← Späť na vyhľadávanie
Najvyšší správny súd·Rozsudok·27. 6. 2022

7Sžsk/59/2021

ECLI:SK:NSSSR:2022:4019200437.1

ZrušujeVracia na ďalšie konanie
Súd
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
Súd 1. inštancie
Krajský súd v Nitre
Sp. zn. 1. inštancie
23Sa/76/2019
IČS
4019200437
Citované
5× inými rozhodnutiami
Zdroj
PDF ↗

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr.Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: KAER-M s.r.o., IČO: 46650091, Javorová 8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra, Slančíkovej 3, Nitra, za účasti ďalších účastníkov: 1. A. O., nar. XX. M. XXXX, Z. XX/XXX, Z. Z. S., 2. O. O., nar. XX. M. XXXX, W. F. XXXX/ XX, N., 3. W. A., nar. XX. V. XXXX, V.. Z. XXXX/XX, N., 4. A. Š., nar. XX. M. XXXX, S. XXXX/X, G. - Ť., 5. H. H., nar. XX. V. XXXX, Z. XXX, o preskúmanie oznámení zo 17. júna 2019, č. 14382-1/2019-NR, č. 14390-1/2019-NR, č. 14390-2/2019-NR, č. 14390-3/2019-NR, č. 14390-4/2019-NR, č. 14390-5/2019-NR, č. 14390-6/2019-NR, č. 14390-7/2019-NR, č. 14391-1/2019-NR, č. 14400-1/2019-NR, č. 14400-2/2019-NR, č. 14400-3/2019-NR, č. 14400-4/2019-NR, č. 14400-5/2019-NR, č. 14400-6/2019-NR, č. 14400-7/2019-NR, č. 14402-1/2019-NR, č. 14402-2/2019-NR, č. 14402-3/2019-NR, č. 14402-4/2019-NR, č. 14402-5/2019-NR, č. 14402-6/2019-NR, č. 14402-7/2019-NR, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 76/2019-175 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23 Sa 76/2019-196 zo 6. októbra 2020 takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 76/2019-175 z 13. júla 2020 v znení opravného uznesenia č. k. 23 Sa 76/2019-196 zo 6. októbra 2020 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca ako agentúra dočasného zamestnávania 4. januára 2014 uzavrel s ďalšími účastníkmi v 1. a 3. rade ako zamestnancami pracovné zmluvy o pracovnom pomere na určitý čas do 28. februára 2014 a s ďalšími účastníkmi v 2., 4. a 5. rade ako zamestnancami pracovné zmluvy o pracovnom pomere na určitý čas do 31. decembra 2014. Miestom výkonu práce mala byť „Nitra alebo jednotlivé mestá Európskej Únie podľa pokynov zamestnávateľa“ (čl. III ods. 1 pracovných zmlúv). Jednotliví zamestnanci predložili žalobcovi čestné vyhlásenia zo 4. januára 2014, že v „dobe dočasného zamestnania vo Francúzsku“ nevykonávajú nijakú podnikateľskú činnosť ako samostatne zárobkovo činné osoby. Všetci títo zamestnanci mali pred uzavretím pracovných zmlúv, ako aj počas ich trvania, bydlisko v Slovenskej republike. 2. Žalobca následne 6. januára 2014 uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom dohody o dočasnom pridelení, podľa ktorých mali byť

ďalší účastníci v 1. a 3. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 6. januára do 28. februára 2014 a ďalší účastníci v 2., 4. a 5. rade na obdobie od 6. januára do 6. marca 2014. Na tento účel žalobca požiadal žalovanú pobočku, aby pre týchto zamestnancov vystavila potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalobca v žiadostiach okrem iného uviedol, že v čase ich podania má celkovo 13 zamestnancov, z ktorých 10 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie, väčšinu obchodných zmlúv však uzatvára podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Tieto zmluvy žalobca podľa svojho vyhlásenia aj realizoval a zároveň predpokladal, že 25 % z celkového obratu počas vyslania zamestnanca dosiahne na území

Slovenska. 3. Na základe týchto žiadostí žalovaná pobočka 21. januára 2014 vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00005602-110-000-A-1829823 pre ďalšieho účastníka v 1. rade od 6. januára do 28. februára 2014,

- potvrdenie č. 14-00005610-110-000-A-1829839 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 13. januára do 6. marca 2014, - potvrdenie č. 14-00005600-110-000-A-1829821 pre ďalšieho účastníka v 3. rade od 6. januára do 28. februára 2014,

- potvrdenie č. 14-00005607-110-000-A-1829837 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 13. januára do 6. marca 2014, - potvrdenie č. 14-00005606-110-000-A-1829836 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 13. januára do 6. marca 2014.

