8Sfk/13/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom SNP 519, 039 12 Turčianske Teplice, IČO: 31642322, právne zastúpený advokátskou kanceláriou: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 36861391, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 195884/2021 z 30. apríla 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/117/2021-135 z 3. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Mesto Turčianske Teplice ako správca dane (ďalej len „správca dane“ a spolu so žalovaným ďalej aj ako „daňové orgány“) podanej žiadosti rozhodnutím č. 31/2021 zo dňa 05.01.2021 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca je prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom poskytuje odplatné prechodné ubytovanie, a teda je platiteľom dane za ubytovanie. Podľa § 37 zákona o miestnych daniach je predmetom dane za ubytovanie odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 zákona č. 40/1964

Občianskeho zákonníka. Dohoda o poskytovaní služby môže byť aj ústna alebo nepriama prijatím podmienok ubytovacieho zariadenia. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti poskytoval žalobca odplatné prechodné ubytovanie, za ktoré mu bola poskytnutá úhrada buď zo strany príslušnej zdravotnej poisťovne (pacienti v indikačnej skupine „A”) alebo si pacienti hradili ubytovanie sami (indikačná skupina „B”).

bez ohľadu na jej formálne označenie, pričom zmluva môže byť uzatvorená aj v prospech tretej osoby (pacienta) v zmysle 50 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Správca dane poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 z 11. februára 2015, podľa ktorého od účinnosti zákona č. 268/2014 Z. z. (t. j. od 15.10.2014) vznikla prevádzkovateľovi kúpeľného zariadenia daňová povinnosť k plateniu dane za ubytovanie aj v postavení poskytovateľa kúpeľnej zdravotnej starostlivosti a s týmto názorom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2015 zo dňa 18.02.2016.

Občianskeho zákonníka. Fyzická osoba, ktorej bola poskytnutá zdravotná (kúpeľná starostlivosť), je v zmysle § 38 zákona o miestnych daniach považovaná za daňovníka, nakoľko bola v zariadeniach žalobcu odplatne prechodne ubytovaná, pričom zákon o miestnych daniach explicitne neustanovuje účel, na ktorý sa fyzická osoba v zariadení odplatne prechodne ubytuje (napr. turistický pobyt, kúpeľná starostlivosť, rekondičný, rehabilitačný alebo relaxačný pobyt a pod.). A žalobca je v zmysle § 41 zákona o miestnych daniach platiteľom dane za ubytovanie, nakoľko je prevádzkovateľ zariadení, v ktorých sa odplatné prechodné ubytovanie poskytuje.

zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorej fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „B” musia uhrádzať ubytovanie v zariadeniach kúpeľnej starostlivosti z vlastných zdrojov a aj fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „A” musia uhrádzať určitú čiastku, teda taktiež odvádzajú kúpeľnému zariadeniu

pacientovi a zdravotná poisťovňa mu poskytne za to odplatu. Ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov je explicitne uvedené v § 37 zákona o miestnych daniach. 7. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že ubytovanie pacienta je predmetom plnenia zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o

Z § 12 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti vyplýva, že predmetom dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je len poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nie služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Žalovaný na podporu svojej argumentácie poukázal aj na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky prezentované v odpovedi č. j. MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021 k žiadosti správcu dane vo veci dane za ubytovanie. 8. Žalovaný opätovne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžf/36/2015 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/65/2015-125 zo dňa 18.04.2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom NS SR sp. zn. 8Sžsk/47/2017 zo dňa 12.12.2018, z ktorých vyplýva, že v období do účinnosti novely zákona o miestnych daniach, t. j. do 14.10.2014, nebola povinnosť vyberať a odvádzať daň za ubytovanie v prípade ubytovania fyzických osôb, ktorým bola poskytnutá kúpeľná zdravotná starostlivosť.

