8Asan/29/2020

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 6S/96/2019-108 zo dňa 12.12.2019 Krajský súd v Bratislave podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zrušil rozhodnutie predsedníčky žalovaného č.k. 00005/2019-Op-15 zo dňa 08.03.2019 (ďalej aj len „druhostupňové rozhodnutie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím žalovaný zmenil svoje prvostupňové rozhodnutie č. 00544/2018-Os-6 zo dňa 21.09.2018 o uložení pokuty 25000,- € a žalobkyni uložil podľa § 68 ods. 3 písm. b/ zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 122/2013 Z.z.“) nižšiu pokutu, konkrétne vo výške 17500,- € za porušenie § 13 ods. 2 druhá veta zákona č. 122/2013 Z.z., ktorého sa dopustila pri spracúvaní osobitnej kategórie osobných údajov (všeobecne použiteľný identifikátor - rodné číslo) tým, že pri registrácii záložného práva č. 4072/2016 dňa 15.02.2016 v Notárskom centrálnom registri

2. Krajský súd sa v úvode vlastného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zaoberal nastolenou námietkou správnosti procesného postupu ktorý zvolil žalovaný, keď viedol dve samostatné správne konania, prvé, začaté dňa 23.02.2018 pod č. 00293/2018-Os o ochrane osobných údajov, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie č. 00293/2018-Os-21 zo dňa 25.07.2018, v ktorom konštatoval porušenie § 13 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 122/2013 Z.z.“) žalobkyňou, a druhé, nadväzujúce, no samostatné konanie o uložení sankcie za zistené porušenie zákona, ktoré bolo zavŕšené preskúmavaným druhostupňovým rozhodnutím

Za predpokladu že na základe vykonaného šetrenia dôjde k záveru o porušení zákonom chránených práv fyzických osôb nastupuje jeho povinnosť postupovať podľa § 65 zákona č. 122/2013 Z.z. a uložiť zodpovednej osobe (ktorou bola v prejednávanej veci žalobkyňa v postavení prevádzkovateľky podľa § 4 ods. 2 písm. b/ zákona č. 122/2013 Z.z.), vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku.

. Krajský súd zo zákona č. 122/2013 Z.z. vyvodil, že ten neurčuje správnemu orgánu povinnosť viesť samostatné konanie o ochrane osobných údajov v ktorom by zisťoval porušenie zákona a ukladal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a samostatné konanie o uložení sankcie, no zároveň explicitne nestanovuje ani povinnosť viesť takéto správne konania spoločne. Poukazujúc na znenie § 62 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z., ktorý za účel konania o ochrane osobných údajov pokladá povinnosť žalovanému zistiť, či postupom zodpovedného subjektu (prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ) došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov a v prípade zistenia nedostatkov, uložiť opatrenia na nápravu, prípadne sankciu za zistené porušenie, skonštatoval, že malo byť vedené len jedno správne konanie, v ktorom by sa zisťovalo porušenie zákona, ukladali by sa opatrenia na nápravu a zároveň by sa rozhodovalo aj o uložení sankcie, no napriek tomu dospel k názoru, že aj keď žalovaný viedol popri sebe dve samostatné konania, nejednalo sa o takú vadu správneho konania o uložení sankcie, ktoré by malo za následok nezákonnosť postupu

4. Krajský súd sa v stručnosti dotkol aj postupu žalovaného v konaní vedenom pod č. 00293/ 2018-Os, skončenom rozhodnutím č. 00293/2018-Os zo dňa 25.07.2018, v ktorom žalovaný konštatoval porušenie § 13 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. spočívajúce v zverejnení rodných čísiel fyzických osôb v NCRZP žalobkyňou ako zodpovedným subjektom, no zároveň týmto rozhodnutím neuložil žalobkyni vykonať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, nakoľko v priebehu konania o ochrane osobných údajov počas mesiaca február 2018 došlo k ukončeniu zverejňovania rodných čísiel dotknutých osôb v záložnom práve č. 4072/2016 na www.notar.sk ich anonymizáciou, čím boli vzhľadom na predmet vedeného konania odstránené zistené nedostatky kolidujúce s dikciou zákona č. 122/2013 Z.z.

