7Sžsk/60/2021

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „správny súd“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 45320-3/ 2019-BA zo dňa 15. 05. 2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra (ďalej len „pobočka žalovanej“) č. 7414-13/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 a vec jej vrátil na ďalšie

3. Správny súd uviedol, že žalobca - zamestnávateľ v roku 2015 požiadal o vystavenie formulárov PD A1 pre svojho zamestnanca a pobočka žalovanej mu ich vystavila, čím vlastne bola určená inštitúcia bydliska osoby, ktorá vykonáva činnosť v inom členskom štáte uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú v zmysle článku 16 ods. 2

4. Správny súd mal ďalej preukázané, že z administratívneho spisu možno vyvodiť záver, že pobočka žalovanej po vydaní formulára PD A1 už 26. 08. 2015 obdržala žiadosť francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia URSSAF, ktorou žiadali o odobratie formulárov PD A1 pre zamestnávateľa - žalobcu, na ktorú nedostali od pobočky žalovanej alebo žalovanej odpoveď, opätovnou žiadosťou zo dňa 26. 06. 2017 žiadali opätovne o odňatie formulárov PD A1, čo odôvodnili tým, že vykonali ďalšie šetrenia, ktoré preukázali, že situácia pokračuje aj v

Rozhodnutie pobočky žalovanej a rovnako žalovanej je podľa správneho súdu zmätočné, nepreskúmateľné a k týmto pochybeniam, ktoré sú v administratívnom spise, nebolo zaujaté stanovisko. Žalovaná pochybila, keď neinformovala žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho šetrenia, resp. nerozhodla o neplatnosti formulárov

5. Na základe vyššie uvedeného, správny súd rozhodol, že rozhodnutie žalovanej, resp. pobočky žalovanej bolo vydané predčasne, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody o určení príslušnej legislatívy a je tiež zmätočné a ničím neodôvodnené a nepreskúmateľné, že poistenie zamestnanca zaniklo dňom prihlásenia, t.j. 08. 09. 2015, pretože ako to vyplýva aj z protokolu kontroly poistného v roku 2016, neboli zistené žiadne nedostatky a odvody boli odvádzané za všetkých zamestnancov kontrolovaného subjektu - žalobcu, preto ho zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).

6. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalovaná (ďalej len „sťažovateľka“) podaním č. 6269-17/2020-BA zo dňa 09. 11. 2020. Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

8. Sťažovateľka poukázala na to, že správny súd na danú vec nesprávne aplikoval článok 16 vykonávacieho nariadenia, ktorým sa stanovuje postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia, t. j. určenie uplatniteľných právnych predpisov v prípade vykonávania činností v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Inštitút vyslania je však upravený v článku 12 základného nariadenia.

10. Sťažovateľka sa nestotožnila s názorom vysloveným správnym súdom, že nekonala po tom, čo jej bola doručená žiadosť zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, práve naopak, v dôsledku zaslanej žiadosti vykonala šetrenie, v rámci ktorého od žalobcu vyžiadala obraty za roky 2013 až 2016, ktoré jej žalobca poskytol dňa 16. 03. 2016. Žalovaná tvrdila, že naopak komunikovala s francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, pričom v novembri 2017 bola žalovaná požiadaná, aby odobrala formuláre PD A1 aj za obdobie 2015-2016.

11. Sťažovateľka poukázala tiež na to, že v podanej žiadosti o vystavenie formulárov PD A1 z dôvodu vyslania, žalobca deklaroval dosiahnutie obratu na území Slovenskej republiky aspoň 25 % z celkového obratu. Na základe týchto informácií, pobočka žalovanej vystavila formuláre PD A1 pre zamestnanca, keďže sa však predpoklad obratu nenaplnil, pobočka žalovanej pristúpila k prehodnoteniu vystavenia formulárov PD A1 z dôvodu vyslania.

Ani zrušenie napadnutých rozhodnutí žalovanej a pobočky žalovanej, tak nemá vplyv na určenie francúzskych právnych predpisov. Napadnutými rozhodnutiami sa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi zaniklo povinné sociálne poistenie podľa slovenských právnych predpisov.

III. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovanej

14. Žalobca sa na základe zaslanej výzvy správneho súdu vyjadril ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podaním zo dňa 19. 03. 2021. 15. Žalobca uviedol, že sa cíti ukrátený na svojich právach najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 základného nariadenia (duplicitné platenie daní a odvodov vo Francúzskej republike, sociálne zabezpečenie, zdravotné poistenie a daňové povinnosti). Namietal, že do dnešného dňa nebol ako zamestnávateľ informovaný o tom, žeby prebiehalo rokovanie o určení uplatniteľnej legislatívy a s akým záverom toto rokovanie skončilo medzi Slovenskou republikou a Francúzskou republikou. Poukázal na zmierovací dialóg podľa rozhodnutia č. A1 a uplatniteľnú legislatívu, ktorá môže byť určená buď dohodou zúčastnených členských štátov, alebo v prípade nemožnosti dosiahnuť dohodu, o veci rozhoduje správna komisia. 16. Žalobca vyslovil názor, že jediným argumentom, prečo žalovaná zrušila formuláre PD A1 podľa žalobcu je nesplnenie obratu 25 %. Pričom sťažovateľka tvrdí, že toto kritérium je pre vyslanie podstatné, avšak sama vydala formuláre po tom, čo spoľahlivo zistila skutkový stav, posúdila všetky existujúce skutočnosti a to v súlade s predpismi EÚ a formuláre PD A1 vydávala aj naďalej. Sťažovateľka podľa žalobcu žiadnu reálnu kontrolu na plnenie podmienok vyslania zamestnancov nikdy nevykonala, ak by tak urobila, dospela by k záveru, že žalobca splnil podmienky vyslania. 17. Záverom žalobca navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok správneho súdu potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

20. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

konanie. 22. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 45320-3/2019-BA zo dňa 15. 05. 2019, ktorým na základe odvolania žalobcu, resp. zamestnanca, žalovaná potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej č. 7414-13/2019-NR zo dňa 20. 02. 2019 ako prvostupňového orgánu, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 26. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 28. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 29. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo súdneho spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej v danej veci bolo sporné, za akých okolností mohla žalovaná rozhodnúť, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 09. 2015 podľa právnych predpisov Slovenskej republiky v dôsledku vykonávania zárobkovej činnosti na území Francúzskej republiky ako vyslanému zamestnancovi z dôvodu nesplnenia podmienok vyslania zamestnávateľom - žalobcom. Predmetom súdneho prieskumu, tak bolo rozhodnutie žalovanej zo dňa 15. 05. 2019 vo veci zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca žalobcu.

Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

33. Podľa článku 14 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia „osoba ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojím zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu“, zahŕňa aj osobu, ktorá je zamestnaná na účely vyslania do iného členského štátu pod podmienkou, že sa na dotknutú osobu už aj bezprostredne pred začatím jej zamestnania vzťahujú právne predpisy členského štátu, v ktorom je usadený jej zamestnávateľ.

vykonávaných činností. 35. Podľa článku 15 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak sa v článku 16 vykonávacieho nariadenia neustanovuje inak, v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II základného nariadenia, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba, pokiaľ ide o osobu, ktorá nevykonáva činnosť ako zamestnanec, podľa možnosti vopred informujú o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú. Táto inštitúcia bezodkladne sprostredkuje informácie o právnych predpisoch uplatniteľných na dotknutú osobu v súlade s článkom 11 ods. 3 písm. b) alebo článkom 12 základného nariadenia dotknutej osobe a inštitúcii, ktorú určil príslušný orgán členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

37. Podľa článku 5 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby na účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na základe ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členských štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.

Podľa článku 5 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, v prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.

Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.

42. Podľa bodu 5 Rozhodnutia č. A2, druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia je existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Možnosť vyslania by sa preto mala obmedziť výhradne na podniky, ktoré obvykle vykonávajú svoju podnikateľskú činnosť na území členského štátu, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného pracovníka; preto sa predpokladá, že uvedené ustanovenia sa vzťahujú iba na podniky, ktoré obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom majú sídlo.

44. Podľa článku 5 písm. b) Rozhodnutia č. A2, vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia, najmä: ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo; ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b) tohto rozhodnutia; ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.

