7Sžsk/30/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: I. T., narodený X. S. XXXX, bytom Z. XXX, XXX XX K., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. januára 2019, číslo 439-2/ 2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17. decembra 2020, č.k. 1Sa/5/2019-101, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. decembra 2020, č.k. 1Sa/5/2019-101 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Krajský súd preto podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

materské, vyhlásil, že matka dieťaťa nepoberá materské. Z porovnania mesačných výkazov poistného a príspevkov za mesiac október 2018 (z vymeriavacieho základu 1.429,49 eur), november 2018 (z vymeriavacieho základu 1.371,90 eur) a december 2018 (z vymeriavacieho základu 1.650,63 eur) a prehľadu predpisov a platieb za obdobie pred čerpaním rodičovskej dovolenky mal správny orgán za zistené, že žalobca u toho istého zamestnávateľa dosahoval v rozhodnom období porovnateľnú výšku príjmu.

5. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým zrušil obe rozhodnutia správnych orgánov, výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 3 ods. 3 zákona č. 571/ 2009 Z.z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z.z.“) obsahujúcim legálnu definíciu pojmu „riadna starostlivosť“.

Krajský súd správnym orgánom vytkol, že nevyhodnotili straty príjmy matky dieťaťa „v kontexte straty jej príjmov do rodiny“ a zároveň, že sa „nevenovali progresívnemu trendu doby vykonávania pracovnej činnosti z domu, alebo on line“. Krajský súd interpretáciu pojmu „starostlivosť“, resp. „starať sa“ použitého zákonodarcom v § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. stroho vyhodnotil odkazom na zákon č. 571/2009 Z.z., keď uviedol, že „Správny súd konštatuje, že pojem starostlivosti o dieťa je definovaný v § 3 ods. 3 a 4 zák. č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku.

Krajský súd sa teda nestotožnil s interpretáciou podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu žalovanej, podľa ktorého je táto podmienka splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej celodennej

6. Krajský súd taktiež poukázal na smernicu č. 2010/18/EÚ a upozornil na základné pravidlá konania uvedené v § 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) „ .

8. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi s odkazom na ustanovenie § 167 ods. 1 SSP priznal právo na úplnú náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť, ktorej podstatnú časť venovala argumentácii o nesprávnom výklade ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. zo strany krajského súdu. Žalovaná uviedla, že „nie je dôvod analogickej aplikácie pri pojmoch „starostlivosť“ použitom v zákone č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a „riadna starostlivosť“ definovanom v zákone o rodičovskom príspevku, t. j. v inom právnom predpise, s rovnakou právnou silou, ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku.“. Žalovaná uvedenú argumentáciu doplnila o opis rozdielov účelu rodičovského príspevku (ako štátnej sociálnej dávky) a materského (ako nemocenskej dávky). Žalovaná taktiež poukázala na formuláciu ustanovenia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., z ktorého výkladu (gramatického a logického), podľa názoru žalovanej, vyplýva, že zákonodarca mal pri pojme „starostlivosť“ na mysli osobnú starostlivosť o dieťa. 10. Žalovaná uviedla, že dohoda žalobcu s matkou dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti bola uzavretá len za účelom formálneho naplnenia podmienok zákona č. 461/2003 Z.z., avšak tejto dohode nezodpovedalo skutočné správanie sa rodičov dieťaťa. Toto tvrdenie podporila opisom vzniku, resp. zmeny pracovnoprávnych vzťahov žalobcu so zamestnávateľom U. S. Steel Košice, s.r.o. Žalovaná uviedla, že si žalobca uplatnil nárok na materské od 15. októbra 2018 z poistného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa U. S. Steel Košice, s.r.o. a u tohto zamestnávateľa začal od 15. októbra 2018 čerpať rodičovskú dovolenku (tú čerpal až do 28. apríla 2019, t. j. 28 týždňov). Dňa 15. októbra 2018 žalobcovi vznikol nový pracovnoprávny vzťah s tým istým zamestnávateľom, na základe pracovnej zmluvy z 8. októbra 2018, s tým istým rozsahom pracovného času a za porovnateľných mzdových podmienok, ako pred čerpaním rodičovskej dovolenky u toho istého zamestnávateľa. Tento nový pracovný pomer skončil žalobca dňom 28. apríla 2019 (t. j. trval 28 týždňov). Podľa žalovanej bolo teda preukázané, že žalobca pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti vykonával prácu u zamestnávateľa U. S. Steel Košice, s.r.o. a prácu vykonával aj po 15. októbri 2018 (na základe novej pracovnej zmluvy), a to do 28. apríla 2019 a na základe pôvodnej pracovnej zmluvy pokračoval vo výkone práce po 28. apríli 2019, čím v skutočnosti nedošlo k prerušeniu výkonu práce u uvedeného zamestnávateľa. 11. Žalovaná sa ďalej formou podrobnejšieho opisu obsahu administratívneho spisu vyjadrila a namietala správnosť tvrdení a záverov krajského súdu, že z napadnutého správneho rozhodnutia a z postupu správneho orgánu nevyplýva, že tento posúdil všetky relevantné skutočnosti, napríklad vykonávanie práce žalobcom v domácom prostredí, evidenciu pracovného času a pomoc starých rodičov. 12. Žalovaná, po tom ako uzavrela, že rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu „ ... sú vecne správne a zákonné. Rozhodnutia vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, sú dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, a teda preskúmateľné.“ navrhla, aby kasačný súd „ ... Rozsudok podľa § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“.