4. Po uplynutí pôvodného obdobia žalobca znova uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, dohody o dočasnom pridelení. Podľa dohôd zo 7. marca 2014 mali byť ďalší účastníci v 2., 4. a 5. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 7. marca do 11. apríla 2014. Žalobca zároveň znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie. Tentokrát v inak rovnakých žiadostiach uviedol, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 17. marca 2014 vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00019521-110-000-A-1843948 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 7. marca do 4. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00019503-110-000-A-1843922 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 7. marca do 4. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00019496-110-000-A-1843918 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 7. marca do 4. apríla 2014. 5.

Po uplynutí tohto obdobia žalobca znova uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, dohody o dočasnom pridelení. Podľa dohody zo 14. apríla 2014, mali byť ďalší účastníci v 2., 4. a 5. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 14. do 22. apríla 2014. Žalobca zároveň znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie. Tentokrát v žiadostiach znova uviedol, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie.

Na ich základe žalovaná pobočka 16. apríla 2014 vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00027189-110-000-A-1851580 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027202-110-000-A-1851601 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027215-110-000-A-1851609 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 5. apríla do 11. apríla 2014.

6. Dňa 14. apríla 2014, žalobca opätovne uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, ďalšie dohody o dočasnom pridelení, podľa ktorých mali byť ďalší účastníci v 4. a 5. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 14. apríla do 22. apríla 2014. Ďalší účastník v 2. rade mal byť podľa dohody z 28. apríla 2014 pridelený ku klientovi od tohto dňa až do 25. júla 2014. Žalobca znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie. V žiadostiach uviedol, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie.

Na ich základe žalovaná pobočka 16. apríla 2014 vystavila ďalším účastníkom v 4. a 5. rade a 5. mája 2014 ďalšiemu účastníkovi v 2. rade, nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00030858-110-000-A-1854932 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 28. apríla do 25. júla 2014, - potvrdenie č. 14-00027226-110-000-A-1851620 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 14. apríla do 22. apríla 2014, - potvrdenie č. 14-00027230-110-000-A-1851623 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 14. apríla do 22. apríla 2014. 7.

Dňa 6. mája 2014, žalobca znova uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, dohody o dočasnom pridelení, podľa ktorých mali byť ďalší účastníci v 4. a 5. rade, pridelení ku klientovi na obdobie od 6. mája do 8. augusta 2014. Ďalší účastník v 2. rade mal byť podľa dohody z 28. júla 2014 pridelený ku klientovi až od tohto dňa do 8. augusta 2014. Žalobca znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie.

V inak rovnakých žiadostiach zopakoval, že má 11 zamestnancov, z ktorých 8 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 26. mája 2014 vystavila ďalším účastníkom v 4. a 5. rade a 11. augusta 2014 ďalšiemu účastníkovi v 2. rade, nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00056840-110-000-A-1880103 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 28. júla do 8. augusta 2014, - potvrdenie č. 14-00037037-110-000-A-1860892 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 6. mája do 8. augusta 2014, - potvrdenie č. 14-00037035-110-000-A-1860891 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 6. mája do 8. augusta 2014. 8.

Dňa 1. septembra 2014, žalobca znova uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, nové dohody o dočasnom pridelení, podľa ktorých mali byť ďalší účastníci v 4. a 5. rade pridelení ku klientovi na obdobie od 1. septembra do 28. novembra 2014. Ďalší účastník v 2. rade mal byť podľa dohody z 8. septembra 2014 pridelený ku klientovi od tohto dňa až do 5. decembra 2014. Žalobca zároveň tiež požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie. V žiadosti o vystavenie povolenia pre ďalších účastníkov v 4. a 5. rade uviedol, že má 13 zamestnancov, z ktorých 10 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. V žiadostiach o vystavenie povolenia pre ďalšieho účastníka v 2. rade, už ale uviedol, že má 14, zamestnancov, z ktorých 11 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 19. septembra 2014, vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy:

- potvrdenie č. 14-00066768-110-000-A-1890219 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 8. septembra do 5. decembra 2014, - potvrdenie č. 14-00066742-110-000-A-1890181 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 1. septembra do 28. novembra 2014, - potvrdenie č. 14-00066732-110-000-A-1890171 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 1. septembra do 28. novembra 2014.