46. Zo súdneho spisu mal kasačný súd preukázané nasledovné skutočnosti. Žalobca sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej a jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu pobočky žalovanej, v rámci ktorého bolo rozhodnuté, že zamestnancovi žalobcu (zamestnávateľa) zanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky dňa 08. 09. 2015 z dôvodu, že bolo neskôr preukázané žalovanou v spolupráci s francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia, že zamestnávateľ ako vysielajúci zamestnávateľ zamestnanca ako vysielajúceho zamestnanca na výkon zárobkovej činnosti na územie Francúzskej republiky nespĺňal podmienky vyslania ustanovené koordinačnými nariadeniami (základné nariadenie a vykonávacie nariadenie).

47. Na základe predloženého súdneho spisu, kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože podaná kasačná sťažnosť sťažovateľky bola dôvodná. Kasačný súd to odvodzuje z nasledovných

Podľa kasačného súdu tak okrem iného z článku 12 ods. 1 základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúci štát), ak sú splnené podmienky vyslania.

49. Sťažovateľka na druhom mieste namietala nesprávne aplikovanie článku 13 základného nariadenia, resp. článku 16 vykonávacieho nariadenia zo strany správneho súdu. K uvedenej námietke kasačný súd, stotožniac sa s argumentáciou žalovanej, konštatuje.

Cieľom týchto ustanovení je nielen vyhnúť sa súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplývať, ale tiež zabrániť tomu, aby osoby, na ktoré sa vzťahujú uvedené nariadenia, boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, ak by neexistovala právna úprava, ktorá by sa na ne vzťahovala. Ak sa teda na osobu vzťahuje osobná pôsobnosť základného nariadenia, pravidlo, že osoba podlieha právnym predpisom len jedného členského štátu v zmysle článku 11 ods. 1 základného nariadenia a príslušná právna úprava sa určí v súlade s ustanoveniami hlavy II uvedeného nariadenia (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 16. júla 2020 vo veci C- 610/18 AFMB a i.).

Odôvodnenie

správneho súdu poukazujúce na aplikovanie článku 16 vykonávacieho nariadenia je nesprávne, vzhľadom na to, že tento článok sa viaže na postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia, čo vyplýva aj z jeho samotného označenia. V tejto súvislosti je tak potrebné poznamenať, že správny súd v danom prípade vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom kasačný súd poukazuje, že ani žalobca ani žalovaná nepoukazovali na aplikáciu predmetného článku 16 vykonávacieho nariadenia. Z odôvodnenia správneho súdu tak nie je zrejmé, na základe akej právnej úvahy dospel k právneho názoru, že v danom prípade je potrebné aplikovať článok 13 základného nariadenia a článok 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré sa

Za daných okolností možno konštatovať, že právne posúdenie správneho súdu v napadnutom rozsudku, pokiaľ vychádza z článku 16 vykonávacieho nariadenia je nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. Z prejednávaného prípadu jednoznačne vyplynulo, že v danom prípade bol zavedený postup dialógu v zmysle Rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia (ES) č. 883/2004 (ďalej len „Rozhodnutie č. A1“). Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že v prejednávanom prípade došlo len k prvej fáze postupu dialógu, pomocou ktorej sa riešia prípady, ak existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia a prípady, ak existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych

51. Inštitút vyslania je osobitnou výnimkou z aplikovania všeobecného pravidla v článku 11 ods. 1 základného nariadenia, ktoré ustanovuje, že osoba podlieha právnym predpisom toho členského štátu, na území ktorého vykonáva zárobkovú činnosť.