IV. Posúdenie kasačnej sťažnosti

18. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná a teda je potrebné zrušiť rozsudok krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP.

IV. 1. Referenčné právne normy

20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 24.

Podľa § 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z., z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 26. Podľa § 30 zákona č. 461/2003 Z.z., zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 27.

28. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní.

30. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok.

32. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

IV. 2. Skutkový stav

35. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - dňa 15. októbra 2018 žalobca na tlačive B1039670 požiadal o materské od 15. októbra 2018, pričom nárok na materské si uplatnil ako zamestnanec z povinného nemocenského poistenia, - dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzavretá dňa 9. októbra 2018, deň prevzatia starostlivosti o dieťa je v nej označený 15. október 2018, - žalobca v čestnom vyhlásení z 9. októbra 2018 uviedol, že matka dieťaťa nepoberá materské, - žalobca dňa 28. decembra 2017 na tlačive B0985498 požiadal o materské od 28. decembra 2017, nárok na materské si uplatnil ako zamestnanec z povinného nemocenského poistenia. O tejto žiadosti rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Košice rozhodnutím zo 16. januára 2018, číslo 200-000193-CA01/2018 podľa § 30 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 28. decembra 2017.

rozhodnom znení, - starí rodičia dieťaťa (S. J. a O. J.) v čestnom prehlásení z 15. novembra 2018 uviedli, že starostlivosť o ich vnuka V. zabezpečuje žalobca a zároveň, že v prípade kolízie termínov otca dieťaťa s pracovnými povinnosťami preberú „na krátku dobu podľa potreby“ starostlivosť o

požiadala od 2. októbra 2018. Príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny uvedeným rozhodnutím odňal matke dieťaťa rodičovský príspevok od 1. novembra 2018, - podľa údajov evidovaných v informačnom systéme Sociálnej poisťovne bol žalobca povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa U. S. Steel Košice, s.r.o. od 1. augusta 2000 a súbežne bol povinne nemocensky poistený ako zamestnanec toho istého zamestnávateľa na základe vzniku nového pracovného pomeru od 15. októbra 2018, - zamestnávateľ dňa 15. októbra 2018 informoval Sociálnu poisťovňu prostredníctvom „Registračného listu fyzickej osoby - zmena“ o začiatku čerpania rodičovskej dovolenky žalobcom od 15. októbra 2018 a súčasne dňa 12. októbra 2018 prostredníctvom „Registračného listu fyzickej osoby - prihláška“ o skutočnosti, že žalobcovi dňa 15. októbra 2018 vzniklo nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca,

Košice, - žalobca (ako zamestnanec) uzavrel dňa 8. októbra 2018 s obchodnou spoločnosťou U. S. Steel Košice, s.r.o. (ako zamestnávateľom) pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol pracovný pomer od 15. októbra 2018, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú, do 28.