9. Podľa žalovaného ustanovenie § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach neupravuje skutočnosť, ak podľa správcu dane preplatok nevznikol, preplatok neeviduje; správca dane tak postupoval v súlade so zákonom, keď vo veci nevyhovenia žiadosti o vrátenie preplatku rozhodol podľa Daňového poriadku, a to v nadväznosti na ustanovenie § 102 zákona o miestnych daniach, podľa ktorého na správu miestnych daní a poplatku sa vzťahuje osobitný predpis - Daňový poriadok, ak tento zákon v tam vymedzených paragrafoch neustanovuje inak. Keďže správca dane dospel k záveru, že daňový preplatok na dani za ubytovanie nevznikol, preplatok neeviduje, nenastal dôvod na rozhodovanie vo veci žiadosti o vrátenie preplatku v zmysle § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach, ale správne rozhodol v zmysle § 79 ods. 2

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

žalobcu. Podľa žalobcu oba konajúce daňové orgány nesprávne aplikujú ustanovenia § 37 až § 43 zákona o miestnych daniach v spojení s ustanoveniami § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti.

Podľa názoru žalobcu žalovaný nevzal do úvahy, že ide o dva rôzne právne vzťahy, ktoré sa odlišujú: - právnym titulom (dôvodom), na základe ktorého vznikajú, - hospodárskym dôvodom, - obsahom - právami a povinnosťami jednotlivých účastníkov vzťahu, - subjektmi a - charakterom vzťahu - či ide o hlavný vzťah alebo akcesorický. 12. Žalobca poukázal na ustanovenie § 29 ods.1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), podľa ktorej je kúpeľná starostlivosť ako zdravotná starostlivosť oslobodená od dane z pridanej hodnoty, ako aj ubytovanie a stravovanie poskytované v rámci tejto starostlivosti, pretože tieto služby sa považujú za služby priamo súvisiace s kúpeľnou starostlivosťou a predstavujú jej súčasť (rovnako ako sú uvedené služby oslobodené aj pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientom v nemocničných lôžkových zariadeniach). 13. Žalobca ďalej namietal, že ak by správca dane pristúpil k výberu dane za ubytovanie aj za pobyt na lôžku v prípade poskytovania ústavnej starostlivosti (kúpeľnej starostlivosti),

16. Krajský súd v Žiline (ďalej len ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 30S/117/2021-135 z 3. apríla 2023 správnu žalobu zamietol. Podľa správneho súdu napĺňa ubytovanie pacienta (bez ohľadu na indikačnú skupinu) pojmové znaky zmluvy o ubytovaní podľa § 754 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Skutočnosť, že do právnych vzťahov medzi poistencami a prírodnými liečebnými kúpeľmi vstupujú aj verejnoprávne normy - zákon č. 576/2004 Z. z., zákon č. 577/2004 Z. z., čo sa týka rozsahu a poskytovania zdravotnej starostlivosti, nevylučuje, aby sa pri poskytovaní ubytovacích služieb spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti riadili parciálne vzťahy medzi kúpeľmi a poistencom (ubytovaným) Občianskym zákonníkom.

Argumentáciu žalobcu diskrimináciou fyzických osôb odplatne prechodne ubytovaných v ubytovacích zariadeniach žalobcu oproti pacientom v nemocniciach, ktorí daň za ubytovanie neplatia, tak vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Rovnako posúdil aj porovnávanie s oslobodením služieb súvisiacich s poskytnutou kúpeľnou liečbou od dane z pridanej hodnoty, nakoľko sa jedná o samostatné dane a oslobodenie od platenia jednej dane nezakladá oslobodenie od inej dane.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

21. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne posúdil právnu otázku, či prírodné liečebné kúpele majú platiť daň za ubytovanie za pacientov, ktorí sú ubytovaní v kúpeľoch za účelom poskytnutia ústavnej zdravotnej starostlivosti - t. j. či pacienti, ktorí sú ubytovaní v kúpeľoch za účelom poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti, sú daňovníkmi miestnej dane za ubytovanie. Ešte užšie išlo o otázku, či ubytovanie pacienta v kúpeľoch, za účelom poskytnutia ústavnej zdravotnej starostlivosti, je odplatným prechodným ubytovaním poskytovaným na základe zmluvy o ubytovaní podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka.