9. Konečne, dňa 1. decembra 2014, žalobca uzavrel so spoločnosťou SHM SARL so sídlom v Hyeres (Francúzska republika) ako klientom, novú dohodu o dočasnom pridelení, podľa ktorej mali byť ďalší účastníci v 4. a 5. rade pridelený ku klientovi na obdobie od 1. do 20. decembra 2014. Ďalší účastník v 2. rade mal byť na základe dohody z 8. decembra 2014 pridelení ku klientovi od tohto dňa do 20. decembra 2014. Žalobca zároveň znova požiadal o vystavenie potvrdenia podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 na toto obdobie.

Tentokrát vo všetkých žiadostiach zhodne uviedol, že má 10 zamestnancov, z ktorých 7 vykonáva práce v inom členskom štáte Európskej únie. Na ich základe žalovaná pobočka 10. decembra 2014, vystavila zamestnancom žalobcu nasledovné nové potvrdenia (PD A1), že počas doby trvania vyslania sa na nich vzťahujú slovenské právne predpisy: - potvrdenie č. 14-00089685-110-000-A-1912548 pre ďalšieho účastníka v 2. rade od 8.

decembra do 20. decembra 2014, - potvrdenie č. 14-00089664-110-000-A-1912523 pre ďalšieho účastníka v 4. rade od 1. decembra do 20. decembra 2014, - potvrdenie č. 14-00089680-110-000-A-1912546 pre ďalšieho účastníka v 5. rade od 1. decembra do 20. decembra 2014.

10. Listom z 26. augusta 2015 francúzska inštitúcia URSSAF (Union de Recouvrement de la Sécurité Sociale et des Allocations Familiales) oznámila žalovanej, že podľa jej kontroly žalobca v období 1. januára 2013 až 31. decembra 2014 nevykonával v Slovenskej republike žiadnu hospodársku činnosť, ale 100 % jeho obratu pochádzalo z činností vykonávaných vo Francúzsku, kde pracovali aj všetci jeho zamestnanci. Preto podľa URSSAF neboli splnené

podmienky ustanovené v čl. 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na to, aby sa na vyslaných zamestnancov použili slovenské právne predpisy. Táto inštitúcia tak požiadala žalovanú, aby stiahla jednotlivé potvrdenia PD A1 uvedené v odsekoch 2 až 9 tohto rozsudku.

Túto žiadosť zopakovala ďalším listom - urgenciou z 18. januára 2016 a ďalším listom z 26. júna 2017 svoju žiadosť rozšírila aj na podobné potvrdenia, ktoré žalovaná vydala v rokoch 2015 a 2016. 11. Po tejto urgencii ústredie Sociálnej poisťovne požiadalo Inšpekciu práce o vykonanie kontroly u žalobcu. Inšpektorát práce Nitra kontrolou, ktorá prebehla 1. decembra 2017, zistil, že k tomuto dňu má žalobca 5 zamestnancov, ktorí pracovali v Slovenskej republike, a 10 zamestnancov, ktorí pracovali v iných členských štátoch Európskej únie.

Okrem toho mal 2 administratívnych zamestnancov v Slovenskej republike. Ďalej inšpektorát práce zistil, že žalobca v roku 2014 dosiahol z činností vo Francúzsku obrat 274.853,52 €, v Slovenskej republike však nedosiahol žiaden obrat. Rovnaké údaje o obrate poskytol žalobca žalovanej pobočke emailom z 3. júna 2019.

12. Na základe uvedených zistení žalovaná najskôr prípisom zo 16. októbra 2018 vydaným ďalšiemu účastníkovi v 1. rade, neskôr prípismi zo 17. októbra 2018 vydanými ďalším účastníkom v 2. a 3. rade a konečne prípismi z 18. októbra 2018, ktoré boli vydané ďalším účastníkom v 4. a 5. rade, bez bližšieho odôvodnenia oznámila žalobcovi, že vyhlasuje všetky potvrdenia uvedené v odsekoch 2 až 9 tohto rozsudku za neplatné. Zároveň vydala rozhodnutia,

