8Sfk/24/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), vo veci žalobcu (sťažovateľa): Podtatranská vodárenská spoločnosť, a.s., IČO: 36485250, so sídlom Hraničná 662/17, 058 89 Poprad, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/25/ 2017-110 zo 16. januára 2024, v znení opravného uznesenia č. k. BA-7Sa/25/2017-128 z 26. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Konanie na správnom súde

Z uvedeného dôvodu nemohlo byť podľa žalobcu vydané ani poverenie na výkon kontroly a na jeho základe nemohla byť kontrola uskutočnená. Žalovaný tak postupoval v rozpore s vlastnou pôsobnosťou vymedzenou vo vtedy platnom právnom predpise, tzn. v zákone č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní.

kontroly. Vychádzal z toho, že podľa ustanovenia § 252 ods. 1 SSP žalobu podať nemohol, nakoľko prvý raz mal možnosť uplatniť vyjadrenia ku kontrolným zisteniam až po vyhotovení protokolu. Jeho námietky tak mohli byť zohľadnené až v rámci prerokovania protokolu.

9. Správny súd uviedol, že z obsahu žaloby, ako aj z naformulovaného žalobného návrhu vyplýva, že žalobca za iný zásah orgánu verejnej správy považuje samotný výkon kontroly uskutočnenej na základe poverenia, ktorej nezákonnosť badá v jej vykonaní a postupe na základe neúčinného právneho predpisu, tzn. podľa ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. o

Už v momente ich prevzatia a oboznámenia sa s obsahom uvedených listín mohlo a malo byť žalobcovi zrejmé, kto bude kontrolu vykonávať (teda ktorý orgán verejnej správy sa namietaného iného zásahu dopúšťa) a v čom spočíva faktický postup žalovaného (t. j. od akých ustanovení odvodzuje svoje oprávnenia a povinnosti v súvislosti s výkonom kontroly). Namietaná nezákonnosť bola podľa správneho súdu teda zrejmá už od tohto okamihu. Žalobca nemusel a ani nemal vyčkávať na doručenie protokolu o výsledku kontroly, ktorý len spätne deklaroval skutočnosti žalobcovi známe.

11. Pokiaľ žalobca namietal, že v priebehu kontroly nemohol podať žalobu podľa § 252 ods. 1 SSP a musel vyčkať na skončenie kontroly, resp. na zápisnicu o prerokovaní protokolu z 22. februára 2017 (pretože až z nej mohol zistiť, či žalovaný reflektoval na jeho námietky ku kontrolným zisteniam), tieto tvrdenia žalobcu správny súd nepovažoval za náležité. Správny súd skonštatoval, že právna úprava žaloby proti inému zásahu podľa ustanovení SSP nepredpokladá, že žalobca musí pred jej podaním vyčerpať osobitné postupy a uplatniť voči postupu žalovanému námietky alebo iné výhrady (ako tomu bolo v prípade nezákonného zásahu podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku). Účinnosť ochrany na základe žaloby podľa § 252 ods. 1 SSP spočíva v možnosti jej bezprostredného podania v záujme, čo najskoršieho poskytnutia ochrany subjektívnym právam, ktoré sú iným zásahom postihnuté.

Jeho žaloba bola podaná na poštovú prepravu až 23. marca 2017, t. j. takmer 4 mesiace po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na jej podanie. Žaloba tak bola podľa správneho súdu podaná oneskorene.

13. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti tu napadnutému uzneseniu správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť toto rozhodnutie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 14. Sťažovateľ v reakcii na odôvodnenie správneho súdu uviedol, že žaloba podľa § 252 ods. 2 SSP je považovaná za tzv. určovaciu zásahovú žalobu, teda aj v prípade tejto žaloby je potrebné, aby v čase jej podania bol zjavný a preskúmateľný právny záujem sťažovateľa na výsledku konania. Inými slovami, nestačí, že došlo k nezákonnému zásahu verejnej moci, ale musí dôjsť aj k jeho následku, ktorým je vznik ujmy na strane sťažovateľa. V zmysle uvedeného nie je možné podať žalobu a viesť úspešne konanie v prípade, ak by aj došlo k nezákonnému postupu orgánu verejnej moci, ale nedošlo by k žiadnemu zásahu do práv sťažovateľa. V takom prípade, hoci by aj orgán verejnej moci postupoval v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, nemohol by byť sťažovateľ v konaní úspešný, nakoľko by nedošlo k žiadnej ujme na jeho právach a oprávnených záujmoch. 15. Preto sťažovateľ usudzuje, že nemohol objektívne podať žalobu podľa § 252 ods. 1 SSP, nakoľko v samotnom priebehu kontroly by nemohol súdu ani len označiť žiadnu ujmu, alebo obmedzenie na svojich právach. Až vydaním protokolu a jeho prerokovaní začala hroziť sťažovateľovi reálna ujma spočívajúca v možnosti poskytovateľa žiadať vrátenie časti dotácie, a to na podklade protokolu o výsledku kontroly. Sťažovateľ zastal názor, že až od tohto okamihu mohol súdu označiť reálne hroziacu ujmu. 16. Sťažovateľ pokračoval, že správny súd úplne opomenul, resp. vopred vylúčil, že kontrola mohla pre neho dopadnúť aj priaznivo. Má za to, že pokiaľ by kontrola skončila negatívnym zistením, nebol by z jeho strany žiadny dôvod domáhať sa vyslovenia jej nezákonnosti, pretože hoci by ju aj vykonal nesprávny orgán, nedošlo by k žiadnemu zásahu do jeho práv. 17. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozhodnutím správneho súdu a kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Zastal názor, že žaloba nielenže bola podaná oneskorene, ale nespĺňa ani definičné znaky iného zásahu orgánu verejnej správy podľa ustanovení SSP. 18. Sťažovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že správny súd neodmietol jeho žalobu z dôvodu, žeby postup žalovaného nebolo možné považovať za iný zásah orgánu verejnej správy, ale z dôvodu oneskorene podanej žaloby, ktorú mal sťažovateľ podať podľa § 252 ods. 1 SSP.

19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu 20. mája 2024, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia. 20. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

22. Kasačný súd považuje za dôležité na úvod svojej argumentácie poukázať na bod 11 napadnutého uznesenia. V tomto bode správny súd príznačne uviedol, že zo žalobného návrhu je zrejmé, že sťažovateľ za iný zásah orgánu verejnej správy považuje samotný výkon kontroly uskutočnenej na základe poverenia, ktorej nezákonnosť badá nielen v jej samotnom vykonaní žalovaným, ale aj v jeho postupe v zmysle ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní. Sťažovateľ si tak sám zarámcoval, čo má byť podstatou iného zásahu orgánu verejnej správy a v reakcii na to správny súd začal správne skúmať moment, kedy sa sťažovateľ ako osoba dotknutá ním namietaným zásahom o ňom dozvedela po prvý raz.

Sťažovateľom namietaná nezákonnosť bola teda zrejmá už od tohto okamihu. Podľa kasačného súdu, nie je preto namieste argumentácia sťažovateľa, že sťažovateľ sa nemohol brániť negatórnou zásahovou žalobou v zmysle § 252 ods. 1 SSP, pretože podľa toho ako si sťažovateľ sám zarámcoval obsah iného zásahu, priamym dotykom na jeho právach a právom chránených záujmoch bolo už samotné začatie výkonu kontroly orgánom, ktorý podľa názoru sťažovateľa nemal v zmysle ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní na uskutočnenie predmetnej kontroly právomoc. Následne si tak o to viac odporuje argument sťažovateľa, že „pokiaľ by kontrola skončila negatívnym zistením, nebol by zo strany žalobcu žiadny dôvod domáhať sa vyslovenia jej nezákonnosti, lebo hoci by ju aj vykonal nesprávny orgán, nedošlo by k žiadnemu zásahu“.

Vychádza sa totiž z logického predpokladu, že len čo je niekto dotknutý iným zásahom, ktorý považuje za nezákonný, snaží sa ihneď o jeho skončenie a bráni sa proti nemu dostupnými prostriedkami (v tomto smere pozri rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10 Sžk 23/2020 z 30. septembra 2021, uverejnené ako judikát č. 4/2022 ZNSS).

Inými slovami účel žaloby podľa § 252 ods. 2 SSP je výslovne reparačný a použiteľná je len subsidiárne vo vzťahu k negatórnej žalobe v zmysle § 252 ods. 1 SSP (v tomto smere pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7 Svk 57/2022 z 27. februára 2023).

Rovnako tak z administratívneho spisu nevyplynuli a ani sťažovateľom neboli namietané, žiadne také skutočnosti, resp. následky ním namietaného iného zásahu, ktoré by mu znemožňovali podať žalobu v zmysle § 252 ods. 1 SSP. Argumentácia sťažovateľa sa tak v tomto smere javí kasačnému súdu skôr ako účelová.

posledný možný deň na podanie žaloby. Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal žalobu na poštovú prepravu 23. marca 2017, kasačný súd má rovnako ako správny súd za to, že žaloba bola podaná oneskorene. Na základe uvedených okolností tak správnemu súdu neostávalo nič iné, ako žalobu odmietnuť v zmysle § 98 ods. 1 písm. d) SSP bez toho, aby sa zaoberal jej meritórnym posúdením.