8Asan/8/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): JUDr. Róbert Tutko, PhD., súdny exekútor, so sídlom Čučmianska dlhá 26, 048 01 Rožňava, právne zastúpený: Mgr. Marcel Fandák, LL.M., advokát so sídlom Kováčska 40, 040 01 Košice, proti žalovanému: Disciplinárny senát 7DS Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútrov, so sídlom Šustekova 49, 851 04 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: DK 12/2018 zo dňa 14.11.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k.: 23S/34/ 2019-112 zo dňa 18. septembra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Predmetom prieskumu v rámci konania pred krajským súdom bolo rozhodnutie žalovaného č.k. DK 12/2018 zo dňa 14.11.2018 (ďalej aj ako „rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), ktorým tento rozhodol tak, že žalobcu uznal vinným z disciplinárneho previnenia v zmysle § 220 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej ako „Exekučný poriadok“) tým, že porušil ustanovenie § 64 Exekučného poriadku, za čo mu uložil disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 2 písm. a/ Exekučného poriadku - pokarhanie. Podľa § 228b ods. 3 Exekučného poriadku ďalej rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť na účet SKE trovy disciplinárneho konania vo výške 492,17 €, a to v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia žalovaného.

právo na náhradu trov konania. 4. V odôvodnení krajský súd uviedol, že má za to, že z jednotlivých úkonov súdneho exekútora, ako aj z časovej postupnosti týchto úkonov je zrejmé, že zriadenie exekučného záložného práva ako zabezpečovacieho úkonu exekútora na vymoženie pohľadávky oprávneného v čase, keď už existovala blokácia peňažných prostriedkov na účte povinného na základe príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu povinného v banke, po tom, čo exekučný súd nevyhovel námietkam povinného proti exekúcii a návrhu na zastavenie exekúcie, je ako zabezpečovací inštitút použitý nevhodne a navyše v neprimeranom rozsahu.

6. Krajský súd sa nestotožnil ani s tou argumentáciou žalobcu, ktorý poukazoval na ust. § 65 Exekučného poriadku a pasivitu povinného uplatniť úkony v zmysle tohto ustanovenia. Podľa názoru krajského súdu neuplatnenie postupu podľa § 65 Exekučného poriadku povinným (v exekučnom konaní), nemôže bez ďalšieho znamenať, že exekútor nemôže byť zodpovedný za disciplinárne previnenie, z ktorého bol uznaný vinným rozhodnutím žalovaného.

Krajský súd tiež ustálil, že hodnota nehnuteľností (683779 Eur), ku ktorým bolo zriadené záložné právo), bolo zjavne neprimerané k sume, ktorá sa vymáhala v exekučnom konaní (3.338,41 Eur). 8. Správny súd sa nestotožnil ani s tvrdením o nepreskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a rovnako neprijal žalobnú námietku ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu veci pre riadne posúdenie veci.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

Sťažovateľ odôvodnil podanú kasačnú sťažnosť aj ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, t.j. tým, že podľa jeho názoru krajský súd pri rozhodovaní vo veci porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

Tento záver krajského súdu sťažovateľ rozporuje, keď má za to, že hlavným princípom exekučného konania je uspokojenie pohľadávky oprávneného a len subsidiárne sa majú uplatňovať princípy ochrany povinného a primeranosti. 12. Sťažovateľ potvrdil, že v čase nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým boli zamietnuté námietky povinného proti exekúcii, mal k dispozícii lustráciu z banky z 8. februára 2017, v ktorej nebola vôbec uvedená rezervovaná suma. Sťažovateľ namietal, že z takéhoto podkladu nebolo možné jednoznačne ustáliť, či sú peňažné prostriedky blokované v prospech ním vykonávanej exekúcie, keďže mohli byť blokované aj v prospech iných exekúcií vedených inými exekútormi.