za ubytovanie. Sťažovateľ vymedzil nasledovné rozdiely: - samostatný vs. akcesorický právny vzťah - prechodné ubytovanie podľa zmluvy o ubytovaní je samostatný zmluvný vzťah, môže sa začať, meniť a skončiť samostatne - bez potreby ďalších

starostlivosť hradená z verejného zdravotného poistenia, zákon hovorí, že tieto „služby“ sa hradia z poistenia tiež (úplne alebo čiastočne); s tou výnimkou, ktorou je prípadná povinnosť zaplatiť osobitnú úhradu za služby (ktorá je zásadne len symbolická). Z pohľadu pacienta (či už samoplatcu alebo poistenca) prijímajúceho zdravotnú starostlivosť v kúpeľoch neexistuje inštitút odplaty za ubytovanie, čo je nevyhnutným prvkom zmluvy o ubytovaní podľa

starostlivosť. A na rozdiel od kúpeľnej zdravotnej starostlivosti platí pri zmluve o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka rozsiahla zmluvná sloboda a na jej uzavretie sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas (alebo iná súčinnosť) tretej osoby. - dĺžka trvania kúpeľnej zdravotnej starostlivosti je časovo limitovaná - v indikačnom zozname pre kúpeľnú starostlivosť je uvedená maximálna dĺžka tejto starostlivosti pre jednotlivé choroby, pričom ide buď o 21 alebo 28 dní. Po uplynutí tejto doby sa kúpeľná (zdravotná) starostlivosť končí, ak chce osoba (pacient) zostať v kúpeľoch aj po uplynutí tejto doby, v ďalšom období už nie je pacientom (ktorému by celú starostlivosť alebo jej časť platila zdravotná poisťovňa), ale stáva sa z neho komerčný hosť (ktorý si všetky náklady hradí sám). Naopak, zmluva o ubytovaní, pri ktorej majú zmluvné strany rozsiahlu zmluvnú slobodu, môže byť uzavretá na ľubovoľne dlhú dobu. - rozdielny vplyv na pracovnoprávny vzťah a na práceneschopnosť - zmluva o ubytovaní nemá žiadny vplyv na pracovnoprávny vzťah (na pracovnoprávne povinnosti) ubytovaného.

23. Podľa sťažovateľa dochádza vyberaním dane za ubytovanie pacientov v kúpeľoch k neprípustnej diskriminácii - výber dane za ubytovanie od pacientov, ktorí absolvujú kúpeľnú zdravotnú starostlivosť, neprípustne diskriminuje týchto pacientov voči pacientom v nemocniciach, ktorí v prípade hospitalizácie daň za ubytovanie neplatia.

4Afs/68/2015, 2Afs/4/2014, 7Afs 54/2006, 2Afs/16/2011, 5Afs/86/2009, 7Afs/69/2007 a 3Afs/ 106/2017. 25. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nevyjadril.

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023], oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 27.

28. Podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021 predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení (ďalej len "zariadenie"), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na

2021. Kasačný súd zdôrazňuje, že vymedzenie a určenie daňovej povinnosti predstavuje realizáciu oprávnenia zákonodarcu podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 30. Z ustanovenia § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 15. októbra 2014 do 10. decembra 2021 vyplýva, že pre vznik daňovej povinnosti pri dani z ubytovania je podstatné kumulatívne splnenie troch základných podmienok - (i) poskytnutie odplatného ubytovania, (ii) poskytnutie prechodného ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka, (iii) poskytnutie ubytovania zákonom vymedzeným ubytovacím zariadením.

32. Kasačný súd k podmienke odplatnosti dáva do pozornosti, že jej podstatou je úhrada za poskytnutie ubytovania. Sťažovateľ a žalovaný sa vo svojej podstate nezhodujú na tom, či je podmienka odplatnosti pre vznik daňovej povinnosti pri dani za ubytovanie naplnená v prípade ubytovania ako súčasti kúpeľnej zdravotnej starostlivosti, konkrétne služby súvisiacej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

34. Na základe verejného zdravotného poistenia je pritom uhrádzaná kúpeľná zdravotná starostlivosť (§ 7 ods. 1 až 4 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti) a plne alebo čiastočne sa uhrádzajú aj služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, vrátane pobytu na lôžku (ubytovania) pri ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej v prírodných liečebných kúpeľoch [§ 38 ods. 1, 2, 3 písm. a) bod 2 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti]. Zákonodarca pritom vymedzuje úhradu poistenca/pacienta, ktorou sa podieľa na úhrade pobytu na lôžku (ubytovania) pri ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej v prírodných liečebných kúpeľoch pri indikáciách zaradených v skupine „A“ a v skupine „B“ podľa prílohy č. 6 zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti [§ 38a ods. 1 písm. b) až d) zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti].

