7Sžsk/50/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej ( sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Marinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: D.. T. J., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX/ XX, zastúpeného spoločnosťou JUDr. Lucia Jurgová advokátka, s. r. o., Slnečná 33, Poproč, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29.augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu, proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č.k. 20Sa/11/2019-127, zo dňa 29. novembra 2019, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/11/2019-127 zo dňa 29. novembra 2019 zamieta . Účastníkom konania nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

nepriznal. 2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho spisu zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 38469-2/2019-BA zo dňa 24.4.2019, ktorým žalovaná ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších prepisov ( ďalej tiež zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o sociálnom poistení) zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 200-003600-CA04/2019 zo dňa 6.2.2019, podľa ktorého mu od 1.9.2018 podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zanikol nárok na materské, vychádzajúce zo zistenia, že žalobca od 1.9.2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť u zamestnávateľa M.,

Na účel poskytovania starostlivosti dieťaťu mu bola z pracovného pomeru so Q. X. T.. Q.. poskytnutá rodičovská dovolenka dňom 29. augusta 2018, čo potvrdzujú aj údaje evidované v IS SP, deklarujúce aj absenciu príjmu z tohto poistného vzťahu.

zákonom. V dôsledku tejto skutočnosti bolo možné konštatovať, že žalobca skutočne prevzal dieťa do svojej starostlivosti ako sa zaviazal v dohode rodičov a o toto dieťa sa naozaj staral. Pobočka preto rozhodla správne, keď žalobcovi, ktorý splnil aj ostatné vyššie citované podmienky vzniku nároku na materské, nárok na materské odo dňa 29. augusta 2018 priznala. Dňom 1. septembra 2018 však ako potvrdzuje jednak predložená pracovná zmluva zo dňa 20. júla 2018, ako aj záznamy evidované v IS SP žalobcovi vznikol nový pracovný pomer a s ním aj nové povinné nemocenské poistenie zamestnanca zamestnávateľa M., T.. Q.., v

Dňa 1. februára 2019 žalobca doručil pobočke potvrdenie tohto zamestnávateľa zo dňa 28. januára 2019, v ktorom uviedol, že žalobca môže uplatňovať pružný pracovný čas. Dodal, že musí byť dodržaný "štvortýždňový fond pracovnej doby v rozsahu 160 hodín", pričom žalobca je povinný byť na pracovisku od 8.30 hod. do 14.30 hod. Vzhľadom na uvedené dôkazy je nesporné, že odo dňa 1. septembra 2018 žalobca vykonáva inú zárobkovú činnosť, v ďalšom pracovnom

plný úväzok, aj keď s pružným pracovným časom. Podľa názoru žalovanej takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti o dieťa. Žalovaná tiež poukázala na to, že žalobca v prílohe listu zo dňa 30.1.2019 predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára dieťaťa a vyhlásenie F.. F.. F., štatutára OZ šťastné slniečka, z ktorých vyplýva, že dieťa od 1.9.2018 navštevuje detské centrum, kde ho žalobca, ako potvrdila F.. F. vo vyhlásení "každé ráno osobne odovzdáva.

zákona nepochybne spája zánik nároku na materské, a to už dňom skončenia starostlivosti o dieťa. Žalovaná konštatovala, že materské a rodičovský príspevok sú dve úplne rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Materské je sociálnou dávkou poskytovanou Sociálnou poisťovňou z nemocenského poistenia za podmienok, ktoré upravuje výlučne zákon a jeho účelom [v zmysle § 2 písm. a) zákona] je kompenzácia straty príjmu, ktorá vznikla priamo poistencovi uplatňujúcemu si nárok na materské, v dôsledku tehotenstva, materstva, resp. tým, že prevzal dieťa do svojej starostlivosti a o toto dieťa sa následne skutočne stará.

príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona č. 571/2009 Z.z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské, a teda ani na „rozširovanie“ významu zákonom zavedeného pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť. Pojem riadna starostlivosť zavedený zákonom č. 571/2009 Z.z., umožňujúci (ako vyplýva z jeho § 3 ods. 4) poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej či právnickej osoby, zodpovedá účelu rodičovského príspevku, ktorým je zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa, nie však vyššie vymedzenému účelu dávky materské. Povinnosť sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou, ktorú majú obaja rodičia dieťaťa, tak matka, ako aj otec dieťaťa.