Tu poukazuje najmä na tú skutočnosť, že kým exekučné záložné právo k nehnuteľnostiam bolo zriadené bezodkladne, exekučný príkaz na prikázanie pohľadávky z účtu v banke bol zrealizovaný až platbou banky dňa 10. júla 2017, teda takmer s mesačným odstupom od jeho vydania. Podľa názoru sťažovateľa za danej situácie je zrejmé, že mal dôvodné pochybnosti o tom, či sú na účte povinného skutočne blokované prostriedky v prospech jeho exekúcie a preto bolo opodstatnené aj zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného. 14. Časovým odstupom jedného mesiaca od vydania exekučného príkazu na prikázanie peňazí z účtu povinného, odôvodnil sťažovateľ opodstatnenosť zriadenia aj exekučného záložného práva, kedy má za to, že v prípade, ak by nebolo súčasne zriadené aj exekučné záložné právo, mohlo by mu dôjsť k sťaženiu alebo k zmareniu výkonu exekúcie v prospech oprávneného, keďže v danom čase nebolo zrejmé, že peňažné prostriedky blokované na účte povinného sú blokované v prospech exekúcie vykonávanej žalobcom/sťažovateľom v prospech oprávneného.

Sťažovateľ tvrdil, že disciplinárna zodpovednosť súdneho exekútora by bola daná jedine v prípade, ak by povinný uplatnil postup podľa § 65 Exekučného poriadku, avšak súdny exekútor by napriek tomu, t.j. v prípade existencie takejto žiadosti povinného a splnenia súvisiacich predpokladov (neprimeranosť blokovaného majetku a vymáhanej pohľadávky), nevyhovel žiadosti a neodblokoval by majetkovú podstatu neprimerane, resp. nedôvodne zaťaženú exekučným záložným právom.

Sťažovateľ uviedol, že výrok rozhodnutia žalovaného (teda identifikácia protiprávneho konania v skutkovej vete vo výroku rozhodnutia) neuvádza neprimeranosť hodnoty zriadeného záložného práva vo vzťahu k vymáhanej pohľadávke ako súčasť skutkových okolností, za ktoré bol

K otázke hodnoty nehnuteľností, ku ktorým bolo zriadené exekučné záložné právo, sťažovateľ namietal, že krajský súd len nekriticky prevzal hodnotu 683.779,- € ako hodnotu príslušných nehnuteľností, avšak opodstatnenosť alebo správnosť tejto sumy nebola žiadnym spôsobom verifikovaná. 17.

III. Konanie pred kasačným súdom

Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia (pod pôvodnou spisovou značkou).

Minister spravodlivosti podal návrh na začatie disciplinárneho konania (v zmysle § 223 ods. 2 Exekučného poriadku) pre porušenie § 64 Exekučného poriadku, čím sa podľa návrhu navrhovateľa mal žalobca dopustiť disciplinárneho previnenia podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa návrhu ministra spravodlivosti, žalobcovi malo byť za toto disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie v podobe peňažnej pokuty, a to vo výške 300,- €. Skutkovým základom pre disciplinárne konanie malo byť to, že sťažovateľ (ako súdny exekútor) v rámci exekučného konania realizoval výkon rozhodnutia takými právnymi nástrojmi - spôsobmi (podľa Exekučného poriadku), že predmetné exekučné konanie nebolo možné vnímať ako primerané (v kontexte právneho postavenia povinného), resp. ako exekučné konanie, v rámci ktorého by bol plnohodnotne aplikovaný aj princíp proporcionality.

príslušenstva. Dospel preto k záveru, že takýto postup súdneho exekútora porušuje § 64 Exekučného poriadku. Rovnako poukázal na to, že pri pohľadávke v sume 3.338,41 Eur je neopodstatnené zriaďovať exekučné záložné právo k nehnuteľnostiam v hodnote 683.779,00 Eur (k tomu pozri str. 3 návrhu ministra spravodlivosti). Žalovaný návrh na začatie disciplinárneho konania doručil sťažovateľovi a vyzval ho na vyjadrenie k veci (listom zo dňa 14.08.2018). Zároveň mu oznámil, že vec bola náhodným spôsobom pridelená 7. Disciplinárnemu senátu SKE. Sťažovateľ sa k návrhu vyjadril listom zo dňa 16.10.2018, a to tak, že rozporoval, že návrh je opretý výlučne o ustanovenie § 64 Exekučného poriadku, avšak opomína ustanovenie § 65 Exekučného poriadku.

