8Asan/12/2021

1. Rozhodnutím č. 114/19/S/II zo dňa 14.02.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) Inšpektorát práce Košice (ďalej len „inšpektorát práce“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 3000 eur podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bode 1 zákona o inšpekcii práce, ktoré bolo zistené Inšpektorátom práce Košice v dňoch 17.07.2018, 22.08.2018, 24.09.2018 a 27.09.2018 pri výkone inšpekcie u zamestnávateľa - žalobcu, pracovisko Hornádska 1, Krompachy, a to konkrétne: „porušenie § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), spočívajúce v tom, že zamestnávateľ neviedol v období 04/ 2018 až 06/2018 evidenciu pracovného času, práce nadčas a nočnej práce kontrolovaných zamestnancov:

2. Výšku uloženej pokuty inšpektorát práce odôvodnil na str. 6 - 7 prvostupňového rozhodnutia. Prihliadol najmä kritériá v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce: - k závažnosti zisteného porušenia povinností a závažnosti jeho následkov uviedol, že sa jedná o porušenie povinnosti vyššej závažnosti. Inšpektorát práce v tejto súvislosti poukázal na to, že správne vedenie evidencie pracovného času má rozsiahlu sociálnu dimenziu, keď sa od nej, napr. odvíja odmeňovanie zamestnancov za nadčasovú i nočnú prácu, ako aj poskytovanie zákonom stanovených prestávok v práci. Vedenie evidencie pracovného času má význam aj z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci - napríklad aj v súvislosti s prípadným skúmaním, či sa určitý pracovný úraz stal v pracovnom čase alebo počas odpočinku.

3. Rozhodnutím č.: PO/BEZ/2020/2122, O-144/2020 zo dňa 11.05.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 4. Žalovaný ustálil, že žalobca predložil počas inšpekcie práce evidenciu pracovného času a plán služieb súkromnej bezpečnostnej služby za obdobie mesiacov apríl až jún 2018, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, avšak ani jedna z týchto listín nie je vedená v súlade s § 99 Zákonníka práce, nakoľko v žalobcom predložených listinách nie je zaznamenaný začiatok a koniec pracovného času menovaných zamestnancov v jednotlivých dňoch, kedy zamestnanci vykonávali prácu, začiatok a koniec prestávok v práci, ako aj začiatok a koniec práce nadčas a nočnej práce, prípadne aj aktívnej alebo neaktívnej pracovnej pohotovosti, ak im bola táto nariadená alebo s nimi dohodnutá, v dni, kedy títo zamestnanci prácu vykonávali.

5. K námietkam týkajúcim sa výšky uloženej pokuty žalovaný uviedol, že inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce a pri určovaní jej výšky zohľadnil jej preventívne pôsobenie a zároveň prihliadol na všetky relevantné kritériá v zmysle § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. Uloženou pokutou dodržal aj princíp legitímneho

Porušenie citovaného ustanovenia Zákonníka práce bolo u žalobcu prvýkrát zistené počas inšpekcie práce, konanej v období od 15.01.2018 do 18.03.2018 a toto porušenie bolo zachytené v protokole zo dňa 08.03.2018, pričom žalobcovi bola zaň uložená právoplatným rozhodnutím Inšpektorátu práce Košice č. 298/18/S zo dňa 14.03.2019 peňažná pokuta.

Aj napriek tomu, že žalobca spolupracoval a predložil požadované doklady, nie je možné uložiť pokutu v rozmedzí, v ktorom inšpektorát práce ukladá pokutu pri prvom zistení porušenia povinnosti, pretože správny orgán je povinný podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku postupovať v skutkovo zhodných prípadoch obdobne. Vzhľadom na uvedené, považoval žalovaný pokutu vo výške 3000 eur za primeranú.

7. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že dospel k záveru, že správne orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, preto aj preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. Konštatoval, že v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.

Zároveň, podľa Ústavy Slovenskej republiky, majú zamestnanci právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, pričom zákon im musí garantovať najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci [poznámka kasačného súdu: podľa čl. 36 ods. 1 písm. d/ a e/ Ústavy Slovenskej republiky].

pracovného času. Závisí to od konkrétnych podmienok u zamestnávateľa a od samotného rozhodnutia zamestnávateľa. V rámci povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu práce nadčas je zamestnávateľ povinný evidovať aj každú odpracovanú prácu nadčas, i keď sa práca nadčas nezahŕňa do rozsahu najviac prípustného rozsahu práce nadčas v roku, ale musí viesť evidenciu i o takej práci nadčas, za ktorú zamestnancovi bolo poskytnuté náhradné voľno.

