7Sžsk/39/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: I.. J. Y., nar. X. B. XXXX, D. XXX/X, Š., zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47238232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 4. decembra 2017, č. 46087-3/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa 9/2018-72 zo 14. decembra 2018 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovanej sa zamieta. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 31. júli 2006) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Galante rozhodnutím z 23. januára 2017, č. 700-0600048316-GC09/16, najskôr vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 31. júla 2006. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006 (správne: do 31. decembra 2010), v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 31. júli 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 cit. zák. (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9).

3. Následne pobočka žalovanej 6. marca 2017 vyzvala žalobkyňu, aby podala ohlášku k 30. septembru 2008 a tým si splnila odhlasovaciu povinnosť z povinného poistenia podľa § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. Keďže žalobkyňa tak neurobila, pobočka rozhodnutím zo 7. apríla 2017 č. 700-600006317-GC09/17 vyslovila, že povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo 30. septembra 2008. Pobočka vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti bol nielen za rok 2005, ale aj za rok 2006, vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 10 cit. zák. Tým, že žalobkyňa mala za zdaňovacie obdobie roka 2006 predĺženú lehotu na podanie daňového priznania, jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 2 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. septembra kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, v ktorom jej príjem nedosiahol zákonom stanovenú hranicu. Keďže žalobkyňa za rok 2007 nepodala daňové

Ustanovenie § 185 ods. 4 cit. zák. nekonkretizuje, ktorým úkonom pobočky sa začína konanie, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ pobočka disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie.

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, hoci podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/ 2003 Z. z. malo ísť o sporný prípad. Rozhodnutie pobočky vydané po deviatich rokoch považoval za nepredvídateľné, a to napriek tomu, že jeho vydaniu predchádzalo právoplatné rozhodnutie z 23. januára 2017 o nezániku povinného poistenia žalobkyne. Zdôraznil, že hoci toto rozhodnutie nebolo predmetom súdneho prieskumu, bez ďalšieho neodôvodňuje správnosť záveru, že povinné poistenie žalobkyne zaniklo 30. septembra 2008. Ďalej konštatoval obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia, ktoré nezodpovedá požiadavkám § 209 ods. 3 cit. zák. Výrok rozhodnutia obsahoval iba vecnú príslušnosť pobočky žalovanej v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., bez uvedenia hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého pobočka rozhodla. Postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) cit. zák. vyplývalo z povolenia samosprávneho

Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na vznik povinného poistenia nepostačuje, čo vyplýva aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Záverom zdôraznil, že pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj jeho účel, ktorý vzhľadom na konštatovaný časový odstup vydania rozhodnutia zjavne nebol sledovaný.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP).

Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi

10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.).

11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 7. apríla 2017 ďalej vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala jednak z právoplatného rozhodnutia z 23. januára 2017, jednak z údajov poskytnutých finančnou správou. Z tých zistila, že príjem žalobkyne nielen za rok 2005, ale aj za rok 2006 presiahol zákonom stanovenú hranicu. Žalobkyňa mala možnosť uplatniť všetky svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania už proti skoršiemu rozhodnutiu pobočky z 23. januára 2017, čo ale nevyužila.

spisu žalovanej vyplýva, že pobočka pred vydaním oboch prvostupňových rozhodnutí vyzvala žalobkyňu, aby ju kvôli oprave nesprávne vyplnenej odhlášky kontaktovala. V administratívnom spise sa nenachádza žiadna zmienka o tom, že by žalobkyňa na tieto výzvy akokoľvek reagovala a sama to ani vo svojich neskorších podaniach netvrdila.

13. Námietka žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje

Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.

14. Podstatnou otázkou, ktorou sa čiastočne zaoberal aj správny súd, bolo predovšetkým to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd však v ods. 13 a 14 svojho rozsudku bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobkyne, že táto licencia na vznik povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004

senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené

zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčilo okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého bola fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.

18. Podľa § 453 ods. 2 SSP však kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Prerokúvaná vec je sociálnou vecou v zmysle § 199 ods. 1 písm. a) SSP a žalobkyňou je fyzická osoba, kvôli čomu správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP nebol viazaný žalobnými dôvodmi. Vychádzajúc z cit. § 453 ods. 2 SSP tak ani kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi v konaní o kasačnej sťažnosti. Účelom § 203 ods. 2 SSP však nie je chrániť záujmy žalovaného orgánu verejnej správy, ale záujmy žalobcu - fyzickej osoby. Preto ak kasačnú sťažnosť v takomto konaní podá žalovaný orgán verejnej správy, nemôže to viesť k tomu, že v kasačnom konaní bude kasačný súd vyhľadávať možné dôvody kasačnej sťažnosti, ktoré by boli na prospech tomuto orgánu. Naopak, ustanovenie § 453 ods. 2 SSP treba v tomto prípade vykladať tak, že kasačný súd je povinný prihliadať na také skutočnosti, ktoré by mohli byť žalobnými alebo sťažnostnými bodmi v prospech žalobcu - fyzickej osoby.

podľa § 21 ods. 1 cit. zák. Preto má uplatnenie tohto ustanovenia na zánik povinného poistenia zmysel len v tom kalendárnom roku, v ktorom poistenec podáva daňové priznanie a predĺžil si lehotu na jeho podanie. Ak poistenec daňové priznanie vôbec nepodáva, je už v obvyklej lehote (31. marca) zrejmé, že za predchádzajúci kalendárny rok nedosiahol žiaden príjem, a tak naňho možno použiť všeobecné pravidlo ustanovené v § 21 ods. 1 cit. zák., a nie výnimku ustanovenú v § 21 ods. 2.

IV. Záver

20. Hoci teda správny súd časť žalobných bodov nevyriešil celkom správne, nemení to nič na tom, že je tu iný dôvod nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia a tým aj dôvod jeho zrušenia. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej vo výsledku nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.

21. Žalobkyňa mala v kasačnom konaní úspech a vynaložila trovy na vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti. Preto jej kasačný súd podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal ich náhradu proti neúspešnej žalovanej. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. augusta 2022