7Sžsk/37/2021
ECLI:SK:NSSSR:2021:2018200089.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 43Sa/10/2020
- IČS
- 2018200089
- Citované
- 10× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) vo veci žalobkyne: O.. N. U., D.. XX. M. XXXX, C. Z. XXXX, zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., IČO: 47238232, Dobšinského 12, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 18. januára 2018, č. 24178-3/2018-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43Sa/10/2020-118 z 28. septembra 2020 a návrhu na prerušenie konania takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh žalobkyne na prerušenie kasačného konania zamieta. II. Kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia Krajského úradu v Trnave zo 14. februára 2002 poskytovala zdravotnú starostlivosť ako praktická lekárka. Trnavský samosprávny kraj rozhodnutím zo 6. februára 2006 na jej vlastnú žiadosť zrušil toto povolenie žalobkyne uplynutím 28. februára 2006. Ešte predtým 4. októbra
2005 jej však Slovenská lekárska komora vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0324/05, ktorá zostala v platnosti aj po 28. februári 2006 až do 31. decembra 2014. Napriek tomu sa však žalobkyňa u žalovanej od 28. februára 2006 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej
osoby. 2. Po zistení, že žalobkyňa je aj naďalej (po 28. februári 2006) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ju pobočka Sociálnej poisťovne v Galante 7. decembra 2016 vyzvala, aby opravila svoju odhlášku. Podľa názoru pobočky bola totiž žalobkyňa naďalej
samostatne zárobkovo činnou osobou a jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zanikli až 30. júna 2008. Keďže žalobkyňa tak neurobila, pobočka Sociálnej poisťovne v Galante rozhodnutím z 27. januára 2017, č. 700-0600003817-GC09/17, vyslovila, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie 28. februára 2006. Vyšla zo záveru, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2007, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 28. februári 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zákona mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovo činnej osoby nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 cit. zákona. Z výpisu z daňového
priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že pod túto hranicu jej príjem prvýkrát klesol za rok 2007, takže jej poistenie podľa citovaného ustanovenia zaniklo až 30. júna 2008. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 25. mája 2017, č. 32955-2/2017-BA a obe rozhodnutia sa 6. júna 2017 stali právoplatnými. Žalobkyňa bola poučená, že proti nim môže podať správnu žalobu, avšak neurobila tak. 3. Ďalším rozhodnutím zo 17. júla 2017, č. 700-0611395417-GC04/17, pobočka žalovanej v Galante predpísala žalobkyni za mesiace júl 2007 až jún 2008 poistné v celkovej sume 1.053,37 €, podrobne rozčlenené vo výroku a v prílohe rozhodnutia. V odôvodnení poukázala na vyššie citované ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z., ako aj na právoplatné rozhodnutia z 27. januára a 25. mája 2017 o tom, že povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie žalobkyne nezaniklo, ale trvalo do 30. júna 2008. Do tohto dátumu tak žalobkyňa mala podľa § 128 ods.
1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) a ods. 11 písm. b) zákona č. 461/2003 U. z. platiť poistné. Pri určení výšky poistného vyšla pobočka z údajov z daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov za rok 2006. Na odvolanie žalobkyne, v ktorom namietala len premlčania práva predpísať poistné, žalovaná rozhodnutím z 18. januára 2018, č. 24178-3/2018-BA, rozhodnutie pobočky potvrdila (s vypustením jedného ustanovenia zákona z výroku).
Stotožnila sa s názorom pobočky, že žalobkyňa bola povinná platiť poistné až do júna 2008, nezaplatila ho však, preto jej muselo byť predpísané. Nestotožnila sa s námietkou premlčania, keďže podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa právo predpísať poistné premlčalo za desať rokov odo dňa jeho splatnosti. Pretože predpísané poistné bolo podľa § 143 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. splatné najskôr 8. augusta 2007, bolo rozhodnutie o jeho predpísaní vydané pred 8. augustom 2017, teda pred uplynutím premlčacej doby. 4. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej jednak namietla, že licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nevyužívala, takže vychádzala z toho, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby jej zaniklo 28. februára 2006.
Od tohto dňa bola aj zamestnankyňou N., ktorá mala sama povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Žalovaná akceptovala jej odhlášku, táto akceptácia má charakter právoplatného rozhodnutia a podmienky na jeho zrušenie neboli dané. Okrem toho zopakovala námietku, že právo žalovanej predpísať poistné sa premlčalo.
5. Správny súd (po zrušení jeho skoršieho rozsudku č. k. 43 Sa 7/2018-71 z 15. októbra 2018 kvôli nedostatočnému odôvodneniu) tu napadnutým rozsudkom správnu žalobu žalobkyne zamietol. Vyšiel z toho, že o otázke trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobkyne bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutiami žalovanej z 27. januára a 25. mája 2017.
