7Sžsk/74/2018

3. Zdôraznil, že medzi účastníkmi konania bola spornou otázka posúdenia právneho statusu žalobkyne, ktorá v dôsledku zrušenia povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v ambulancii v odbore neurológia podľa jej právneho názoru stratila status samostatne zárobkovo činnej osoby, pričom bola, ale aj je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, č. licencie L1A/PO/0811/06, pričom žalovaná má za to, že táto skutočnosť aj naďalej zakladá postavenie žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby pre účely povinného dôchodkového a povinného nemocenského poistenia.

Tento právny predpis súčasne upravuje aj časové ohraničenie vzniku a zániku sociálneho poistenia a súčasne stanovuje právnu zodpovednosť za nesplnenie povinnosti voči Sociálnej poisťovni ako správnemu orgánu v zmysle zákona o sociálnom poistení. Zároveň platí, že nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby automaticky nezakladá tejto osobe povinné nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie.

Krajský súd sa vo vzťahu k žalobkyni zaoberal v prvom rade otázkou, či žalobkyňa mala v kontrolovanom období, keď jej bolo zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Z údajov, ktoré žalovanej poskytla Finančná správa Slovenskej republiky vyplýva, že príjem žalobkyne z podnikania za rok 2006 bol 1426720,- Sk a za rok 2007 bol 1257186,- Sk, teda bol vyšší ako zákonom stanovená hranica príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním s inou samostatnou zárobkovou činnosťou pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 1. júlu 2007 a následne k 1. júlu

poistení. Nie je pritom rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba tieto z podnikania alebo z inej zárobkovej činnosti nadobudla. Rozhodujúcim je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.

5. Krajský súd mal v priebehu konania o zániku povinného sociálneho poistenia zároveň za preukázané, že žalobkyňa bola držiteľom platnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/PO/0811/06 na obdobie od 28. marca 2006, ktorá ju oprávňovala na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona o sociálnom poistení aj po dátume 31. júl 2007, ku ktorému dňu bolo rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja č. 4117/2007/ODDZ-ORU zo dňa 16. júla 2007 zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobkyňou v neštátnom zdravotníckom zariadení v špecializovanej neurologickej ambulancii. Po zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení žalobkyňa síce požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie IČO, avšak u žalobkyne nedošlo k zániku všetkých oprávnení na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, keďže bola aj naďalej držiteľom platnej licencie L1A a jej príjmy boli

6. V bode 31 rozsudku krajský súd uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá žalovanej lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku a prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, preto námietku žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil za nedôvodnú. Súčasne uviedol, že prvostupňový správny orgán nedisponoval príslušnými informáciami o platnej licencii žalobkyne.

Tu považoval krajský súd za potrebné súhlasiť so žalovanou, že zákon o sociálnom poistení neukladá žalovanej lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Nejednalo sa teda o rozhodnutie o povolení obnovy konania, ale jednalo sa o prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Nebolo preto možné súhlasiť s námietkou žalobkyne, že došlo k uplynutiu lehoty na obnovu konania, keďže sa jednalo o rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa s tým, že predchádzajúce iné rozhodnutie, ako tvrdí žalobkyňa, v inej ako písomnej forme nebolo vydané.

8. Krajský súd sa tak nestotožnil ani s námietkou žalobkyne, že postup žalovanej v danej veci je nesprávny a nespravodlivý. Podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú upravené v zákone o sociálnom poistení, ktorý je normou verejného práva, obsahuje kogentné právne normy. Nepozná ustanovenia upravujúce zmiernenie tvrdosti zákona alebo uplatňovanie výnimiek u jednotlivých poistencov.

. .“ 9. Námietku žalobkyne, že správny orgán prvého stupňa neupovedomil žalobkyňu o začatí predmetného nedávkového konania a tým jej neposkytol možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu krajský súd vyhodnotil za nedôvodnú. Uviedol, že predmetná vec predstavuje nedávkové konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo v predmetnom prípade, je podľa § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania

10. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd v rozhodnutí žalovanej a v jej postupe, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia, nezistil žalobkyňou namietané pochybenia, ktoré by zakladali niektorý z dôvodov zrušenia rozhodnutia opravený procesným postupom, preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

II.

14. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom (a žalovanou) videla sťažovateľka v bode 27 odôvodnenia rozsudku, kde krajský súd uvádza: „Z poskytnutých údajov teda vyplýva, že príjmy žalobcu z podnikania za uvedené roky dosiahli úroveň rozhodujúcu na vznik alebo na trvanie povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení. Nie je pritom rozhodujúce, na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba tieto príjmy z podnikania alebo inej zárobkovej činnosti

15. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti tvrdí, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore všeobecné lekárstvo nezakladá štatút samostatne zárobkovo činnej osoby. V uvedenej súvislosti citovala ustanovenie § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. Zdôraznila, že vždy vykonávala zdravotnícke povolanie v povolaní lekár na podklade licencie Slovenskej lekárskej komory č. L1B v spojitosti s povolením vydaným Prešovským samosprávnym krajom. Sťažovateľka nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe licencie Slovenskej lekárskej komory. Citovala ustanovenie § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. „Samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení“. Krajskému súdu vytýkala, že nebral do úvahy, že samostatnou zdravotníckou praxou sa rozumie poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia.