Inými slovami, vydanie rozhodnutia v prípade zistenia porušenia práv fyzických osôb a následné uloženie povinnosti zodpovednému subjektu - vykonanie príslušných opatrení na odstránenie zistených nedostatkov ako tomu bolo v predmetnej veci, už neprichádzalo do úvahy, keďže v čase vydania rozhodnutia už boli nedostatky odstránené.

Z dikcie zákona č. 122/2013 Z.z. je notár prevádzkovateľom, ktorý do centrálneho registra záložných práv fyzicky uskutočňuje registráciu záložných práv, o ktoré je požiadaný príslušným subjektom (žiadateľom), v danom prípade záložcom spol. TELERVIS PLUS, a.s.

. Zároveň Notársky poriadok v § 73d stanovuje údaje, ktoré sa do Notárskeho centrálneho registra záložných práv zapisujú a teda notár zodpovedá za spracovanie osobných údajov, ktoré sú mu žiadateľom o zápis poskytnuté na účel registrácie v registri. Notár ako prevádzkovateľ má povinnosť zabezpečiť, aby sa spracúvali len také osobné údaje, ktoré zodpovedajú účelu ich spracovania a sú v danom prípade nevyhnutné na riadnu identifikáciu zálohu a registráciu záložného práva.

Krajský súd svoje závery založil aj na vyjadrení Notárskej komory Slovenskej republiky, ktorá uviedla, že v NCRZP je popis zálohu voľne editovanou položkou upravujúcou opis zálohu v záložnej zmluve. V prípade, ak je záloh dostatočne identifikovateľný aj bez uvedenia rodného čísla fyzickej osoby, nie je jeho uvedenie potrebné. Túto skutočnosť bola žalobkyňa pred zápisom do registra povinná zistiť, pričom následne bola povinná uskutočniť registráciu záložných práv bez uvedenia rodných čísel dotknutých fyzických osôb.

Notár ako osoba znalá práva vystupujúci pri viacerých právnych úkonoch aj v mene štátu musí byť spôsobilý vyhodnotiť, či údaj, ktorý žiadateľ predložil na zápis do registra je v súlade so zákonom č. 122/2013 Z.z. . Táto povinnosť mu vyplýva aj z § 6 ods. 2 písm. d/ zákona č. 122/ 2013 Z.z., v zmysle ktorého je prevádzkovateľ (notár) povinný zabezpečiť, aby sa spracúvali len také osobné údaje, ktoré zodpovedajú účelu ich spracovania a sú zároveň nevyhnutné na

na základe žiadosti do príslušného notárskeho registra ide o objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa - notára za prípadné nedodržanie (porušenie) § 13 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. . Krajský súd postrehol aj tú skutočnosť, že sama žalobkyňa po zistení, že v danom registri sú uvádzané aj rodné čísla fyzických osôb, obratom (ešte v mesiaci február 2018) zabezpečila príslušnú anonymizáciu a vymazanie týchto rodných čísel z registra. Jej konanie len potvrdilo konštatovanie krajského súdu ako aj žalovaného o jej zodpovednosti.

. Zároveň však zohľadňoval aj hľadisko prípadného likvidačného charakteru uloženej pokuty, pričom práve v tejto časti krajský súd konštatoval nedostatočné odôvodnenie jeho záverov. Žalovaný dôvodil, že napriek skutočnosti, že mohol pri určení základnej výšky pokuty (t.j. výška pokuty pred zohľadnením priťažujúcich a poľahčujúcich okolností) vychádzať z relevantného obratu žalobkyne za posledné 3 kalendárne roky (predstavujúce sumy 378104,- €, 399371,- € a 389287,- €) sa rozhodol vychádzať z údajov, deklarujúcich čistý zisk žalobkyne. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí však v súvislosti s odôvodnením výšky uloženej pokuty a jej likvidačného charakteru údaje o dosiahnutom čistom zisku žalobkyne neuvádza a preto jeho úvahu (tvrdenie) o tom, že pokuta v uloženej výške nie je pre žalobkyňu likvidačná nie je možné riadne preskúmať.

