7Sžsk/58/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., IČO: 46650091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: G. E., nar. XX. G. XXXX, F. XX, L. - Q., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo 7. júna 2019, č. 48099-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/72/2019-236 z 5. októbra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 23Sa/72/2019-236 z 5. októbra 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu

Druhostupňovým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že G. E. (ďalej len „ďalší účastník“), ako zamestnancovi žalobcu, zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 18. januára 2015

Krajský súd dospel k záveru, že prvostupňové rozhodnutie a druhostupňové rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom a je potrebné ich zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 3. Krajský súd skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal, odôvodňujúc svoje rozhodnutie, stroho zhrnul v časti I kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom za rozhodné možno považovať najmä nasledovné: Ďalší účastník bol registrovaný v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou, ako zamestnanec žalobcu v období od 8. septembra 2015 do 31. augusta 2017.

Sociálna poisťovňa požiadala o preverenie predmetnej veci Národný inšpektorát práce a zároveň vykonala u žalobcu vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa.

Táto inštitúcia tak požiadala žalovanú, aby stiahla jednotlivé potvrdenia PD A1 vymenované v odseku 1 tohto rozsudku. Na tomto základe boli PD A1 formuláre (č. 15-00082984-110-000-A-1993852 na obdobie od 9. septembra 2015 do 12. októbra 2015; č. 15-00086025-110-000-A-1997035 na obdobie od 13. októbra 2015 do 30. novembra 2015; č. 15-00099360-110-000-A-2010594 na obdobie od 1. decembra 2015 do 22. decembra 2015; č. 16-0008089-110-000-A-2023659 na obdobie od 8. januára 2016 do 4. apríla 2016 a č. 16-00046549-110-000-A-2060679 na obdobie od 5. apríla 2016 do 5. júla 2016) vyhlásené za

vyššie. 4. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia, ako aj druhostupňového rozhodnutia. Predovšetkým namietol, že v prvostupňovom rozhodnutí pobočky nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali, že neboli splnené podmienky vyslania. Namietol, že pobočka žalovanej v Nitre vystavila pre ďalšieho účastníka potvrdenie (PD A1) o tom, že naďalej podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky v súlade s čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, ktorý ustanovuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nariadenia. Dôvodil, že požiadavku, aby sa 25 % obratu dosiahlo v štáte vyslania, neupravujú základné nariadenie, ani vykonávacie nariadenie, ale ani smernica č. 2014/67/EÚ, ani slovenské právne predpisy. Žalobca ďalej odkázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, z

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP zrušil prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie (odhliadnuc od konštatačnej časti a prepisu vybraných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia (najmä jeho čl. 16) odôvodnil nadmieru stroho, v podstate v jednom odseku (na str. 16 a 17), v ktorom uviedol: „Z predloženého administratívneho spisu možno bez pochybnosti vyvodiť záver, že prvostupňový správny orgán po vydaní formuláru PD A1 už 26.08.2015 obdržal žiadosť francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia URSSAF, ktorou žiadali o odobratie prenosných dokumentov spoločnosti KAER-M s.r.o. Nitra, na ktorú nedostali od žalovaného odpoveď, opätovnou žiadosťou zo dňa 26.06.2017 žiadali opätovne o odňatie prenosných dokumentov A1, čo odôvodnili tým, že vykonali ďalšie šetrenia, ktoré preukázali, že situácia pokračuje aj v rokoch 2015 a 2016. Na tento list opätovne žalovaná ani prvostupňový správny orgán nereagoval. Až dňa 05.09.2019 reagovala žalovaná a predbežne

Rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného je zmätočné, nepreskúmateľné a k týmto pochybeniam, ktoré sú v administratívnom spise, nebolo zaujaté stanovisko. Žalovaný správny orgán pochybil, keď v zmysle bodu 9 rozhodnutia A1 neinformoval žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho šetrenia, resp. nerozhodol o neplatnosti dokumentov PD A1. Aj napriek tomu, že bola takáto žiadosť zo strany francúzskej inštitúcie zaslaná žalovanému správnemu orgánu, prvostupňovým správnym orgánom bola vykonaná

. . pretože bolo vydané predčasné, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody o určení príslušnej legislatívy a je tiež zmätočné a ničím neodôvodnené a nepreskúmateľné . . .“.

6. Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Žalovaná vymedzila kasačný dôvod v úvode kasačnej sťažnosti slovami „Kasačnú sťažnosť žalovaný odôvodňuje v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.“. 7. Žalovaná namietla, že podľa § 178 ods. 1 SSP má aktívnu legitimáciu len žalobca, ktorý tvrdí, že rozhodnutie sa dotýka jeho práv. Dôvodila, že žalobca mohol počas konania uplatniť všetky svoje práva a nemožno ani povedať, že boli porušené práva žalobcu z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia. Žalobcovi zostávajú zachované všetky práva aj v sociálnom systéme vo Francúzsku. Žalobca ani netvrdil porušenie žiadneho svojho práva zamestnávateľa a súd opomenul skúmať jeho aktívnu legitimáciu. Ďalej namietla, že správny súd nesprávne aplikoval čl. 16 vykonávacieho nariadenia, ktorý upravuje postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia. V prerokúvanej veci však išlo o uplatňovanie vyslania podľa čl. 12

Záverom vytkla správnemu súdu, že túto vec nespojil s inými vecami, ktoré sa týkajú takisto žalobcu, a v ktorých sa riešia totožné otázky, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Žalovaná navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Namietol, že bol ukrátený na svojich právach podľa čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ústavy a podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia.