Tieto rozhodnutia žalobkyňa správnou žalobou nenapadla, takže sa sama pripravila o možnosť ich prieskumu. Správny súd potom podľa § 132 SSP na obe rozhodnutia prihliadol a rovnako ako žalovaná uzavrel, že ak poistenie trvalo do júna 2008, bola žalobkyňa povinná za toto obdobie platiť poistné. To, že tak neurobila, vôbec nepopierala.
Správny súd sa tiež stotožnil s tým, ako žalovaná posúdila námietku premlčania práva predpísať poistné.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Namietla, že podľa § 198 zákona č. 461/ 2003 Z. z. je žalovaná viazaná len rozhodnutiami iných orgánov, nie vlastnými rozhodnutiami o predbežnej otázke. Tak žalovaná, ako aj správny súd sa teda v prerokúvanej veci museli zaoberať aj správnosťou záveru, či povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyne trvalo, nielen správnosťou výpočtu predpísaného poistného. Žalobkyňa v tomto smere odkázala na právny záver vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019, podľa ktorého samotná licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti a nezakladá jej držiteľovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Toto rozhodnutie je záväzné pre senáty najvyššieho správneho súdu a aj pre správny súd podľa § 131 SSP. 7. Zároveň žalobkyňa v kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd kasačné konanie prerušil podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP. Rozhodnutia žalovanej z 27. januára a 25. mája 2017 boli totiž napadnuté protestom prokurátora. Pretože protestu nebolo vyhovené, podal prokurátor proti týmto rozhodnutiam správnu žalobu Krajskému súdu v Bratislave. Výsledok tohto konania pritom môže mať význam pre tu prebiehajúce konanie. 8. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zopakovala názor, že ak už v samostatnom konaní právoplatne rozhodla o zániku sociálneho poistenia, musí v ďalšom konaní z tohto rozhodnutia vychádzať pri predpísaní poistného. Aj správny súd potom môže preskúmať len rozhodnutie, ktoré je predmetom správnej žaloby (o predpísaní poistného), a nemôže sa zaoberať otázkou vzniku alebo zániku poistenia. Tento záver zodpovedá judikatúre správnych súdov, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré žalovaná vo vyjadrení citovala. Žalovaná tiež zdôraznila, že o žalobe prokurátora zatiaľ súd nerozhodol. Veľký senát najvyššieho súdu sa však neskorším rozsudkom sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2019 odchýlil od svojho skoršieho rozhodnutia a rozhodol, že licencia L1A je oprávnením v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 SSP) dospel najvyšší správny súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
III. A K návrhu na prerušenie konania
10. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ktorý je podľa § 452 ods. 1 SSP primerane použiteľný aj v konaní o kasačnej sťažnosti, sa konanie môže prerušiť, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho (a teda aj kasačného) súdu. Kasačný súd však z verejnej dostupnej databázy rozhodnutí súdov zistil, že prokurátor medzičasom vzal svoju správnu žalobu proti rozhodnutiam žalovanej z 27. januára a 25. mája 2017 späť, v dôsledku čoho Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 4 Sa 37/2019 zo 6. júla 2021 konanie o nej zastavil. Späťvzatím správnej žaloby a zastavením konania zanikol teda prvý predpoklad, za ktorého by vôbec bolo možné toto konanie prerušiť, a to prebiehajúce konanie pred iným súdom. Preto kasačný súd návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 162 ods. 3 CSP v spojení s § 25 SSP zamietol (výrok I).
III. B K veci samej
11. Napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z právneho názoru, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia, ktorým bolo predpísané poistné za určité obdobie podľa zákona č. 461/2003 Z. z., musia žalovaná a aj správny súd vychádzať z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia, ktorým bolo ustálené (resp. určené), že poistenie za toto obdobie trvalo. Žalobkyňa s týmto právnym názorom nesúhlasí v zásade preto, že podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je žalovaná viazaná len rozhodnutiami iných orgánov, nie svojimi vlastnými. Taký záver však nie je správny.
12. V prerokúvanej veci žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého predpíše poistné osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec.
Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. 13. Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Uvedený zákon neupravuje osobitne účinky právoplatnosti, ako to robí napríklad § 228 a 230 CSP, podľa kasačného súdu však jeho účinky možno vyvodiť nepriamo najmä z § 221 cit. zák., ktorý upravuje podmienky obnovy konania. Z § 221 ods. 1 totiž vyplýva, že konanie ukončené právoplatným rozhodnutím možno obnoviť len za určitých presne vymedzených podmienok, pričom obnoviť konanie a novo rozhodnúť možno podľa § 222 a § 223 zákona č. 461/2003 Z. z. len za predpokladu, že sú tieto podmienky
splnené. A contrario tak z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne nemalo záväzné účinky a ak by ho samy organizačné zložky mohli v inom konaní ignorovať. Okrem toho, už samotný pojem „právoplatnosť“ je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne
normované. 14. Z uvedených dôvodov sa kasačný súd nestotožňuje s výkladom § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý v kasačnej sťažnosti podáva žalobkyňa. Podľa uvedeného ustanovenia platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná.
