7Sžsk/53/2021

1. Žalobca je slovenským občanom, ktorý v marci 2005 odišiel do Spojeného kráľovstva a od apríla 2006 tam vykonával zárobkovú činnosť ako operátor výroby. Na Slovensko sa vracal približne trikrát do roka na návštevu svojej matky a v roku 2016 tu nadobudol vlastnú

nezamestnanosti. V žiadosti uviedol, že v Spojenom kráľovstve pracoval od roku 2005 až do 23. marca 2019 a že nepoberá dávku v nezamestnanosti z členského štátu Európskej únie. K žiadosti pripojil vyhlásenie o bydlisku na účely zachovania centra záujmov, podľa ktorého posledný pracovný pomer na dobu neurčitú trval od 5. do 22. marca 2019 a bol ukončený dohodou. Zároveň vyhlásil, že počas pobytu tam sa s ním nezdržiavala žiadne blízka osoba, v Slovenskej republike nevykonával žiadnu nezárobkovú činnosť.

3. Na doplnenie poskytnutých údajov pobočka 29. mája 2019 vykonala so žalobcom pohovorom, v rámci ktorého doplnil: 1. v Spojenom kráľovstve býval od marca 2005 do 6. apríla 2019, zamestnanie bolo na dobu neurčitú, vracal sa letecky trikrát za rok (v máji, v auguste a v decembri) na jeden až tri týždne; 2. v Spojenom kráľovstve pracoval ako operátor výroby, posledný pracovný pomer skončil z dôvodov na jeho strane, príjmy zdaňoval v Spojenom kráľovstve, na Slovensku daňové priznanie ani nepodával; 3. je slobodný a bezdetný, počas jeho pobytu v zahraničí v Slovenskej republike zostala matka; 4. v Spojenom kráľovstve býval v jednom podnájme za 10 rokov, od januára 2016 vlastní na Slovensku rodinný dom, v ktorom má hlásený trvalý pobyt; 5. na Slovensku mal po celý čas bankový účet. V závere po poučení, aby uviedol ďalšie skutočnosti a návrhy, vyslovene vyhlásil, že všetky skutočnosti už uviedol.

republike. Preto sa naňho nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 cit. nariadenia. 5. Žalobca v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu nesúhlasil so záverom, že mal bydlisko v Spojenom kráľovstve, pretože na Slovensku mal nehnuteľnosť, za ktorú platil daň, poistenie a iné platby, a jeho matka je tu umiestnená v domove dôchodcov.

2019. 6. Žalovaná svojím rozhodnutím z 21. augusta 2019, č. 57151-2/2019-BA, zamietla toto odvolanie. Po vykonaní podrobnej analýzy kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca mal počas zamestnania v Spojenom kráľovstve v tomto štáte aj bydlisko. Zodpovedala tomu stálosť a trvalosť prítomnosti v tomto štáte, jeho stabilná pracovná situácia, stabilná bytová situácia v Spojenom kráľovstve a daňová rezidentúra v tomto štáte. Žalobca mal síce matku na Slovensku (v domove dôchodcov), z ním predložených dokladov (potvrdení o kúpe leteniek) však nemožno zistiť, kedy a kam letel a ako dlho sa tam zdržiaval. Žalovaná odkázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, podľa ktorého zanechanie širšej rodiny v niektorom štáte nemôže odôvodňovať zachovanie si bydliska v ňom. Zdôraznila tiež, že možnosť daná

7. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 24 Sa 38/2019-41 zamietol správnu žalobu proti tomuto rozhodnutiu. Nepovažoval za sporné, že žalobca pracoval na území Spojeného kráľovstva a tam získané doby poistenia v nezamestnanosti od 14. apríla 2015 do 6. apríla 2019 preukázal formulárom U1. Sporným ostalo, či v žalobcovom prípade bolo možné aplikovať osobitné pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia.

v Spojenom kráľovstve. Stotožnil sa s tým, že jeho pracovná situácia tam bola stabilná, že si tam plnil daňové povinnosti a stabilne tam býval. Žalobca si nehľadal pracovnú príležitosť na Slovensku a dochádzal sem len za matkou, ktorá bývala v domove dôchodkov.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zopakoval, že v Spojenom kráľovstve nemal trvalé bydlisko a napriek tomu, že tam býval viac ako 14 rokov, nemal úmysel sa tam trvale usadiť. Odchod do Spojeného kráľovstva odôvodnil nepriaznivou pracovnou situáciou na Slovensku a nemožnosťou nájsť si zamestnanie, pričom v jeho prípade pobyt v Spojenom kráľovstve bol dočasný. Na Slovensku mal svoje zázemie, rodinu, využíval tu lekársku starostlivosť a plánoval svoju budúcnosť. Žalobca namietal, že žalovaná okrem jeho výsluchu, vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia bydliska a predloženia formulára U1 nevykonala žiadne ďalšie dokazovanie. Žalovaná nezisťovala úmysel žalobcu usadiť sa v Spojenom kráľovstve alebo vrátiť sa na Slovensko, ktorý má byť pre vec zásadný. Žalobca tvrdil, že jeho bytovú situáciu nebolo možné považovať za stabilnú, pretože sa sťahoval približne desaťkrát, nepožiadal o status rezidenta ani o občianstvo Spojeného kráľovstva a trvalý pobyt, účet v banke, tiež matku, za ktorou sa vracal dva až štyrikrát ročne, mal na Slovensku. Záverom zdôraznil, že správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom žalobca mal za to, že pojednávanie bude nariadené, pretože navrhoval výsluch svedkov. Týmto spôsobom chcel žalobca poukázať na rozdielny prístup žalovanej vo vzťahu k rozhodovaniu o dávke v nezamestnanosti výlučne vo vzťahu k osobám, ktoré sa vrátili zo Spojeného kráľovstva. 9. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Vo vyjadrení sa pridržala svojho vyjadrenia k žalobe. Dodala, že pri určovaní bydliska nie je rozhodujúci úmysel osoby. Žalobca v konaní o dávke v nezamestnanosti neoznačil žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Skutkový stav ani nerozporuje, len uvádza, že v jeho prípade bola nesprávne aplikovaná právna norma. Bližšie však nekonkretizuje, v čom spočíva táto nesprávnosť.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 203 ods. 2 SSP). 11.

