby.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň uviedol, že hoci bola Železničná polícia Slovenskej republiky zriadená zákonom č. 61/1993 Z. z. o zriadení Železničnej polície Slovenskej republiky, pričom tento zákon v § 4 ods. 2 ustanovil, že služobný pomer policajtov Železničnej polície Slovenskej republiky sa riadi zákonom č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, týmto zákonom sa však neriadilo aj ich sociálne zabezpečenie. Zatiaľ čo Najvyšší súd Slovenskej republiky v označenom rozsudku predbežne posúdil oprávnenie Sociálnej poisťovne, ústredie rozhodnúť vo veci žalobkyne o výplatu vdovského

výsluhového dôchodku. Krajský súd preto nemal dôvod odchýliť sa od vysloveného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom rozsudku, nakoľko sa nezmenili skutkové okolnosti posudzovanej veci. Nárok žalobkyne teda nebolo možné posúdiť v intenciách § 129 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., nakoľko nárok žalobkyne nespadá do premisy citovaného § 129 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. na výplatu vdovského dôchodku nebol ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., t. j. k 01. júlu 2002, príslušný orgán sociálneho zabezpečenia ministerstva, ale na výplatu vdovského dôchodku žalobkyne bola príslušná Sociálna poisťovňa.

v nadväznosti na § 46, § 50 zákona č. 328/2002 Z. z. Podľa samotného § 46 písm. b/ (t. j. bez súčasnej aplikácie § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z.) by bolo možné rozhodnúť len o „novom“ nároku účastníka za predpokladu splnenia zákonných podmienok podľa § 46 zákona č. 328/2002 Z. z., pričom k splneniu daných podmienok by muselo dôjsť teoreticky najskôr dňom účinnosti zákona, t. j. k 01. júlu 2002. Z dôvodu, že k rozhodnej skutočnosti teda k úmrtiu manžela žalobkyne došlo pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z. z., žalobkyňa teda nespĺňa podmienky vzniku nároku na vdovský výsluhový dôchodok podľa § 46 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z. ako „nového“ nároku.

polície. Rozhodujúcou skutočnosťou zakladajúcou vznik nároku na vdovský dôchodok, je deň smrti občana, po ktorom vzniká nárok na túto dávku. V danej veci nastala táto rozhodujúca skutočnosť dňa XX. S. XXXX, t. j. za účinnosti zákona č. 100/1980 Zb. o sociálnom zabezpečení (po správnosti „zákona č. 100/1988 Zb.“; pozn. súdu).

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 61/1993 Z. z. služobný pomer policajtov Železničnej polície Slovenskej republiky sa riadi zákonom č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších

Rozhodnou skutočnosťou v súvislosti s určením vecnej príslušnosti správneho orgánu, ktorý mohol v prípade vdovského výsluhového dôchodku rozhodnúť podľa zákona č. 100/1988 Zb. bolo zistenie, či sa nárok na dôchodkovú dávku, na ktorú by mal poistenej nárok v čase smrti posudzoval podľa II. alebo V. časti zákona č.

Na konanie a rozhodovanie o dôchodkových dávkach preto bola oprávnená Sociálna poisťovňa, ústredie. 5. Ohľadom splnenia podmienky transformácie vdovského výsluhového dôchodku podľa § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., krajský súd vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/79/2019 dospel k záveru, že tieto žalobkyňa nespĺňa. Žalobkyni totiž nebol priznaný vdovský dôchodok spolu s prídavkom k vdovskému dôchodku tak, ako to expressis verbis vyžaduje predmetné citované ustanovenie, pričom odkaz, respektíve poznámka č. 32 odkazuje napríklad na zákon č. 73/1998 Z. z. Pokiaľ ide o prídavok k vdovskému dôchodku ako dávke výsluhového zabezpečenia, je potrebné uviesť, že išlo o dávku, ktorá bola upravená až zákonom č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. apríla 1998, teda až po smrti manžela žalobkyne. Zákonom č. 73/1998 Z. z. s účinnosťou od 01. apríla 1998 bol zrušený zákon č. 410/1991 Zb., pričom podľa