11. V administratívnom konaní bolo podľa krajského súdu dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca spáchal predmetný správny delikt tak, ako bol špecifikovaný v prvostupňovom rozhodnutí a napadnutom rozhodnutí. V zmysle predložených dôkazov v danom prípade evidencia pracovného času, práce nadčas a nočnej práce kontrolovaných zamestnancov nebola vedená spôsobom stanoveným v ustanovení § 99 Zákonníka práce. Správny súd citované zákonné ustanovenie vykladal tak, že pracovný čas, práca nadčas, nočná práca zamestnanca a pod. má byť evidovaná tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával ten-ktorý druh uvedenej práce.

12. Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie za predmetný správny delikt, krajský súd bol toho názoru, že správne orgány postupovali v súlade s platnou právnou úpravou. Uviedol, že tieto pri určení výšky vyhodnotili všetky kritériá, uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom za priťažujúcu okolnosť považovali to, že išlo o opakované porušenie predmetnej povinnosti, že išlo o povinnosť, ktorá mala vyššiu závažnosť - od jej dodržiavania sa následne odvíja napríklad odmeňovanie zamestnancov za nadčasovú i nočnú prácu, ako aj poskytovanie zákonom stanovených prestávok v práci a význam má aj v rámci bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Konštatoval, že v prejednávanej veci voľná úvaha, ktorou sa riadili vo veci konajúce správne orgány, sa neprieči zásadám logického myslenia a nevybočila z medzí a rámca stanoveného zákonom. Preto správny súd považoval sankciu vo výške 3000 eur, uloženú na dolnej hranici sankčného rozpätia (až do 100000 eur) za primeranú.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej

konania. 15. Podľa sťažovateľa spočíva nesprávne právne posúdenie v tom, že napriek faktu, že krajský súd v bode 31 konštatoval, že Zákonník práce explicitne neustanovuje, ako má zamestnávateľ viesť evidenciu pracovného času, následne v bode 33 napádaného rozhodnutia uzavrel, že sťažovateľ neviedol evidenciu času podľa § 99 Zákonníka práce. Sťažovateľ namietal, že krajský súd je nekonzistentný vo svojom právnom posúdení a vzájomne si odporuje, a to tým, že na jednej strane tvrdí, že samotný zákon konkrétne nepredpisuje, ako sa evidencia pracovného času má viesť, no následne uviedol, že vedenie evidencie pracovného času sťažovateľom bolo nedostatočné.

Je toho názoru, že z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva to, kedy ten-ktorý zamestnanec vykonával konkrétny druh práce, a preto neobstojí argumentácia súdu a jeho posúdenie v danej právnej veci nie je správne a zákonné. Napríklad z mesačného výkazu jednotlivých zamestnancov vyplýva, kedy zamestnanec prišiel do zamestnania ako dlho vykonával prácu a v závere mesačného výkazu je uvedený súhrn toho, či zamestnanec pracoval nadčas, v nedeľu, sobotu, sviatok, či pracoval v nočnej zmene atď.

Rovnako namietal, že bol de facto napadnutým rozhodnutím sankcionovaný tak, ako keby vôbec neplnil literu zákona, čo však nie je skutočnosťou, a tento podstatný fakt správny súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy. 18. Výklad ustanovenia § 99 Zákonníka práce zo strany krajského súdu preto sťažovateľ označil za rigidne formalistický.

Uloženú sankciu považuje za zjavne neprimeranú povahe správneho deliktu, ktorého sa sťažovateľ mal dopustiť. 20. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 17.05.2021, v ktorom sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom, považoval ho za vecne správny a zákonný. Žalovaný mal za to, že sťažovateľ sa jednoznačne dopustil porušenia ust. § 99 Zákonníka práce a nesúhlasil s názorom sťažovateľa, že konštatované porušenie zákona nemá oporu v zadovážených dôkazoch. Uviedol, že žalovaný aj krajský súd vychádzali pri právnom posúdení veci z príslušnej právnej úpravy Zákonníka práce aplikovanej na skutkový stav veci, predovšetkým z ust. § 85 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého sa za pracovný čas považuje časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou. Podľa ust. § 85 ods. 2 Zákonníka práce doba odpočinku je akákoľvek doba, ktorá nie je pracovným časom. Takouto dobou je aj prestávka v

