7Sžsk/42/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: P. Q. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom R. Č.. X, XX- XXX R., W. T., právne zastúpená advokátom JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, so sídlom J.M. Geromettu č. 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: F. P. K., bytom F. XXX, XXXXX T., W. T., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 18958-3/2018-BA zo dňa 7.5.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 7Sa/21/2019-90 zo dňa 29. septembra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . Žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v celom rozsahu. Ďalšiemu účastníkovi náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Prešove (ďalej ako „krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č. k. 7Sa/ 21/2019-90 zo dňa 29. septembra 2020 zrušil postupom podľa § 191 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) rozhodnutie žalovanej č. 18958-3/ 2018-BA zo dňa 7.5.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 2047-13/2016-SK zo dňa 30.3.2016, a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobkyni voči žalovanej súd priznal nárok na úplnú náhradu trov konania. 2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobkyne a zamestnávateľa žalobkyne Dominika Agata Kolek DOMINEWS, s miestom podnikania

Správny orgán I. stupňa tiež uviedol, že mu bolo v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia listom poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) č. 570000/70/2015-UBS-82041203068 zo dňa 8.2.2016 oznámené, že p. P. Q. B. od 1.9.2015 do 31.8.2016 podlieha právnym predpisom Poľskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia.

4. Krajský súd po preskúmaní veci konštatoval, že v preskúmavanom administratívnom konaní sa riešili otázky sociálneho poistenia fyzickej osoby vystupujúcej na území Slovenskej republiky v postavení zamestnanca, za súčasného pôsobenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike. S poukazom na príslušné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia, ustanovenia zákona o sociálnom poistení a s poukazom na závery prijaté rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 vyhodnotil správny súd ako dôvodný žalobný bod smerujúci proti právomoci žalovanej a prvostupňového správneho orgánu po určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutie. Krajský súd uzatvoril, že v danej veci bola určená uplatniteľná poľská legislatíva vo vzťahu k žalobkyni za obdobie od 1.9.2015 do 31.8.2016 poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS dňa 8.2.2016.

Na uvedenej skutočnosti podľa názoru správneho súdu nemení nič ani skutočnosť, že uplatniteľná legislatíva bola určená aktom inštitúcie sociálneho zabezpečenia iného členského štátu - ZUS, nakoľko z administratívneho spisu žalovanej bez pochybností vyplýva neexistencia neistoty vo veci určenia uplatniteľnej a postupom podľa čl. 16 ods. 2 a ods. 3 vykonávacieho nariadenia sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa nestotožnila s právnym záverom krajského súdu a je toho názoru, že bola oprávnená vydať preskúmavané rozhodnutie a toto bolo vydané v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Sťažovateľka poukázala na svoju povinnosť podľa § 226 ods. 1 písm. e) zákona o sociálnom poistení viesť register zamestnávateľov a register poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia a s tým súvisiacu povinnosť, v prípade zistenia nesprávnych údajov, vykonať kroky na zosúlaďovanie skutkového stavu veci so stavom právnym.

sťažovateľka deklarovala skutočnosť, že žalobkyni nevzniklo od 1.9.2015 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Žalovaná má za to, že postupovala v záujme právnej istoty žalobkyne a že ak by postupovala iným spôsobom ako vydaním napadnutého rozhodnutia, tak by porušila práva účastníkov konania.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 SSP, v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

účet. Žalovaná určenie príslušnosti poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni nenamietala v stanovenej dvojmesačnej lehote a preto sa podľa žalovanej stalo definitívnym (čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia). 10.

Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy.

zvyčajne býva. 12. Podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na účely tohto nariadenia “inštitúcia" znamená v súvislosti s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych predpisov.

14. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 15. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

17. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia.

19. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

21. Podľa § 120 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa. 22. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy slovenskej republiky). 24. Slovenská republika vstupom do Európskej únie ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä

ustanovenej v čl. 13 ods.3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.

Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu je teda príslušná poľská inštitúcia ZUS. 29. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že vo vzťahu k žalobkyni vo veciach jej sociálneho poistenia v období od 1.9.2015 do 31.8.2016, bola príslušnou poľskou inštitúciou ZUS (príslušnou podľa nariadenia) listom č. 570000/70/2017-UBS-82041203068 zo dňa 8.2.2016 určená uplatniteľná poľská legislatíva, čo v napadnutom rozhodnutí (bod 53 odôvodnenia) konštatoval aj krajský súd a sťažovateľka tento jeho právny záver nenamietala. Tým, že žalovaná uvedené určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia v stanovenej lehote nenamietala, stalo sa určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni konečné. Definitívnosť určenia uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky voči žalobkyni sťažovateľka nespochybňuje.

31. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018, ktorý rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne:

32. Neobstojí tvrdenie žalovanej, že žalovaná nerozhodovala o uplatniteľnej legislatíve, ale o poistení. V danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže zákon o sociálnom poistení, ktorý v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky hmotnoprávne i procesnoprávne upravuje oblasť sociálneho poistenia, nie je aplikovateľný. Tá skutočnosť, že nie je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia, pričom uplatniteľná legislatíva v tejto oblasti pre žalobkyňu bola definitívne určená, a nie je ňou legislatíva Slovenskej republiky. Určenie konkrétnej legislatívy v danej oblasti verejného práva znamená, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého legislatíva bola takto určená, má právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré z takto určenej legislatívy vyplývajú. Pokiaľ teda bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobkyňu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, táto skutočnosť vylučuje aplikáciu právnych

Radoslav Szoja, proti Sociálnej poisťovni. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11 ods.1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského

Z uvedených dôvodov kasačný súd ustálil záver, že vzhľadom k tomu, že Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods.1 základného nariadenia už zaoberal, v danom prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé, ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

35. Dôvody uvádzané žalovanou, týkajúce sa niektorých právoplatných rozhodnutí krajských súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, neboli spôsobilé spochybniť právne dôvody, na ktoré kasačný súd pri rozhodovaní vo veci poukázal.

2018. 36. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP ako nedôvodnú. 37. O trovách kasačného konania žalobkyne rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. Ďalšiemu účastníkovu náhradu trov nepriznal v súlade s § 169 SSP a contrario.

V Bratislave dňa 15. decembra 2021