pracovných podmienok z 31. januára 2019 „Pracovný čas je 35,5 hodín týždenne, bez prestávky na odpočinok a jedenie, z ktorých 3 pracovné zmeny v týždni zamestnanec odpracuje na bežnom mieste výkonu práce. Ostávajúce 2 pracovné zmeny v týždni zamestnanec môže odpracovať v zmysle § 52 Zákonníka práce na alternatívnom mieste výkonu práce.“, ako alternatívne miesto výkonu práce bol v uvedenej dohode o zmene pracovných podmienok označený trvalý pobyt žalobcu, - podľa vyjadrenia zamestnávateľa z 19. októbra 2018 (správa p. U. Z., Servis ľudských

zdrojov vedenia spol. U. S. Steel Košice, s.r.o.) mal žalobca schválený pružný pracovný čas aj v predchádzajúcom pracovnom pomere, zamestnávateľ ďalej uviedol, že „ . . . u informatikov je to pomerne bežné kvôli efektivite práce.“, - prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 22. októbra 2018, číslo: 200-043224-CA04/ 2018 postupom podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. žalobcovi nárok na materské nepriznal, nepriznanie odôvodnil nesplnením podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa, pričom uviedol, že žalobca (ako otec dieťaťa) nie je považovaný za iného poistenca, keďže bolo podľa prvostupňového správneho orgánu preukázané, že žalobca napriek uzavretej dohode s matkou dieťaťa neprevzal starostlivosť o dieťa, - žalovaná odvolanie žalovaného z 15. novembra 2018 preskúmala a vo veci rozhodla rozhodnutím z 18. januára 2019, číslo 439-2/2019-BA tak, že odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu potvrdila. V podstatnom žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že jednou z podmienok vzniku žalobcom uplatneného nároku na

Navrhovateľ popri čerpaní rodičovskej dovolenky u toho istého zamestnávateľa súbežne uzavrel s týmto zamestnávateľom nový pracovnoprávny vzťah, de facto (fakticky) naďalej vykonáva prácu v tom istom časovom rozsahu za tých obdobných mzdových podmienok ako pred formálnym prevzatím starostlivosti o dieťa (Dohoda o starostlivosti dieťaťa zo dňa 9. októbra 2018).“, - rozhodnutie žalovanej napadol žalobca správnou žalobou, pričom následný postup krajského súdu a žalovanej je bližšie opísaný v časti I. až III. tohto rozhodnutia vyššie.

36. Kľúčovou otázkou pre rozhodnutie veci je posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu.

Túto svoju argumentáciu krajský súd podporil odkazom na zmenu zákona č. 571/2009 Z.z. účinnú od 1. januára 2011 (krajský súd v tejto súvislosti uviedol: „Povinnosť osobnej starostlivosti bola z ust. § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená .

37. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že právny názor krajského súdu (bližšie opísaný v predchádzajúcom bode) je nesprávny. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uvádza, že pojem „starostlivosť“, resp. spojenia „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z.z., je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z.z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať.

Jednou z týchto dávok je materské (§ 13 ods. 1 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení). Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z.z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok

40. Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci mal žalobca prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok.

starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami), jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu, jednak by dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú „delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa).

Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami, než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky.

Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením.

- materské. Najvyšší správny súd považuje výklad krajského súdu týkajúci sa pojmu „starostlivosť“, resp. spojenia „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“ (ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z.z.) prostredníctvom, resp. analógiou s pojmom „riadna starostlivosť o dieťa“ (ktorá definícia je obsiahnutá v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z.), za nesprávny, a to z dôvodov bližšie vysvetlených v bodoch 37 až 42 vyššie. 44.

Najvyšší správny súd v tomto smere za relevantnú považuje skutočnosť zistenú správnymi orgánmi v priebehu správneho konania, že žalobca mal v rozhodnom čase s tým istým zamestnávateľom uzavreté dva súbežné pracovné pomery, jeden na dobu neurčitú, v rámci ktorého od 15. októbra 2018 čerpal rodičovskú dovolenku a druhý na dobu určitú (od 15. októbra 2018 do 28. apríla 2019), pričom v rámci oboch bola zmluvnými stranami dohodnutá obdobná pracovná náplň, obdobné mzdové podmienky a obdobný rozsah pracovného času.

Takáto otcovská dovolenka by sa mala čerpať v čase okolo narodenia dieťaťa a mala by byť jasne spojená s narodením na účely poskytovania starostlivosti.“. Z uvedeného je zrejmé, že jedným z cieľov Smernice 2019/1158 je vyváženosť miery osobného podieľania sa otcov na rodinných povinnostiach súvisiacich so starostlivosťou o deti, čo je v priamom rozpore s výkladom ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z.z. zo strany krajského súdu (o „delegácii“ starostlivosti v zmysle definície pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z.z.).

47. Keďže najvyšší správny súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, o náhrade trov kasačného konania rozhodne krajský súd podľa § 467 ods. 3 SSP. 48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 27. septembra 2021