7Sžsk/81/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, členky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a člena senátu Mgr. Michala Novotného (sudca spravodajca) v právnej veci žalobkyne: V., nar. XX. Q. XXXX, C., zastúpenej: Mgr. Mária Bulková, advokátka, Staničná 1062/14, Trenčín, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 16. apríla 2019 č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2019/6174-0003 Ga, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 14 Sa 26/2019-68 z 28. mája 2020 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 14 Sa 26/2019-68 z 28. mája 2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Pretože exekúcia voči otcovi ďalej nebola úspešná, požiadala žalobkyňa 28. júna 2013 Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín o náhradné výživné. Rozhodnutím z 3. augusta 2013 jej tento úrad ako poberateľke priznal a vyplácal náhradné výživné 70 € mesačne s účinnosťou od

3. Okresný súd Trenčín ďalším rozsudkom s účinnosťou od 14. februára 2018 zvýšil výživné na M. na 100 € mesačne. Nato úrad práce rozhodnutím z 3. apríla 2018 zvýšil náhradné výživné, ktoré žalobkyni priznal rozhodnutím z 3. júla 2013, takisto na 100 € s účinkami od 1. marca 2018.

Z takto vymoženej sumy odpočítal 271,07 €, na ktorej vrátenie zaviazal žalobkyňu druhým rozhodnutím. Zostatok vymoženej sumy (1.102,84 - 271,01 =) 831,77 € v súlade s § 10a zákona č. 201/2008 Z. z. o náhradnom výživnom v znení účinnom od 1. júla 2018 započítal na náhradné výživné od začiatku poskytovania náhradného výživného, teda za obdobie od marca 2013 do februára 2014. Žalovaný tu napadnutým rozhodnutím zo 16. apríla 2019 zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie úradu práce. Považoval ho za vydané v súlade s § 4 ods. 1 a 2, § 10a ods. 1 a 2 a § 16a ods. 1 a 2 zákona č. 201/2008 Z. z. Zdôraznil, že výživné v prvom rade poskytuje povinný rodič, štát náhradným výživným len vypomáha.

5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Zdôraznil, že podľa prechodného ustanovenia § 16a ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. je rozhodujúce, kedy bolo náhradné výživné vyplatené. Ak bolo vyplatené do 30. júna 2018, pohľadávka sa vypočíta podľa zákona č. 201/2008 Z. z. v znení účinnom do 30. júna

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Účelom zákona č. 201/2008 Z. z. je vytvorenie rámca, v ktorom štát prispieva na výživné osobe, ktorej ho neplní ten, kto je na to povinný. Štát však túto povinnosť nenahrádza. Preto sa výživné poskytuje preddavkovo, kým sa oprávnený nedomôže jeho plnenia od povinného a len v rozsahu, v akom sa ho nedomohol. Len čo sa ho oprávnený domôže, vzniká pohľadávka štátu na vrátenie toho, čo sa oprávnenému dostalo naviac. Ustanovenie § 10a zákona č. 201/2008 Z. z. od 1. júla 2018 upravuje podrobnejšie pravidlá, podľa ktorých sa z uhradených súm najskôr zaplatí bežné výživné a zvyšok sa považuje za úhradu sumy od začiatku poskytovania náhradného výživného. Pohľadávka v zmysle § 16a ods. 1 cit. zák. nevzniká už poskytnutím náhradného výživného, ale až doplatením výživného povinnej osobe. Túto pohľadávku následne úrad práce predpíše poberateľovi náhradného výživného. Žalovaný následne podrobne rozpísal, ako boli započítané sumy, ktoré zaplatil povinný žalobkyni alebo ktoré boli v jej prospech vymožené v mesiacoch jún až november 2018. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik pohľadávky štátu je okamih, kedy povinný splnil výživné, nie okamih poskytnutia náhradného výživného, ako to mylne vyložil súd. Pretože k úhrade tu sporných súm došlo až v septembri a novembri 2018, žalovaný správne postupoval podľa zákona č. 201/2008 Z. z. v znení účinnom od 1. júla 2018. 7. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Argumentácia žalovaného, ktorú považovala za zmätočnú, podľa nej nerešpektovala zákaz retroaktivity právnych predpisov. Podľa žalobkyne je správny názor, že pri posudzovaní, podľa ktorého predpisu treba postupovať, je rozhodný okamih vyplatenia náhradného výživného žalobkyni. Preto žalovaný nemal použiť § 10a zákona č. 201/2008 Z. z. účinný od 1. júla 2018.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

10. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine je plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom ich zákonnou povinnosťou, ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samostatne sa živiť. Výživné sa podľa § 76 ods. 1 ZR platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Výživné pre dieťa je spotrebnou dávkou, ktorej účelom je kryť bežné potreby oprávnenej osoby - dieťaťa. Zákon o rodine v zásade (s výnimkou osobitného rozhodnutia súdu podľa § 64 ZR) nepripúšťa tezaurovanie výživného, ani zánik povinnosti zaplatením jednorazového odbavného (odbytného). Účelom výživného tak nie je len poskytnúť oprávnenej osobe určitú peňažnú sumu, ale tiež poskytovať jej ju pravidelne a práve vtedy, keď jej vznikajú výdavky, na ktorých krytie má výživné slúžiť. Účelom náhradného výživného je podľa § 1 zákona č. 201/2008 Z. z. prispieť na zabezpečenie výživy nezaopatreného dieťaťa - oprávnenej osoby, teda prispieť práve na priebežné krytie uvedených výdavkov vtedy, keď tieto výdavky vznikajú.

Z § 5 a 11 cit. zák. vyplýva, že o priznaní náhradného výživného rozhoduje úrad práce rozhodnutím podľa zákona č. 71/ 1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Úrad práce zároveň výživné aj vypláca (§ 8). Podľa § 10 ods. 1 v znení účinnom do 30. júna 2018 okrem iného platilo, že ak sa náhradné výživné vyplatilo neprávom alebo vo vyššej sume ako patrilo, poberateľ náhradného výživného bol povinný vrátiť neprávom vyplatené sumy alebo sumy vyplatené vo vyššej sume, ako patrili. O vrátení podľa § 5 písm. a) šiesteho bodu cit. zák. rozhodoval úrad práce.

Výživné dodatočne zaplatené povinnou osobou alebo vymožené v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky na výživnom sa zohľadňuje ako uhradené výživné od vzniku nároku na náhradné výživné (odsek 2). Tento nárok na vrátenie náhradného výživného pritom zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa náhradné výživné poslednýkrát vyplatil (odsek 4).

citované ustanovenie upravuje pohľadávku na vrátenie náhradného výživného, ktoré bolo poskytnuté do 30. júna 2018. Naopak, žalovaný vykladá toto ustanovenie tak, že formulácia „do 30. júna 2018“ sa viaže k slovu „vznikla“. Inak povedané, podľa jeho výkladu sa citované ustanovenie týka pohľadávok na vrátenie náhradného výživného, ktoré vznikli do 30. júna

Ústavného súdu Slovenskej republiky však treba jazykový výklad normy podľa potreby doplniť aj inými metódami výkladu, predovšetkým výkladom účelom normy (porov. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Z dôvodovej správy k zákonu č. 66/2018 Z. z. (Národná rada Slovenskej republiky, VII. volebné obdobie, tlač 762) vyplýva, že účelom § 16a ods. 1 bolo riešiť práve osud pohľadávok vzniknutých do 30. júna 2018.

nie je správny. 15. Ustanovenie § 16a ods. 1 cit. zák. tak znamená, že ak pohľadávka na vrátenie náhradného výživného vznikla do 30. júna 2018, vymáha sa podľa predpisov účinných do tohto dňa. Naopak, pohľadávky na vrátenie náhradného výživného, ktoré vzniknú 1. júla 2018 a neskôr, sa vymáhajú podľa predpisov účinných od 1. júla 2018, teda okrem iného aj podľa § 10a zákona č. 201/2008 Z. z. Pohľadávka na vrátenie náhradného výživného pritom podľa § 10 a § 10a vzniká v okamihu, keď sa dovŕšili všetky právne skutočnosti, na ktoré právne normy vyjadrené v týchto ustanoveniach viažu vznik nároku na vrátenie náhradného výživného. Ustanovenie §

Občianskeho zákonníka. Zaplatením tak treba rozumieť zásadne okamih, keď sa peňažná suma dostane do rúk dlžníka (§ 567 ods. 1 OZ), alebo keď bude pripísaná na jeho účet alebo vyplatená mu poštou v hotovosti (§ 567 ods. 2 OZ). Z § 60 a § 61f Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017