. Bol toho názoru, že ak by žalovaný ukladal pokutu pre žalobkyňu podľa novej právnej úpravy účinnej v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ktorým bol zákon č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z.z.“), tak by nebola pre žalobkyňu ako páchateľa priaznivejšia. Nová právna

9. Za nesprávne označil aj posúdenie závažnosti porušenia povinnosti žalobkyne žalovaným, keď mal za to, že toto nezasiahlo resp. neohrozilo osobný a rodinný život dotknutých fyzických osôb. Táto skutočnosť nebola v konaní nijako preukázaná, pričom neboli preukázané ani žiadne negatívne následky zisteného porušenia vo vzťahu k dotknutým fyzickým osobám, prípadne iné zneužitie rodných čísiel inými osobami.

Odhliadnuc od iných špecifík skôr sankcionovaných prípadov, nie je možné automaticky výšku pokuty odvodzovať iba od počtu osôb, ktorých sa porušenie povinnosti týkalo, príp. dĺžky doby porušovania. 11. V závere zhrnul, že výška žalobkyni uloženej pokuty nie je primeraná povahe spáchaného skutku a to aj s ohľadom na nepreukázanie negatívnych následky voči dotknutým fyzickým osobám. Išlo o zverejnenie len ďalšieho identifikátora fyzických osôb, pričom iné osobné údaje týchto osôb sa pri registrácii záložných práv povinne zverejňujú. Krajský súd bol toho názoru, že dané porušenie nebolo takého charakteru, že by odôvodňovalo uloženie pokuty povinnej osobe - notárovi (fyzickej osobe) vo výške v akej v konaní bola žalovaným uložená, a to aj s ohľadom na možný likvidačný charakter, pri ktorom žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že vychádzal z výšky čistého zisku žalobkyne a uložená pokuta bola potom v takmer dvojnásobku preukázaného priemeru čistého zisku dosiahnutého žalobkyňou za predchádzajúce tri roky (rok 2015 - 15490,- €, 2016 - 6398,- € a 2017 - 9534,- €).

14. Sťažovateľ v úvode zrekapituloval skutkový stav, ktorý si osvojil aj samotný krajský súd, konštatujúc, že žalobkyňa je zodpovedným subjektom za zápis záložných práv v NCRZP a je potrebné ju na účely prejednávanej veci považovať za prevádzkovateľa podľa § 4 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z.

Krajský súd sa však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s touto argumentáciou vôbec nevysporiadal a de facto vydaním rozsudku a pripustením odôvodnenosti podanej žaloby akoby pripustil ďalšie odvolanie (tzv. odvolanie v prestrojení). Netreba zabúdať, že žalobkyňa bola naviac počas celého konania o ochrane osobných údajov nesúčinná, marila a sťažovala jeho priebeh, ako aj priebeh konania o uložení pokuty, za čo jej bola uložená poriadková pokuta.

16. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že porušenie zákona č. 122/2013 Z.z. nebolo takého charakteru, že by odôvodňovalo uloženie pokuty žalobkyni ako notárke a zároveň ako fyzickej osobe, vo výške v akej jej bola uložená a to s ohľadom na možný likvidačný charakter. V tejto súvislosti zastal názor, že krajský súd dospel k nesprávnemu záveru, ak sa domnieva, že by sa na žalobkyňu malo nazerať ako na fyzickú osobu, pretože tá je ako notárka orgánom verejnej moci, riadi sa Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami ktorými je Slovenská republika viazaná. Z toho jej vyplýva aj povinnosť zaisťovať ochranu dotknutých osôb ako aj ich osobných údajov v súlade so zákonom č. 122/2013 Z.z.

17. Rovnako sa nestotožnil ani so záverom, že porušenie povinnosti žalobkyňou nebolo schopné zasiahnuť alebo ohroziť osobný a rodinný život dotknutých osôb, pričom nebolo ani preukázané, že by nastali akékoľvek negatívne následky voči dotknutým osobám vyplývajúce zo zverejnenia rodných čísiel resp. ich zneužitie.

19. Sťažovateľ nemohol súhlasiť s postojom krajského súdu, ktorý znevažuje vzniknutú situáciu. Porušenie § 13 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. má celý rad významných negatívnych dopadov spočívajúcich v majetkovej alebo nemajetkovej ujme, spracúvanie osobných údajov môže viesť k diskriminácii, krádeži totožnosti alebo podvodu, finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek inému závažnému hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Kľúčovým faktorom pri posudzovaní rizika je najmä citlivosť osobných údajov, ktoré boli ohrozené. Platí, že čím sú údaje citlivejšie, tým väčšie riziko ujmy pre dotknutú osobu. Sťažovateľom prezentované scenáre ujmy neboli len hypotetické ale reálne došlo k strate kontroly nad informáciami, ktoré mali byť v bezpečnom prostredí, strate dôvernosti osobných údajov, riziko osobného zranenia a pohody.

