7Sžsk/64/2020

1. Krajský súd v Žiline (ďalej ako „krajský súd“, resp. „správny súd“) rozsudkom č.k. 29Sa/ 37/2019-59 zo dňa 19.5.2020 zamietol žalobu zo dňa 14.12.2019, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/ 97-0023 Sp zo dňa 20.9.2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“). Žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto (ďalej len „správny orgán I. stupňa“) č. ZA3/PKNM/SOC/2019/28299-72 zo dňa 24.07.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a odvolanie žalobcu zamietol.

dôvodu už realizovanej výplaty v danom posudzovanom období. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán prvého stupňa poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/ 2016-40, ktorým došlo k zrušeniu druhostupňového rozhodnutia Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/10362-0002 Tk zo dňa 13.11.2015, ako aj prvostupňového rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, pracovisko Kysucké Nové Mesto č. ZA3/PKNM/SOC/2015/72578-0010 zo dňa 28.08.2015 a vráteniu veci na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu zamietol (sp.zn. 9Sžsk/34/2017). Správny orgán v intenciách záväzného právneho názoru správneho súdu začal opakované konanie v prvom stupni, v ktorom odstránil vytýkané procesné nedostatky. Okrem toho v odôvodnení rozhodnutia správny orgán podrobne rozviedol priebeh administratívneho konania. 4. Žalovaný v odôvodnení v nadväznosti na žalobcom vymedzený odvolací dôvod (nepriznanie príspevku na bývanie) dodal, že má zo spisovej dokumentácie správneho orgánu

núdzi. Z ust. § 14 vyplýva, že na nárok na príspevok na bývanie musí žiadateľ preukázať splnenie podmienky zmluvy o nájme (celého) bytu a súčasne preukázať, že náklady spojené s týmto nájmom aj uhrádza. Pokiaľ ide o obytnú miestnosť, musí ísť o obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie - takým zariadením sa rozumejú napr. slobodárne, podnikové ubytovne, penzióny a podobne, nie byty. Žalovaný mal za preukázané, že žalobca býva v byte, ktorého vlastníkmi sú jeho rodičia, ktorí v byte tiež bývajú. Žalobca teda nie je vlastníkom bytu, nie je vlastníkom rodinného domu a ani nájomcom celého bytu alebo nájomcom celého rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Bývanie v byte rodičov nemožno podľa názoru žalovaného stotožňovať s užívaním obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie (§ 717 Občianskeho zákonníka), také bývanie nie je ani spoločným nájmom bytu podľa § 700 Občianskeho zákonníka, ktorá skutočnosť plynie z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015.

stupňa. Z časového sledu jednotlivých úkonov správneho orgánu a účastníka (podaného odvolania) bolo evidentné, že pri uvedení dňa vydania rozhodnutia žalovaného 20.9.2018 (správne malo byť 20.9.2019) došlo k zrejmej nesprávnosti ako má na mysli citované ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku. Z obsahu administratívneho spisu správny súd nemal preukázané, že by správny orgán zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozhodnutia opravil, avšak uvedený procesný nedostatok (porušenie ust. § 47 ods. 6 Správneho poriadku) sám o sebe nie je takým podstatným porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).

Pri vyhotovení dokumentu o autorizácii, ktorý je pripojený k rovnopisu rozhodnutia žalovaného postupoval tak žalovaný v súlade s citovanými ustanoveniami vyhlášky. Správny súd, s poukazom na predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 z 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/ 34/2017 zo dňa 30.05.2018, ako nedôvodnú vyhodnotil námietku nezákonnosti rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, spočívajúcu v nerozhodnutí o žiadosti žalobcu o resocializačný príspevok. Správny súd pre úplnosť dodal, že žalobca bol v rozhodnutí žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHN/BEZ/2013/4058 zo dňa 20.03.2013 správnym orgánom poučený, že o nároku na resocializačný príspevok rozhoduje sociálny kurátor s tým, že žalobca sa môže obrátiť so žiadosťou o tento príspevok na oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately príslušného Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.

z troch dôvodov: AD 1. rozhodnúť o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom postupom podľa § 9 nasl. Správneho poriadku, AD 2. zaoberať sa námietkou žalobcu - oznámením vstupu do konania, AD 3. viesť spis riadnym spôsobom, pričom uvedené vytýkané nedostatky správny orgán prvého stupňa v novom konaní odstránil.