Mal za to, že z dôvodu potreby uspokojenia pohľadávky oprávneného bolo opodstatnené vydať oba exekučné príkazy (prikázaním pohľadávky z účtu v banke a zriadením exekučného záložného práva). Žalovaný rozhodnutím č. k.: DK 12/2018 zo dňa 14.11.2018 rozhodol tak, že sťažovateľa uznal vinným z disciplinárneho previnenia v zmysle § 220 ods. 1 Exekučného poriadku, a to tým, že porušil ustanovenie § 64 Exekučného poriadku, za čo mu uložil disciplinárne opatrenie v zmysle § 221 ods. 2 písm. a/ Exekučného poriadku

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky postupom podľa § 452 a nasl. SSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 455 SPP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 SPP). 22. Úlohou najvyššieho správneho súdu ako súdu kasačného bolo primárne posúdiť správnosť právnych záverov krajského súdu, ktorý po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že toto rozhodnutie je zákonné, a preto správnu žalobu sťažovateľa zamietol. 23. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku; exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť"). 24. Podľa § 3 Exekučného poriadku; exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. 25. Podľa § 5 ods. 1, 2 Exekučného poriadku; (1) V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa. (2) Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. 26. Podľa § 219 Exekučného poriadku; exekútor je disciplinárne zodpovedný za disciplinárne previnenie. 27. Podľa § 220 ods. 1 Exekučného poriadku; disciplinárnym previnením je zavinené porušenie povinností pri výkone činnosti exekútora, porušenie iných povinností podľa tohto zákona, porušenie sľubu, správanie, ktorým narúša dôstojnosť svojej funkcie, a pokračovanie napriek predchádzajúcej výzve vo výkone činnosti, ktorá je nezlučiteľná s funkciou exekútora.

a) pokarhanie, b) písomné pokarhanie, c) peňažnú pokutu až do sumy 330 eur. 29. Podľa § 223 ods. 2 Exekučného poriadku; návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať minister, predseda súdu, prezident komory a predseda kontrolnej komisie (ďalej len "navrhovateľ") do 12 mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa exekútor dopustil zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní, najneskôr do štyroch rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu. Ak podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania vyžaduje predchádzajúce preverenie veci, oznámi predseda súdu skutočnosti rozhodujúce pre začatie disciplinárneho konania ministrovi.

Lehoty podľa prvej vety plynú odo dňa, keď bol návrh na začatie disciplinárneho konania doručený predsedovi disciplinárneho senátu. 31. Podľa § 64 Exekučného poriadku; spôsob vykonania exekúcie určí exekútor, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 167 a 172). Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti.

33. Kasačný sťažovateľ namietal, že je nesprávny výklad krajského súdu, ktorý vychádzal z toho, že sťažovateľ (ako súdny exekútor) nemal zriaďovať exekučné záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného, v prípade, že na základe upovedomenia a o začatí exekúcie a príkazu na začatie exekúcie boli na peňažnom účte povinného blokované/ vinkulované peňažné prostriedky v plnej výške zodpovedajúce vymáhanej pohľadávke vrátane príslušenstva - 3.338,41 Eur. Podľa jeho názoru je tento výklad v rozpore s princípom uspokojenia pohľadávky oprávneného, keď zároveň princíp ochrany povinného a princíp primeranosti považuje sťažovateľ za „subsidiárne“ pravidlá vo vzťahu k uspokojeniu pohľadávky oprávneného.

35. Nepochybne, hlavným účelom právnej úpravy Exekučného poriadku je uspokojenie pohľadávky oprávneného, avšak musí sa tak diať v limitoch vyplývajúcich zo všeobecne záväznej právnej úpravy (napr. § 59 ods. 1 Exekučného poriadku [pozn.: zvýraznenie relevantných častí uskutočnené kasačným súdom] „(1) Po začatí exekúcie exekútor zabezpečí jej vykonanie.