vdovskému dôchodku zároveň priznaný aj prídavok k tomuto dôchodku podľa zákona č. 73/ 1998 Z. z. Z dôvodu, že žalobkyni nebol priznaný prídavok k vdovskému dôchodku podľa zákona č. 73/1998 Z. z. neexistoval ani právny dôvod na preskúmanie vdovského dôchodku žalobkyne podľa ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. V tomto smere krajský súd vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že prídavok k dôchodku nemala priznaný len preto, že si oň nepožiadala, pričom podľa § 215 zákona č. 73/1998 Z. z. bolo tento prídavok podľa názoru žalobkyne možné priznať aj spätne. Prídavok k dôchodku podľa § 214 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. bolo možné priznať najskôr odo dňa účinnosti tohto zákona, t. j. najskôr od 01.

6. Krajský súd sa rovnako nestotožnil s názorom žalobkyne, že pokiaľ nespĺňa podmienky plynúce z § 129 ods. 1 alebo ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., potom mal odbor sociálneho zabezpečenia prevziať výplatu jej vdovského dôchodku zmysle § 129 ods. 9 zákona č. 328/ 2002 Z. z. Podľa § 129 ods. 9 zákona č. 328/2002 Z. z., ak nie sú splnené podmienky uvedené

týchto predpisov. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa financuje z osobitného účtu. Podľa obsahu celého ustanovenia § 129 zákona č. 328/2002 Z. z. upravujúceho transformáciu doterajších dávok a podľa usporiadania jednotlivých odsekov § 129 je nepochybné, že k preskúmavaniu podmienok podľa § 46, 47, 50, 51, 52, 53, 54 a 57 došlo len v prípadoch, ak išlo o dávky, pri ktorých právna úprava toto preskúmavanie ukladala, respektíve umožňovala (podľa § 129 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. sú to vdovské dôchodky, vdovecké dôchodky a sirotské dôchodky, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona a na výplatu týchto dôchodkov je príslušný orgán sociálneho zabezpečenia ministerstva; podľa § 129 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z.

Pozostalostná dávka, ktorú žalobkyňa ku dňu účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., t. j. k 01. júlu 2002 poberala nie je dávkou, ktorá by v zmysle § 129 podliehala preskúmavaniu z hľadiska splnenia podmienok tam uvedených zákonných ustanovení a teda nie je ani dávkou, ktorá by sa pretransformovala na dávku výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Po preskúmaní rozhodných skutočností je tak potrebné konštatovať, že na prípad žalobkyne sa § 129 ods. 1 ani ods. 3 a ani ods. 9 zákona č. 328/2002 Z. z. nevzťahuje.

8. Vzhľadom na uvedené, krajský súd správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 9. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

10. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 11. Namietala, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Na služobný pomer policajtov sa vzťahuje osobitný zákon s týmito výnimkami: a/ kde sa v tomto zákone hovorí o policajnom zbore, rozumie sa ním železničná polícia, b/ pôsobnosť, ktorá podľa tohto zákona prislúcha ministrovi vnútra Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Federálnemu ministerstvu vnútra, riaditeľovi policajného zboru a služobným orgánom, prislúcha ministrovi dopravy, ministerstvu, riaditeľovi a orgánom železničnej polície v rozsahu ustanovenom riaditeľom.

Podľa ustanovenia § 177 zákona č. 100/1988 Zb. (znenie účinné od 01. júna 1992 do 31. decembra 2003) sa na účely tohto zákona za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti považujú aj príslušníci Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, príslušníci Slovenskej informačnej služby a policajti zaradení v policajných zboroch a za príslušníkov Zboru nápravnej výchovy sa považujú aj príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom vo vzťahu k policajtom zaradeným v policajných zboroch zákon odkazoval aj na zákon č. 333/1991 Zb. Samotný zákonodarca uvádza „policajti zaradení v policajných zboroch“, teda v množnom čísle, pretože existoval Policajný zbor a Železničná polícia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 61/1993 Z. z. sa Železničná polícia Slovenskej republiky riadi osobitnými predpismi - zákonom č. 230/1992 Zb. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 610/1993 Z. z. sa služobný pomer policajtov Železničnej polície Slovenskej republiky riadi zákonom č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Kde sa v tomto zákone hovorí o Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, ministrovi vnútra Slovenskej republiky, Policajnom zbore Slovenskej republiky a príslušníkovi Policajného zboru Slovenskej republiky, rozumie sa tým Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác Slovenskej republiky, minister dopravy, spojov a verejných prác Slovenskej republiky, Železničná polícia Slovenskej republiky a príslušník Železničnej polície Slovenskej republiky. Z uvedeného vyplýva, že už od účinnosti zákona č. 230/1992 Zb. boli policajti železničnej polície prostredníctvom zákona č. 334/1991 Zb. a zákona č. 333/1991 Zb., ktoré sa vzťahovali na federálne policajné zbory začlenení do sociálneho systému rovnako ako