Takéto vyjadrenie sa tým posúva do výlučnej dispozície účastníkov konania a je výslovne na nich, či budú na nariadení pojednávania trvať (porov. rozsudok sp. zn. 10 Sžsk 2/2019, judikát R 18/2021). Žalobca však o nariadenie pojednávania nepožiadal a zo súdneho spisu nevyplýva ani jeho záujem doplniť dokazovanie výsluchom svedkov. Keďže žalobca o pojednávanie nepožiadal a kasačný súd nezistil ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP, kvôli ktorému sa pojednávanie malo konať, správny súd postupoval správne, ak o veci rozhodol bez pojednávania.

Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto

zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999 vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), takže ho nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej

Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34).

Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.

Naopak, v Spojenom kráľovstve sa zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených, niekoľkomesačných obdobiach. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Spojeného kráľovstva v porovnaní so Slovenskom tak vedie k záveru, že miestom jeho bydliska bolo Spojené kráľovstvo. b) Žalobca tam zároveň pracoval na dobu neurčitú. Zistený skutkový stav a jeho vlastné tvrdenia počas konania pred organizačnými zložkami žalovanej vyvracajú jeho neskoršiu námietku, že jeho práca nebola stabilná. On sám totiž uviedol, že pracoval len pre dvoch zamestnávateľov, a predložil pracovnú zmluvu z roku 2007 (!), teda z obdobia viac než 12 rokov pred dátumom jeho návratu na Slovensko. Počas pobytu v Spojenom kráľovstve nehľadal pracovné príležitosti na Slovensku, z čoho možno vyvodiť jeho orientáciu na pracovný trh tohto štátu. Práca, ktorú žalobca vykonával (operátor výroby), nespočívala vo vysielaní na rôzne miesta v rôznych štátoch a zvyčajne sa vykonávala na mieste, kde pracoval. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Spojenom kráľovstve tak

e) Bytová situácia žalobcu v Spojenom kráľovstve bola takisto stabilná. Pred organizačnými zložkami žalovanej totiž udával, že 10 rokov býval v tom istom prenájme. Až v správnej žalobe toto svoje tvrdenie pozmenil tak, že viackrát menil miesto bývania. Na formulároch P45 a P60, ktoré predložil, však minimálne od roka 2015 figuruje tá istá súkromná adresa žalobcu v E.. Žalobca síce od roku 2016 vlastní na Slovensku dom, táto okolnosť však pri posudzovaní bydliska nie je rozhodná. Nie je neobvyklé, že ľudia si zakúpia nehnuteľnosť aj na inom mieste než v mieste svojho bydliska (napríklad prázdninové alebo víkendové domy, chalupy a pod.). Zo zisteného skutkového stavu totiž nevyplýva, že by žalobca v rozhodujúcom období v tomto dome aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho prácu v Spojenom kráľovstve ani prakticky nebolo možné, a tak možno vlastníctvo takejto nehnuteľnosti hodnotiť rovnako ako vlastníctvo akejkoľvek inej majetkovej hodnoty. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že svedčí v prospech jeho bydliska v Spojenom kráľovstve.

Ako už bolo uvedené skôr, pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov niektorého štátu. Preto ani na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je podstatné, či žalobca niekde trvalý pobyt nahlásený mal (Slovensko) a niekde ho zasa nemal (Spojené kráľovstvo).

17. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že žalovaná neskúmala pri určení bydliska jeho úmysel alebo to, že tu plánoval svoju budúcnosť. Sama okolnosť, že osoba subjektívne považuje alebo chce považovať určitý štát za svoje bydlisko, totiž nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

Kasačný súd sa tak stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2005 až 2019 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

Len pre úplnosť kasačný súd dodáva, že sám žalobca mal podľa § 196 ods. 6 cit. zák. navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ten však najneskôr pri pohovore 29. mája 2019 vyhlásil, že všetky skutočnosti už uviedol a žiadne nové dôkazy nežiadal.