7Sžsk/38/2019

1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 43Sa/36/2017 - 107 zo dňa 19. novembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 31355-2/2017-BA zo dňa 2. novembra 2017 a žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaná napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) zamietla jej odvolanie a súčasne potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 255-6/2017-TT zo dňa 13. 01. 2017 (ďalej len „pobočka žalovanej“). Potvrdeným rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobkyni vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 01. 07. 2014. 2.

3. Správny súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že pre účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení (ďalej len „povinné poistenie“) žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby postačuje, že je držiteľkou licenciou L1A, pričom nie je rozhodujúce, či predmetnú licenciu L1A na dosahovanie príjmov aj v skutočnosti využívala a či z nej dosahovala zdaniteľné príjmy podľa osobitného právneho predpisu.

V prípade lekárov vykonávajúcich svoje povolanie na základe vydaných príslušných licencií L1A a L1B, účasť na povinnom poistení nemôže byť posudzovaná len na základe formálnej existencie týchto licencií, hoci pre realizáciu licencie L1B je potrebné povolenie príslušného samosprávneho orgánu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - ambulancie.

5. Správny súd poukázal, že v prejednávanom prípade bolo porušené ústavné právo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka postupom správnych orgánov z dôvodu, že začatie konania nebolo žalobkyni pobočkou žalovanej oznámené a nebolo jej umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť, napriek tomu, že v zmysle zákona o sociálnom poistení malo ísť o sporný prípad zániku povinného poistenia.

poistení. 7. Záverom správny súd skonštatoval, že žaloba je dôvodná, a preto v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalovaná (ďalej len „sťažovateľka“) podaním zo dňa 10. 01. 2019. Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že správny súd nesprávne právne posúdil vec v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP a uviedla, že sa nestotožnila s právnym posúdením veci zo strany správneho súdu. 9. Sťažovateľka zastáva naďalej právny názor, že žalobkyni vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe dňa 01. 07. 2014. V tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že správny súd svoje rozhodnutie odôvodňuje ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, ktoré boli účinné do 31. 12. 2010. Sťažovateľka poukázala, že vychádzajúc z § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z. je nevyhnutné, aby fyzická osoba spĺňala dve relevantné podmienky na vznik právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia - vek 18 rokov a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo trvanie povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosiahla príjmy, ktoré sú príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003“). 10. Sťažovateľka zotrváva na názore, že pre nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby nie je relevantné, na základe akého právneho vzťahu, resp. na základe akého oprávnenia, fyzická osoba dosiahla príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Rovnako uviedla, že správny súd vychádza z § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2010, ktoré na prejednávaný prípad nemožno aplikovať. 11. Podľa názoru sťažovateľky, žalobkyňa aj po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Trnavským samosprávnym krajom, t. j. po júli 2013, bola oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o sociálnom poistení, keďže bola držiteľkou licencie L1A. Ďalej poukázala, že neexistuje zákonný podklad, ktorý by zaväzoval sťažovateľku, aby posudzovala príjmy osobitne ku každému oprávneniu, ktorého je fyzická osoba držiteľom. Príjmy z podnikania žalobkyne za rok 2013 boli v sume 26.600,95 eur, a týmto presiahla zákonom o sociálnom poistení ustanovenú hranicu príjmu potrebnú na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 01. 07. 2013, t. j. sumu 4.830 eur. Vzhľadom na uvedené, sťažovateľka zotrváva na právnom názore, že žalobkyňa od 01. 07. 2014 spĺňala právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby. 12. Sťažovateľka dodáva, že žalobkyňa mala možnosť obhájiť svoje práva, prípadne povinnosti a záujmy v rámci odvolacieho konania, zároveň mala možnosť nazerať do spisov a robiť si z nich výpisy, odpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie. 13. Záverom navrhla, aby kasačný súd, rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 43Sa/36/2017 - 107 zo dňa 19. novembra 2018, ktorým správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 31355-2/2017-BA zo dňa 02. 11. 2017 a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

25. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej - Sociálna poisťovňa, ústredie č. 31355-2/2017-BA zo dňa 02. 11. 2017, ktorým bolo podľa § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietnuté odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava č. 255-6/2017-TT zo dňa 13. 01. 2017. Potvrdeným rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobkyni vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 01. 07. 2014.

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP).

27. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená

V. Právne posúdenie kasačným súdom

30. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 31. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a

32. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalovaná v súlade so zákonom o sociálnom poistení v platnom znení určila, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa

33. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 338/2013 Z. z., zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa tohto zákona považuje fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

podľa osobitného predpisu, (v tomto prípade zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov), ak na fyzickú osobu, ktorá túto zárobkovú činnosť vykonáva, sa v právnych vzťahoch sociálneho poistenia uplatňujú predpisy Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu ( v tomto prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/ 2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009) alebo sa uplatňuje medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon podnikania a výkon samostatne zárobkovej činnosti v prípade lekára je zákon č. 578/2004. Zákonodarca v prvej časti uvedeného zákona v úvodných ustanoveniach definuje zdravotnícke povolanie (§ 3), poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (§ 4). V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 3 ods. 4 písm. c) tohto zákona (zdravotnícke povolanie sa vykonáva na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10)), v spojení s § 4 písm. b) tohto zákona ( poskytovateľ je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10)), lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je oprávnený na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) na základe licencie (§ 68 ). Podľa § 10 ods. 1 tohto zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér.

zariadení. Podľa § 68 ods. 1 písm. a) tohto zákona licencie sa vydávajú na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ.

35. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. 11. 2021.

. . . . .„Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom

Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon

mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1S/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na

. . .“. 37. Vo vzťahu k odhláseniu sa z povinného sociálneho poistenia prostredníctvom zaslania Registračného listu fyzickej osoby - odhláška, sa kasačný súd stotožňuje s vyjadrením žalovanej k tejto veci a zároveň dodáva, že táto otázka bola riešená aj vo vyššie uvedenom rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu, ktorý skonštatoval: „Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od

. . . . . . „Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

. . . .“ 39. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky a ako aj rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. 40. Kasačný súd v preskúmavanej veci upriamil pozornosť na uvedené rozhodnutie veľkého senátu kolégia najvyššieho súdu len vo vzťahu k posudzovaniu statusu lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 5 zákona o sociálnom poistení. V predmetnom rozhodnutí, veľký senát skúmal status lekára v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2010. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie Sociálnej poisťovni vo vzťahu k žalobkyni týkajúce sa vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu samostatne zárobkovo činnej osoby - lekára. V uvedenom prípade je potrebné prípad žalobkyne subsumovať pod právnu úpravu § 5 zákona o sociálnom poistení v znení novely zákona č. 338/2013 Z. z. účinnej od 01. 01. 2014. Ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení prešlo po 31. 12. 2010 výraznou legislatívnou zmenou.

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca v oboch právnych úpravách § 5 zákona o sociálnom poistení predpokladal pre nadobudnutie statusu samostatne zárobkovo činnej osoby oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, pričom osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti v prípade lekára je zákon č. 578/2004, ktorý upravuje oprávnenie lekára na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd kasačné námietky sťažovateľky, ktorými namietala nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g) SSP rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.