7Sžsk/66/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej (sudca spravodajca) a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: B. A. A.H., B.. X.X.XXXX, O. X. X. G. Č.. XXX, XX-XXX X. G., L. G., zast. advokátom JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: J. H. W. J., U. T. L. S.Á. XXX/X, XXX XX U., IČO: 47632020, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. 16552-3/2018-BA zo dňa 9.5.2018, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/28/2019-90 z 19. marca 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 8Sa/28/2019-90 z 19. marca 2020 zamieta . Žalobkyňa má právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.

Odôvodnenie

trov konania podľa § 167 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), s tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods. 2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

v odôvodnení rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako i na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Správny orgán I. stupňa tiež uviedol, že podľa oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ďalej len „ZUS“) č. 570000/70/2015-UBS-90060105764 zo dňa 7.5.2015 p. B. A. A. od 1.1.2014 do 31.5.2014 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pretože práca vykonávaná na území SR v prospech zamestnávateľa Dominika Agata Kolek DOMINEWS má okrajový (marginálny) charakter. 3. Žalovaná preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie a vyhodnotila ho ako vecne správne a v súlade so zákonom. Poukázala najmä na príslušné ustanovenia základného a

K namietanému vyhodnoteniu závislej činnosti žalobkyne ako zanedbateľná žalovaná uviedla, že percentuálny ukazovateľ je len jedným zo znakov, ukazovateľom je napr. aj povaha činnosti. Za zanedbateľné sa považujú také činnosti, ktoré sa vykonávané síce trvalo, ale z hľadiska času a hospodárskej činnosti sú bezvýznamné, preto sa posudzujú komplexne. Žalovaná vyhodnotila, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti a námietky žalobkyne ako aj zamestnávateľa, uvedené v odvolaní, nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

činnosti. Dňa 7.5.2015 bolo zo strany ZUS doručené žalovanej oznámenie č. 570000/70/ 2015-UBS-90060105764, ktorým ZUS uznala, že závislá činnosť žalobkyne pre zamestnávateľa J. H. W. DOMINEWS je zanedbateľného charakteru, a teda určuje, že žalobkyňa bude v súlade s článkom 11 ods. 3, písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej

republiky. 6. Krajský súd ďalej konštatoval, že pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a ZUS určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie žalobkyne sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobkyňa bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Takéto určenie právomoci Poľskej republiky potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobkyne, nakoľko uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na jeho sociálne poistenie bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie.

nezamestnanosti od 01.01.2014 do 31.05.2014 podľa slovenskej legislatívy. 7. Vzhľadom na skutkové okolnosti, vyplývajúce z administratívneho spisu a s poukazom na vyššie uvedené závery dospel krajský súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou v základnom nariadení EÚ, čo spôsobuje jeho nezákonnosť a z týchto dôvodov napadnuté preskúmavané rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), f) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

4.12.2018, týkajúceho sa určitosti a preukázateľnosti dohody. 9. Sťažovateľka zdôraznila, že v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale napadnutým rozhodnutím rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia žalobkyne podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom poukázala na právny názor Krajského súdu v Žiline v rozsudku sp. zn. 21 Scud/14/2014 zo dňa 22.8.2017 a poukázala tiež, že sa krajský súd nevysporiadal so záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenom v rozsudku sp. zn. 1Sžso/41/2015 zo dňa 22.8.2017, pričom obdobný názor mal Najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach. Žalovaná argumentovala, že ak by postupovala iným spôsobom ako vydaním napadnutého rozhodnutia, tak by porušila práva účastníkov konania a krajskému súdu vytýka, že neuviedol spôsob, akým iným spôsobom mala žalovaná

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd príslušný podľa § 438 ods. 2 SSP, v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej nie je dôvodná.

bude v súlade s článkom 11 ods. 3, písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Tým, že žalovaná nenamietala voči takémuto určeniu, stalo sa určenie poľskej legislatívy vo vzťahu k žalobkyni konečné. Definitívnosť určenia uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky voči žalobkyni sťažovateľka nespochybňuje. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím č. 2451-10/2015-SK zo dňa 25.5.2015 rozhodla, že B. A. A., B.. X.X_XXXX nevzniklo povinné

13. V prvom rade kasačný súd uvádza, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom.

Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. 14. Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

16. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

19. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. 21. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia. 23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

26. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

na jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy. 28. Základné nariadenie v II. hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje všeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanovil, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy

29. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009). 30. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia.

31. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňou je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia.

Pokiaľ správny súd konštatoval, že na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a ZUS určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, poukázal tým na komunikáciu, výmenu stanovísk a nakoniec akceptovanie argumentov Sociálnej poisťovne zo strany ZUS, ktorej výsledkom bolo predbežné oznámenie poľskej ZUS č. 570000/70/2015-UBS-90060105764 v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, že žalobkyňa bude v súlade s článkom 11 ods. 3, písm. a) základného nariadenia podliehať od 1. januára 2014 do 31. mája 2014 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky s tým, že toto určenie sa stalo sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. 33. Čo sa týka sťažnostnej námietky, že žalovaná bola povinná rozhodnúť vo veci podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, kasačný súd poukazuje na odôvodnenie vyššie a uvádza, že pokiaľ bola vo vzťahu k žalobkyni v oblasti sociálneho poistenia (zabezpečenia) s konečnou platnosťou určená uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky, nie je

Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachovaná v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Definitíve určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.

aplikovateľný. Tá skutočnosť, že nie je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia, pričom uplatniteľná legislatíva v tejto oblasti pre žalobkyňu bola definitívne určená, a nie je ňou legislatíva Slovenskej republiky. Určenie konkrétnej legislatívy v danej oblasti verejného práva znamená, že príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého legislatíva bola takto určená, má právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach, ktoré z takto určenej legislatívy vyplývajú. Pokiaľ teda bolo určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobkyňu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, táto skutočnosť vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane procesných predpisov. 36.

poisťovni. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11 ods.1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského štátu.

Z uvedených dôvodov kasačný súd ustálil záver, že vzhľadom k tomu, že Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods.1 základného nariadenia už zaoberal, v danom prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé, ako aj s doktrínou acte claire, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

Ako už bolo uvedené, použitie zákona o sociálnom poistení je v danej veci vylúčené vzhľadom na to, že žalobkyňa podlieha vo veciach sociálneho poistenia poľskej legislatíve. Žalovanú preto neobmedzuje ustanovenie § 172 zákona o sociálnom poistení, ktoré vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní a má možnosť (resp. povinnosť) zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), ak zistí, že nie je správnym orgánom príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu. Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom NS SR sp.zn. 9Sžsk/ 120/2019 zo dňa 25.11.2020, uverejneným v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 47/2021.

V Bratislave dňa 30. septembra 2021