7Sžsk/59/2021

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

ďalší účastníci v 1. a 3. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 6. januára do 28. februára 2014 a ďalší účastníci v 2., 4. a 5. rade na obdobie od 6. januára do 6. marca 2014. Na tento účel žalobca požiadal žalovanú pobočku, aby pre týchto zamestnancov vystavila potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalobca v žiadostiach okrem iného uviedol, že v čase ich podania má celkovo 13 zamestnancov, z ktorých 10 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie, väčšinu obchodných zmlúv však uzatvára podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Tieto zmluvy žalobca podľa svojho vyhlásenia aj realizoval a zároveň predpokladal, že 25 % z celkového obratu počas vyslania zamestnanca dosiahne na území

- potvrdenie č. 14-00005610-110-000-A-1829839 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 13. januára do 6. marca 2014, - potvrdenie č. 14-00005600-110-000-A-1829821 pre ďalšieho účastníka v 3. rade od 6. januára do 28. februára 2014,

4. Po uplynutí pôvodného obdobia žalobca znova uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, dohody o dočasnom pridelení. Podľa dohôd zo 7. marca 2014 mali byť ďalší účastníci v 2., 4. a 5. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 7. marca do 11. apríla 2014. Žalobca zároveň znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie. Tentokrát v inak rovnakých žiadostiach uviedol, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 17. marca 2014 vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00019521-110-000-A-1843948 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 7. marca do 4. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00019503-110-000-A-1843922 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 7. marca do 4. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00019496-110-000-A-1843918 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 7. marca do 4. apríla 2014. 5.

Na ich základe žalovaná pobočka 16. apríla 2014 vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00027189-110-000-A-1851580 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027202-110-000-A-1851601 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027215-110-000-A-1851609 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014.

Na ich základe žalovaná pobočka 16. apríla 2014 vystavila ďalším účastníkom v 4. a 5. rade a 5. mája 2014 ďalšiemu účastníkovi v 2. rade, nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00030858-110-000-A-1854932 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 28. apríla do 25. júla 2014, - potvrdenie č. 14-00027226-110-000-A-1851620 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 14. apríla do 22. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027230-110-000-A-1851623 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 14. apríla do 22. apríla 2014. 7.

V inak rovnakých žiadostiach zopakoval, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 26. mája 2014 vystavila ďalším účastníkom v 4. a 5. rade a 11. augusta 2014 ďalšiemu účastníkovi v 2. rade, nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00056840-110-000-A-1880103 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 28. júla do 8. augusta 2014, - potvrdenie č. 14-00037037-110-000-A-1860892 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 6. mája do 8. augusta 2014, - potvrdenie č. 14-00037035-110-000-A-1860891 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 6. mája do 8. augusta 2014. 8.

- potvrdenie č. 14-00066768-110-000-A-1890219 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 8. septembra do 5. decembra 2014, - potvrdenie č. 14-00066742-110-000-A-1890181 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 1. septembra do 28. novembra 2014, - potvrdenie č. 14-00066732-110-000-A-1890171 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 1. septembra do 28. novembra 2014.

Tentokrát vo všetkých žiadostiach zhodne uviedol, že má 10 zamestnancov, z ktorých 7 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 10. decembra 2014, vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00089685-110-000-A-1912548 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 8.

10. Listom z 26. augusta 2015 francúzska inštitúcia URSSAF (Union de Recouvrement de la Sécurité Sociale et des Allocations Familiales) oznámila žalovanej, že podľa jej kontroly žalobca v období 1. januára 2013 až 31. decembra 2014 nevykonával v Slovenskej republike žiadnu hospodársku činnosť, ale 100 % jeho obratu pochádzalo z činností vykonávaných vo Francúzsku, kde pracovali aj všetci jeho zamestnanci. Preto podľa URSSAF neboli splnené

Túto žiadosť zopakovala ďalším listom - urgenciou z 18. januára 2016 a ďalším listom z 26. júna 2017 svoju žiadosť rozšírila aj na podobné potvrdenia, ktoré žalovaná vydala v rokoch 2015 a 2016. 11. Po tejto urgencii ústredie Sociálnej poisťovne požiadalo Inšpekciu práce o vykonanie kontroly u žalobcu. Inšpektorát práce Nitra kontrolou, ktorá prebehla 1. decembra 2017, zistil, že k tomuto dňu má žalobca 5 zamestnancov, ktorí pracovali v Slovenskej republike, a 10 zamestnancov, ktorí pracovali v iných členských štátoch Európskej únie.