20. Výčitky týkajúce sa nepreukázania zneužitia rodných čísiel dotknutých osôb považujú sťažovatelia za irelevantné. Či už sťažovateľ, alebo orgány činné v trestnom konaní riešia neustále prípady zneužitia rodného čísla a skutočnosť, že sa doposiaľ nepreukázala príčinná súvislosť s predmetným nezákonným zverejnením neznamená, že tento prípad v realite nenastal.

21. Za nezrozumiteľnú a nezákonnú považoval ďalej výčitku, že uložená pokuta mala byť neprimeraná s ohľadom aj na to, že išlo o len o zverejnenie ďalšieho identifikátora fyzických osôb, pričom iné údaje týchto osôb sa pri registrácii záložných práv povinne zverejňujú. Sťažovateľ opätovne poukázal na citlivosť rodného čísla patriaceho do osobitnej kategórie osobných údajov, pričom zmieneným výkladom krajský súd jeho ochranu de facto degradoval, rovnako ako aj údaje poukazujúce na finančnú stabilitu dotknutých osôb majúcich pohľadávky u nebankovej spoločnosti (spolu s rodnými číslami boli totiž zverejnené aj iné údaje týkajúce sa uzavretých zmlúv o úvere ako druh pohľadávky, číslo zmluvy o úvere, dátum uzavretia zmluvy o úvere, meno a priezvisko klienta, rodné číslo klienta, trvalý pobyt klienta, výška poskytnutej istiny, splatnosť úveru, nesplatená výška istiny, celková dlžná čiastka, uznateľná výška pohľadávky). Platí totiž, že opis zálohu má byť uvedený takým spôsobom, aby ho bolo možné kedykoľvek počas trvania záložného práva identifikovať.

22. K otázke namietaného likvidačného charakteru uloženej pokuty uviedol, že jeho úlohou je primárne skúmať objektívnu neschopnosť účastníka konania zaplatiť uloženú pokutu a nie skúmať, ako dlho sa úhrada pokuty stane zmyslom činnosti páchateľa správneho deliktu, pričom dodal, že páchateľ môže vždy požiadať správny orgán o možnosť zaplatenia pokuty v splátkach. Sťažovateľ namietal, že vytýkaný nedostatok odôvodnenia týkajúci sa likvidačného charakteru pokuty (keď vo svojom rozhodnutí explicitne neuviedol údaje o výške čistého zisku z ktorých pri určovaní výšky pokuty vychádzal) krajský súd nekriticky prevzal z podanej žaloby a to bez toho, aby sa súčasne zaoberal námietkami uplatnenými sťažovateľom.

. 23. Sťažovateľ mal za to, že pod nezrozumiteľnosťou možno rozumieť nezrozumiteľnosť jazykovú alebo logickú, ak napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy správny orgán vykonal, nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia ale i to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k vydaniu rozhodnutia. K výkladu pojmov nejasnosť, nezrozumiteľnosť, prípadne nepreskúmateľnosť odkázal na doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ktorá uvádza, že ide o také rozhodnutie z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne ak je výrok rozporný. Spadajú sem aj prípady, ak nemožno odlíšiť čo je výrok a čo odôvodnenie rozhodnutia, ktorý je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím viazaný.

24. Sťažovateľ naopak vytkol krajskému súdu, že ten nepristúpil k využitiu oprávnenia podľa § 198 (sťažovateľ asi nedopatrením uviedol § 192 ako aj prislúchajúci výklad, ktorý sa však vzťahuje k peňažnej moderácii súdu a nie k sankčnej moderácii, ktorej uplatnenie by v prejednávanej veci prichádzalo do úvahy) ak vyhodnotil závažnosť spáchaného deliktu iným spôsobom a to aj napriek skutočnosti, že on sám, rovnako ako aj žalobkyňa, o moderovanie sankcie žiadali.