177. Táto úprava bola explicitne doplnená z dôvodu zaradenia policajtov železničnej polície do rovnakého dôchodkového zabezpečenia ako mali policajti policajného zboru - policajti zaradení v policajných zboroch. Dôchodkové zabezpečenie bolo upravené v Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. Pokiaľ by dôchodkové dávky príslušníkov železničnej polície boli spravované podľa Druhej časti zákona č. 100/1988 Zb. išlo by o priamu diskrimináciu. 13. Ďalej poukázala na to, že nakoľko Generálne riaditeľstvo Železničnej polície, respektíve Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky nemalo v čase smrti manžela žalobkyne svoj vlastný orgán sociálneho zabezpečenia, vykonávala pre neho Sociálna poisťovňa správu dôchodkových dávok - ich priznanie a vyplácanie, načo poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 4Sžso 43/2007, podľa ktorého cit.: „ (.

410/1991 Zb. Podľa názoru krajského súdu je možné v zmysle § 126 ods. 1 zák. č. 328/ 2002 Z. z. považovať invalidný dôchodok za dávku výsluhového zabezpečenia, lebo invalidný dôchodok nebol žalobcovi vyplácaný orgánom sociálneho zabezpečenia ministerstva z dôvodu, že Železničná polícia do 31.03.1998 nemala zriadený svoj orgán sociálneho zabezpečenia a preto činnosti podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. vykonávala Sociálna poisťovňa. Krajský súd vyslovil názor, že v prípade existencie orgánu sociálneho zabezpečenia Železničnej polície by sa invalidný dôchodok podľa § 126 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. od 01.07.2002 pretransformoval na invalidný výsluhový dôchodok“.

dňa XX. S. XXXX. Manžel žalobkyne nastúpil do služobného pomeru príslušníka Železničnej polície až dňom 01. júna 1996. Teda v žiadnom prípade nebol v pracovnom pomere príslušníka Zboru ozbrojenej ochrany železníc od 29. mája 1992, pretože do 31. mája 1993 študoval na SOU D., X..

Vdovské dôchodky a prídavok k vdovskému dôchodku, vdovecké dôchodky a prídavok k vdoveckému dôchodku, sirotské dôchodky a prídavok k sirotskému dôchodku, na ktoré vznikol nárok podľa doterajších predpisov a tento nárok trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, a na výplatu týchto dôchodkov je príslušná Sociálna poisťovňa sa preskúmajú z hľadiska splnenia podmienok nároku na vdovské výsluhové dôchodky. Zo slovného spojenia, ktoré uvádzajú oba súdy vyplýva, že k priznanému vdovskému dôchodku musel byť súčasne ihneď priznaný prídavok k dôchodku, čo je nesprávne a v rozpore s ich tvrdením, že pri výklade právnej normy sa musí rešpektovať zjavný a presný význam tých výrazov, ktoré ho jednoznačne bez potreby ich ďalšieho výkladu alebo doplnenia majú a definujú. Z obsahu samotného ustanovenia je zrejmé, že posudzovaná osoba nemusí mať dôchodok a prídavok k dôchodku vyplácaný, ale musí spĺňať podmienku nároku naň, čo žalobkyňa v plnej miere mala. Nehovoriac o tom, že sa preskúmavajú iba dôchodky, na výplatu ktorých je príslušná Sociálna poisťovňa.