16. V prerokúvanej veci úrad práce vymáhal voči žalobkyni vyplatené náhradné výživné v dôsledku toho, že súdny exekútor v septembri a novembri 2018 vymohol od povinného viac než bolo bežné výživné za tieto mesiace. Toto vymoženie by malo tak podľa § 10 ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2018, ako aj podľa § 10a ods. 2 cit. zák. za následok, že žalobkyňa ako poberateľka bola povinná vrátiť príslušné náhradné výživné. Pretože tieto prostriedky boli vymožené po 30. júni 2018, nevzťahuje sa na ne ustanovenie § 16a ods. 1 cit. zák., ale účinky tohto vymoženia sa musia posúdiť podľa § 10a ods. 1 a 2 zákona č. 201/2008 Z. z. Žalovaný tak správne rozhodoval o vrátení náhradného výživného podľa

zovšeobecnil zásadu, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (pozri PL. ÚS 36/95). 18. Ústavný súd však vo svojej judikatúre rozlišuje v súlade s právnou teóriou medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pravá retroaktivita právneho predpisu „predpokladá, že zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych stavov (práv alebo povinností)“ (pozri PL. ÚS 3/00). Ako nepravú retroaktivitu právneho predpisu ústavný súd hodnotí situáciu, „ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali“ (pozri PL. ÚS 25/05). Platné zostáva v tejto súvislosti aj stanovisko ústavného súdu akcentujúce myšlienku, že „zákonodarca môže

. .“ (pozri PL. ÚS 67/07). 19. Predovšetkým, ako bolo už vysvetlené nižšie, v prerokúvanej veci ustanovenie § 10a ods. 1 v spojení s § 16a ods. 1 zákona č. 201/2008 Z. z. v znení účinnom od 1. júla 2018

Už z tohto dôvodu je pochybné, či vôbec v danej veci možno hovoriť o akejkoľvek retroaktivite. Okrem toho, ako už bolo vysvetlené, povinnosť vrátiť náhradné výživné vyplývala tak z ustanovenia § 10 zákona č. 201/2008 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2018, ako aj z § 10 a § 10a cit. zák. v znení účinnom od 1. júla 2018.

pred 1. marcom 2013. Náhradné výživné sa však žalobkyni vypláca až od 1. marca 2013. Podľa judikatúry k občianskoprávnym záväzkom (porov. rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 16 Co 579/87, judikát R 13/1990), ktorá je v dôsledku už cit. § 110 ZR použiteľná aj v rodinnoprávnych vzťahoch, sa plnenie, pri ktorom dlžník neurčil, na ktorý dlh sa má započítať, započítava na dlh najskôr splatný. Ak teda povinný dodatočne zaplatí dcére žalobkyne určité sumy na výživnom, tieto sumy by sa v zásade (po odpočítaní bežného výživného) mali postupne započítavať od najstarších omeškaných plnení výživného od februára 2011 smerom k neskorším plneniam.

splatné. Pokrylo by sa nimi tak obdobie prevažne v roku 2012, možno čiastočne v roku 2013. Nepokrylo by sa ním však ešte obdobie od marca 2013, odkedy žalobkyni patrí náhradné výživné, takže by sa nenaplnili podmienky pre vrátenie náhradného výživného podľa § 10 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom od 30. júna 2018. Dôsledkom zmeny vykonanej zákonom č. 66/2018 Z. z. je však to, že pri posudzovaní účinkov dodatočnej úhrady alebo vymoženia na náhradné výživné sa neprihliada na citované ustanovenia Občianskeho zákonníka o spôsobe započítania plnení, ale určuje sa ich iné započítanie od vzniku nároku na náhradné výživné. Následkom právnej úpravy účinnej do 30. júna 2018 tak bolo, že štát mal právo na vrátenie náhradného výživného až potom, čo povinný v celom rozsahu uhradil všetko staršie omeškané výživné (t. j. spred obdobia, za ktoré sa poskytovalo náhradné výživné).

od 1. júla 2018. Táto úprava však nemá nijaký vplyv na samotný nárok oprávnenej osoby na výživné, ani na spôsob jeho uspokojovania, a už vôbec sa nijako nedotýka nárokov na výživné pred 30. júnom 2018. Rieši sa ňou len otázka, či si sumy dodatočne uhradené alebo vymožené po 30. júni 2018 má najskôr ponechať povinná osoba a až po úplnom uspokojení jej starších pohľadávok má začať vracať náhradné výživné štátu, alebo či má z týchto súm najskôr vrátiť štátu, čo jej poskytol na náhradnom výživnom, a až zvyšok si môže

Preto nie je v rozpore s jeho účelom, ak je ho poberateľ povinný vrátiť štátu, len čo sa od povinného získalo viac než je bežné výživné potrebné na krytie týchto výdavkov.