Správny súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že nebolo vykonaným dokazovaním preukázané splnenie zákonných podmienok, ktoré má na mysli citované ust. § 13 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 599/2003 Z.z. (pokiaľ ide o nárok žalobcu za obdobie od 21.12.2012 do 31.12.2013), resp. citované ustanovenie § 14 ods. 3 písm. a), b) zákona č. 417/2013 Z.z. (pokiaľ ide o nárok žalobcu za obdobie od 01.01.2014) pre vznik nároku žalobcu na príspevok na bývanie. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca je spoluužívateľom bytu spolu so svojou matkou. S poukazom na ust. § 13 ods. 3 zákona č. 599/2003 Z.z., resp. § 14 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z.z. a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/13/2014 zo dňa 30.09.2015, správny súd konštatoval, že bývanie s vlastníkom (vlastníkmi), prípadne nájomcom (nájomcami) bytu nenapĺňa požiadavky vlastného nájmu bytu žalobcom.

Na dôvažok je potrebné podotknúť, že zrušenie pôvodného rozhodnutia žalovaného Č.j. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/10362-0002 Tk z 13.11.2015 rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/83/2016-40 z 18.01.2017 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk/34/2017 zo dňa 30.05.2018 nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o odňatí dávky v hmotnej núdzi s účinnosťou od 01.11.2015, nakoľko predmetom správneho súdneho prieskumu v konaní vedenom pred Krajským súdom v Žiline sp.zn. 21S/83/2016 bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi priznal status fyzickej osoby v hmotnej núdzi a pomoc v hmotnej núdzi v sume 62,50 € za obdobie od 01.12.2012 do 31.12.2013 a v sume 61,60 € mesačne od 01.01.2014.

10. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu včas podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1. písm. a), písm. f), písm. g), písm. h) SSP a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť, vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie krajskému súdu. Sťažovateľ k namietal nesprávne právne posúdenie "antedatovania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu s tým, že argumenty súdu sú v tomto jednostranné, nedostatočné, vyplývajúce zrejme z podobnej protiústavnej praxe trieskať na rozhodnutia antedatované rozhodnutia tak ako sa komu zachce, tak ako komu vyhovuje .

Správne orgány podľa sťažovateľa „predtým a výlučne len tvrdili“, že má prenajatú izbu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že si dovoľuje tvrdiť cit. „. . .že tu je protiústavná diskriminačný štátny rasizmus na bielych občanoch v hmotnej núdzi.

Nezákonnosť rozhodnutia správnych orgánov vidí sťažovateľ v tom, že tieto nerozhodli o celej jeho žiadosti za obdobie odo dňa žiadosti v roku 2012 do dňa rozhodnutia o vrátenej veci, ale len do 1.11.2015. Sťažovateľ tiež namietal odopretie spravodlivosti súdom nezapodievaním sa preventívnou námietkou. 11. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 20.07.2020 mal za to, že rozhodnutie a postup krajského súdu bolo v súlade so zákonom, kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú a kasačnému súdu preto navrhuje ju zamietnuť.

13. Predmetom súdneho prieskumu bolo prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina zo dňa 24.7.2019, ktorým tento úrad priznal žalobcovi pomoc v hmotnej núdzi 62,50 eur mesačne od 1.12.2012 do 31.12.2013, v sume 61,60 eur mesačne od 1.1.2014 do 30.9.2015 a v sume 14,20 eur od 1.10.2015 do 31.10.2015 s tým, že pomoc v hmotnej núdzi nebude poskytnutá z dôvodu už realizovanej výplaty v danom posudzovanom období. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím toto rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu

Z.z. . Žalovaný mal preukázané, že žalobca býva v byte, ktorého vlastníkmi sú jeho rodičia, ktorí v byte tiež bývajú. Žalobca teda nie je vlastníkom bytu, nie je vlastníkom rodinného domu a ani nájomcom celého bytu alebo nájomcom celého rodinného domu alebo nájomcom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie.

16. Podľa § 13 ods. 3 cit. zákona občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, majú nárok na príspevok na bývanie, ak občan v hmotnej núdzi alebo niektorá z fyzických osôb, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje

Podľa § 13 ods. 4 cit. zákona za bývanie sa na účely príspevku na bývanie považuje aj bývanie spojené s poskytovaním starostlivosti v zariadení sociálnych služieb celoročne a bývanie v byte alebo v rodinnom dome, v ktorom má občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, právo doživotného užívania.

19. Podľa § 14 ods. 4 cit. zákona príspevok na bývanie patrí, ak domácnosť býva v a) zariadení podporovaného bývania, zariadení pre seniorov, domove sociálnych služieb alebo špecializovanom zariadení, ak sa v nich poskytuje sociálna služba plnoletej fyzickej osobe celoročnou pobytovou formou, v útulku, domove na polceste, zariadení núdzového bývania alebo v krízovom stredisku alebo b) byte alebo v rodinnom dome na základe práva zriadeného vecného bremena doživotného užívania nehnuteľnosti; preukazovanie uhrádzania nákladov za služby spojené s bývaním sa

21. Kasačný súd konštatuje, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu , ktorý vytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci v merite veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