25. V neposlednom rade trval na aplikácii právnej úpravy podľa zákona č. 122/2013 Z.z., keďže má za to, že nová právna úprava ochrany osobných údajov podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a rady Európskej únie 2016/679 z 27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane osobných údajov) (ďalej len „Nariadenie“) nie je pre žalobkyňu ako páchateľku predmetného správneho deliktu priaznivejšia.

Recitál k predmetnému článku Nariadenia objasňuje, že „S cieľom posilniť presadzovanie pravidiel tohto nariadenia by sa okrem primeraných opatrení, ktoré ukladá dozorný orgán podľa tohto nariadenia, alebo namiesto nich, mali ukladať za akékoľvek porušenie tohto nariadenia sankcie vrátane správnych pokút. V prípade menej závažného porušenia, alebo ak by pravdepodobne uložená pokuta predstavovala pre fyzickú osobu neprimeranú záťaž, možno namiesto uloženia pokuty udeliť napomenutie“. Teda iba za predpokladu menej závažného porušenia Nariadenia alebo v prípade fyzických osôb možno uvažovať o možnosti uloženia pokuty.

Ak by uložil pokutu v zanedbateľnej výške, nedalo by sa predpokladať že splnila svoj účel. Takto plní rovnako preventívnu úlohu vo vzťahu k ostatným nositeľnom totožných zákonných povinností. 26. Pod sťažnostným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP sťažovateľ badal nesprávny procesný postup spočívajúci v nevysporiadaní sa s právnou problematikou posudzovaných vecí keď na viacerých miestach iba nekriticky prevzal argumenty žalobkyne bez vlastnej právnej úvahy a bez prihliadnutia na námietky sťažovateľa. Z odôvodnenia vyplýva, že druhostupňové rozhodnutie zrušil a vrátil na ďalšie konanie pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov len v časti týkajúcej sa prieskumu základnej výšky uloženej sankcie, no ďalej vyslovil aj pochybnosti o primeranosti a proporcionalite výšky uloženej pokuty s prihliadnutím na závažnosť protiprávneho konania žalobkyne, no neuviedol, či aj pre tieto okolnosti sú dôvodom konštatovanej nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti. Sťažovateľ mal za to, že krajský súd neuviedol ako sám vec právne posúdil z hľadiska relevantných ustanovení zákonov a nevysvetlil, ako má sťažovateľ vo veci ďalej postupovať.

Poukázala aj na bod 180 napadnutého rozsudku, kde krajský súd konštatuje, že za obdobné porušenia zákona boli uložené pokuty v rádovo nižšej výške (zväčša 1000,- € a 2000,- €). Uložením pokuty vo výške 17500,- € preto poprel princíp legitímnych očakávaní vyjadrený v § 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku. Sám sťažovateľ pritom konštatoval, že táto pokuta bola uložená na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, čo označila za

29. K námietkam, že nevyužila možnosť podať opravný prostriedok voči rozhodnutiu č.k. 00293/2018-Os-21 zo dňa 25.07.2018 vydanému v konaní o ochrane osobných údajov uviedla, že napriek konštatovaniu porušenia § 13 ods. 2 zákona č. 122/2013 Z.z. v uvedenom rozhodnutí sťažovateľ nepristúpil k uloženiu opatrenia a ani k uloženiu sankcie.

30. Zotrvala na svojom tvrdení, že tak ako v prípade činnosti znalcov, tlmočníkov, súdnych exekútorov a v určitej miere advokátov, je potrebné na činnosť notárov rovnako prihliadať ako na činnosť fyzickej osoby (ktorá ručí celým svojím majetkom) a to z hľadiska možného likvidačného charakteru pokuty.

Výška jej čistého ročného zisku za rok 2017 pritom činila 8702,20 € a za rok 2016 6162,06 € a teda ani v lehote dvoch rokov, počas ktorých vykonávala svoju činnosť, by nebola schopná pokutu uhradiť. 32. V tejto súvislosti poukázala na vysoké výdavky súvisiace okrem iného so zákonnými povinnosťami poskytovať služby verejného notára, s tým súvisiacimi povinnosťami na úhradu poplatkov a nákladov súvisiacich s úradom, s nájmom priestoru notárskeho úradu, s pripojením databáz do centrálnych registrov Notárskej komory, s poplatkami za jednotlivé notárske úkony uhrádzanými Notárskej komore a s tým všetkým spojenými personálnymi nákladmi nevyhnutného veľkého počtu zamestnancov na mzdy a odvody.