Preto aj tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7Sžsk/79/2019, podľa ktorého cit.: „ (. . .) Vdovský dôchodok by sa žalobkyni preskúmal z hľadiska splnenia podmienok nároku na vdovský výsluhový dôchodok podľa 46 zákona č. 328/2002 Z .z. len v prípade, ak by táto dávka bola v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., tzn. ku dňu l. júl 2002 vyplácaná orgánom sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra SR.“ považovala za nesprávne, nakoľko železničná polícia mala svoj orgán sociálneho zabezpečenia - Odbor sociálneho a zdravotného zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície zriadený dňom 01. apríla 1998 až do 01. apríla 2009.

dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky nahradil nový zriaďovateľ, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré postupne od 30. júna 2010 začalo zabezpečovať sociálne zabezpečenie policajtov Železničnej polície a bývalých príslušníkov Železničnej polície (zmena zriaďovateľa oznámená žalobkyni listom zo 16. marca 2010, č. GRŽP-48/2010-OSZZ- SZ).

Generálneho riaditeľstva Železničnej polície, ktorý vznikol dňom 01. apríla 1998. Z uvedeného by sa ustanovenie § 129 ods. 3 ani nemohlo aplikovať v praxi, pretože Sociálna poisťovňa priznávala dôchodkové dávky do 01. apríla 1998 a prídavok k dôchodku bolo možné priznať najskôr od 01. apríla 1998. Skutočnosť je ale taká, že § 129 ods. 3 sa vzťahoval na vdovské dôchodky vyplácané Sociálnou poisťovňou aj pred 01. aprílom 1998, čo je prípad žalobkyne, pričom od 01. apríla 1998 mohol byť žalobkyni na základe podanej žiadosti, ktorú ale nepodala, priznaný aj príplatok k dôchodku.

po nich. Od tejto doby už Sociálna poisťovňa o dôchodkoch železničných policajtov nerozhodovala, ale iba vyplácala tie dôchodky, ktoré priznala pred 01. aprílom 1998. Tvrdenie súdu, že § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. sa vzťahovalo iba na tie vdovské dôchodky vyplácané Sociálnou poisťovňou, ktoré boli priznané najskôr od účinnosti zákona č. 73/1998 Z. z., t. z. od 01. apríla 1998 je preto nesprávne. Od 01. apríla 1998 tak ako to vyplýva z uvedeného stanoviska Sociálnej poisťovne, táto žiadne vdovské dôchodky po príslušníkoch železničnej polície nepriznala, pretože toto už realizoval novo vzniknutý vyššie uvedený útvar sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Železničnej polície. § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. sa jednoznačne vzťahuje na prípad žalobkyne. V dôvodovej správe k ustanoveniam § 124 až 130 je uvedené, že sa preskúmavajú vdovské dôchodky z hľadiska splnenia podmienok nároku a transformujú sa na dôchodky výsluhového typu.

17. V súvislosti s vyššie uvádzaným prídavkom k dôchodku žalobkyňa uviedla, že prídavok k dôchodku bolo možné priznať aj spätne, tzv. nepriamou retroaktivitou. V dôvodovej správe k ustanoveniam § 210 až 216 zákona č. 73/1998 Z. z. je uvedené cit.: „Na policajtov sú kladené vysoké nároky a ich činnosť je pod kontrolou verejnosti. Je preto odôvodnené náročnosť štátnej

účinných od 01. apríla 1998 do 30. júna 2002 priznával na základe žiadosti, v danom prípade žiadosti žalobkyne, ktorá bola v tom čase poberateľkou vdovského dôchodku po zomretom manželovi. Žalobkyňa nemôže byť ukrátená a fakticky diskriminovaná na svojich právach len preto, že nepožiadala príslušný orgán sociálneho zabezpečenia o priznanie prídavku k dôchodku s poukázaním na § 221 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z., na ktorý mala vzhľadom na uvedené nárok aj spätne. Dodala, že od účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa tento prídavok a ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. vzťahujúce k nemu zrušili.

III.

19. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadril podaním z 08. marca 2021. 20. V plnom rozsahu sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospel krajský súd a navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

IV.

21. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobkyni na vedomie dňa 15. marca 2021.

V.

23. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 24. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

26. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 28. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

31. Podľa § 1 zákona č. 61/1993 Zb. o zriadení Železničnej polície Slovenskej republiky v znení účinnom k 08. augustu 1997 (ďalej len „zákon č. 61/1993 Zb.“), zriaďuje sa Železničná polícia Slovenskej republiky ako ozbrojený bezpečnostný zbor Slovenskej republiky, ktorý zabezpečuje ochranu železničnej dopravy, najmä v obvode železníc a vlečiek 1) na celom území republiky. 32.

33. Zákon č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“) upravuje služobný pomer, najmä práva a povinnosti z neho vyplývajúce, ako aj základné otázky hmotného zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky.

Podľa § 116 ods. 2 veta prvá zákona č. 100/1988 Zb., o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhodujú príslušné štátne orgány republík, a pokiaľ ide o vojakov z povolania, príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgány uvedené v § 142.

Podľa § 142 ods. 5 písm. c/ zákona č. 100/1988 Zb., orgány uvedené v odsekoch 1 až 4 rozhodujú o dávkach dôchodkového zabezpečenia a vyplácajú ich v prípadoch ustanovených vykonávacími predpismi aj vtedy, ak ide o vdovský, vdovecký alebo sirotský dôchodok pozostalého po vojakovi z povolania alebo po občanovi uvedenom v ustanovení písmena a/.

39. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného a vyžiadaného dávkového spisu Sociálnej poisťovne, ústredie, mal preukázané, že - manžel žalobkyne zomrel dňa XX. S. XXXX v dôsledku služobného úrazu utrpeného pri

zastavila výplatu vdovského dôchodku [dôvod, pre ktorý došlo k zastaveniu výplaty vdovského dôchodku spočíval v tom, že dňom 31. januára 2016 ukončil syn žalobkyne štúdium na strednej odbornej škole, čím prestal byť

vnútra Slovenskej republiky o priznanie vdovského výsluhového dôchodku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím z 15. marca 2017, č. p.: SPOU- OSZ-228-005/2017-VZ vdovský výsluhový dôchodok nepriznalo [z podstatnej časti rozhodnutia vyplýval záver, že manžel žalobkyne v čase úmrtia nebol vojakom z povolania, príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkom Policajného zboru ani príslušníkom Zboru nápravnej výchovy, a teda nebola daná vecná príslušnosť útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky na priznanie pozostalostnej dávky dôchodkového zabezpečenia podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb.; policajt Železničnej polície bol vo vzťahu k zákonu č. 100/1988 Zb. zamestnancom a dôchodkové nároky z tohto zamestnania sa posudzovali podľa Druhej časti zákona č. 100/1988 Zb.; o týchto nárokoch rozhodovala sociálna poisťovňa] - druhostupňový správny orgán sa v rozhodnutí z 12. júna 2017, číslo KM-OLVS-34/2017/ OPK plne stotožnil so závermi plynúcimi z rozhodnutia z 15. marca 2017

§ 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 15. marca 2017 - žalobkyňa napadla rozhodnutie z 27. júna 2018 správnou žalobou, ktorej Krajský súd v Žiline vyhovel a predmetné rozhodnutie rozsudkom zo 16. apríla 2019, sp. zn. 29Sa/35/2018 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie [dôvod, pre ktorý krajský súd žalobe vyhovel spočíval v tom, že z gramatického výkladu § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. nevyplývalo nad všetku rozumovú pochybnosť, že predmetom transformácie nie sú tie vdovské dôchodky, na výplatu ktorých je príslušná Sociálna poisťovňa, na ktoré nárok vznikol podľa právnych predpisov účinných do 30. júna 2002 a nárok trvá k 01. júlu 2002, ktoré neboli priznané spolu s príplatkom k vdovskému dôchodku.

právneho štátu. Uzavrel, že žalovaný vychádzal z neprávneho právneho posúdenia, keď skutkové okolnosti daného prípadu nedovoľujú posúdiť transformáciu vdovského dôchodku žalobkyne podľa § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z., keďže žalobkyni nebol priznaný vdovský dôchodok spoločne s prídavkom k vdovskému dôchodku.

