7Sžsk/57/2021

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca 19. septembra 2015 prihlásil ďalšieho účastníka ako zamestnanca na sociálne poistenie. Následne ho od 21. septembra 2015 vyslal na výkon práce na územie Francúzskej republiky a na tento účel požiadal pobočku žalovanej v Nitre, aby pre ďalšieho účastníka vystavila potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Na základe toho pobočka vystavila ďalšiemu účastníkovi potvrdenia (PD A1), že počas nasledujúcich dôb trvania vyslania sa naňho vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 15-00083031-110-000-A-1993900 od 21. septembra do 12. októbra 2015, - potvrdenie č. 15-00086030-110-000-A-1997047 od 13. októbra do 30. novembra 2015, - potvrdenie č. 15-00099364-110-000-A-2010599 od 1. do 22. decembra 2015.

3. Nato pobočka žalovanej v Nitre jednak žalobcovi oznámila, že jednotlivé potvrdenia vyhlasuje za neplatné, jednak rozhodnutím z 26. februára 2019, č. 8131-19/2019-NR, vyslovila, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 20.

Preto nemohol z rovnakého dôvodu podliehať právnym predpisom Slovenskej republiky, a tak mu 20. septembra 2015 povinné poistenie zaniklo. 4. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná potvrdila toto rozhodnutie svojím rozhodnutím z 3. júna 2019, č. 52307-2/2019-BA. Doplnila, že podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 musel žalobca vykonávať podstatné činnosti na území Slovenskej republiky, čo okrem iného znamenalo, že tu musel dosahovať aspoň 25 % celkového obratu.

5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia tohto rozhodnutia. Predovšetkým namietol, že v prvostupňovom rozhodnutí pobočky nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali, že neboli splnené podmienky vyslania. Namietol, že pobočka žalovanej v Nitre vystavila pre ďalšieho účastníka potvrdenie (PD A1) o tom, že naďalej podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ktorý ustanovuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nariadenia.

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2018 zdôraznil, že žalovaná mala preukázať dohodu medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009. Ak táto dohoda neexistuje, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Z administratívneho spisu podľa správneho súdu nevyplýva, že by došlo k dohode medzi Sociálnou poisťovňou a príslušnou francúzskou inštitúciou v zmysle čl. 16 ods. 4 cit. nariadenia. Okrem toho je podľa správneho súdu rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože žalovaná pri kontrole nezistila u žalobcu žiadne nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver, že potvrdenie (PD A1) boli neplatné.

7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. 1. Predovšetkým namietla, že podľa § 178 ods. 1 SSP má aktívnu legitimáciu len žalobca, ktorý tvrdí, že rozhodnutie sa dotýka jeho práv. Žalobca mohol počas konania uplatniť všetky svoje práva a nemožno ani povedať, že boli porušené práva žalobcu z čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Žalobcovi zostávajú zachované všetky práva aj v sociálnom systéme vo Francúzsku. Žalobca ani netvrdil porušenie žiadneho svojho práva zamestnávateľa a súd opomenul skúmať jeho aktívnu legitimáciu. 2. Ďalej namietla, že správny súd nesprávne aplikoval čl. 16 nariadenia č. 987/2009, ktorý upravuje postup uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004. V prerokúvanej veci však išlo o uplatňovanie vyslania podľa čl. 12 cit. nar. Pritom súčasťou administratívneho spisu bola komunikácia žalovanej s francúzskou inštitúciou, ako aj dôkazy o šetreniach, ktoré žalovaná vykonala sama. Až na ich základe mohla pobočka žalovanej posúdiť, či boli potvrdenia (PD A1) vydané správne. Žalobca nenaplnil predpoklad, že 25 % svojho obratu dosiahne na území Slovenskej republiky, ktorý si sám predsavzal v žiadosti o vydaní týchto potvrdení. 3. Preskúmavané rozhodnutie zodpovedá ustanoveniu § 209 zákona č. 461/2003 Z. z., no jeho zrušenie nie je spôsobilé dosiahnuť vyradenie poistencov z francúzskeho systému. 4. Záverom žalovaná vytkla správnemu súdu, že túto vec nespojil s inými vecami, ktoré sa týkajú takisto žalobcu a v ktorých sa riešia totožné otázky, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. 8. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Namietol, že bol ukrátený na svojich právach z čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy. Rozhodnutie žalovanej má zásadný dopad aj na žalobcu, ktorý by musel duplicitne zaplatiť odvody vo Francúzsku, čím sa zasahuje do jeho legitímneho očakávania. Súhlasil s názorom správneho súdu, že žiadna dohoda členských štátov neexistovala. Pritom podľa rozhodnutia správnej komisie č. A1 je potrebná buď dohoda alebo je potrebné vec predložiť správnej komisii. Zdôraznil, že ak potvrdenia (PD A1) doteraz neboli zrušené, ďalší účastník stále podlieha slovenskému sociálnemu poisteniu, k čomu odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca spochybnil aj nízky obrat v Slovenskej republiky ako dôvod, kvôli ktorým by jeho zamestnanci nemali podliehať slovenským právnym predpisom. Žalovaná a francúzska inštitúcia mohli dohodu o určení uplatniteľných právnych predpisov uzavrieť ešte pred vyslaním alebo počas vyslania, čo vyplýva aj z rozhodnutia správnej komisie, nie po troch až štyroch rokoch. Na záver žalobca zdôraznil, že riadne platil odvody v Slovenskej republike, no rozhodnutie žalovanej vedie k tomu, že jeho zamestnanci nebudú poistení nikde. Žalovaná podľahla tlaku francúzskych orgánov, ktoré považovali zamestnancov za neželanú konkurenciu.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