Ako žalobkyňa správne uvádza, toto ustanovenie vyslovene normuje záväznosť rozhodnutí iných orgánov než Sociálnej poisťovne samotnej. To, že rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v určitej veci je v tejto veci pre organizačnú zložku záväzné aj pri vydávaní na to nadväzujúcich rozhodnutí, však nie je dôsledkom § 198 ods. 1, ale jedným z účinkov právoplatnosti takéto rozhodnutia podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. 15. Úlohou správneho súdu v konaní o správnej žalobe proti rozhodnutiam je preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP), teda súlad tohto rozhodnutia a administratívneho konania, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo, so
zákonom. Ak teda orgán verejnej správy pri vydávaní svojho rozhodnutia bol podľa zákona povinný rešpektovať svoje predchádzajúce právoplatné rozhodnutie, správny súd môže a musí preskúmať, či ho rešpektoval. Mieru viazanosti správneho súdu týmito skoršími rozhodnutiami upravuje § 27 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia, z ktorého preskúmavané rozhodnutie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom.
A contrario tak z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ak skôr vydané rozhodnutie bolo možné preskúmať správnym súdom na základe správnej žaloby, nemôže ho správny súd preskúmavať v konaní, kde preskúmava neskoršie, naň nadväzujúce rozhodnutie.
16. Z hore rekapitulovaného obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa napriek riadnemu poučeniu nepodala správnu žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu žalovanej z 25. mája 2017, ktorým potvrdila rozhodnutie pobočky Galanta z 27. januára 2017 o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 28.
februáru 2006. Správna žaloba však proti nemu bola prípustná, pretože nejde o rozhodnutie vylúčené z prieskumu správnymi súdmi. Podľa cit. § 27 ods. 1 SSP tak správny súd v prerokúvanej veci nemohol preskúmavať zákonnosť tohto skoršieho rozhodnutia, ale naopak, bol povinný skúmať, či žalovaná postupovala zákonne a rešpektovala toto právoplatné
rozhodnutie. Z napadnutého rozsudku správneho súdu je zrejmé, že takto správne postupoval. 17. Dôsledkom právoplatnosti rozhodnutia žalovanej o tom, že žalobkyni nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie k 28. februáru 2006, bolo, že organizačné zložky žalovanej museli v ďalšom konaní vychádzať z toho, že tieto poistenia žalobkyni trvali naďalej až do 30. júna 2008. Kým poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby trvali, bola podľa § 128 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a ods. 11 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. povinná platiť poistné v zákonom ustanovenej
výške. Podľa § 141 ods. 1 cit. zák. bola povinná odvádzať poistenie, ktoré bola povinná platiť, a to podľa § 143 ods. 1 cit. zák. do ôsmeho dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, za ktorý sa platí poistné. Ak ho neodviedla vôbec, bola žalovaná [jej pobočka podľa § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu zákona č. 461/2003 Z. z.] podľa § 144 ods. 1 cit. zák. povinná poistné predpísať.
18. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej teda bolo vydané v súlade s citovanými ustanoveniami zákona a správny súd napadnutým rozsudkom správne rozhodol, keď správnu žalobu žalobkyne zamietol. K rovnakému záveru pritom dospel aj najvyšší súd (napr. rozsudky sp. zn. 9 Sžsk 1/2015, 9 Sžsk 116/2018, 9 Sžsk 16/2019, 9 Sžsk 53/2019).
19. Pokiaľ žalobkyňa odkazovala na rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019, potom treba dať za pravdu žalovanej, že jeho závery boli prekonané neskorším rozsudkom sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2019. Bez ohľadu na to však treba zdôrazniť, že pre senáty najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 2 SSP záväzný právne názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu. Logickým predpokladom záväznosti právneho názoru je však to, aby sa vo veci, o ktorej koná senát, vôbec riešila resp. mohla riešiť otázka, pre ktorú je tento právny názor rozhodný. V prerokúvanej veci však bolo vysvetlené, že otázka, či držba licencie L1A zakladala žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a či v dôsledku toho trvalo jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, už bola právoplatne vyriešená skoršími rozhodnutiami žalovanej. Ani správny súd, ani kasačný súd neboli oprávnené túto otázku riešiť (už cit. § 27 ods. 1 SSP a contrario) a nemohli teda ani byť viazané právnym názorom veľkého senátu na túto právnu otázku.
IV. Záver
20. Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP ju rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol (výrok II). 21. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1, v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa v kasačnom konaní nemala úspech a žalovaná mala síce vo veci úspech, kasačný súd však nezistil výnimočne dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. septembra 2021