34. K namietanej nezrozumiteľnosti napadnutého rozsudku v časti odôvodnenia nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov druhostupňového rozhodnutia žalovaného žalobkyňa prisvedčila záverom krajského súdu, že výrok o výške pokuty nenachádza oporu v jeho odôvodnení. Ak sa predsednícka sťažovateľa rozhodla vychádzať pri ukladaní pokuty z údajov, ktoré deklarujú „čistý“ zisk, mala jeho výšku uviesť. Na druhej strane výšku obratu, z ktorého však pri určovaní výšky pokuty nevychádzala, v odôvodnení uviedla. V konečnom dôsledku potom žalobkyňa nevie, z akých údajov sťažovateľ pri určovaní výšky skutočne vychádzal. 35. Žalobkyňa súhlasila s právnym názorom krajského súdu ohľadom nižšej závažnosti porušenia povinnosti kladeného jej za vinu, ako konštatoval sťažovateľ.

Sťažovateľ posúdil ako priťažujúcu okolnosť niečo, čo je samotnou skutkovou podstatou ustanovenia § 68 ods. 3 písm. b/ zákona č 122/2013 Z.z. a teda že konaním, ktoré je jej pričítané za vinu, došlo k porušeniu povinnosti pri spracúvaní osobitnej kategórie osobných údajov. Zásah do súkromia dotknutých osôb však vyplýva už zo samotnej podstaty zmieneného ustanovenia. Ak by sa takouto optikou prizeralo na výpočet priťažujúcich okolností žalovaného, tak potom by každé jedno porušenie povinností na úseku ochrany osobných údajov bolo automaticky ihneď zaťažené aj priťažujúcou okolnosťou akou je zásah do súkromia. 37.

38. K vytýkanému trvaniu protiprávneho stavu žalobkyňa zdôraznila, že hneď ako sa dozvedela o probléme so zverejnením rodných čísiel, vykonala v súčinnosti s Notárskou komorou Slovenskej republiky nápravu a odstránila sťažovateľom vytýkaný protiprávny stav.

40. Rovnako súhlasila s aplikáciou zákona č. 18/2018 Z.z. namiesto zákona č. 122/2013 Z.z., keďže ten neustanovuje obligatórnu pokutu.

Námietky totiž nie sú vyjadrením ku podanej kasačnej sťažnosti ale ku samotnému rozsudku, pričom žalobkyňa sa nimi len opätovne snaží dosiahnuť v dotknutých otázkach ich prejednanie a opätovné posúdenie. 43. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 01.08.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

44. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP) kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju zamietol podľa § 461 SSP.

46. Hneď v úvode však sťažovateľ nad rámec uvedeného vytkol krajskému súdu, že ten sa nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa namietanej zjavnej bezúspešnosti uplatňovania práva podľa § 28 SSP. Tú badá v neurčitosti námietok žalobkyne, z ktorých nie je zrejmé, čoho sa žalobkyňa domáhala, nakoľko neuviedla v žalobe také skutočnosti, ktoré by podľa jeho názoru spochybňovali vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

48. Dojem sťažovateľa, navodený síce z pasívneho správania sa žalobkyne v priebehu administratívneho konania, ktoré mu ako také sťažovalo postup v konaní, ako aj z argumentov, ktoré on sám nepovažoval za relevantné v konaní o uložení pokuty, nemôže mať následne v konaní pred správnym súdom za následok bezúspešnosť žalobkyňou podanej žaloby.

Toto právo nie je totožné s povinnosťou poskytnúť súčinnosť, ktorú žalobkyňa obštruovala. Na postihnutie takého konania však zákon myslí v podobe poriadkových pokút ukladaných podľa 69 zákona č. 122/213 Z. z., ktoré sťažovateľ využil a tým vyčerpal jeho možnosti postihu za uvedené konanie. Rovnako tak záver sťažovateľa, že pre absenciu podstatných náležitostí žaloby by malo ísť o bezúspešné uplatňovanie práva nie je udržateľný, pretože na odstránenie tohto nedostatku existujú iné procesné postupy konajúceho súdu.