ktorými vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti k 4. januáru 2014 nevzniklo zamestnancom - ďalšiemu účastníkovi v 1. rade (rozhodnutie z 21. novembra 2018, č. 8867-17/2018-NR), - ďalšiemu účastníkovi v 2. rade (rozhodnutie z 21. novembra 2018, č. 8867-25/2018-NR), - ďalšiemu účastníkovi v 3. rade (rozhodnutie z 21. novembra 2018, č. 8867-18/2018-NR), - ďalšiemu účastníkovi v 4. rade (rozhodnutie z 21. novembra 2018, č. 8867-21/2018-NR), - ďalšiemu účastníkovi v 5. rade (rozhodnutie z 21. novembra 2018, č. 8867-20/2018-NR). Na rozhodnutiach vydaných ďalším účastníkom v 1. a 3. až 5. rade žalovaná vyznačila, že sa stali právoplatnými 14. januára 2019. Ďalší účastník v 2. rade podal voči vyššie uvedenému rozhodnutiu odvolanie, ktoré Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 1807-2/2019-BA z 18. februára 2019 v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie žalovanej potvrdila.

Rozhodnutie ústredia nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2019, čím sa stalo záväzné. 13. Prípisom z 11. júna 2019 žalovaná oznámila žalobcovi, že zrušuje svoj prípis vydaný ďalšiemu účastníkovi v 1. rade zo 16. októbra 2018, označený v predošlom odseku. Žalovaná v rovnaký deň oznámila žalobcovi, že zrušuje aj svoje prípisy vydané ďalším účastníkom v 2. a 3. rade zo 17. októbra 2018 a tiež prípisy vydané ďalším účastníkom v 4. a 5. rade z 18. októbra 2018, všetky označené v predošlom odseku. Zároveň však žalobcovi doručila nové prípisy - oznámenia zo 17. júna 2019, ktorými vyhlásila za neplatné jednotlivé potvrdenia takto: - oznámenie č. 14382-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005602-110-000-A-1829823, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 1. rade a obdobia od 6. januára do 28. februára 2014, - oznámenie č. 14390-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005610-110-000-A-1829839, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 13.

januára do 6. marca 2014, - oznámenie č. 14390-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00019521-110-000-A-1843948, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 7. marca do 4. apríla 2014,

- oznámenie č. 14390-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027189-110-000-A-1851580, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 5. apríla do 11. apríla 2014, - oznámenie č. 14390-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00030858-110-000-A-1854932, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 28. apríla do 25. júla 2014, - oznámenie č. 14390-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00056840-110-000-A-1880103, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 28. júla do 8. augusta 2014,

- oznámenie č. 14390-6/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00066768-110-000-A-1890219, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 8. septembra do 5. decembra 2014, - oznámenie č. 14390-7/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00089685-110-000-A-1912548, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 2. rade a obdobia od 8. decembra do 20. decembra 2014,

- oznámenie č. 14391-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005600-110-000-A-1829821, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 3. rade a obdobia od 6. januára do 28. februára 2014, - oznámenie č. 14400-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005607-110-000-A-1829837, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 13. januára do 6. marca 2014, - oznámenie č. 14400-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00019503-110-000-A-1843922, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 7. marca do 4. apríla 2014,

- oznámenie č. 14400-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027202-110-000-A-1851601, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 5. apríla do 11. apríla 2014, - oznámenie č. 14400-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027226-110-000-A-1851620, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 14. apríla do 22. apríla 2014,

- oznámenie č. 14400-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00037037-110-000-A-1860892, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 6. mája do 8. augusta 2014, - oznámenie č. 14400-6/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00066742-110-000-A-1890181, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 1. septembra do 28. novembra 2014,

- oznámenie č. 14400-7/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00089664-110-000-A-1912523, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 4. rade a obdobia od 1. decembra do 20. decembra 2014, - oznámenie č. 14402-1/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00005606-110-000-A-1829836, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 13. januára do 6. marca 2014,

- oznámenie č. 14402-2/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00019496-110-000-A-1843918, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 7. marca do 4. apríla 2014, - oznámenie č. 14402-3/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027215-110-000-A-1851609, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 5. apríla do 11. apríla 2014,

- oznámenie č. 14402-4/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00027230-110-000-A-1851623, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 14. apríla do 22. apríla 2014, - oznámenie č. 14402-5/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00037035-110-000-A-1860891, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 6. mája do 8. augusta 2014, - oznámenie č. 14402-6/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00066732-110-000-A-1890171, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 1. septembra do 28. novembra 2014,

- oznámenie č. 14402-7/2019-NR, ktorým za neplatné vyhlásila potvrdenie č. 14-00089680-110-000-A-1912546, týkajúce sa ďalšieho účastníka v 5. rade a obdobia od 1. decembra do 20. decembra 2014. Žalovaná v odôvodneniach týchto prípisov citovala znenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Zároveň zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas vyslania vykonávať podstatné činnosti v členskom štáte, kde je usadený, čo znamená, že v ňom musí mať aspoň 10 % svojich zamestnancov a musí tam dosahovať aspoň 25 % obratu.