11. Podľa § 2 ods. 1 SSP sa v správnom súdnictve poskytuje ochrana právam a právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 2 toho istého paragrafu sa môže tejto ochrany domáhať každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené určitými aktami orgánu verejnej správy. Ďalej podľa § 177 ods. 1 SSP platí, že žalobca sa môže správnou žalobou domáhať ochrany svojho subjektívneho práva. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že správne súdnictvo má slúžiť na ochranu subjektívnych práv, na ktorých bol žalobca podľa svojho tvrdenia ukrátený. Toto ukrátenie musí byť v žalobe vyjadrené a musí byť aspoň potenciálne možné. Žalobca je teda povinný v žalobe opísať svoje subjektívne právo a vysvetliť, akým spôsobom doň bolo zasiahnuté (porov. podobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Asan 7/2019, judikát R 21/2020). Subjektívne právo v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku je spravidla hmotné právo, ktoré žalobcovi vyplýva z hmotnoprávnych noriem upravujúcich oblasť verejnej správy (porov. citovaný § 2 ods. 1 SSP).

zasiahnuté. Tieto otázky totiž správny súd posudzuje v konaní vo veci samej a ak dospeje k záveru, že žalobcovi nepatrilo alebo doň nebolo zasiahnuté, jeho správnu žalobu zamietne. 12. Nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/ 2004, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia (medzi nimi aj ďalšieho účastníka). Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. Ešte pred vyslaním žalobca svojho zamestnanca (ďalšieho účastníka) podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. prihlásil u žalovanej ako poistenca, keďže vychádzal z toho, že vznikom pracovného pomeru zamestnancovi podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vznikli povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie

II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 cit. nar. vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP.

Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu. 14.

Nasledujúce ustanovenie čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch. Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 nariadenia č. 987/2009. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale ani žalobca v podanej správnej žalobe nespochybňovali, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

Z čl.

V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor nevznikol a ani z napadnutého rozsudku správneho súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl. Ak by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009, čo však jeho odôvodnenie neobsahuje. Za daných okolností je tak celé posúdenie veci v napadnutom rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko.

2004. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.

štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne vyhovujúce riešenie pôvodne spornej situácie. V tu prerokúvanej veci je celkom zrejmé, že takáto „dohoda“ nastala už tým, že žalovaná akceptovala stanovisko francúzskej inštitúcie, že zamestnanci žalobcu (medzi nimi ďalší účastník) nespĺňajú podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, a zhodne s týmto stanoviskom vydala svoje rozhodnutia.

17. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť.

Toto posúdenie vykonáva príslušná inštitúcia samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou. V tomto postupe jej však nebráni ustanovenie čl. 5 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, pretože z tohto nariadenia nijako nevyplýva, že by potvrdenie malo byť záväzné pre orgány členského štátu, ktorý ho vydal; takáto záväznosť by napokon bola v rozpore s povinnosťou príslušnej inštitúcie tohto členského štátu zrušiť uvedené osvedčenie.

nie. Podľa § 172 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o tejto skutočnosti rozhoduje pobočka žalovanej v nedávkovom konaní podľa § 172 a nasl. cit. zákona. Úlohou správneho súdu - s ohľadom na uplatnené žalobné body - bolo posúdiť, či žalovaná rozhodla správne, teda či správne dospela k záveru, že v danej veci ďalší účastník ako vyslaný zamestnanec nespĺňal podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Kasačný

rozhodnutia jasne odkazuje na to, že údaje o obrate (ktorý považovala za rozhodujúci) vyplynuli z kontroly Národného inšpektorátu práce a že tieto údaje sú zhodné s údajmi, ku ktorým dospela francúzska inštitúcia. V ďalšej časti rozsudku už zasa správny súd tvrdí, že rozhodnutie je „zmätočné a ničím neodôvodnené a nepreskúmateľné“, pretože neboli zistené žiadne nedostatky. Z už citovaných ustanovení jednotlivých nariadení č. 883/2004, resp. 987/ 2009 však celkom zreteľne vyplýva, že určenie právnych predpisov, ktorým podliehajú vyslaní zamestnanci, nie je závislé od toho, či v činnosti zamestnávateľa boli alebo neboli zistené nedostatky, ale od toho, či boli alebo neboli splnené podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/

2009. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať

úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej

IV. Záver

20. Správny súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 21. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. júna 2022