V týchto prípadoch je úhrada za ubytovanie sťažovateľovi v plnom rozsahu hradená z verejného zdravotného poistenia. Okrem tejto úhrady sa na úhrade za ubytovanie sťažovateľovi prostredníctvom spoluúčasti alebo v celom rozsahu podieľajú aj pacienti podľa § 38a ods. 1 písm. b) až d) zákona o rozsahu uhrádzanej zdravotnej starostlivosti.

36. Vznik daňovej povinnosti v prípade dani za ubytovanie je viazaný na splnenie ďalšej kumulatívnej podmienky - a to právneho titulu poskytnutia ubytovania podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka. V tomto smere spor medzi sťažovateľom a žalovaným, resp. správcom dane spočíva v zásade v tom, či poskytnutie ubytovania, ako služby súvisiacej s poskytovaním ústavnej kúpeľnej zdravotnej starostlivosti, predstavuje poskytnutie

37. Nosná argumentácia sťažovateľa bola založená práve na právnom titule poskytovania ubytovania (pobytu na lôžku) ako služby súvisiacej s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Sťažovateľ tvrdil, že ide o administratívny poplatok, platbu, a to na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú uzatvára zdravotná poisťovňa s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, t. j. so sťažovateľom. Podľa názoru kasačného súdu samotné uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, v rámci ktorej sa sťažovateľ zaviazal zdravotným poisťovniam, že poskytne pacientom ubytovanie (pobyt na lôžku), ešte nevylučuje, že sťažovateľ následne, na základe tejto zmluvy, neuzatvára s pacientmi, ktorým je zdravotná starostlivosť u sťažovateľa poskytovaná, zmluvu o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka. Z obsahu súdneho spisu sa kasačný súd oboznámil so Zmluvou č. 62NKUP001511 (ďalej len „zmluva“) platnou do 01.07.2011 do 30.06.2012 (nejedná sa síce o zmluvu, ktorá by

rozdiel od sťažovateľa, však zastáva názor, že samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ zaviazal na základe vyššie uvedenej zmluvy zabezpečiť poistencom ubytovanie v kúpeľných domoch bez bližšej špecifikácie práv a povinností, ešte neznamená, že sťažovateľ následne konkludentne neuzatvára s poistencami zmluvu o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka.

starostlivosti. V tomto smere preto v predmetnej veci ani nie je sporné, že bežní, komerční klienti sťažovateľa podliehajú dani za ubytovanie podľa § 37 zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 14. novembra 2014 do 10. decembra 2021.

39. Podľa zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom. V danom prípade je nesporné, že sťažovateľ poskytuje ubytovanie na dohodnutú dobu poistencovi, pričom za ubytovanie a služby s ním spojené platí poistenec či už priamo alebo prostredníctvom plnej alebo čiastočnej úhrady z prostriedkov zo zdravotného poistenia odplatu (§ 754 Občianskeho zákonníka). Poistenec má ďalej nesporne právo užívať priestory, ktoré mu boli na ubytovanie vyhradené, teda izbu a súčasne má právo užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia (napríklad odkladacie priestory, herňu, čitáreň) a tiež používať služby, ktorých poskytovanie je s ubytovaním spojené (§ 755 Občianskeho zákonníka). Týmito službami sú v závislosti od kategórie ubytovania napríklad upratovanie izby, výmena uterákov, posteľnej bielizne, dopĺňanie hygienických potrieb a podobne. Vychádzajúc z uvedeného zastáva kasačný súd názor, že vzhľadom na špecifickosť

Preto skutočnosť, že sťažovateľ zabezpečuje ubytovanie pre poistencov na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nemá dopad na zákonné podmienky vymedzené v ustanovení § 37 zákona o miestnych daniach, keď popri tomto vzťahu súbežne dochádza k uzatvoreniu zmluvy o ubytovaní medzi poistencom a sťažovateľom, resp. v prospech poistenca v prípade úplného oslobodenia od úhrady.