23. Na žalobcu sa nevzťahuje žiaden z prípadov uvedený v citovaných ustanoveniach. Vlastníkmi bytu č. XX, ktorý sa nachádza na X nadzemnom podlaží v bytovom dome súp. Č.. XXXX X. N. R.G_ Y. F. X. H., v ktorom žalobca so svojimi rodičmi býva, sú rodičia žalobcu R. Š. C. J. Š. v celosti. Žalobca nie je nájomcom uvedeného bytu, hoci predložil listinu nazvanú ako „Nájomná zmluva, zmluva o prenájme bytu“ zo dňa 1.10.2013 uzavretú medzi ním a J. Š. ako prenajímateľom. Nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania (§ 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ zo zmluvy vyplýva, že byt bude v spoluužívaní vlastníka, resp. spoluvlastníka bytu a tretej osoby, nejedná sa o nájom bytu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o nájme bytu. Že žalobca býva v byte spoločne s jeho vlastníkmi je zrejmé nielen z nájomnej zmluvy, ale aj ďalších, žalobcom predložených dokladov (potvrdenia o vyrovnaní záväzkov za nájom),

24. Uvedený právny názor je v súlade s konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. s rozsudkom sp.zn. 9Sžso/84/2016 zo dňa 31.1.2018. 25. Nedôvodná je námietka antidatovania preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, ktorá je nepodloženým tvrdením žalobcu založená na jeho presvedčení, že deň vydania rozhodnutia sa musí stotožňovať s vyhotovením dokumentu o jeho autorizácii.

Plne nedôvodná je aj námietka, že je mu odmietnutá spravodlivosť nerozhodnutím o jeho žiadosti o resocializačný príspevok v danej veci. Je potrebné konštatovať, že v danej veci žalovaný a prvostupňový správny orgán nerozhodovali o jeho žiadosti o resocializačný príspevok, ale o žiadosti o dávky v hmotnej núdzi, ktorú žalobca podal na príslušný úrad 12.12.2012.

26. Nie je dôvodná námietka, že by správny súd zmenil dôvod rozhodnutia správnych orgánov nepriznania príspevku na bývanie. Správny súd vzhľadom na dikciu ustanovení zákona č. 599/ 2003 Z.z., resp. zákona č. 417/2013 Z.z. vyhodnotil všetky možnosti, ktoré žalobca mohol naplniť, aby mal nárok na príspevok na bývanie, t. j. ako vlastník alebo spoluvlastník bytu či rodinného domu, ako nájomca bytu, rodinného domu alebo obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Skutočnosť, ktorú mali preukázané správne orgány a to, že žalobca nie je nájomcom bytu, ale že má maximálne prenajatú izbu v byte svojich rodičov, bola nepochybne preukázaná. 27. Žalobca tiež namieta „protiústavný diskriminačný štátny rasizmus na bielych občanoch v hmotnej núdzi“. Zásada zákazu diskriminácie sa odvodzuje z článku 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej

Podstatou diskriminácie totiž je rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácii. Rovnakého zaobchádzania s rozdielnymi osobami sa nemožno dožadovať. Naopak, ako vyplýva z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže zákon nepriznáva nárok na príspevok na bývanie osobám, ktoré sú nájomcom (užívateľom) časti bytu, v žiadnom prípade nebol žalovaný oprávnený žalobcovi tento príspevok priznať.

Toto jeho tvrdenie je v rozpore aj s výpisom z listu vlastníctva na uvedený byt, z ktorého vyplýva adresa pobytu vlastníčky bytu. Z listu vlastníctva tak vyplýva, že matka žalobcu, rovnako ako otec žalobcu R. Š., sa preukazujú ako adresou ich pobytu, práve adresou bytu, ktorého sú vlastníkmi, a v ktorom býva aj žalobca a na ktorý si uplatnil príspevok na bývanie.

32. Napokon správny súd správne vyhodnotil aj žalobnú námietku, ktorou žalobca preventívne namietal, že o odvolaní konal a rozhodoval neoprávnený funkcionár v rozpore so zákonom. Aj podľa názoru kasačného súdu správnemu súdu prináleží sa konkrétne vysporiadať len s námietkou majúcou konkrétny obsah, ktorá musí byť formulovaná jasným a určitým spôsobom. Žalobcova námietka takto formulovaná nebola, keďže neobsahovala odôvodnenie, prečo zamestnanec rozhodujúci o odvolaní rozhodoval ako neoprávnený funkcionár a v rozpore so zákonom. Takúto námietku je potrebné vyhodnotiť ako nedôvodnú.

33. Vychádzajúc zo skutkových zistení zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného, dospel kasačný súd k záveru, že rozhodnutie správneho súdu vo veci samej je vecne a právne správne a sťažnostné námietky plne nedôvodné.

34. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.