49. Krajský súd síce nie výslovne, no už len tým, že správnu žalobu prejednal, ustálil, že vyššie uvedenú námietku sťažovateľa nepovažoval za dôvodnú a teda nebola potreba, aby sa k nej osobitne vyjadroval. Zmienený postup pritom vychádza z ustálenej súdnej praxe, kedy súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam .

51. Kasačný súd musí čiastočne prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľa, že nebol dôvod, aby na žalobkyňu pri ukladaní pokuty nazeral výlučne ako na fyzickú osobu. Na jednej strane sú pravdivé argumenty sťažovateľa, že notár s postavením orgánu verejnej moci sa má riadiť Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a s

Aj preto sa pri správnych deliktoch upravených v zákone č. 122/2013 Z.z. spravidla uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie. Na druhej strane má čiastočne pravdu aj krajský súd, keď konštatoval, že pri určovaní výšky pokuty treba prihliadnuť na majetkový substrát žalobkyne ako fyzickej osoby, vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá za svoje záväzky ručí celým svojím majetkom a pokuta by mohla byť pre ňu, ak to namieta, likvidačná. Aj keď zákon č. 122/2013 Z.z. poskytuje úradu dostatočne široký priestor na uplatnenie jeho diskrečnej právomoci pri ukladaní pokuty podľa § 68 ods. 3 zákona č. 122/2013 Z.z. (v danom prípade vychádzal sťažovateľ z pokuty stanovenej v rozmedzí od 1000,- € do 200000,- €) pričom zo znenia § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.z. nemožno vyčítať, že by zohľadňovanie právnej formy prevádzkovateľa malo byť smerodajné pre stanovenie jej výšky, úrad by mal (okrem iného) reflektovať aj na tento aspekt v záujme naplnenia pôsobenia sankcie, či už v individuálnej alebo generálnej rovine.

Likvidačný charakter pokuty je teda možné skúmať vo vzťahu k majetkovým pomerom fyzickej či právnickej osoby. Subjekt, ktorý sa domáha moderácie pokuty pre jej likvidačný charakter, musí tvrdiť a preukázať likvidačný dopad pokuty na jeho majetkovú základňu.“ Žalovaný postupoval správne, keď si v dôsledku nedostatočného preukázania majetkových pomerov žalobkyňou sám zadovážil jej účtovné resp. daňové doklady aby zistil jej majetkové pomery, no následne bolo potrebné, aby svoje zmeňujúce rozhodnutie o znížení pokuty aj vyčerpávajúcim spôsobom odôvodniť. Jedným dychom treba zdôrazniť, že je v prvom rade na páchateľovi, aby tvrdený likvidačný charakter pokuty preukázal a teda dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo predovšetkým samotnú žalobkyňu. 53. Žalobkyňa poukázala na uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu zo dňa 20.04.2010, čj. 1As 9/2008-133, ktorý konštatoval, že „.

54. V tomto smere sa kasačný súd stotožňuje s prezentovanými právnymi závermi, no má za to, že pri takomto vymedzení likvidačného charakteru postihovaného subjektu, ktorým je buď právnická osoba, alebo fyzická osoba - podnikateľ, by mal úrad prioritne vychádzať z objektívneho ukazovateľa hospodárenia tohto subjektu, ktorým je obrat, nie však z čistého zisku, ktorý môže subjekt do značnej miery ovplyvniť rôznymi výdavkami (ktorých potrebu a prioritu úrad skutočne nemá ako posúdiť) napríklad aj v záujme zníženia základu dane. Ak však sťažovateľ výslovne uviedol, že v záujme zhovievavosti voči žalobkyni vychádzal pri určovaní základnej výšky pokuty z jej čistého zisku (odhliadnuc od priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností), podľa názoru kasačného súdu bolo na mieste aspoň stručne uviesť tento údaj v samotnom odôvodnení jeho rozhodnutia a logicky ho zapracovať medzi ostatné súvislosti.

55. Je pravdou, že tam, kde zákon priznáva úradu voľnú úvahu pri určení výšky pokuty nemá zákonom presne stanovené kritéria a obmedzenia vzťahujúce sa na percentuálne poníženie alebo zvýšenie pokuty, pričom nemá ani pevne stanovené vzorce výpočtov.