3. Krajský súd postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 2 písm. a/, § 30 písm. a/, b/, § 49 ods.1, 2, § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, v spojení s § 3 ods.1,2,3,4 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku, preskúmal zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Sporným neboli ani skutkové okolnosti týkajúce sa pracovných pomerov žalobcu pred uplatnením nároku na dávku a od 1.9.2018, ako ani skutočnosť, že dieťa, v súvislosti so starostlivosťou o ktoré bola dávka priznaná, od 1.9.2018 navštevuje pravidelne zariadenie starostlivosti o deti do troch rokov prevádzkované občianskym združením V. Q. v O.. Sporným medzi účastníkmi zostalo, či od 1.9.2018 žalobca v súvislosti so svojim novým pracovným pomerom u zamestnávateľa M., T.. Q.. požiadavky zákona na poskytovanie tejto dávky prestal spĺňať a jeho nárok preto podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zanikol.

rozhodol. 6. Správny súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej obsahuje zrozumiteľné vysvetlenie úvah správneho orgánu ako vo vzťahu k posudzovaniu skutkového stavu veci, tak aj k výkladu a spôsobu aplikácie súvisiacich právnych noriem. Vo vzťahu účastníkmi

7. Krajský súd tiež uviedol, že samotná skutočnosť, že otec prakticky bezodkladne po deklarovanom termíne prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti a za tým účelom nastúpení rodičovskej dovolenky u svojho zamestnávateľa, sa za porovnateľných pracovných podmienok, vrátane možnosti využívania pružného pracovného času, zamestnal u nového zamestnávateľa na plný pracovný úväzok, naznačuje sledovanie iného zámeru, ako je poskytovanie starostlivosti maloletému dieťaťu, ktorá (starostlivosť) v zákone o sociálnom poistení definovaná nie je a nedôvodnosť zamieňania ktorej s riadnou starostlivosťou podľa § 3 zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku žalovaný dostatočne ozrejmil v odôvodnení

V danom prípade podľa zistených skutkových okolností, k obmedzeniu pracovných aktivít otca z rozsahu plného pracovného úväzku, ani v spôsobe výkonu práce z hľadiska možnosti poskytovania starostlivosti maloletému dieťaťu nedošlo, ako to vyplýva aj zo skutočnosti, že dieťa je počas výkonu pracovnej činnosti otca v starostlivosti špecializovaného zariadenia.

9. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a vzhľadom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy nevznikli, jej nárok na ich náhradu nepriznal.

10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

11. V dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľ nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver. Sťažovateľ v zásade zotrval na dôvodoch a argumentácii uvedenej v žalobe. Žalobca trval na tom, že u neho došlo k porušeniu jeho práv viažucich sa k právnej úprave ustanovenej v § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý určuje požiadavky na priznanie nároku na materské inému poistencovi.

podľa ktorého "riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu." Pre účely priznania nároku na materské je nutné pojem starostlivosti o dieťa obsiahnutý v § 49 Zákona o sociálnom poistení vykladať v súlade s jeho definíciou podľa Zákona o rodičovskom príspevku, nakoľko v zmysle princípu terminologickej jednoty je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom.

Z dôvodovej správy k novele, ktorou došlo k tejto zmene, plynie, že jej účelom bolo práve umožniť rodičom aj v období poberania rodičovského príspevku (mutatis mutandis platí aj pre poberanie materského) prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou krajského súdu ako aj žalovaného vo vzťahu nepriznania materského poukazom na účel nemocenskej dávky, v ktorej súvislosti opätovne poukázal na právnu úpravu ustanovenú v § 2 písm. a), v § 3 zákona o sociálnom poistení, v čl. 3, v § 28 ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a v čl. 18 ods. 1, 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorú právnu úpravu citoval. Sťažovateľ považoval za nesprávne aj posúdenie otázky zárobkovej činnosti otca v súvislosti so vznikom nároku na materské, majúc za to, že rovnako nemá oporu v zákonnom ustanovení § 49 zákona o sociálnom poistení.