. .Spôsob vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti.“), t.j. musia byť volené také prostriedky a spôsoby výkonu exekúcie, ktoré sú proporčné vymáhanej povinnosti, primerané rozsahu vymáhanej pohľadávky a pod.

37. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že predmetné potvrdenie obsahuje dve číselné hodnoty, a to tzv. „účtovný zostatok: 3416,76“ a „disponibilný zostatok: 78,38“. Je pravdou, že v položke „rezervovaná suma“ sa konkrétna numerická hodnota nenachádza, avšak rozdiel medzi položkami, ktoré na potvrdení uvedené sú, predstavuje sumu 3.338,41 Eur, t.j. sumu, ktorá sa rovná pohľadávke, ktorá bola predmetom vymáhania v exekučnom konaní vedenom sťažovateľom (3416,76 - 78,38 = 3338,41).

povinného. 39. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že mal „dôvodné pochybnosti“ (bod 6. kasačnej sťažnosti), či sú predmetné prostriedky na účte povinného blokované v prospech exekúcie ním vedenej, sa preto javia ako neopodstatnené, účelové a zavádzajúce. Predmetný listinný dôkaz pritom sťažovateľ nikdy nespochybnil, sám ho predložil žalovanému v priebehu ústneho pojednávania v jeho veci (14.11.2018). Z tohto dokladu následne vychádzal tak žalovaný (k tomu pozri str. 8 rozhodnutia žalovaného), ako aj krajský súd v rámci konania o podanej správnej žalobe.

41. Argumentácia sťažovateľa o tom, že úkony v exekučnom konaní je neraz potrebné realizovať bezodkladne a že prioritu v exekučnom konaní má uspokojenie pohľadávky oprávneného (a pod.), vyhodnotil kasačný súd v súdenej veci ako nedôvodnú, keďže aj keby vecne privolil tejto obrane sťažovateľa, za vyššie uvedených skutkových okolností je zrejmé, že uskutočňovanie ďalších úkonov vo veci (zriadenie exekučného záložného práva) už nebolo dôvodné tak z hľadiska časového, ako ani z hľadiska vecného.

43. Za daných okolností potom ani podľa názoru kasačného súdu nebolo opodstatnené dňa 14. júna 2017 spolu s exekučným príkazom na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke vydávať aj ďalší exekučný príkaz - exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného, t.j. kasačný súd dospel k záveru, že právne posúdenie tejto otázky bolo krajským súdom realizované správne, keď tento správne vyhodnotil, že za daných skutkových okolností bolo neopodstatnené, resp. nedôvodné a v konečnom dôsledku aj nezákonné zriaďovať k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného exekučné záložné právo, keďže tým došlo (zo strany sťažovateľa) k porušeniu § 64 Exekučného poriadku.

45. Krajský súd v tomto zmysle naznačil, že zriadenie exekučného záložného práva by bolo opodstatnené jedine v prípade, keby sa neskôr preukázalo, že pohľadávka nemohla byť splnená prikázaním z účtu povinného v banke, pričom túto alternatívu krajský súd fakticky vylúčil, keď zistil, že peniaze v relevantnej výške boli už na účte povinného blokované skôr, ako došlo k zriadeniu záložného exekučného príkazu osobitným príkazom sťažovateľa (zo dňa 14.06.2017).

47. Skutočnosť, že zákonodarca poskytol povinnému možnosť priamej ochrany svojich práv, resp. právom chránených záujmov (postupom podľa § 65 Exekučného poriadku) neznamená, že za takéto protiprávne konanie súdny exekútor nie je zodpovedný v rovine verejného práva. Za protiprávne konanie sa v tomto zmysle považuje to, že v rámci výkonu exekúcie súdny exekútor použil excesívne nástroje smerujúce k uspokojeniu pohľadávky oprávneného. Reparácia tohto stavu na základe podnetu povinného nie je okolnosťou zbavujúcou súdneho exekútora zodpovednosti za disciplinárne previnenie spočívajúce v porušení konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku.