12. Na základe uvedených zistení žalovaná najskôr prípisom zo 16. októbra 2018 vydaným ďalšiemu účastníkovi v 1. rade, neskôr prípismi zo 17. októbra 2018 vydanými ďalším účastníkom v 2. a 3. rade a konečne prípismi z 18. októbra 2018, ktoré boli vydané ďalším účastníkom v 4. a 5. rade, bez bližšieho odôvodnenia oznámila žalobcovi, že vyhlasuje všetky potvrdenia uvedené v odsekoch 2 až 9 tohto rozsudku za neplatné. Zároveň vydala rozhodnutia,

Rozhodnutie ústredia nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2019, čím sa stalo záväzné. 13. Prípisom z 11. júna 2019 žalovaná oznámila žalobcovi, že zrušuje svoj prípis vydaný ďalšiemu účastníkovi v 1. rade zo 16. októbra 2018, označený v predošlom odseku. Žalovaná v rovnaký deň oznámila žalobcovi, že zrušuje aj svoje prípisy vydané ďalším účastníkom v 2. a 3. rade zo 17. októbra 2018 a tiež prípisy vydané ďalším účastníkom v 4. a 5. rade z 18. októbra 2018, všetky označené v predošlom odseku. Zároveň však žalobcovi doručila nové prípisy - oznámenia zo 17. júna 2019, ktorými vyhlásila za neplatné jednotlivé potvrdenia takto: - oznámenie č. 14382-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005602-110-000-A-1829823, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 1. rade a obdobia od 6. januára do 28. februára 2014, - oznámenie č. 14390-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005610-110-000-A-1829839, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 13.

- oznámenie č. 14390-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027189-110-000-A-1851580, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 5. apríla do 11. apríla 2014, - oznámenie č. 14390-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00030858-110-000-A-1854932, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 28. apríla do 25. júla 2014, - oznámenie č. 14390-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00056840-110-000-A-1880103, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 28. júla do 8. augusta 2014,

- oznámenie č. 14391-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005600-110-000-A-1829821, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 3. rade a obdobia od 6. januára do 28. februára 2014, - oznámenie č. 14400-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005607-110-000-A-1829837, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 13. januára do 6. marca 2014, - oznámenie č. 14400-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00019503-110-000-A-1843922, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 7. marca do 4. apríla 2014,

- oznámenie č. 14400-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00037037-110-000-A-1860892, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 6. mája do 8. augusta 2014, - oznámenie č. 14400-6/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00066742-110-000-A-1890181, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 1. septembra do 28. novembra 2014,

- oznámenie č. 14402-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00019496-110-000-A-1843918, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 7. marca do 4. apríla 2014, - oznámenie č. 14402-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027215-110-000-A-1851609, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 5. apríla do 11. apríla 2014,

- oznámenie č. 14402-7/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00089680-110-000-A-1912546, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 1. decembra do 20. decembra 2014. Žalovaná v odôvodneniach týchto prípisov citovala znenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Zároveň zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas vyslania vykonávať podstatné činnosti v členskom štáte, kde je usadený, čo znamená, že v ňom musí mať aspoň 10 % svojich zamestnancov a musí tam dosahovať aspoň 25 % obratu.

