7Sžsk/61/2021

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 22. apríla 2021, č.k. 4Sa/16/2019-54, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. mája 2019, Číslo: 46797-2/2019-BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 11. marca 2019, Číslo: 2019/2019-BJ-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaná nesprávne vyhodnotila skutočnosti získané (veľmi strohým) výsluchom žalobcu realizovaným za účelom zistenia presného a úplného skutkového stavu a dokazovania skutočností pre posúdenie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky a zachovania centra záujmov. Uviedol, že vlastníctvo nehnuteľnosti je jednou zo skutočností, ktorú je v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia potrebné zohľadniť pri posudzovaní bydliska dotknutej osoby, pretože vypovedá o jej bytovej situácii. Táto skutočnosť však musí byť vyhodnotená v celkovom kontexte spolu so všetkými skutočnosťami podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. Žalobca je v Bardejove vlastníkom dvoch bytov, predložil relevantné doklady preukazujúce pravidelnosť návratov na územie Slovenskej republiky počas zamestnania v zahraničí, potvrdenia a podania daňového priznania za posledného roky, výpisy o platbách poistného a splátkach úveru, ktorý vzal na kúpu nehnuteľnosti, platby daní a poistenia za nehnuteľnosti, dôkazy o leteckej doprave prostredníctvom bookingu.

Skutočnosti uvádzané žalobcom vyhodnotil krajský súd tak, že dôvodom jeho odchodu do Veľkej Británie bolo uzavretie pracovnoprávneho vzťahu v zahraničí za účelom získania finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti a získanie jazykových schopností, ktoré by využil pre zamestnanie na území Slovenskej republiky, a taktiež starostlivosť o chorú matku. Rovnako správne orgány nebrali

Správne orgány sa mali tiež dostatočným spôsobom zaoberať aj pohnútkami a dôvodmi návratu žalobcu na územie Slovenskej republiky, a to vo vzájomných súvislostiach. 4. S prihliadnutím na uvedené krajský súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a žalobou napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

II.

8. Konkrétne uviedla, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe celkového zhodnotenia dostupných informácií, teda na základe objektívnych skutočností plynúcich z formulára U1, ktorý osvedčila príslušná britská inštitúcia dňa 12. februára 2019, údajov uvedených žalobcom v žiadosti o dávku, vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov, informácií získaných výsluchom žalobcu a údajov plynúcich z písomných dokumentov predložených

za výhodných podmienok neskôr predať), prípadne z dôvodu rekreačného využívania predmetnej nehnuteľnosti (ako prechodné ubytovanie v prípade návratov na Slovensko). Žalobca nadobudol prvý byt do vlastníctva v roku 2003, t.j. ešte pred jeho odchodom do zahraničia, následne druhý byt nadobudol do vlastníctva v roku 2010, napriek tomu táto skutočnosť nemala vplyv na jeho prítomnosť v zahraničí a žalobca sa na území Veľkej Británie zdržiaval naďalej až do februára 2019. Žalovaná ďalej uvádzala, že aj keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodinných príslušníkov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas, alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Táto skutočnosť bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku.

Slovensko. Zdôraznila, že vôľu usadiť sa nie je možné objektívne preukázať s tým, že miesto bydliska sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania, preto to, kde sa chce žalobca v budúcnosti usadiť nie je relevantnou skutočnosťou. 9. Ďalej uviedla, že žiadne ustanovenie Základného ani Vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku.

aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase irelevantná. Rovnako skutočnosť, že manželka žalobcu a deti odišli na Slovensko v novembri 2018 (t. j. tri mesiace pred žalobcom) nemôže prevážiť skutočnosť, že žalobca do Veľkej Británie odišiel spoločne s manželkou, zdržiavali sa tam spoločne viac ako 14 rokov a počas tohto dlhodobého pobytu sa im na tomto území narodili dve deti.

je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (článok 1 písm. j/ Základného nariadenia).“

Vo veci posúdenia bydliska žalobcu nedošlo k rozdielnym stanoviskám príslušných inštitúcií, pretože britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať jeho bydlisko. Podľa uvedeného ustanovenia by bolo potrebné postupovať jedine v prípade, ak by britská inštitúcia usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku (na základe čoho by mu nepriznala nárok na niektoré sociálne dávky) a podľa názoru žalovanej by bolo vo Veľkej

V závere zdôraznila, že žalovaná v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti čo do zachovania väzieb žalobcu vo vzťahu k Slovensku posúdila na základe všetkých zistených a preukázaných skutočností v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia;

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná. 16. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 17. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z.z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 18. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí. 19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil rozhodnutie žalovanej z 29. mája 2019, Číslo: 46797-2/2019-BA a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Predmetným rozhodnutím žalovaná postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 11. marca 2019, Číslo: 2019/2019-BJ-DvN, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.