o podanej žalobe sťažovateľa, keď tento považuje za správny aj najvyšší správny súd. 49. Na strane druhej, kasačný súd sa zhoduje so sťažovateľom v tom, že krajský súd si v rámci konania len bez ďalšieho osvojil údajnú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli zablokované na základe exekučného príkazu sťažovateľa, a to vychádzajúc z podkladov povinného (683.779 Eur). V tomto kontexte zdieľa kasačný súd aj ten názor sťažovateľa, že samotná hodnota blokovaných nehnuteľností nebola relevantná pre uznanie sťažovateľa vinným z disciplinárneho previnenia rozhodnutím žalovaného. Ak je totiž postihnutie sťažovateľa postavené na tom skutkovom základe, že tento zriadil exekučné záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného, a to napriek tomu, že v danom čase už boli na peňažnom účte povinného blokované prostriedky v sume uvedenej v upovedomení o začatí exekúcie, samotná hodnota týchto nehnuteľností je sekundárna a podľa názoru kasačného súdu môže mať dopad napr. na disciplinárne opatrenie, ktoré sa súdnemu exekútorovi uloží za disciplinárne previnenie. Hodnota blokovaných nehnuteľností

50. Ako to však vyplýva zo skutkovej vety uvedenej vo výroku rozhodnutia žalovaného, disciplinárne previnenie sťažovateľa je založené na tom, že hoci už podľa potvrdenia z banky povinného boli na účte povinného blokované peňažné prostriedky v rozsahu podľa exekučného príkazu, resp. upovedomenia o začatí exekúcie (potvrdenie z banky zo dňa 08.02.2017, 11:01 hod.), aj napriek tomu zriadil sťažovateľ (exekučným príkazom zo dňa 14.07.2017) exekučné záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve povinného a týmto konaním porušil pravidlo primeranosti výkonu exekúcie podľa § 64 Exekučného

žalovaného). 52. Za daných okolností je potom aj podľa názoru kasačného súdu bez relevancie skúmať hodnotu blokovaných nehnuteľností, keď je preukázané, že neprimeranosť výkonu exekúcie, a teda porušenie § 64 Exekučného poriadku, bola naplnená už len zriadením exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam povinného, keď uskutočnenie tohto úkonu nebolo opodstatnené z dôvodu, že v rozhodnom čase už boli účinne uplatnené iné nástroje výkonu rozhodnutia (podľa Exekučného poriadku) smerujúce k úplnému uspokojeniu oprávneného v exekučnom konaní. Prima facie sa preto môže javiť, že krajský súd pochybil, keď neskúmal skutočnú hodnotu blokovaných nehnuteľností a pre účely odôvodnenia rozsudku si len osvojil tvrdenie povinného, avšak toto pochybenie krajského súdu v konečnom dôsledku nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku, keďže pre súdenú vec je táto parciálna otázka bez materiálnej relevancie.

Vlastná skutočnosť, že krajský súd skúmal primeranosť hodnoty blokovaných nehnuteľností (a to bez ohľadu na to, či to pre súdenú vec bolo alebo nebolo opodstatnené) nepredstavuje takú nezákonnosť, pre ktorú by bolo dôvodné zrušovať rozsudok krajského súdu v kasačnom konaní. V tomto zmysle je potom bez relevancie aj tvrdenie sťažovateľa o tom, že boli porušené jeho procesné práva spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v tejto otázke (bod 19. kasačnej sťažnosti).

Z uvedených dôvodov neidentifikoval kasačný súd ani okolnosti na zrušenie rozhodnutia v tomto kontexte. 56. Ak krajský súd dospel k právnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovaného o disciplinárnom previnení sťažovateľa a uložil mu za toto disciplinárne opatrenie - najmiernejší postih podľa Exekučného poriadku - pokarhanie, tento jeho záver považoval aj kasačný súd za správny. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybnil predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli v konaní o kasačnej sťažnosti zistené.

Pri posudzovaní vzniku práva na náhradu trov konania pritom najvyšší správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi právo na ich náhradu nepatrí, pretože v tomto konaní nemal úspech (§ 167 ods. 1 SSP) a u žalovaného nezistil existenciu zákonného dôvodu na ich priznanie (§ 168 SSP).