činnosti. 14. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia týchto prípisov. Namietol, že žalovaná pred vystavením jednotlivých potvrdení (PD A1) skúmala podmienky ustanovené v čl. 12 nariadenia č. 883/2004, ako v rozhodnutí správnej komisie č. A2. Žalobca ďalej odkázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, z ktorej vyvodil, že sa majú celkovo posudzovať všetky činnosti podniku a osobitne sa má prihliadať na situáciu novozaložených podnikov. V nadväznosti na to žalobca vytkol žalovanej, že sa zamerala len na posudzovanie obratu dosiahnutého na území Francúzska, ale neskúmala všetky okolnosti. Jednotlivé prípisy sú podľa žalobcu nezrozumiteľné, nie je zrejmé, z čoho malo byť dosiahnutých 25 % obratu. Oznámenia nekonkretizujú, z čoho vychádzajú jednotlivé zistenia žalovanej. Požiadavku, aby sa 25 % obratu dosiahlo v štáte vyslania, neupravujú nariadenia č. 883/2004, č. 987/2009, ale ani smernica č. 2014/67/EÚ,

Namietol tiež podstatné porušenie ustanovení o konaní, pretože zrušenie potvrdení po tak dlhej dobe zasahuje do práv všetkých účastníkov konania. Žalobca by v dôsledku toho mal prihlásiť zamestnancov vo Francúzsku, čo by nebolo možné bez sankcií. Žalovaná svojím postupom zasahuje do princípu právnej istoty.

Dohoda podľa cit. čl. 16 ods. 4 mala byť podľa judikatúry zachytená v administratívnom spise. Opravným uznesením potom správny súd doplnil do záhlavia rozsudku ďalších účastníkov.

16. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že podľa judikatúry najvyššieho súdu správny súd nemôže preskúmavať dohodu o určení uplatniteľných právnych predpisov. V tu prerokúvanej veci tak správny súd mohol preskúmať len zákonnosť jednotlivých oznámení, nemohol však posudzovať, či bola dohoda s francúzskou inštitúciou uzavretá správne. Žalovaná predložila komunikáciu s francúzskou inštitúciou, z ktorej takáto dohoda vyplývala. Rozhodnutie súdu nie je spôsobilé dosiahnuť vyradenie poistencov z francúzskeho systému. Žalobca počas piatich rokov neoznámil žalovanej skutočný obrat, ktorý dosahoval. Žalovaná jeho obrat preverovala a k zrušeniu potvrdení PD A1 pristúpila až na podklade dôveryhodných podkladov. Práve preto, že prvotné zrušenie bolo poznačené určitými nedostatkami, žalovaná toto prvé zrušenie zrušila a nanovo rozhodla o neplatnosti týchto potvrdení. Podľa žalobcu nie sú splnené podmienky podania žaloby, pretože žalovaná oznámeniami nerozhodla o určení uplatniteľných právnych predpisov. Tie sa určili dohodou príslušných inštitúcií tak, že poistenie vzniklo zamestnancom vo Francúzsku. Nepovažovala za účelné, aby sa do jednotlivých oznámení prepisovala celá komunikácia medzi týmito inštitúciami. Záverom žalovaná vytkla správnemu súdu, že túto vec nespojil s inými vecami, ktoré sa týkajú takisto žalobcu a v ktorých sa riešia totožné otázky, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. 17. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaná ho dodnes neinformovala o tom, že by došlo k rokovaniu a uzavretiu dohody medzi ňou a francúzskou inštitúciou. Francúzska inštitúcia informovala žalobcu, že ho vymazala z registra zamestnávateľov, a o dohode so žalovanou zrejme nemá vedomosť. Naopak, táto inštitúcia je povinná rešpektovať potvrdenie A1, ktoré vydala žalovaná. Povinnosť hlásiť obrat žalobcovi nevyplýva zo žiadneho predpisu. Podľa žalobcu žalovaná nemohla vydané formuláre zrušiť, ak bola presvedčená o ich správnosti. Okrem toho lehota piatich rokov, v ktorej tak žalovaná urobila, nie je primeranou lehotou v zmysle rozhodnutia správnej komisie A1. Žalobca bol zrušením potvrdení ukrátený na svojom práve z čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a bolo tiež zasiahnuté do jeho práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Prípisy - oznámenia žalovanej naďalej považuje za nepreskúmateľné a odporujúce cit. smernici 2014/67/EÚ. Podmienka dosahovania obratu 25 % nie je nutná, žalovaná počas celého obdobia vedela, že tieto podmienky nie sú splnené, a napriek tomu potvrdenia ďalej vydávala.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 19.