29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti; 30. Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 34. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej

35. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

37. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca na predpísanom tlačive dňa 21. februára 2019 požiadal o dávku v nezamestnanosti [z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 05. februára 2019 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; od 07. apríla 2005 do 31. januára 2019 bol zamestnaný vo Veľkej Británii; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracal do miesta bydliska; nebol poberateľom dávky v nezamestnanosti v členskom štáte]

ohľadom na dĺžku prítomnosti žalobcu na území Veľkej Británie a situáciu žalobcu (stabilná rodinná, pracovná, bytová situácia, orientácia na britský trh, prítomnosť manželky a detí vo Veľkej Británii, plnenie daňových povinností vo Veľkej Británii) jednoznačne preukazovali, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Veľkej Británie nezachoval].

39. Na úvod, najvyšší správny súd poukazuje na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Veľkej Británii môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle

29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

odišiel do Veľkej Británie spolu s priateľkou, s ktorou v máji 2012 uzatvoril manželstvo, vo Veľkej Británii sa im narodili dve deti, pričom staršie vo Veľkej Británii navštevovalo predškolské a školské zariadenie, na Slovensku žije matka. K bytovej situácii bolo preukázané, že žalobca na Slovensku vlastní dva byty s tým, že v jednom z nich býva jeho sestra s rodinou, vo Veľkej Británii býval s manželkou a dvomi deťmi v troch podnájmoch. Ďalej bolo zistené, že žalobca je členom fotoklubu G., hokejového a futbalového klubu; zúčastňoval sa tiež každé leto na záchrane Zborovského hradu.

na vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska jeho príbuzných na Slovensku) nasvedčuje tomu, že bydlisko vo Veľkej Británii bolo len prechodné, natrvalo sa chcel zdržiavať v Slovenskej republike. V tomto smere teda žalobca konkrétne konal v záujme stabilizovania bydliska a centra záujmov v Slovenskej republike, o čom svedčí práve skutočnosť i naďalej zabezpečeného bývania v Slovenskej republike s tým, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o rovnocennom postupe so zadovážením si bývania počas zamestnania vo Veľkej

Podľa názoru súdu neobstojí argument žalovanej, že vlastníctvo nehnuteľnosti nemôže byť nespochybniteľným spôsobom vyhodnotené ako najrozhodujúcejšia skutočnosť svedčiaca o zachovaní bydliska žalobcu na Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti vo Veľkej Británii, a to najmä z dôvodu, že nie je možné preukázať, či nadobudnutie nehnuteľnosti nebolo vykonané z investičných dôvodov (napríklad nehnuteľnosť za výhodných podmienok neskôr predať), prípadne z dôvodu rekreačného využívania predmetnej nehnuteľnosti (ako prechodné ubytovanie v prípade návratov na Slovensko). Žalobca nehnuteľnosti nadobudol pred odchodom do zahraničia, respektíve počas svojho pobytu vo Veľkej Británii, čo svedčí o snahe zachovať si centrum životných záujmov a bydlisko v Slovenskej republike s tým, že v tomto smere správne orgány nevykonali žiadne dokazovanie preukazujúce nimi tvrdené skutočnosti; rovnako najvyšší správny súd nevidí dôvod, prečo by sa táto (podľa žalovanej) nepreukázateľná skutočnosť mala použiť v neprospech žalobcu.

poisteného zamestnania od 08. februára 2015 do 07. februára 2019. Tiež členstvo žalobcu vo fotoklube, prípadne v športových kluboch na Slovensku len bližšie dotvárajú obraz o celkovej situácii žalobcu a podporujú už vyššie uvádzané závery.

Najvyšší správny súd len dopĺňa, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci. Preto aj poukaz žalovanej v kasačnej sťažnosti na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax tak ako to predpokladá § 440 ods. 1 písm. h/ SSP. Navyše predmetné rozsudky vychádzajú s odlišných skutkových okolností (sp. zn. 1Sžsk/ 1/2020 - žiadateľ o dávku slobodný, nevlastnil na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť; sp. zn. 9Sžsk/90/2019 - žiadateľ o dávku do iného členského štátu odišiel ako 13 ročný, kde žil so svojimi najbližšími príbuznými - rodičmi a bratom, po nadobudnutí plnoletosti sa na Slovensko nevrátil, od roku 2012 do roku 2017 v tomto inom členskom štáte pracoval a býval v rodinnom dome vo vlastníctve rodičov; sp. zn. 1Sžso/26/2016 - žiadateľ o dávku slobodný, nevlastnil na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť; sp. zn. 10Sžsk/5/2016 - žiadateľ o dávku slobodný, po

K ďalším rozsudkom sa najvyšší správny súd nemá dôvod vyjadrovať, nakoľko sa jedná o rozsudky vydané súdmi prvej inštancie, ktoré buď neboli napadnuté kasačnou sťažnosťou, prípadne o kasačnej sťažnosti nebolo do tohto času rozhodnuté (sp. zn. 24Sa/38/2019). 43. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalovanej, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalobcovi ich nepriznal, pretože mu žiadne trovy v tomto kasačnom konaní nevznikli (§ 163 v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 45. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 9. februára 2022