Podrobnosti o týchto podmienkach upravuje rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. A2. Žalovaná zhrnula, že podľa jej zistení žalobca v rokoch 2012 až 2017 dosahoval v Slovenskej republike medzi 0 % a 4,89 % svojho obratu, takže tu nedosahoval podstatné

činnosti. 14. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia týchto prípisov. Namietol, že žalovaná pred vystavením jednotlivých potvrdení (PD A1) skúmala podmienky ustanovené v čl. 12 nariadenia č. 883/2004, ako v rozhodnutí správnej komisie č. A2. Žalobca ďalej odkázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, z ktorej vyvodil, že sa majú celkovo posudzovať všetky činnosti podniku a osobitne sa má prihliadať na situáciu novozaložených podnikov. V nadväznosti na to žalobca vytkol žalovanej, že sa zamerala len na posudzovanie obratu dosiahnutého na území Francúzska, ale neskúmala všetky okolnosti. Jednotlivé prípisy sú podľa žalobcu nezrozumiteľné, nie je zrejmé, z čoho malo byť dosiahnutých 25 % obratu. Oznámenia nekonkretizujú, z čoho vychádzajú jednotlivé zistenia žalovanej. Požiadavku, aby sa 25 % obratu dosiahlo v štáte vyslania, neupravujú nariadenia č. 883/2004, č. 987/2009, ale ani smernica č. 2014/67/EÚ,

ani slovenské právne predpisy. Žalobca mal pri podaní žiadosti o potvrdenie PD A1 uviesť predpokladaný obrat, pričom jeho predpoklad vychádzal z uzavretých zmlúv o budúcich zmluvách o dielo, na základe ktorých mal poskytovať služby v Slovenskej republike.

Namietol tiež podstatné porušenie ustanovení o konaní, pretože zrušenie potvrdení po tak dlhej dobe zasahuje do práv všetkých účastníkov konania. Žalobca by v dôsledku toho mal prihlásiť zamestnancov vo Francúzsku, čo by nebolo možné bez sankcií. Žalovaná svojím postupom zasahuje do princípu právnej istoty.

15. Správny súd tu napadnutým rozsudkom podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP zrušil jednotlivé prípisy - oznámenia žalovanej zo 17. júna 2019. V odôvodnení odkázal na čl. 16 nariadenia č. 987/2009, ktorý ustanovuje spôsob určenia uplatniteľných právnych predpisov. Z administratívneho spisu podľa správneho súdu nevyplýva, že by došlo k dohode medzi Sociálnou poisťovňou a príslušnou francúzskou inštitúciou v zmysle čl. 16 ods. 4 cit. nariadenia. Žalovaná na žiadosti francúzskej URSSAF reagovala neskoro a medzičasom utvrdzovala žalobcu v tom, že uplatniteľné právne predpisy sú určené správne.

Dohoda podľa cit. čl. 16 ods. 4 mala byť podľa judikatúry zachytená v administratívnom spise. Opravným uznesením potom správny súd doplnil do záhlavia rozsudku ďalších účastníkov.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

16. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že podľa judikatúry najvyššieho súdu správny súd nemôže preskúmavať dohodu o určení uplatniteľných právnych predpisov. V tu prerokúvanej veci tak správny súd mohol preskúmať len zákonnosť jednotlivých oznámení, nemohol však posudzovať, či bola dohoda s francúzskou inštitúciou uzavretá správne. Žalovaná predložila komunikáciu s francúzskou inštitúciou, z ktorej takáto dohoda vyplývala. Rozhodnutie súdu nie je spôsobilé dosiahnuť vyradenie poistencov z francúzskeho systému. Žalobca počas piatich rokov neoznámil žalovanej skutočný obrat, ktorý dosahoval. Žalovaná jeho obrat preverovala a k zrušeniu potvrdení PD A1 pristúpila až na podklade dôveryhodných podkladov. Práve preto, že prvotné zrušenie bolo poznačené určitými nedostatkami, žalovaná toto prvé zrušenie zrušila a nanovo rozhodla o neplatnosti týchto potvrdení. Podľa žalobcu nie sú splnené podmienky podania žaloby, pretože žalovaná oznámeniami nerozhodla o určení uplatniteľných právnych predpisov. Tie sa určili dohodou príslušných inštitúcií tak, že poistenie vzniklo zamestnancom vo Francúzsku. Nepovažovala za účelné, aby sa do jednotlivých oznámení prepisovala celá komunikácia medzi týmito inštitúciami. Záverom žalovaná vytkla správnemu súdu, že túto vec nespojil s inými vecami, ktoré sa týkajú takisto žalobcu a v ktorých sa riešia totožné otázky, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. 17. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaná ho dodnes neinformovala o tom, že by došlo k rokovaniu a uzavretiu dohody medzi ňou a francúzskou inštitúciou. Francúzska inštitúcia informovala žalobcu, že ho vymazala z registra zamestnávateľov, a o dohode so žalovanou zrejme nemá vedomosť. Naopak, táto inštitúcia je povinná rešpektovať potvrdenie A1, ktoré vydala žalovaná. Povinnosť hlásiť obrat žalobcovi nevyplýva zo žiadneho predpisu. Podľa žalobcu žalovaná nemohla vydané formuláre zrušiť, ak bola presvedčená o ich správnosti. Okrem toho lehota piatich rokov, v ktorej tak žalovaná urobila, nie je primeranou lehotou v zmysle rozhodnutia správnej komisie A1. Žalobca bol zrušením potvrdení ukrátený na svojom práve z čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a bolo tiež zasiahnuté do jeho práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Prípisy - oznámenia žalovanej naďalej považuje za nepreskúmateľné a odporujúce cit. smernici 2014/67/EÚ. Podmienka dosahovania obratu 25 % nie je nutná, žalovaná počas celého obdobia vedela, že tieto podmienky nie sú splnené, a napriek tomu potvrdenia ďalej vydávala.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 19.

Podstatou prerokúvanej veci je posúdenie otázky, za akých mohla žalovaná zrušiť, resp. vyhlásiť na neplatné potvrdenie o uplatniteľných právnych predpisoch, ktoré vydala podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Správny súd napadnutým rozsudkom zrušil oznámenia žalovanej, ktorými tak urobila, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a pre nepreskúmateľnosť. Žalovaná v kasačnej sťažnosti spochybňuje oba tieto právne názory.

Už na tomto mieste treba uviesť, že odôvodnenie rozsudku správneho súdu, sa svojou celkovou skladbou pohybuje na hranici nepreskúmateľnosti. Správny súd na s. 1 až 10 rekapituluje obsah podaní účastníkov, na s. 11 a 12 obsah ústneho pojednávania a administratívneho spisu a na s. 12 až 15 cituje použiteľné právne predpisy. Samotné právne posúdenie veci správnym súdom je zhrnuté na s. 15 a 16, spôsob tvorby jednotlivých právnych názorov je však ťažko sledovateľný. Správny súd ako kľúčový dôvod zrušenia prípisov - oznámení žalovanej najskôr uvádza nepreukázanie dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009, potom neskoré reagovanie žalovanej na oznámenie francúzskej inštitúcie a konečne znova cituje judikatúru k spôsobu preukazovania dohody podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Z takto podanej postupnosti však nie je zrejmé, v čom vlastne spočíva onen nesprávny právny názor žalovanej, a už vonkoncom z neho nevyplýva, v čom je rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné. Okrem toho správnemu súdu celkom uniklo, že v prerokúvanej veci je žalobcom právnická osoba, čo podľa § 134 ods.

1 a ods. 2 písm. d) SSP znamenalo, že je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Žalobca otázku dohody podľa čl. 16 nariadenia č. 987/2009 v správnej žalobe vôbec neotváral, a preto sa ňou nemal zaoberať ani správny súd.

20. V prerokúvanej veci nie je sporné, že žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia. Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. V dôsledku títo zamestnanci spadali do rozsahu osobnej pôsobnosti citovaného nariadenia podľa jeho čl. 2 ods. 1. Podľa čl. 11 ods. 1 cit. nar. osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a

ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Čl. 13 ods. 1 cit. nar. ustanovuje osobitné pravidlá pre osobu, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch.