dôchodkového zabezpečenia] - Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podanej kasačnej sťažnosti rozsudkom z 20. mája 2020, sp. zn. 7Sžsk/79/2019 zrušil rozsudok krajského súdu zo 16. apríla 2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie [po preskúmaní veci dospel k záveru, že dôchodkové dávky príslušníkov Železničnej polície sa posudzovali podľa Druhej časti zákona č. 100/1988 Zb., príslušníci Železničnej polície neboli považovaní v zmysle § 129 a ani v zmysle § 177 zákona č. 100/1988 Zb. za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a neboli považovaní ani za vojakov z povolania, na konanie a rozhodovanie o dôchodkových dávkach preto bola oprávnená Sociálna poisťovňa, ústredie. Súčasne ako nesprávny vyhodnotil právny názor krajského súdu, že podľa § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. mal žalovaný posúdiť splnenie podmienok na transformáciu vdovského výsluhového dôchodku žalobkyne do osobitného systému sociálneho zabezpečenia.

priznával príslušný orgán sociálneho zabezpečenia ministerstva aj v prípade, že vdovský dôchodok bol priznaný a vyplácaný Sociálnou poisťovňou, ústredie] - krajský súd následne vychádzajúc zo záveru prijatého Najvyšším súdom Slovenskej republiky žalobu žalobkyne ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol.

41. V predmetnej veci nebola spornou tá skutočnosť, že manžel žalobkyne zomrel dňa XX. S. XXXX v dôsledku služobného úrazu utrpeného pri výkone zamestnania. V danej dobe bol manžel žalobkyne príslušníkom Železničnej polície Slovenskej republiky a vzťahoval sa na neho zákon č. 61/1993 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 17. marca 1993.

Možno teda uzavrieť, že príslušníci Železničnej polície sa stali príslušníkmi Policajného zboru až účinnosťou zákona č. 547/2010 Z. z., t. j. od 01. januára 2011. 42. V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 61/1993 Z. z. sa služobný pomer policajtov Železničnej polície Slovenskej republiky riadil zákonom č. 410/1991 Zb. upravujúcim služobný pomer príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky. Len pre úplnosť najvyšší správny súd uvádza, že predmetný zákon č. 410/1991 Zb. bol zrušený už vyššie zmieňovaným zákonom č. 73/1998 Z. z. k 01. aprílu 1998. Menovaný zákon č. 410/1991 Zb. v ôsmej hlave prvej časti nazvanej - Skončenie služobného pomeru a s ním súvisiace nároky upravoval v súvislosti so sociálnou udalosťou spočívajúcou v úmrtí príslušníka policajného zboru výlučne úmrtné, ktoré patrilo pozostalým policajta (§ 123). Ministerstvo ustanovilo všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením služobného pomeru, vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Konkrétne, vo vzťahu k

Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že nakoľko dôchodkové nároky príslušníkov (aj dôchodkové nároky po príslušníkoch) Železničnej polície neboli upravené v rozhodnom období zákonom č. 61/1993 Z. z., ani zákonom č. 410/1991 Zb. (za aplikácie § 4 ods. 2 zákona č. 61/1993 Z. z.), bolo potrebné na oblasť dôchodkového zabezpečenia aplikovať všeobecný právny predpis - zákon č. 100/1988 Zb., ktorý generálne v Druhej časti (§ 6 - § 72) upravoval dôchodkové zabezpečenie a v Piatej časti upravoval osobitné sociálne zabezpečenie vojakov z povolania, príslušníkov

Vo vzťahu k príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti je nevyhnutné poukázať na § 177, v zmysle ktorého sa za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti považujú aj príslušníci Federálnej bezpečnostnej informačnej služby a policajti zaradení v policajných zboroch 28) a za príslušníkov Zboru nápravnej výchovy sa považujú aj príslušníci Zboru väzenskej a justičnej

zbore Slovenskej republiky). Z uvedeného je teda zrejmé, že príslušníkov Železničnej polície nemožno považovať za príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, a teda títo sú vyňatí spod osobného rozsahu predpokladaného § 129 zákona č. 100/1988 Zb.