Zdôraznil, že ak potvrdenia (PD A1) doteraz neboli zrušené, ďalší účastník stále podlieha slovenskému sociálnemu poisteniu, k čomu odkázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca spochybnil aj nízky obrat v Slovenskej republike ako dôvod, kvôli ktorým by jeho zamestnanci nemali podliehať slovenským právnym predpisom. Žalovaná a francúzska inštitúcia mohli dohodu o určení uplatniteľných právnych predpisov uzavrieť ešte pred vyslaním alebo počas vyslania, čo vyplýva aj z rozhodnutia správnej komisie, nie po troch až štyroch rokoch. Na záver žalobca zdôraznil, že riadne platil odvody v Slovenskej republike. Uviedol, že žalovaná podľahla tlaku francúzskych orgánov, ktoré považovali zamestnancov za neželanú konkurenciu.

III. Posúdenie kasačnej sťažnosti

11. Podstatou prerokúvanej veci je posúdenie, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že ďalší účastník nebol povinne nemocensky poistený, dôchodkovo poistený a poistený v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože neboli naplnené podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia. Žalovaná v kasačnej sťažnosti hneď a limine namietala, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu, aby sa domáhal preskúmania tejto otázky. Kasačný súd sa však s týmto názorom nestotožňuje.

Subjektívnym právom, ktorého ochrany sa žalobca môže domáhať správnou žalobou, však môže byť rovnako aj procesné právo, napríklad právo na to, aby sa orgán verejnej správy vecne zaoberal určitou žiadosťou alebo návrhom účastníka, resp. aby na základe tohto návrhu vydal rozhodnutie, opatrenie alebo iný správny akt určitého obsahu, prípadne aby vykonal určité konanie a dodržal v ňom určité pravidlá [napr. základné zásady trestného konania v konaniach uvedených v § 195 písm. c) SSP]. Ak právny poriadok takéto subjektívne právo v oblasti verejnej správy aspoň vo všeobecnej rovine priznáva, potom sa jeho ochrany žalobca môže domáhať správnou žalobou. Nie je podstatné, či toto subjektívne právo žalobcovi aj skutočne patrilo, teda či naplnil všetky znaky hypotézy právnej normy, ktorá toto subjektívne právo zakladá, a či doň skutočne bolo zasiahnuté. Tieto otázky totiž správny súd posudzuje v konaní vo veci samej a ak dospeje k záveru, že žalobcovi nepatrilo alebo doň nebolo zasiahnuté, jeho správnu žalobu zamietne.

v nezamestnanosti. Zamestnávateľ takého zamestnanca je podľa § 128 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) a ods. 10 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. povinný platiť poistné na príslušné poistenie. Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, že zamestnanec nepodlieha slovenským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení, v dôsledku čoho by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok, že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa. 14. Ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu z dôvodov uvedených v odseku 13 tohto rozsudku spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti základného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II.

V tu prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, čo podľa kasačného súdu postačuje na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku.

K samotnej otázke správnosti napadnutého rozsudku treba najskôr zdôrazniť, že už citované ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia upravuje otázku, kedy (za akých podmienok) zamestnanci vyslaní do iného členského štátu naďalej podliehajú právnym predpisom iného členského štátu, nie štátu, do ktorého sú vyslaní.

Z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s odkazmi správneho súdu na čl. 16 vykonávacieho nariadenia a na judikatúru k nemu, keďže spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdili.

Ak by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia, čo však jeho odôvodnenie neobsahuje. Za daných okolností je tak celé posúdenie veci v napadnutom rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko.

uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. 17. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/ 05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského

V dôsledku toho ani neboli splnené podmienky čl. 5 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aby sa vec predkladala správnej komisii. Žiadna ďalšia dohoda o „určení uplatniteľných právnych predpisov“ v tomto prípade neprichádza do úvahy už aj preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 základného nariadenia v spojení s čl. 5 a 15 vykonávacieho nariadenia pre iné členské štáty určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar. až dovtedy, kým toto osvedčenie nie je zrušené alebo vyhlásené za

Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 základného nariadenia a čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť. Inštitúcia členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, ho môže podľa cit. čl. 5 ods. 2 cit. nar. zrušiť. Pritom posudzuje, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za

19. V dôsledku toho tak žalovanej, ktorej právomoc na posúdenie, či vyslaní zamestnanci žalobcu podliehajú alebo nepodliehajú slovenským právnym predpisom, vyplývala z už citovaného čl. 5 vykonávacieho nariadenia, nič nebránilo, aby napriek svojmu existujúcemu potvrdeniu (PD A1) rozhodla o tom, či poistenie podľa slovenských predpisov trvalo alebo

súd sa pritom nestotožňuje so záverom krajského súdu, že rozhodnutie žalovanej je v tomto smere nepreskúmateľné. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 209 ods. 2 rozhodnutie musí obsahovať okrem iného výrok a odôvodnenie. Podľa odseku 4 cit. ustanovenia v odôvodnení organizačná zložka uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Z už citovaných ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia však celkom zreteľne vyplýva, že určenie právnych predpisov, ktorým podliehajú vyslaní zamestnanci, nie je závislé od toho, či v činnosti zamestnávateľa boli alebo neboli zistené nedostatky, ale od toho, či boli alebo neboli splnené podmienky čl. 12 ods. 1 základného nariadenia. Preto nie je zrejmé, ako a prečo mala žalovaná v odôvodnení svojho rozhodnutia na tieto „nedostatky“ reagovať, keď neboli pre posúdenie veci podstatné a ani žalobca takúto odvolaciu námietku nevzniesol.

vykonávaných činností. Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 základného nariadenia v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 základného nariadenia predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko. Preto sa toto ustanovenie nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje

21. Krajský súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

samej.