Rozhodnutie č. A2 bližšie poukazuje na výklad článku 12 základného nariadenia, v rámci ktorého bolo určené, že rozhodujúcimi podmienkami na uplatňovanie článku 12 je existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a pracovníkom, ktorého zamestnáva a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má tento zamestnávateľ svoje sídlo. Článok 14 ods. 2 vykonávacieho nariadenia bližšie spresňuje článok 12 ods. 1 základného nariadenia, v zmysle ktorého možno konštatovať, že zamestnávateľ, ktorý zvyčajne vykonáva svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom ma sídlo sa vzťahuje na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkým kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v danej problematike poskytla viacero výkladových pravidiel článku 12

svojimi klientmi na strane druhej, ako aj obrat dosiahnutý počas dostatočne významného obdobia v každom dotknutom členskom štáte, pričom tento výpočet nie je taxatívny, pretože výber kritérií sa musí prispôsobiť každému konkrétnemu prípadu (pozn. tento rozsudok vychádzal už zo skoršieho rozsudku z 10. februára 2000, C-202/97 FTS).

54. Na základe zaslanej žiadosti z francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, v ktorej boli vyslovené pochybnosti súvisiace s vystavenými formulármi PD A1 pre zamestnávateľa, resp. pre jeho zamestnancov vyslaných na územie Francúzskej republiky, pobočka žalovanej, resp. žalovaná opätovne preverila splnenie podmienok vyslania pre dotknutého zamestnávateľa, teda žalobcu a jeho zamestnancov. V tejto súvislosti vykonala kontrolu odvodu poistného zamestnávateľa a požiadala o vykonanie kontroly aj Národný inšpektorát práce v súvislosti okrem iného aj s obratom spoločnosti - zamestnávateľa. Výsledky uvedených kontrol potvrdili pochybnosti vyslovené zo strany francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (25 % obrat z celkového obratu spoločnosti v jednotlivých rokoch nebol na území Slovenskej republiky dosiahnutý, čím nebola splnená jedna z podmienok inštitútu vyslania). Pričom je potrebné doplniť, že je na posúdení správneho orgánu, ktoré konkrétne kritéria pri posudzovaní podmienok vyslania považuje za rozhodné. Konštatovanie správneho súdu, že žalovaná ani pobočka žalovanej na žiadosti francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia reagovali až v

základného nariadenia, resp. článku 14 vykonávacieho nariadenia. Zásada lojálnej spolupráce, ktorá je zakotvená v článku 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ ukladá inštitúcii vystavujúcej potvrdenie, aby vykonala riadne posúdenie skutkových okolností relevantných na uplatnenie pravidiel pre určenie uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a v dôsledku toho zaručila správnosť údajov, ktoré sú na formulári PD A1 (E 101) uvedené (rozsudok Súdneho dvora z 27. apríla 2017 vo veci C-620/15 A-Rosa Flussschift).

povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti zamestnanca zamestnávateľa, resp. zamestnanca. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že po prvotnej žiadosti francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, žalovaná, resp. pobočka žalovanej vykonala kontrolu u žalobcu za účelom overenia informácií poskytnutých francúzskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a rovnako za týmto účelom oslovila Národný inšpektorát práce. Výsledkom šetrenia žalovanou bolo potvrdenie skutočností, ktoré deklarovala francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Kasačný súd zároveň upriamuje pozornosť na to, že z právnej úvahy správneho súdu nevyplynulo, na základe čoho považoval rozhodnutie žalovanej a pobočky žalovanej za zmätočné, nepreskúmateľné a ku ktorým pochybeniam v administratívnom spise nebolo zaujaté stanovisko, keďže to správny súd ďalej bližšie nešpecifikoval.

súdu na článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia v súvislosti s dohodou medzi členskými štátmi považuje kasačný súd za nedôvodný, vzhľadom na to, ako bolo vyššie uvedené, tieto sa týkajú v prípadov aplikácie článku 13 základného nariadenia. Z administratívneho spisu

57. Súčasne kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd sa mal zaoberať skutočnosťou, či za daných skutkových okolností prípadu, žalovaná správne vydala rozhodnutie, ktorým zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v

59. Kasačný súd v súvislosti s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k uplatňovaniu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ ES o vysielaní pracovníkov poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/ 2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu samo o sebe vyvracia znenie jej bodu 13 preambuly a následne aj článku 9 ods. 3, v ktorom sa ustanovuje, že ani v prípade tejto smernice ani Smernice 96/71/ES by nemalo byť dotknuté uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia.

61. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať a postupovať v právnom názore vyššie vyslovenom kasačným súdom. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

V Bratislave dňa 25. októbra 2022