Z toho následne vyplýva, že o nárokoch vychádzajúcich z dôchodkového zabezpečenia vo vzťahu k príslušníkovi Železničnej polície v danej dobe konala a rozhodovala Sociálna poisťovňa v režime Druhej časti zákona č. 100/1988 Zb. Uvedený záver potvrdzuje aj tá skutočnosť, že samotný zákon č. 100/1988 Zb. sám nepočítal s tým, aby sa o dôchodkových nárokoch po príslušníkoch Železničnej polície rozhodovalo podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb., keď Ministerstvo dopravy, spojov a verejných prác (od 18. apríla 1995 Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií) pod ktoré bola začlenená Železničná polícia nemalo určenú vecnú príslušnosť na konanie a rozhodovanie o dôchodkových dávkach podľa Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. (porovnaj § 142 ods. 4 zákona č. 100/198 Zb.). Rovnako najvyšší správny súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že za zamestnanie v zmysle Piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. bolo možné považovať len také zamestnanie, ktorého výkon sa hodnotil ako výkon zamestnania v I. alebo II. kategórii funkcií,

Predmetný evidenčný list dôchodkového zabezpečenia vyhotovil zamestnávateľ zomrelého manžela žalobkyne - Železničná polícia Slovenskej republiky a jeho správnosť overila Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina. Za obdobie

44. V súvislosti s možným posudzovaním právnej situácie žalobkyne v režime § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. najvyšší správny súd sa plne stotožňuje s názorom vysloveným Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 7Sžsk/79/2019, podľa ktorého vyhodnotil ako nesprávny právny názor krajského súdu, že podľa § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. mal žalovaný posúdiť splnenie podmienok na transformáciu vdovského výsluhového dôchodku žalobkyne do osobitného systému sociálneho zabezpečenia zdôrazňujúc, že žalobkyni nebol vdovský dôchodok priznaný spolu s prídavkom k vdovskému dôchodku tak, ako to vyžaduje predmetné zákonné ustanovenie. Prídavok k vdovskému dôchodku totiž zákon č. 100/1988 Zb., podľa ktorého žalobkyňa uplatnila po smrti manžela nárok na vdovský dôchodok, nepoznal. Prídavok k vdovskému dôchodku, ktorý bol upravený zákonom č. 73/1998 Zb. (účinnosť nadobudol dňa 01. apríla 1998, t. j. takmer rok po smrti manžela žalobkyne) priznával príslušný orgán sociálneho zabezpečenia ministerstva aj v prípade, že vdovský dôchodok bol priznaný a vyplácaný Sociálnou poisťovňou, ústredie. 45. Za zmienku tiež stojí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. októbra 2012, sp. zn. 9So/179/2011, podľa ktorého cit.: „ (...) Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nároku na vdovský dôchodok, je deň smrti občana, po ktorom vzniká nárok na túto dávku.“ V prejednávanej veci nastala táto rozhodujúca skutočnosť dňa XX. S. XXXX, t. j. za účinnosti zákona č. 100/1988 Zb., na základe čoho by žalobkyňa nespĺňala podmienky vzniku nároku na vdovský výsluhový dôchodok podľa § 46 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť až dňom 01. júla 2002. Rovnako by žalobkyňa nespĺňala podmienku trvania nároku na vdovský výsluhový dôchodok podľa § 50 ods. 2 písm. a/ zákona č. 328/ 2002 Z. z., podľa ktorého po uplynutí doby uvedenej v odseku 1 má vdova nárok na výplatu vdovského výsluhového dôchodku, len ak stará sa o nezaopatrené dieťa, nakoľko nebola spornou tá skutočnosť, že syn žalobkyne na účely trvania tejto dôchodkovej dávky stratil status nezaopatreného dieťaťa. Žalobkyňa by tiež nespĺňala podmienky ustanovené v § 50 ods. 2 písm. g/ zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 519/2007 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. januára 2008, nakoľko trvanie nároku na vdovský výsluhový dôchodok bolo potrebné posúdiť s poukazom na § 129 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. účinného k 01. júlu 2002, ktorý však v tom čase neustanovoval podmienku priznania nároku v prípade, že k úmrtiu manžela došlo v dôsledku služobného úrazu alebo choroby z povolania. 46. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd nepovažoval kasačnú sťažnosť žalobkyne za dôvodnú, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 47. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, keďže nebola splnená podmienka výnimočnosti (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). 48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.