Už na tomto mieste treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku správneho súdu, sa svojou celkovou skladbou pohybuje na hranici nepreskúmateľnosti. Správny súd na s. 1 až 10 rekapituluje obsah podaní účastníkov, na s. 11 a 12 obsah ústneho pojednávania a administratívneho spisu a na s. 12 až 15 cituje použiteľné právne predpisy. Samotné právne posúdenie veci správnym súdom je zhrnuté na s. 15 a 16, spôsob tvorby jednotlivých právnych názorov je však ťažko sledovateľný. Správny súd ako kľúčový dôvod zrušenia prípisov - oznámení žalovanej najskôr uvádza nepreukázanie dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009, potom neskoré reagovanie žalovanej na oznámenie francúzskej inštitúcie a konečne znova cituje judikatúru k spôsobu preukazovania dohody podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Z takto podanej postupnosti však nie je zrejmé, v čom vlastne spočíva onen nesprávny právny názor žalovanej, a už vonkoncom z neho nevyplýva, v čom je rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné. Okrem toho správnemu súdu celkom uniklo, že v prerokúvanej veci je žalobcom právnická osoba, čo podľa § 134 ods.

20. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia. Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. V dôsledku títo zamestnanci spadali do rozsahu osobnej pôsobnosti citovaného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a

21. Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 nariadenia č. 987/ 2009. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej žalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa správny súd odvoláva na čl. 16 nariadenia č. 987/2009 a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdí. Z čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009 síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor

Za daných okolností je tak celé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. 22. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje čl. 15 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/

Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. 23. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/ 05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského

24. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva

Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou, a nie je obmedzená tým, že by predtým musela docieliť formálnu dohodu s inštitúciou členského štátu vyslania. 25.

Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Uvedený zákon neupravuje osobitne účinky právoplatnosti, ako to robí napríklad § 228 a 230 CSP, podľa kasačného súdu však jeho účinky možno vyvodiť nepriamo najmä z § 221 cit. zák., ktorý upravuje podmienky obnovy konania. Z § 221 ods. 1, § 222 a § 223 cit. zák. však možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 citovaného zákona) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej nemalo záväzné účinky a ak by ho samy organizačné zložky mohli v inom konaní

To isté podľa § 27 ods. 1 SSP platí aj pre konanie pred správnym súdom, keďže ani ten nemôže v iných konaniach posudzovať zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bolo možné preskúmať samostatnou žalobou podľa § 6 ods. 2 SSP. Preto v ďalších konaniach nie je podstatné, či právne posúdenie, z ktorého takéto predchádzajúce rozhodnutie vychádza, bolo alebo nebolo správne. O to menej je podstatné, či v konaní, v ktorom bolo predchádzajúce rozhodnutie vydané, došlo alebo nedošlo k procesným vadám.

27. Zo znenia citovaného § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že predpokladom právoplatnosti rozhodnutia je to, aby bolo doručené, a to v zásade všetkým účastníkom (§ 212 ods. 1 cit. zák.). Žalobca počas konania pred správnym súdom namietal, že rozhodnutia žalovanej o tom, že ďalším účastníkom nevzniklo povinné poistenia, mu neboli riadne doručené. Úlohou správneho súdu tak bude predovšetkým zistiť, či toto rozhodnutie je riadne doručené, teda či účinky doložky jeho právoplatnosti, nie sú vyvrátené.

28. Inak je však správny súd zásadne povinný (eventuálne v medziach žalobných bodov, porov. cit. § 134 ods. 1 SSP) preskúmať, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 987/2009. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

Preto sa toto nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Už len pre poriadok sa dopĺňa, že smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie nariadení č. 883/2004 a č. 987/2009.