7Sžsk/25/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej, a JUDr. Michala Matulníka, PhD., v právnej veci žalobcu: I. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. I. XXX, XXX XX F. I., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 50038-2/ 2019-BA zo dňa 22. 05. 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sa/36/2020-31 zo dňa 24. 11. 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Správny súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a tiež konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo dospel k záveru, že oba správne orgány postupovali správne a v súlade s citovanou právnou úpravou.

úrazom pracovným. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že zamestnávateľ žalobcu neuznal predmetný úraz za úraz pracovný, vychádzajúc najmä zo Záznamu o inšpekcii práce č. 97/529/2013 zo dňa 11. 03. 2013, vykonanej Inšpektorátom práce Košice, zo záverov ktorého vyplynulo, že nedostatky v evidencii a registrácii udalosti neboli zistené s tým, že dočasný zamestnávateľ úraz, ktorý žalobca utrpel dňa 29. 01. 2013 na jeho pracovisku, čo bolo potvrdené aj svedkom T. Y., nepovažoval za úraz pracovný, ktorý by odôvodňoval vznik predmetného nároku žalobcu, pretože poškodenie zdravia, ktoré žalobca hlásil v nemocnici, neutrpel na dočasnom pracovisku.

Tieto nemali žiadnu súvislosť a nie sú ani následkom predmetného úrazu. Znalec skonštatoval, že závažnosť žalobcom subjektívne udávaných ťažkostí v uvedenom smere nezodpovedá objektívnym lekárskym nálezom a vyšetreniam.

súvislosti. 6. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že v prípade sporu jedinou inštitúciou, oprávnenou na určenie, či ide o pracovný úraz alebo nie, je všeobecný súd, ktorý koná a rozhoduje na základe určovacej žaloby, podanej podľa okolností, či už zamestnancom alebo zamestnávateľom. Žalobca síce takúto žalobu podal (v rámci súdneho konania na Okresnom súde Košice, sp. zn. 16Cpr/4/2013), avšak v časti týkajúcej sa určenia, či utrpený úraz je pracovným úrazom, ešte pred rozhodnutím všeobecného súdu, vzal účinne späť, z čoho nebolo možno vyvodiť iné, len že na určení, že ide o pracovný úraz stratil naliehavý právny záujem, čo malo za následok zastavenie konania v tejto časti. Za daných okolností, vychádzajúc z jeho tvrdenia v žalobe, že k späťvzatiu žaloby v predmetnej časti došlo z dôvodu, že bol oklamaný štatutárnym zástupcom svojho zamestnávateľa a svojou právnou zástupkyňou, túto situáciu mohol ešte zvrátiť podaním odvolania, na základe ktorého by sa krajský súd s týmto jeho

rozhodnutiach vo veci konajúcich správnych orgánov, ani stanovisko jeho zamestnávateľa, že predmetný úraz je pracovným, ktoré bolo jedným z podkladov pre vydanie administratívneho rozhodnutia o žalobcom uplatnenom nároku.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva. 14. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 15. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas, oprávnenou osobou a je prípustná, kasačnú sťažnosť v rozsahu námietok sťažovateľa prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

zo dňa 29. 01. 2013. 18. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach.

19. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a na ne len poukazuje.

21. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím pobočky žalovanej a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutej právnej normy obsiahnutej v dôvodoch napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvára dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

22. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 23. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

Zo Záznamu o inšpekcii práce zo dňa 11. 03. 2013 vyplynulo, že úraz, ktorý mal utrpieť sťažovateľ dňa 29. 01. 2013 nebol hlásený v priestoroch dočasného zamestnávateľa a sťažovateľ sa nesťažoval svojim spolupracovníkom na žiadne bolesti ani zdravotné problémy, pričom dočasný zamestnávateľ zhodnotil, že pomliaždenie, ktoré hlásil sťažovateľ v nemocnici sa stali niekde inde. Z uvedených dôvodov zamestnávateľ sťažovateľa neevidoval a neregistroval pracovný úraz sťažovateľa. Následne pobočka žalovanej oznámila sťažovateľovi podaním zo dňa 02. 04. 2013, že jeho zamestnávateľ neuznal úraz zo dňa 29. 01. 2013 ako pracovný. Pobočka žalovanej informovala sťažovateľa, že ak s uvedeným tvrdením zamestnávateľa a dočasného zamestnávateľa nesúhlasí, môže sa obrátiť na všeobecný súd, ktorý prejednáva spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov. Ďalej z administratívneho spisu vyplynulo, že v tejto otázke sa sťažovateľ obrátil na všeobecný

