7Sžsk/36/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: P. U. M., rodená M., narodená XX.XX.XXXX, bytom O., právne zastúpená Advokátskou kanceláriou PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova č. 23, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: 38866-2/2018-BA zo dňa 06. júla 2018, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sa/19/2018-83 zo dňa 02. decembra 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 44Sa/19/2018-83 zo dňa 02. decembra 2019 tak, že zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č.: 38866-2/2018-BA zo dňa 06. júla 2018 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v celom rozsahu. III. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta .

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len ,,krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. 44Sa/ 19/2018-83 zo dňa 02. decembra 2019, zamietol žalobu žalobkyne zo dňa 06. septembra 2018, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej 38866-2/2018-BA zo dňa 06. júla 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 57148-2/2018-TT zo dňa 17. januára 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).

sa na žalobkyňu vzťahuje v období od 1. júla 2011 do 31. marca 2015 z dôvodu, že v zmysle článku 13 (3) nariadenia č. 883/2004 ako samostatne zárobkovo činná osoba podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky a táto skutočnosť bola potvrdená formulárom PD

3. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa dňa 05.02.2018 odvolanie. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 06. júla 2018 odvolanie žalobkyne zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava zo dňa 17. januára 2018. Žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila rovnako ako prvostupňový správny orgán použitím článku 13 (3) základného nariadenia, pričom uviedla, že Sociálna poisťovňa, ústredie dňa 13. mája 2013 vystavila účastníčke konania ako osobe, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch formulár PD A1, t. j. potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia

4. Krajský súd na základe preskúmania veci zistil, že žalobkyňa bola v spornom období osobou, ktorá súčasne vykonávala činnosť v dvoch členských štátoch, a to na území Rakúskej republiky vykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe živnostenského listu vydaného Magistrátom mesta Viedeň dňa 12. januára 2009 a na území Slovenskej republiky vykonávala v období od septembra 2005 do mája 2017 činnosť zamestnanca u zamestnávateľa JUDr. Leváková, so sídlom Františkánska 2, 917 01 Trnava, IČO 36 091707. Živnostenské oprávnenie na výkon samostatnej zárobkovej činnosti na území Rakúskej republiky zaniklo žalobkyni 31. marca 2015.

Krajský súd konštatoval, že úlohou správneho súdu v danom prípade bolo posúdiť, či postup Sociálnej poisťovne bol v súlade so zákonom a teda či uplatniteľnosť legislatívy Slovenskej republiky bola určená v súlade s koordinačným nariadením č. 883/2004 a s vykonávacím nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Krajský súd s poukazom na znenie článku 13 základného nariadenia a článku 14 ods. 5 a ods. 5b vykonávacieho nariadenia, konštatoval, že v prípade žalobkyne bolo potrebné aplikovať výlučne článok 13 ods. 3 prvej časti vety pred slovkom „alebo“ základného nariadenia pre určenie uplatniteľných právnych predpisov členského štátu. Krajský súd zároveň konštatoval, že nemôže zasahovať do definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy, ktorá nebola spochybnená žalovaným a ani rakúskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a bola v súlade s článkom 15 a 16 vykonávacieho nariadenia určená, takéto definitívne určenie uplatniteľných predpisov je pre krajský súd záväzné a musí z neho

Krajský súd sa v bode 25 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal otázkou, či činnosť žalobkyne na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa JUDr. Levákovej je možné posudzovať ako činnosť zamestnanca podľa § 4 zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil, že pojem zamestnanec v zmysle uvedeného ustanovenia nemožno stotožňovať s jeho užším vymedzením podľa ustanovenia § 11 zákonníka práce. V tejto súvislosti uviedol, že nadobudlo značný význam rozlišovanie zamestnancov na tých, ktorí sú v právnom vzťahu zakladajúcom právo na pravidelný mesačný príjem a tých, ktorí uzatvorili právny vzťah zakladajúci právo na nepravidelný príjem, s čím sú spojené viaceré práva a povinnosti zamestnancov a zamestnávateľov.

Podľa názoru krajského súdu aj tento postup Sociálnej poisťovne pri určení toho, či žalobkyňa pracovala na území Slovenskej republiky ako zamestnanec u zamestnávateľa JUDr. Zity Levákovej, bol správny. Krajský súd uviedol, že v danom prípade došlo k pochybeniu rakúskych úradov sociálneho zabezpečenia, vzhľadom na to, že pokiaľ žalobkyňa platila poistné a odvody v Rakúsku ako tvrdí a rakúskej strane bol doručený formulár PD A1 s určenou uplatniteľnosťou slovenskej legislatívy, rakúska strana ho nenamietala v zákonom stanovenej lehote (2 mesiace), tak nemala ani prijímať od žalobkyne platby na poistnom a odvodoch. V tomto smere žalovaná podľa názoru správneho súdu žiadnym spôsobom nepochybila, pretože určenie uplatniteľnosti slovenskej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia žalobkyne bolo určené definitívne v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti správny súd žalobu žalobkyne zo dňa 06.09.2018 zamietol.

8. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v období od 20.09.2005 do 18.05.2017 pracovala na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa JUDr. Zita Leváková cit.: „výlučne na základe uzatvorených dohôd o vykonaní práce, čiže dohôd o prácach vykonávaných mimopracovného pomeru (9 časť Zákonníka práce)“ a v rozhodnom období ani nepracovala u iného zamestnávateľa v Slovenskej republike na základe inej zmluvy (pracovnej zmluvy), na základe ktorej by jej vznikol na území Slovenskej republiky riadny pracovný pomer v zmysle zákonníka práce. Podľa názoru sťažovateľky nemalo jej zamestnanie charakter v takom zmysle ako to vyžaduje základné nariadenie, aby sa na tento prípad aplikoval článok 13 (3) tohto nariadenia, v rozhodnom čase nespadala a nemohla byť posudzovaná podľa uvedeného článku základného nariadenia a k stretu dvoch uplatniteľných legislatív nedošlo.

na znenie ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v roku 2011, z ktorých má jednoznačne vyplývať, že fyzická osoba, ktorá mala pracovnoprávny vzťah založený na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru sa nepovažovala za zamestnanca na účely nemocenského a dôchodkového poistenia, pričom nebolo dôležité, či takýto zamestnanec mal alebo nemal založené právo na pravidelný, či nepravidelný príjem.

podľa žalovanej neuviedla také námietky a ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia, pričom odkázala na odôvodnenie tohto rozhodnutia a na vyjadrenie zo dňa 16.11.2018, ktoré podala v predmetnej veci krajskému súdu, ktorého sa pridŕža. Žalovaná kasačný súd informovala, že konanie o odvolaní proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, číslo XXX- XXXXXXXXXX-GCXX/XX. zo dňa 20.08.2018 vo veci predpísania dlžnej sumy poistného na sociálne poistenie sťažovateľky za obdobie júl 2011 až marec 2015 vo výške 5580,33 Eur je prerušené až do právoplatného skončenia daného súdneho konania. Záverom žalovaná

11. Z administratívneho spisu bolo zistené, že žalobkyňa bola v období od 20. septembra 2005 do 18. mája 2017 zamestnaná u zamestnávateľky JUDr. Zity Levákovej, súdnej exekútorky, ktorá s ňou opätovne uzatvárala v tomto období jednotlivé dohody o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka práce. Paralelne s výkonom práce na základe dohôd o pracovnej činnosti vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť v Rakúskej republike a to na základe živnostenského oprávnenia vydaného dňa 12.01.2009 do 31.03.2016.

Z bodu 3 Potvrdenia o charaktere jej pozície vyplýva, že sa jedná o osobu vykonávajúcu prácu ako zamestnanec a ako SZČO v rôznych krajinách. V bode 4 bolo uvedené, že je zamestnancom zamestnávateľa JUDr. Zity Levákovej so sídlom na Slovensku. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by toto potvrdenie bolo žalobkyni doručované, respektíve že by bola zásielka s týmto potvrdením vrátená späť žalovanej ako nedoručená z dôvodu neprevzatia zásielky na pošte. 13.

v odlišných členských štátoch v zmysle článku 13 ods. 3 Nariadenia č. 883/2004. Podľa názoru žalobkyne takéto právne postavenie jej nevzniklo, pretože nebola zamestnancom na účely článku 13 ods. 3 uvedeného nariadenia, keďže vykonávala práce na základe dohody o pracovnej činnosti t. j. mimo pracovného pomeru, pričom podľa žalovanej sa na žalobkyňu článok 13 ods. 3 citovaného nariadenia vzťahuje, o čom svedčí Potvrdenie A1.

15. Podľa článku 1 písm. a/ citovaného nariadenia "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná

17. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom ku dňu 01. júla 2011 zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe.