Trval na to, že je všeobecne známe, že Sociálna poisťovňa bežne rozhoduje o poskytnutí rodičovského príspevku matkám, aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ teda Sociálna poisťovňa vyžaduje zanechanie pracovnej činnosti na strane otcov, ide o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. Uviedol, že súčasťou zákonnej podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa nie je zanechanie pracovnej činnosti otcom dieťaťa. Žalobca na podporu správnosti a dôvodnosti svojho názoru poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré otázku prevzatia dieťaťa do starostlivosti rodiča - žiadateľa o materské posudzovali rozdielne - rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Sa 6/2019, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 44Sa 5/2019.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu námietok uvedených v kasačnej sťažnosti žalobcu (§ 453 ods. 2 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

18. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správneho súdu, z ktorých dôvodov ich kasačný súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje. 19.

Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodla tak, že žalobcovi od 1.9.2018 podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zanikol nárok na materské. 20. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP.).

21. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

22. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že krajský súd v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, keď napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, postupoval náležite v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobcu uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu uvádza nasledovné.

24. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 25. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 28. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po

30. Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisoch vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok. ( § 1 ods.1 )

poistenej osoby). Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.

najmenej 270 dní. Iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok;

Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. Ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.

Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 51 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje podmienky zániku nároku na materské. 35. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej, v predmetnej veci splnenie podmienky priznania nároku na materské žalobcovi sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/ uvedeného zákona aj reálne vykonával starostlivosť o maloleté

Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd konštatuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. účinné do 31. decembra 2010) Najvyšší správny súd rovnako

V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd poukazuje na to, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej

36. Skutkové okolnosti v danej veci potvrdzujú, že žalobca ( otec dieťaťa) žiadosťou podanou u Sociálnej poisťovni pobočka Trnava žiadal o priznanie materského k dieťaťu B. J. nar. XX.X.XXXX, z dôvodu, že na základe rodičovskej dohody odo dňa 29.8.2018 preberá dieťaťa do starostlivosti a jeho zamestnávateľom mu bola od 29.8.2018 poskytnutá materská / rodičovská/ dovolenka. Matka uvedeného dieťaťa žiadosťou z 27.8.2018 požiadala o odňatie rodičovského príspevku od 28.8.2018, nakoľko od uvedeného dátumu si otec dieťaťa uplatnil nárok na materské. Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Piešťany rozhodnutím z 25.9.2018 č. PN1/USVHL/SOC/2018/29493-3 žiadosti matky vyhovel a odňal jej rodičovský príspevok od 1.9.2018. Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutím z 5.12.2018 č. 200-031008-CA04/ 2018 žalobcovi priznala nárok na materské od 29.8.2018 a rozhodnutím č. 200-003600-CA04/ 2019 zo dňa 6.2.2019 rozhodla tak, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení od 1.9.2018 zanikol nárok na materské.

dohodu výslovne formálnu. 37. Vzhľadom k uvedenému kasačný súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán v danej veci postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých riadne zistili skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské.

38. Najvyšší súd ako nedôvodnú vyhodnotil tiež námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu. V danej súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napríklad v náleze sp. zn. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 107/07, I. ÚS 378/2019) zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti

Z napadnutého rozsudku je zrejmý stručný priebeh administratívneho konania, zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie pre danú vec zásadných skutočností, zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovanej a tiež posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov. Krajský súd v predmetnej veci dostačujúcim spôsobom reflektoval na žalobcom vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.

Vychádzajúc z právnych záverov uvedených vyššie najvyšší správny súd po vyhodnotení dôvodov, vznesených v kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu, vyhodnotil námietky žalobcu, ktorými v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodov podľa § 440 ods.1, písm. g/ S.s.p., za nedôvodné, ktoré nemohli spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.