21. Na uvedené čl. 12 a 13 nariadenia č. 883/2004 nadväzujú čl. 14 až 16 nariadenia č. 987/ 2009. Už z nadpisu čl. 16 je zrejmé, že sa týka uplatňovania čl. 13 nariadenia č. 883/2004, a nie čl. 12. V tu prerokúvanej veci však žalovaná, ale aj žalobca v podanej správnej žalobe vôbec nespochybňujú, že tu ide o vyslanie zamestnancov do iného štátu v súlade s čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Z tohto dôvodu nie je vôbec zrejmé, prečo sa správny súd odvoláva na čl. 16 nariadenia č. 987/2009 a obsiahlo ho analyzuje, keď spôsob určovania uplatniteľných právnych predpisov upravený v tomto článku sa týka situácie, ktorej existenciu ani žalobca, ani žalovaná netvrdí. Z čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009 síce vyplýva, že v konkrétnom prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. V tu prerokúvanej veci však počas celého obdobia žiaden takýto spor

nevznikol a ani z napadnutého rozsudku správneho súdu neplynie, že by vo veci takýto rozpor videl. Ak by ho bol videl, musel by sa totiž najskôr pokúsiť o jeho vyriešenie podľa pravidiel uvedených v cit. čl. 14 ods. 7 nariadenia č. 987/2009, čo však odôvodnenie neobsahuje.

Za daných okolností je tak celé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. 22. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje čl. 15 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu). Táto inštitúcia vydá dotknutej osobe osvedčenie uvedené v článku 19 ods. 2 nariadenia č. 987/

2009 a bezodkladne sprostredkuje inštitúcii členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva, informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na túto osobu podľa čl. 12 nariadenia č. 883/ 2004. Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné.

Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. 23. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/ 05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené. Pokiaľ inštitúcia iného členského

štátu nesúhlasí s obsahom tohto osvedčenia, môže požiadať vydávajúcu inštitúciu, aby poskytla podrobnejšie vysvetlenie alebo poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší (čl. 5 ods. 2 nariadenia č. 987/2009). Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda“ v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov“ podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda o určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 nariadenia č. 883/2004 a čl. 5 a 15 nariadenia č. 987/2009 určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar.

24. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 normuje výnimku, podľa ktorej (za určitých podmienok) vyslaní zamestnanci naďalej podliehajú právnym predpisom štátu, v ktorom má sídlo ich zamestnávateľ (pričom nie je potrebné, aby im tam pred vyslaním aj skutočne vznikla účasť na sociálnom poistení - porov. rozsudok z 25. októbra 2018, C-451/17, Walltopia). Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva

činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva v posúdení, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009.

Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou, a nie je obmedzená tým, že by predtým musela docieliť formálnu dohodu s inštitúciou členského štátu vyslania. 25.

V tu prerokúvanej veci tak správny súd mal - s ohľadom na uplatnené žalobné body - posúdiť, či tak žalovaná urobila správne, teda či správne dospela k záveru, že v danej veci tieto podmienky splnené neboli. Len pre poriadok kasačný súd pripomína, že v administratívnom spise sú v tomto smere založené rozhodnutia žalovanej, ktorými vyslovila, že jednotlivým zamestnancom - ďalším účastníkom nevzniklo povinné poistenie v Slovenskej republike od dátumu, odkedy boli uzavreté jednotlivé pracovné zmluvy. Podľa doložiek, ktoré sú na nich pripojené, sú tieto rozhodnutia právoplatné.

Podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je doručené rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať, právoplatné. Uvedený zákon neupravuje osobitne účinky právoplatnosti, ako to robí napríklad § 228 a 230 CSP, podľa kasačného súdu však jeho účinky možno vyvodiť nepriamo najmä z § 221 cit. zák., ktorý upravuje podmienky obnovy konania. Z § 221 ods. 1, § 222 a § 223 cit. zák. však možno vyvodiť, že právoplatné rozhodnutie zostáva záväzné a nemožno ho nijako meniť, pokiaľ tieto osobitné podmienky nie sú splnené. Inštitút obnovy konania za prísne stanovených podmienok (a navyše aj s prísne ustanovenými subjektívnymi a objektívnymi lehotami podľa § 222 ods. 2 citovaného zákona) by nemal svoj zmysel, ak by právoplatné rozhodnutie organizačnej zložky žalovanej nemalo záväzné účinky a ak by ho samy organizačné zložky mohli v inom konaní

ignorovať. Okrem toho, už samotný pojem „právoplatnosť“ je pojmom tradične označujúcim konečnosť, nemennosť a záväznosť právnych aktov, a to aj bez toho, aby boli tieto účinky výslovne normované. 26. Právoplatnosť rozhodnutia organizačnej zložky žalovanej podľa § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v určitej veci tak okrem iného znamená, že je v tejto veci pre organizačnú zložku záväzné aj pri vydávaní na to nadväzujúcich rozhodnutí (zhodne rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 37/2021 a tam citovaná prejudikatúra najvyššieho súdu).

