7Sžsk/93/2020

1. Uznesením č.k. 23Sa/82/2018-119 zo dňa 08. júna 2020 Krajský súd v Nitre podľa § 249 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy - Sociálnej poisťovni - pobočky Levice v administratívnom konaní vedenom žalovaným pod sp. zn. 16958-2/2018-LV o návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania. 2. V odôvodnení uznesenia krajský súd konštatoval, že žalovaný prerušil konanie vo veci povolenia obnovy konania na poistné, predpísané právoplatným rozhodnutím č. 700-1310960117-GC04/17 zo dňa 21. júna 2017 za obdobie od januára 2015 do mája 2016 v zmysle § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) z dôvodu, že konanie vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia nebolo doposiaľ pred správnym orgánom právoplatne ukončené. Taktiež dal do pozornosti, že správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia, týkajúce sa vedenia konania správnych orgánov. Uviedol, že podstata vyňatia rozhodnutí a opatrení uvedených v § 7 písm. e/ SSP zo súdneho prieskumu je založená na tom, že predbežné, procesné a poriadkové rozhodnutia a opatrenia vo svojom súčte predstavujú v podstate len samotný procesný postup orgánu verejnej správy v administratívnom konaní s tým, že prípadné pochybenie, alebo vady v tomto konaní sa môžu, ale i nemusia preniesť do zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia vydaného v tomto konaní vo veci samej alebo toho rozhodnutia, resp. opatrenia, ktorým sa administratívne konanie končí. Inak povedané, ak sa dotknutý účastník domnieva, že príslušné predbežné, procesné alebo poriadkové rozhodnutie či opatrenie je nezákonné, môže túto skutočnosť namietať ako porušenie procesných predpisov, ktoré sa odrazilo v nezákonnosti prijatého a žalobou napadnutého meritórneho alebo konečného rozhodnutia alebo opatrenia. Procesným rozhodnutím alebo opatrením je také rozhodnutie alebo opatrenie, ktoré v rámci administratívneho konania upravuje určitú procesnú otázku. Dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné žalovanému vytknúť nečinnosť, že doposiaľ nepokračoval v začatom administratívnom konaní, nakoľko prerušenie administratívneho konania je postupom v konaní vo veciach sociálneho poistenia v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z., kedy ide o rozhodnutie procesnej povahy žalovaného, teda za týchto skutkových okolností nečinnosť zistená nebola. 3. Ďalej uviedol, že relevantné pre konštatovanie nečinnosti žalovaného by bolo zistenie, že tento vo veci návrhu žalobcu na obnovu konania protiprávne nekoná vôbec, čo však v danom prípade nebolo preukázané. Žalovaný v tomto prípade nie je nečinný, pretože svoje nekonanie zdôvodnil v rozhodnutí o prerušení administratívneho konania, pričom dôvody, pre ktoré konanie prerušil, nepominuli.

4. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 5. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd (§ 440 ods. 1 písm. e/ SSP), ako aj, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).

Dodal, že Správny súdny poriadok nezbavuje súd povinnosti doručiť vyjadrenie žalovaného žalobcovi ani v prípade, ak môže vo veci rozhodnúť bez pojednávania. Zdôraznil, že žalobca tak nemal možnosť oboznámiť sa s argumentmi žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení a brániť sa voči nim, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 7. Ďalej vo vzťahu k záveru krajského súdu, že v rámci konania o odstránenie nečinnosti žalovaného nie je oprávnený skúmať jeho rozhodnutie č. 16958-2/2018-Lv zo dňa 4. apríla 2018 o prerušení konania o návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania zo dňa 5. marca 2018, pričom žalobca sa mal domáhať jeho zrušenia prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby, uviedol, že v takom prípade bolo povinnosťou správneho súdu postupovať podľa § 30 SSP, nakoľko rozhodnutie o prerušení je procesným rozhodnutím a primárne je z prieskumu správneho súdu podľa § 7 písm. e/ SSP vylúčené, hoci za určitých podmienok vylúčené byť

Preto v uvedenom postupe krajského súdu videl pochybenie zakladajúce dôvod pre podanie kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. e/ SSP. 8. Vadu v procesnom postupe správneho súdu žalobca vzhliadol aj v jeho záveroch, že žalobca sa mal domáhať zrušenia rozhodnutia o prerušení konania prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby, pričom však zároveň vyslovil, že správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov procesného charakteru podľa § 7 písm. e/ SSP, za ktoré označil aj rozhodnutie o prerušení konania. Tieto dve tvrdenia správneho súdu žalobca pokladal za protichodné, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia správneho

Doplnil, že rozhodnutie o prerušení konania a jeho obsah majú slúžiť len k tomu, aby sa súd oboznámil s dôvodmi nekonania na strane žalovaného a vyhodnotil ich, či sú opodstatnené. 9. Napokon pochybenie, spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci žalobca vzhliadol vo výroku uznesenia, týkajúceho sa trov konania. Uviedol, že v priebehu tohto konania podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorou napadol uznesenie Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/82/ 2018-85 zo dňa 17. apríla 2019, ktorým tento konanie prerušil.

10. Navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

18. Z vyššie citovaného odseku 2 vyplýva, že zákonodarca upravil prechod výkonu súdnictva z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd, a teda najvyšší správny súd prebral z najvyššieho súdu všetky „živé“ veci v agende správneho súdnictva, ktoré následne aj dokončí.

20. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

konania. 22. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 23. Podľa § 453 ods. 1 SSP kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol dotknutý.

Podľa § 106 ods. 1 SSP ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia alebo nerozhodne vo veci bez nariadenia pojednávania, zašle bezodkladne žalobcovi vyjadrenie žalovaného a ďalších účastníkov k žalobe. Žalobca sa k nim môže vyjadriť v lehote určenej správnym

V zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Kasačný súd vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti považoval za potrebné zaujať právny názor predovšetkým k otázke, či postupom krajského súdu pri prejednávaní a rozhodovaní o žalobe žalobcu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

32. Z dôvodovej správy k § 106 SSP vyplýva, že: „Navrhovaná koncepcia doručovania žaloby a vyjadrení účastníkov konania je uplatnením princípu kontradiktórnosti konania v správnom súdnictve (i keď zúženého vzhľadom na charakter a predmet tohto konania).

Navrhované ustanovenie reflektuje tiež judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Hudáková proti Slovenskej republike). 33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

38. Kasačný súd tiež dáva do pozornosti i ďalšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze č. I. ÚS 355/2015 zo dňa 16. decembra 2015 uviedol, že: „Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade predovšetkým s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces.

39. Kasačný súd z obsahu súdneho spisu krajského súdu, ako i z pripojeného spisového materiálu žalovaného vyvodil, že žalobca sa žalobou doručenou krajskému súdu dňa 30. augusta 2018 mienil postupom v zmysle § 242 a nasl. SSP domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy - žalovaného v administratívnom konaní vedenom žalovaným pod sp. zn. 16958-2/2018-LV o návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania.

41. V danej veci teda nie je sporné, že správny súd rozhodol o žalobe za absencie doručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa 7. januára 2019 žalobcovi, a nepostupoval preto v zmysle ustanovenia § 106 SSP, keď nesplnil povinnosť zakotvenú v cit. ustanovení, odňal tak žalobcovi možnosť zaujať stanovisko k obsahu podaného vyjadrenia žalovaného (z podanej sťažnosti vyplýva, že žalobca chcel písomne reagovať na jeho obsah), a za tejto procesnej situácie vo veci rozhodol.

Slovenskej republiky č. I. ÚS 355/2015 zo dňa 16. decembra 2015). 43. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené, i s odkazom na rozsudok ESĽP Trančíková vs. Slovenská republika dospel k záveru, že námietka žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces, je dôvodná. V rozsudku ESĽP sp. zn. 17127/12 z 13.01.2015 vo veci Trančíková vs. Slovenská republika sa jasne konštatuje, že: „Strany konania musia mať príležitosť oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a stanoviskami, pričom majú právo sa k nim vyjadriť, a to bez ohľadu na to, či ide o prvostupňové alebo odvolacie konanie a bez ohľadu na to, či sa v odvolacom konaní objavia nové skutočnosti“.

45. Hoci už vyššie uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, pokladá kasačný súd za potrebné vysporiadať sa aj s kasačnou námietkou, týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, zapríčinenej protichodnými závermi krajského súdu vyslovenými v predmetnom rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorej námietke dáva do pozornosti, že základné právo na spravodlivý proces rovnako tak zahŕňa aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, IV.US115/03).

Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. 47. Odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom správny súd postupoval pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám, ktoré Správny súdny poriadok kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie zasahuje do základných práv účastníka správneho súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec spravodlivo posúdená. Správny súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou žalobnou námietkou nezaoberal. Ak tak správny súd nepostupuje, porušuje právo účastníka správneho súdneho konania na spravodlivý proces garantovaný článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

49. Rozhodnutie krajského súdu, ktoré sa obmedzí na zhrnutie skutkového stavu, citáciu právnych predpisov a ich abstraktné posúdenie, je nutné považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nedávajúce dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.

51. V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu, postupovať vo vyššie naznačenom smere, predovšetkým dodržať všetky procesné požiadavky v súvislosti s rozhodovaním vo veci, znovu vec prejednať, vysporiadať sa pri tom i so všetkými námietkami uvedenými v kasačnej sťažnosti, korešpondujúcimi s obsahom žaloby, vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.

Občiansky súdny poriadok, podľa ktorého správne súdy nepreskúmavali „rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania“. Zmenou oproti pôvodnej právnej úprave je výnimka zakotvená v ustanovení § 7 písm. e/ SSP, ktorá umožňuje správnemu súdu preskúmať zákonnosť aj rozhodnutí a opatrení predbežnej, procesnej a poriadkovej povahy, ak by mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka administratívneho konania. Účelom tejto zmeny je zabezpečiť materiálnu ochranu práv v správnom súdnictve. Priamy zásah do subjektívnych práv môže byť totiž spojený, ešte pred vydaním meritórneho alebo konečného rozhodnutia, resp. opatrenia, s prijatím predbežného, procesného alebo poriadkového rozhodnutia, či opatrenia orgánu verejnej správy.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. januára 2022