- nadčasy zamestnancov - 06.06., 11.06., 15.06., 22.06., (ii) rozpis služieb mesiac máj - nadčasy zamestnancov - 12.05., 29.05., (iii) rozpis služieb na mesiac apríl - nadčasy zamestnancov - 19.04. 22. Žalovaný nesúhlasil s názorom sťažovateľa, že krajský súd si v bodoch 31 a 33 napadnutého rozsudku odporuje. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na to, že z mesačného výkazu jednotlivých zamestnancov vyplýva, kedy zamestnanec prišiel do zamestnania, ako dlho vykonával prácu a v závere mesačného výkazu je uvedený súhrn toho, či zamestnanec pracoval nadčas, v nedeľu, sobotu, sviatok, či pracoval v nočnej zmene - žalovaný k uvedenému uviedol, že takto predložený doklad o pracovnom čase dotyčných zamestnancov nie je možné považovať za evidenciu pracovného času, vedenie ktorej je pre zamestnávateľa obligatórne a vyplýva z kogentného ustanovenia § 99 Zákonníka práce, ktorý upravuje šírku tejto povinnosti.

Skutočnosť, že zistený nedostatok bezprostredne neohrozoval život ani zdravie zamestnancov je podľa žalovaného pre výšku uloženej pokuty irelevantná, nakoľko sťažovateľ je sankcionovaný za porušenie pracovno-právnej povinnosti, a nie za porušenie povinnosti v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

III. Konanie na kasačnom súde

25. Prejednávaná vec bola dňa 2. júna 2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 8S - sp. zn.: 8Asan/12/2021. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 29. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.

31. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e)opakované zistenie toho istého nedostatku.

33. Podstatou námietok sťažovateľa bolo že: (i) výklad krajského súdu je ohľadom porušenia § 99 Zákonníka práce rozporný, resp. zmätočný, (ii) neporušil § 99 Zákonníka práce a (iii) výška pokuty bola neprimeraná a arbitrárna.

35. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou o vnútornej rozpornosti napadnutého rozsudku. Krajský súd v bode 31 napadnutého rozsudku argumentoval, že Zákonník práce explicitne neustanovuje, akou formou (napr. v listinnej alebo elektronickej forme, resp. kombináciou týchto foriem - pozn. kasačného súdu) má zamestnávateľ viesť evidenciu pracovného času, a následne v bode 33 napadnutého rozsudku uzavrel, že sťažovateľ neviedol evidenciu času podľa obsahových náležitostí § 99 Zákonníka práce, keď z ním predložených dokladov nevyplýva evidovanie pracovného času tak, aby bolo zrejmý pracovný čas, práca nadčas, nočná práca zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával ten-ktorý druh uvedenej práce. Uvedené si vzájomne podľa kasačného súdu neodporuje a je aj v súlade s ustálenou súdnou praxou v obdobných veciach.

V súvislosti s právnym posúdením povinnosti uloženej ustanovením § 99 Zákonníka práce kasačný súd poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Asan/ 3/2018, zo dňa 24.10.2018, z ktorého vyplýva: „19. Zamestnávateľ je povinný viesť: - evidenciu pracovného času - je to časový úsek, v ktorom zamestnanec konáva prácu, teda kedy je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (napr. 8:00-12:00; 12:30-16:00). - evidenciu práce nadčas - samostatne sa zaeviduje začiatok a koniec vykonávania práce

38. Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi konkrétnu povinnosť viesť evidenciu tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec práce nadčas, nočnej práce, aktívnej a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti, teda nielen začiatok a koniec pracovného časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. V predmetnej veci, rovnako ako v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/3/2018 zo dňa 24.10.2018 neboli najmä osobitne zaznamenané časové úseky, v ktorých príslušní zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas tak, ako to Zákonník práce vyžaduje podľa ustanovenia § 99.

