7Sžsk/31/2019

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 25. apríla 2006 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo. Slovenská lekárska komora mu ešte 24. mája 2005 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/0208/05. Na žiadosť žalobcu mu Prešovský samosprávny kraj 4. septembra 2007 s účinnosťou k 30. septembru 2007 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobca u žalovanej uplynutím 30. septembra 2007 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9) cit. zák. Z výpisov z daňových priznaní žalobcu pobočka zistila, že jeho príjem v roku 2006 a 2007 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť

tieto príjmy dosiahol. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/ 2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Účastník konania mal sám podľa § 228 ods. 3 cit. zák. informovať žalovanú o existencii takejto licencie. Keďže tak neurobil pobočka žalovanej nevedela o tom, že žalobca je držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. Podotkla, že § 185 ods. 4 cit. zák. nekonkretizuje, ktorým úkonom pobočky sa začína konanie, a preto je možné za prvý úkon považovať aj vydanie rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rozhodnutie pobočky tak bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade so zákonom spĺňajúc požiadavky v zmysle § 209 cit. zák. Na záver žalovaná dodala, že postavenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby nebolo vylúčené tým, že bol zamestnancom, pretože zákon č. 461/2003 Z. z. takýto súbeh poistení pripúšťa.

Prvostupňové rozhodnutie vydané po deviatich rokoch od prijatia odhlášky považoval za nepredvídateľné, navyše s obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 4 cit. zák. Argumentácia žalovanej, že prvostupňové rozhodnutie pobočky je správne a v súlade so zákonom, je formálnym konštatovaním, ktoré nemá oporu v skutočnom obsahu jej odôvodnenia, nezohľadňujúcim zákonnú požiadavku na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov. Postavenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) cit. zák. vyplývalo z povolenia samosprávneho kraja. Zánikom tohto povolenia zaniklo podľa § 21 ods. 4 písm. b) cit. zák. aj jeho povinné sociálne poistenie. Nesúhlasil s tým, že po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mal nastúpiť iný dôvod povinného poistenia - držba licencie L1A. Mal za to, že žalovaná sa dostatočne nezaoberala tým, že žalobca podal odhlášku z povinného poistenia k 30. septembru 2007 a k rovnakému dňu prestal vykonávať činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba. Záverom zdôraznil, že pri posudzovaní veci

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe ako jednou z alternatív, na základe ktorej je možné vykonávať zdravotnícke povolanie. Vychádzajúc z § 12 ods. 2 a 3 cit. zákona výkon činnosti na základe licencie L1A nie je podmienený vydaním povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia príslušným orgánom. Držiteľ tejto licencie teda môže poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 10 cit. zák. Zdôraznila, že ustanovenia zákona č. 461/ 2003 Z. z. sa aplikujú rovnako na všetky slobodné povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať. Žalobca mal možnosť hájiť svoje práva v rámci odvolacieho konania. Rozhodnutie pobočky spĺňa náležitosti uvedené v § 209 ods. 3 a 4 cit. zák. Odôvodnenie rozhodnutia nemusí dávať odpoveď na každú vznesenú námietku, podstatné je aby v ňom pobočka zdôvodnila skutkový a právny stav prejednávanej veci a aby uviedla, na podklade akých skutočností rozhodla. Záverom uviedla, že zákon č. 461/2003 neustanovuje žiadnu lehotu, v ktorej by musela rozhodnúť o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 6. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril po uplynutí lehoty ustanovenej v § 450 ods. 3 SSP, a preto kasačný súd v zmysle cit. ustanovenia na jeho vyjadrenie neprihliadal.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8.

9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak.

konania. 10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú

11. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 31. októbra 2016 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z toho, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/PO/0208/05. Ďalej vychádzala z výpisov z daňových priznaní žalobcu, z ktorých zistila, že jeho príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2006 a 2007 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu. Žalobca tak mohol uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie aj podal a namietal v ňom obdobné argumenty ako v neskorších podaniach.

12. Kasačný súd nesúhlasí s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie nezodpovedá požiadavkám v § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa cit. ustanovenia musí organizačná zložka žalovanej v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy akými bola vedená pri hodnotení dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla. Pobočka odkázala na § 5 a § 21 ods. 1 cit. zák. a jasne uviedla, že vychádzala z údajov z daňového priznania žalobcu za rok 2006 a 2007, ktoré pomerala k hranici uvedenej v § 138 ods. 10 cit. zák. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je síce stručné, je však z neho dostatočne zrejmé, z čoho pobočka vychádzala a ako použila právne predpisy. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry (porov. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 116/96, 5 Sž 106/01, 6 Sžp 26/2011 alebo 7 Sžsk 58/2020 alebo rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 5 Sžk 29/2019) tvorí konanie pred prvostupňovým a odvolacím orgánom verejnej správy jeden celok, v dôsledku čoho postačí, ak sa námietkami

13. Námietka žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje

Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.

14. Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd bolo predovšetkým to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 15. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.

odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 16. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor žalobcu, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v

17. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z.