56. Zásadne sa kasačný súd stotožňuje aj so záverom krajského súdu, že sťažovateľ nesprávne vyhodnotil okolnosti uplatnenia novej právnej úpravy pri ukladaní pokuty žalobkyni. Pri posudzovaní výšky sankcie je potrebné zohľadniť aj čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, keďže aj pri správnom trestaní je treba primerane aplikovať trestnoprávne zásady a obmedzenia. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Kasačný súd si uvedomuje, že môže nastať prípad (ako je tomu aj v prejednávanej veci), kedy orgán verejnej správy nebude vedieť jednoznačne určiť, či je nová právna úprava pre páchateľa priaznivejšia a to v dôsledku, že pôvodne vymedzený rozsah pokuty, ktorú bolo možné za správny delikt uložiť, sa zmení tak, že sa síce zníži spodná hranica pokuty (alebo zákon spodnú hranicu neupravuje vôbec), no zároveň sa zvýši horná hranica pokuty, v dôsledku čoho má orgán verejnej správy ešte väčší rozsah

Výnimočne, pri pochybnostiach môže orgán verejnej správy vziať do úvahy aj postoj samotného páchateľa, ak ten trvá na aplikácii novšej právnej úpravy v domnienkach, že je preňho priaznivejšia. Jeho žiadosť však v žiadnom smere nemôže byť kľúčovým, iba podporným nástrojom pre ustálenie tejto otázky. S konkretizáciu na prejednávanú vec a v kontexte vyššie uvedeného má teda kasačný súd za to, že žalovaný mal postupovať podľa zákona č. 18/2018 Z.z. keď uloženie sankcie - pokuty za porušenie niektorej zo základných zásad spracúvania osobných údajov v § 104 ods. 2 písm. a/ zákona č. 18/2018 Z.z. je formulované ako možnosť bez stanovenia jej minimálnej výšky, čo možno považovať za liberálnejšie. Takáto právna úprava môže

57. Aj keď bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného prioritne zrušené z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti vo vzťahu k odôvodneniu základnej výšky pokuty, krajský súd sa v krátkosti dotkol aj posúdenia závažnosti porušenia povinnosti (ako priťažujúcej okolnosti), ktoré je žalobkyni kladené za vinu a to najmä z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k akýmkoľvek negatívnym následkom zisteného porušenia alebo iného zneužitia zverejnených osobných údajov.

Pre naplnenie skutkovej podstaty teda nie je potrebné, aby nastal aj následok v podobe konkrétneho zásahu do práv a právom chránených záujmov dotknutých fyzických alebo právnických osôb. Závažné už je len samo porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona č. 122/2013 Z.z.

59. Osobitná kapitola sú priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na pomer ktorých je úrad povinný prihliadnuť ex officio. Krajský súd akoby nie dostatočne odlišoval medzi mierou ohrozenia súkromného a rodinného života a reálnym následkom zverejnenia osobných údajov. Zákon č. 122/2013 Z. z. v § 70 ods. 4 pritom v rámci demonštratívneho výpočtu okolností plniacich funkciu prostriedku individualizácie sankcie, skutočne dáva možnosť zohľadniť aj rôznu mieru ohrozenia súkromného a rodinného života dotknutých osôb. Treba dať za pravdu sťažovateľovi, že ten skutočne vyčerpávajúco, uvedomujúc si osobitosť rodného čísla ako všeobecného identifikačného údaja, odôvodnil, prečo práve jeho zverejnenie môže mať dopad na súkromný a rodinný život dotknutých osôb. Zdôraznil aj skutočnosť, že spolu s rodnými číslami (ktoré už samé o sebe dostatočne identifikujú konkrétnu fyzickú osobu) boli zverejnené aj ďalšie údaje o pohľadávkach fyzických osôb (o uzavretých zmluvách o úvere), ktoré v sumáre ohrozujú a dopadajú na právo na ich súkromie. Námietky žalobkyne,

60. Záverom kasačný súd k sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP dodáva, že nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak sa konajúci súd prikloní, prípadne aj prevezme právne posúdenie prezentované niektorým z účastníkov konania, ak sa s ním stotožňuje pre jeho vecnú správnosť.

62. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 a 2 SSP a § 467 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.

V Bratislave dňa 24. februára 2022