40. Obdobné závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/43/2016 zo dňa 31.01.2018: „Ustanovenie § 99 Zákonníka práce necháva na vôli zamestnávateľa, akým spôsobom bude uskutočňovať evidenciu pracovného času zamestnancov. V zmysle § 91 ods. 5 Zákonníka práce sa prestávky na odpočinok a jedenie nezapočítavajú do pracovného času. Z uvedeného vyplýva, že z evidencie pracovného času zamestnancov musí byť zrejmé, kedy si jednotliví zamestnanci čerpali prestávku na odpočinok a jedenie. Aj v tomto sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že z evidencie pracovného času, ako to uviedol žalobca nie je zrejmé a táto nie je vedená tak, aby bol zaznamenaná začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec prácu vykonával.“

42. Z uvedeného vyplýva, že krajským súd vykladal povinnosť viesť evidenciu pracovného času v zmysle § 99 Zákonníka práce v súlade s príslušnými zákonnými ustanovenia a ustálenou súdnou praxou.

44. S uvedenými námietkami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal tak, že uviedol, že konštatoval, že inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadnil podstatné aspekty uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a zároveň poukázal na princíp legitímneho očakávania. Zdôraznil, že išlo o opakované porušenie danej povinnosti. K námietke, že sťažovateľ spolupracoval počas kontroly a nemaril jej výkon žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že aj na napriek tejto skutočnosti nebolo možné uložiť pokutu v takom rozmedzí, v akom ju inšpektorát práce ukladá pri prvom porušení tejto povinnosti.

45. Obdobne správny súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadnil podstatné aspekty uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, pričom tiež zdôraznil, že išlo o opakované porušenie danej povinnosti a že pokuta má mať represívnu a preventívnu funkciu.

Preto je táto parciálna námietka sťažovateľa nedôvodná. 48. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správne orgány nezohľadnili to, či pre neho pokuta nebude likvidačná, kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 147/2019 z 11. decembra 2019, ktorý konštatoval, že „pod likvidačným charakterom rozumie jej potenciál finančne zlikvidovať subjekt .

Keďže sťažovateľka tento argument relevantným spôsobom neodôvodnila, neuniesla ani základné bremeno tvrdenia, na základe ktorého by najvyšší (či ústavný) súd mohol posúdiť, či má pokuta likvidačný charakter.“ Bolo teda v prvom rade na sťažovateľovi, aby tvrdený likvidačný charakter pokuty preukázal, t.j dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo predovšetkým samotného sťažovateľa.

Okrem iných v súvislosti so sankciou namietal to, že správne orgány nezisťovali, či pre neho pokuta nebude likvidačná. Ďalej poukazoval na aktuálnu spoločenskú situáciu spôsobenú pandémiou COVID-19, pričom uviedol, že táto má zásadný dopad na jeho činnosť, tú však nešpecifikoval, rovnako nepreukazoval svoje majetkové pomery. Sťažovateľ dokonca ani priamo netvrdil, že pokuta je pre neho likvidačná, toto ani nijako bližšie neodôvodnil. Argumentoval len

50. V súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného

Nimi uplatnené myšlienkové úvahy sú súladné so zákonnými kritériami pre ukladanie sankcií, sú logické a nevykazujú vybočenie z rámca zákonnej správnej úvahy. Odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej správy poskytujú sťažovateľovi jednoznačnú odpoveď, prečo bolo opodstatnené uložiť mu za príslušný správny delikt pokutu vo výške 3000 eur, ktorú pokutu naviac aj kasačný súd vníma ako primeranú a uloženú v súlade so zákonom (a to najmä berúc do úvahy skutočnosť, že u sťažovateľa ide o recidívu, ďalej to, že správneho deliktu sa dopustil na úseku, ktorý má potenciál zasahovať do práv zamestnancov (právo na oddych, úhrada za prácu nadčas a pod.), ako aj to, že maximálna výška pokuty za správny delikt, z ktorého bol uznaný za vinného je vo výške 100.000 eur). Najvyšší správny súd preto nemohol prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, že pokuta, ktorá mu bola uložená, je „neprimerane vysoká“ a pod. (k tomu pozri bod 49 tohto odôvodnenia).

Naviac, práve negatívny výsledok hospodárenia v sume 305472 eur bez akýchkoľvek pochybností zároveň indikuje, že aj keby došlo k likvidácii sťažovateľa, dôvodom jeho likvidácie by nebola pokuta uložená orgánmi verejnej správy v konaní, ktoré je predmetom tohto kasačného konania.

53. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 54.

V Bratislave dňa 15. novembra 2022