Práve tento filozofický základ dane z ubytovania je nosným interpretačným východiskom pre výklad zákonných podmienok dane z ubytovania, pričom tieto zákonné podmienky z neho aj jednoznačne vyplývajú - (i) prechodnosť (dočasnosť) ubytovania, (ii) odplatnosť ubytovania a (iii) charakter podnikateľskej činnosti ubytovaním v obci v zariadení definovanom zákonom. Kasačný súd pritom nemá pochybnosť o tom, že ubytovacie zariadenia prírodných kúpeľov sú podnikateľskou činnosťou založenou na poskytovaní prechodného ubytovania, za odplatu, pričom pri podnikateľskej činnosti týchto zariadení ich klienti podstatným spôsobom využívajú verejné priestranstvá a majetok v správe obce.

Napriek, dá sa povedať, ustálenej rozhodovacej činnosti NS SR, ale NS SR v rozhodnutí sp. zn. 5Sžf/69/2012 z 28. februára 2013, ktoré rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 118/2014 zo 7. marca 2014), odobril aj postup daňových orgánov, ktoré vyrubili kúpeľnému domu rozdiel dane za ubytovanie ešte v zdaňovacom období roka 2008, teda ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. K predchádzajúcej rozhodovacej činnosti je ale tiež potrebné dodať, že táto bola primárne založená na tom, že ustanovenie § 37 zákona o miestnych daniach odkazovalo na vyhlášku č. 277/2008 Z. z., ktorá upravovala kategorizáciu ubytovacích zariadení, čo znamenalo, že ustanovenie § 37 sa vzťahovalo na ubytovacie zariadenia, ktoré prevádzkovali podnikatelia poskytujúci ubytovanie a s ním spojené služby na základe živnostenského oprávnenia, pričom poskytovatelia kúpeľnej starostlivosti vykonávali svoju činnosť na základe osobitného povolenia.

sa prejavil v už vyššie citovanej judikatúre NS SR. Podľa názoru kasačného súdu súčasne znenie § 37 zákona o miestnych daniach, a to za použitia bežnej metódy výkladu, konkrétne systematického výkladu, jasne stanovuje, že predmetom dane za ubytovanie je aj odplatné, prechodné ubytovanie v kúpeľnom dome alebo ubytovacom zariadení prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební počas poskytovania kúpeľnej zdravotnej starostlivosti.

Preto skôr ako súd pristúpi k rozhodnutiu veci prihliadajúc na zásadu in dubio mitius, musí plnohodnotne vyčerpať všetky štandardné výkladové metódy výkladu právnej úpravy a len v prípade, ak tieto nevedú k možnosti ustálenia jej obsahu, je dôvodné v rámci rozhodovania vo veci uplatniť výklad preferujúci vyššiu mieru ochrany základných práv a slobôd, t. j. neurčitosť právnej úpravy vykladať v neprospech normotvorcu/verejnej moci. Predmetná zásada však nemôže byť základom a ani dôvodom pre rezignáciu zo strany súdu na uskutočnenie takéhoto komplexného výkladu a ani pri prípadnej neurčitosti právnej úpravy nie je možné konštatovať, že táto existuje, a preto je bez ďalšieho nevyhnutné uplatniť zásadu in dubio mitius (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4Sfk/18/2022, rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/ 18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209) . Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, kasačný súd pre svoj záver využil štandardné výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci rozhodovania

44. Rovnako sú bez právneho významu k zákonným podmienkam upraveným v § 37 zákona o miestnych daniach argumenty sťažovateľa, ktorými odôvodňoval právny titul poskytovania ubytovania (pobytu na lôžku) v súvislosti s kúpeľnou zdravotnou starostlivosťou, konkrétne, že v prípade pacientov musí poskytnutie kúpeľnej starostlivosti navrhnúť príslušný lekár, musí ju schváliť zdravotná poisťovňa a až následne sa môže uzavrieť zmluva o poskytnutí kúpeľnej zdravotnej starostlivosti, ktorej obsahom je aj pobyt pacienta v kúpeľoch, a to už s poukazom na závery kasačného súdu uvedené v bodoch 37 až 39 tohto rozsudku.

46. Pre úplnosť, v kontexte celého prípadu, dáva kasačný súd tiež do pozornosti, že v prípade dane za ubytovanie je sťažovateľ v postavení platiteľa dane podľa § 38 ods. 2 zákona o miestnych daniach, avšak samotným daňovníkom je pacient - fyzická osoba (§ 38 ods. 1 zákona o miestnych daniach).