16. V ďalších dôvodoch kasačnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo dňa 07. júla 2017, ktorý odkazuje na zásadu materiálnej pravdy a konštatuje, že správne orgány sa nezaoberali tým, či žalobca skutočne vykonával činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby. Krajský súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej, ktoré bolo predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní, bolo vydané v rozpore so zákonom z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko žalobca nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. Ďalej poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 18Sa/1/ 2017 zo dňa 2. októbra 2017, ktorý konštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. vo vzťahu k povoleniu na

rovine. Opakovane preto poukázal na to, že úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov, ktoré aj mechanicky a formalisticky, ktoré sú aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č. 2221/07 z 19. marca 2008). Sťažovateľka má za to, že v jej prípade sa preukazuje nedostatok právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z.z., ktorá neupravuje možnosť zmiernenia tvrdosti zákona.

III.

18. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 28.05.2018. 19. Poukázala na predmet súdneho prieskumu, ktorým bolo rozhodnutie o predpísaní poistného na sociálne poistenie. Zdôraznila, že podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/ 2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, každá fyzická osoba, ktorá mala oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Pri posudzovaní vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu dosiahla samostatne zárobkovo činná osoba príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti ďalej uviedla, že žalobkyňa neuviedla také kasačné námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. Stotožnila sa s právnymi závermi krajského súdu vyjadrenými v rozsudku a navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť.

V.

30. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 31. Najvyšší správny súd zdôrazňuje, že súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým.

Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

33. V správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného správneho orgánu žalobkyňa argumentovala nesprávnym právnym posúdením veci, ktoré malo spočívať v nesprávnom posúdení právnej povahy licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore všeobecné lekárstvo. Žalobkyňa tvrdila, že licencia nezakladá štatút samostatne zárobkovo činnej osoby a že sa Sociálna poisťovňa nezaoberala ustanoveniami zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách a zdravotníctve v znení neskorších

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd podľa § 438 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne nie je dôvodná.

Správny orgán prvého stupňa tak rozhodol podľa § 5 písm. c/ a § 21 ods. 4 a zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 a podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010. Dôvodil tým, že podľa rozhodnutia Prešovského samosprávneho kraja č. 4117/2007/ODDZ-ORU zo dňa 16. júla 2007 bolo vyhovené žiadosti O.. L. W. o zrušenie rozhodnutia o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - špecializovanej ambulancii v odbore neurológia a rozhodnutie o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - špecializovanej ambulancii v odbore neurológia č. 6152/ 2006/ODDZ-ORU zo dňa 2. novembra 2006 bolo zrušené dňom 31. júla 2007.

37. Podľa údajov Slovenskej lekárskej komory, poskytnutých Sociálnej poisťovni, bola O.. L. W. vydaná licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. PO/811/06 na obdobie od 28. marca 2006 a ku dňu vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne pobočka Prešov, t.j. ku dňu 10. november 2016, t.j. ku dňu vydania rozhodnutia vo veci zániku sociálneho poistenia nebola táto licencia pozastavená ani zrušená.

2009 zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe. 39. Žalobkyňa podala proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov, číslo 26453-1/ 2016 PO odvolanie. Poukázala na rozhodnutie Prešovského samosprávneho kraja, ktorým bolo k 31. júlu 2007 zrušené rozhodnutie o povolení poskytovania zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - špecializovanej ambulancii, podala odhlášku samostatne zárobkovo činnej osoby z povinného nemocenského a povinného dôchodkového zabezpečenia

41. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo dňa 31. júla 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009.

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. 43. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/ 2019 zo dňa 24.11.2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021. 44.

45. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou LlC.

47. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti).

48. Veľký senát sa stotožnil s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti), bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.

nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie.

49. Veľký senát sa stotožnil s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolenia udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v

kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2010 - takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou.

ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/ 2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencií L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

50. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda „či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.“, uviedol nasledovné: „Licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie

51. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, 3, § 227 ods. 2, písm. a/, § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods.

52. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákon č. 461/2003 Z. z.

54. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

57. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu.“ Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od .

58. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: - podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „príjem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo - podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo - odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety

60. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia tohto rozhodnutia), a preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo

Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.“

Napriek skutočnosti, že povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení - špecializovanej ambulancii v odbore neurológia bolo zrušené rozhodnutím Prešovského samosprávneho kraja zo 16. júla 2007 dňom 31. júla 2007, žalobkyňa mala na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 31. júli 2007, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (Licencia typu A) a jej príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti za roky 2006 a 2007 presiahol sumu ustanovenú zákonom. Tvrdenie žalobkyne, že ako držiteľka tejto licencie L1A, túto nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. 63.

64. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa ust. § 461 SSP zamietol. 65. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobcovi (sťažovateľovi), ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. apríla 2022