sťažovateľom. Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 16Cpr/4/2013 -245 zo dňa 22. 02. 2018 bola žaloba v časti bolestného zamietnutá a v prevyšujúcej časti súd konanie zastavil (späťvzatie žaloby sťažovateľom v rozsahu určenia pracovného úrazu - rovnakí účastníci konania). Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa bolestného sa sťažovateľ odvolal, na základe ktorého Krajský súd v Košiciach zrušil uvedený rozsudok Okresného súdu v Košiciach a predmetnú vec postúpil pobočke žalovanej na ďalšie konanie.

27. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného a pobočky žalovanej spolu so súdnym spisom, kasačný súd konštatuje, že v predmetnom súdnom konaní bolo predovšetkým sporné, či úraz, ktorý utrpel sťažovateľ dňa 29. 01. 2013 bol úrazom pracovným a či v danom prípade mohol vzniknúť sťažovateľovi nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Uvedené otázky považoval kasačný súd za zásadné, preto na nich zameral svoju pozornosť.

zákon o sociálnom poistení (§ 83) považuje zamestnanca zamestnávateľa, ktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu a fyzickú osobu uvedenú v § 17 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania. Pracovný úraz v zmysle § 8 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze bližšie upravuje zákon č. 311/ 2001 Z. z. Zákonník práce, ktorý definuje pracovný úraz ako poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním

29. Kasačný súd ďalej uvádza, že súčasná právna úprava nemá charakter odškodnenia spočívajúceho v náhrade škody, ale je koncipovaná ako poistný systém prevažne kompenzačného charakteru. Sociálna poisťovňa, ako orgán aplikácie práva v zmysle zákona o sociálnom poistení rozhoduje o jednotlivých nárokoch plynúcich z tohto zákona.

V tomto smere aj s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 87/2014-43 zo dňa 10. 09. 2014 kasačný súd uvádza, že Sociálna poisťovňa, ktorá rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, sa musí v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky. To, či došlo k pracovnému úrazu teda Sociálna poisťovňa posudzuje ako otázku predbežnú (§ 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), ale nerozhoduje o tom, či utrpený úraz je úrazom pracovným.

30. V preskúmavanom konaní bolo preukázané, že úraz, ktorý utrpel sťažovateľ dňa 29. 01. 2013 nebol úrazom pracovným, čo potvrdzujú najmä podklady, ktoré boli súčasťou predchádzajúcich konaní, a zároveň súčasťou tohto konania, pričom možno poukázať najmä na Záznam o inšpekcii práce č. 97/529/2013 zo dňa 11. 03. 2013, z ktorého záverov možno skonštatovať, že zamestnávateľ sťažovateľa neeviduje a neregistruje pracovný úraz sťažovateľa a zároveň spomínaný incident nebol hlásený v priestoroch dočasného zamestnávateľa a takisto sa sťažovateľ nesťažoval ani svojim spolupracovníkom na žiadne bolesti ani zdravotné problémy. Na podporu uvedeného svedčí aj znalecký posudok 6/2017 zo dňa 28. 01. 2017 L.. A., U.., z ktorého záverov možno vyvodiť, že tento znalecký posudok pracovný charakter úrazu zo dňa 29. 01. 2013 nepotvrdil, práve naopak znalec uviedol, že aj keby údajný úraz vznikol, nemohol spôsobiť trvalé následky vo forme poškodenia zdravia sťažovateľa.

náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, ak utrpel pracovný úraz. V danom prípade, to však nebolo preukázané. 31. Kasačný súd vo vzťahu k prejednávanému prípadu poukazuje na súdne konanie vedené na tunajšom súde, sp. zn. 7Sžsk/26/2021, ktoré preskúmavalo rozsudok Krajského súdu v Košiciach týkajúceho sa nároku na náhradu za bolesť sťažovateľa, v rámci ktorého bola predmetná žalobu totožného sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná, a zároveň tunajší súd zamietol aj kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, žalovanej ako úspešnej účastníčke ich náhradu nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Sťažovateľ (žalobca) v tomto konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 21. septembra 2022