19. Podľa článku 16 ods. 2 Nariadenia EP Rady č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

21. Podľa článku 16 ods. 5 citovaného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. 22.

23. Správne orgány založili svoje rozhodnutia na aplikácii článku 13 ods. 3 základného nariadenia a konštatovali, že bolo preukázané, že žalobkyňa bola zamestnaná na území Slovenskej republiky a súčasne vykonávala činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby v Rakúskej republike a to ku dňu 01. júla 2011, čo je deň uvedený v prvostupňovom rozhodnutí ako deň vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia na území

Týmto predpisom je nepochybne zákon o sociálnom poistení. Na účely výkladu termínu zamestnanec je potrebné vychádzať z ustanovení tohto zákona účinných ku dňu 01. júla 2011, kedy malo žalobkyni vzniknúť povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie práve z dôvodu, že je zamestnankyňou na území Slovenskej republiky a súčasne samostatne zárobkovo činnou osobou na území Rakúska.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia sa venovala definícii samostatne zárobkovo činnej osoby v znení účinnom ku tomuto dňu (§ 5 zákona o sociálnom poistení). Aby však žalobkyňa podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky v zmysle článku 13 ods. 3 základného nariadenia, musí byť preukázaný súbeh jej činnosti ako zamestnankyne a samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch. Žalovaná bez ďalšieho svoje rozhodnutie o vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia na území Slovenskej republiky založila na tom, že žalobkyňa je zamestnankyňou na území Slovenskej republiky s poukazom na vystavenie formuláru PD A1.

Pokiaľ žalovaná túto zásadnú právnu otázku v preskúmavanom rozhodnutí neodôvodnila, uvedené predstavuje taký nedostatok odôvodnenia správneho rozhodnutia, ktorý predstavuje vadu v zmysle § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku a činí preskúmavané rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 26.

Tento formulár bol vydaný podľa článku 19 vykonávacieho nariadenia a predstavuje osvedčenie o tom, že konkrétne právne predpisy sú uplatniteľné pre dotknutú osobu, pričom má deklaratórny charakter. Nejde však o dôkaz o tom, že by došlo k predbežnému určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ani o tom, že by sa toto určenie stalo definitívnym v zmysle článku 16 ods. 3 tohto nariadenia.

V administratívnom spise sa nachádza len príloha k žiadosti o vystavenie formulára E 101 a to čestné vyhlásenie o preklade prílohy k žiadosti o vystavenie formulára E 101 vyhotovenej v cudzom jazyku zo dňa 19.02.2013. 27. Pokiaľ teda žalobkyňa v administratívnom konaní a správnej žalobe namietala vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia na území Slovenskej republiky z dôvodu aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia, bolo potrebné, aby sa správne orgány vysporiadali s jednotlivými podmienkami vzniku týchto poistení v zmysle tohto článku a teda aj jej statusom zamestnankyne na území Slovenskej republiky v tomto období podľa § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Prvýkrát mala žalobkyňa reálnu možnosť namietať aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia žalobkyňa až v správnom konaní, ktoré je predmetom súdneho prieskumu. Pri vydávaní osvedčenia A1 zo dňa 13.05.2013 takúto možnosť nemala. Preto je jej status zamestnankyne potrebné posúdiť v tomto správnom konaní. Pokiaľ žalovaná až vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti ozrejmila svoj právny názor k aplikácii

bolo právom žalobkyne nahliadnuť do administratívneho spisu, ktorý bol súčasťou súdneho spisu v rámci celého súdneho konania, z ktorého vyplýva, že toto potvrdenie vydané bolo. 29. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom správneho súdu, že z administratívneho spisu vyplýva, že došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, ani ohľadom posúdenia statusu žalobkyne ako zamestnankyne na území Slovenskej republiky. Je treba uviesť, že správny súd nahrádzal rozhodovaciu činnosť žalovanej, keď túto právnu otázku vyhodnotil. Čo sa týka samotného vyhodnotenia, uviedol, že rozhodujúcim kritériom pre získanie statusu zamestnanca podľa § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je, či dosahuje pravidelný mesačný príjem a keďže žalobkyňa ho dosahovala, má status zamestnankyne. Podľa názoru kasačného súdu preukázanie pravidelného mesačného príjmu nie je v tejto veci právne významné, keďže žalobkyňa splnila podmienku výnimky z posudzovania fyzickej osoby ako zamestnanca stanovenú v druhej časti tohto ustanovenia.

31. Kasačný súd nevyhovel návrhu žalobkyne na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti v zmysle § 447 ods. 1 SSP, pretože podľa vyjadrenia žalovanej ku kasačnej sťažnosti konanie vo veci predpísania dlžnej sumy poistného za obdobie júl 2011 až marec 2015 zostalo prerušené aj počas kasačného konania a preto prípadná exekúcia žalobkyni v priebehu kasačného konania nehrozí.