To isté podľa § 27 ods. 1 SSP platí aj pre konanie pred správnym súdom, keďže ani ten nemôže v iných konaniach posudzovať zákonnosť predchádzajúceho rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré bolo možné preskúmať samostatnou žalobou podľa § 6 ods. 2 SSP. Preto v ďalších konaniach nie je podstatné, či právne posúdenie, z ktorého takéto predchádzajúce rozhodnutie vychádza, bolo alebo nebolo správne. O to menej je podstatné, či v konaní, v ktorom bolo predchádzajúce rozhodnutie vydané, došlo alebo nedošlo k procesným vadám.

Pokiaľ nejde o najzávažnejšie vady nulity (zmätočnosti), sú tieto nedostatky právoplatnosťou rozhodnutia zhojené. Tieto účinky už dávnejšie našli svoje vyjadrenie v zásade, že res iudicata pro veritate accipitur (rozhodnutá vec sa považuje za pravdu).

27. Zo znenia citovaného § 213 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva, že predpokladom právoplatnosti rozhodnutia je to, aby bolo doručené, a to v zásade všetkým účastníkom (§ 212 ods. 1 cit. zák.). Žalobca počas konania pred správnym súdom namietal, že rozhodnutia žalovanej o tom, že ďalším účastníkom nevzniklo povinné poistenia, mu neboli riadne doručené. Úlohou správneho súdu tak bude predovšetkým zistiť, či toto rozhodnutie je riadne doručené, teda či účinky doložky jeho právoplatnosti, nie sú vyvrátené.

Pokiaľ je však toto rozhodnutie právoplatné, potom ho správny súd nemôže v tomto konaní preskúmavať (§ 27 ods. 1 SSP a contrario) a musí z neho vychádzať aj pri preskúmavaní prípisov - oznámení žalovanej v tu prerokúvanej veci, a to v rozsahu, v akom sú jednotlivé sporné otázky týmto rozhodnutím právoplatne vyriešené (k tomu pozri cit. rozsudok z 25. októbra 2018, Walltopia).

28. Inak je však správny súd zásadne povinný (eventuálne v medziach žalobných bodov, porov. cit. § 134 ods. 1 SSP) preskúmať, či žalovaná správne aplikovala ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, ako aj čl. 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 987/2009. Podľa čl. 14 ods. 2 cit. nar. na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.

Osobitne vo vzťahu k agentúram dočasného zamestnávania judikatúra Súdneho dvora (rozsudok z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe) zdôraznila, že toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bolo možné agentúru dočasného zamestnávania usadenú v členskom štáte považovať za agentúru, ktorá „zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ v zmysle článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 v tomto členskom štáte, musí významnú časť svojich činností spočívajúcich v prideľovaní dočasných agentúrnych pracovníkov vykonávať v prospech užívateľských podnikov, ktoré sú usadené a vykonávajú svoje činnosti na území uvedeného členského štátu. Súdny dvor totiž zdôraznil, že čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. a má sa vykladať úzko.

Preto sa toto nemôže uplatňovať na agentúru dočasného zamestnávania, ktorá síce v členskom štáte, v ktorom je usadená, vykonáva činnosti výberu a náboru dočasných agentúrnych pracovníkov, avšak v tomto štáte vôbec neprideľuje takýchto pracovníkov užívateľským podnikom, ktorí sú v tomto štáte tiež usadení, alebo tak robí len v zanedbateľnej miere. Už len pre poriadok sa dopĺňa, že smernica 2014/67/EÚ, na ktorú žalobca poukazoval v žalobe, v ods. 13 preambuly, ale aj v čl. 9 ods. 3 výslovne zdôrazňuje, že nemá nijaký vplyv na uplatňovanie nariadení č. 883/2004 a č. 987/2009.

IV. Záver

29. Správny súd tak dospel k nesprávnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak vo výsledku dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 30. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 31. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. júna 2022

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok 7Sžsk/59/2021 – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky | AI Pravnik