8Sfk/27/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), vo veci žalobcu (sťažovateľa): WESTech, spol. s r.o., IČO: 35796111, so sídlom Stará Vajnorská 17, 831 04 Bratislava, právne zastúpeného: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101016443/2021 z 10. júna 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 204/2021-189 zo 6. júla 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 S 204/2021-189 zo 6. júla 2022 a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho a predchádzajúceho súdneho konania

2012. Toto oznámenie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu 10. decembra 2012. 3. Správca dane z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) podľa čl. 7 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie Rady EÚ č. 904/2010“) vydal 20. júna 2013 rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly od 28. júna 2013.

5. Z daňovej kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) bol vyhotovený Protokol č. 101431871/2017 z 26. júna 2017 (ďalej aj „protokol“).

Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly zameral na preverenie správnosti uplatnenia práva na odpočítanie DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH za príslušné zdaňovacie obdobie a splnenia podmienok oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH. Daňovou kontrolou správca dane u žalobcu zistil porušenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

správca dane zaslal žiadosti o MVI týkajúce sa nasledovných odberateľov žalobcu: · ActionIT GmbH, so sídlom v Spolkovej republike Nemecko (žiadosť o MVI z 10. júna 2013), · FETON-INVEST Kft. „Felszámolás allat“, so sídlom v Maďarsku (žiadosť o MVI z 2. júna

Írska (žiadosť o MVI z 10. júna 2013), · Vár-Tec-Trade Kft., so sídlom v Maďarsku (žiadosť o MVI z 10. júna 2013), · Vivacitas, s.r.o., so sídlom v Českej republike (žiadosť o MVI z 10. júna 2013). Za účelom preverenia prepravy tovaru správca dane zaslal žiadosť o MVI týkajúcu sa prepravnej spoločnosti:

deklarovaného dodávateľa. 10. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 102415932/2018 z 30. novembra 2018 správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 5 S 35/2019 z 19. mája 2020 vyhovel, rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd prijal záver, že správca dane v predmetnej veci nepostupoval v súlade so zásadami daňového konania, teda výkon daňovej kontroly nezodpovedal zásade zákonnosti a ani požiadavke primeranosti (proporcionality) zásahu správcu dane voči žalobcovi. Správny orgán požadoval informácie prostredníctvom žiadostí o MVI od príslušných orgánov cudzích štátov po častiach, odpovede neurgoval včas, resp. vôbec, až na niektoré výnimky.

zaviazal správne orgány, aby upriamili pozornosť na dĺžku daňovej kontroly s ohľadom na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 442/2012 Z. z.“), ktorý implementoval smernicu Rady 2011/16/EÚ z 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS (ďalej len „smernica Rady 2011/16/EÚ“), v ktorej sú podľa správneho súdu stanovené konkrétne lehoty na poskytnutie informácií na základe žiadosti cudzieho štátu. Len dôvetkom správny súd v bode 79 uviedol, že s právnym názorom o nesplnení podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane sa síce stotožňuje, ale pre vyššie uvedené vady, je potrebné považovať napadnuté rozhodnutie žalovaného za nezákonné.

Nakoľko sa správny súd stotožnil s jeho záverom, že žalobca nesplnil zákonné podmienky na priznanie práva na odpočet DPH, v tejto časti ostalo posúdenie správcu dane nezmenené. 12. Správca dane v reakcii na vady vytýkané správnym súdom, uviedol, nad rámec toho, k čomu dospel v prvotnom rozhodnutí, že lehota na vykonanie daňovej kontroly bola podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku zachovaná.

13. Ďalej správca dane poukázal, že zákon č. 442/2012 Z. z. sa na oblasť DPH nevzťahuje, a to z dôvodu, že ani smernica Rady 2011/16/EÚ, ktorú zákon implementoval, sa na DPH nevzťahuje, čo je vyjadrené v čl. 2 bode 2 tejto smernice. Z týchto dôvodov tak nemohol uvedené právne akty aplikovať na posudzovanú vec, pretože predmetom je práve posúdenie DPH. Ďalej správca dane pokračoval, že administratívnu spoluprácu členských štátov v oblasti DPH predstavuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 a lehoty, ktoré toto nariadenie upravuje, sú lehotami určenými pre orgán, ktorý je žiadaný na vybavovanie MVI, nejde o lehoty, ktoré stanovujú dobu prerušenia daňovej kontroly vykonávanej žiadajúcim orgánom. V zmysle uvedeného správca dane odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 18/2014 z 23. marca 2016 a dodal, že podľa ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 12/2018 zo 16. augusta 2017 nedodržanie trojmesačnej lehoty podľa čl. 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 nespôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Táto lehota totiž nemá hmotnoprávnu povahu, ale ide o procesnú poriadkovú lehotu. 14. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101016443/2021 z 10. júna 2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil, pretože sa stotožnil so závermi správcu dane. V odôvodnení dodal, že správca dane postupoval pri výkone daňovej kontroly účelne v zmysle platnej právnej úpravy a ukončil ju v primeranej lehote.

15. Správny súd v poradí druhú správnu žalobu žalobcu rozsudkom č. k. 2 S 204/2021-189 zo 6. júla 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ako nedôvodnú zamietol, pretože sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane.

V cit. rozsudku správny súd považoval zistenia správcu dane o nesplnení podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január 2011 žalobcom za preukázané a stotožnil sa s nimi. Správny súd tak prijal záver, že táto hmotnoprávna časť je právoplatne uzavretá, nakoľko ju už preskúmal správny súd v predchádzajúcom rozsudku.

Pokračoval, že negatívna enumerácia vecnej pôsobnosti zákona č. 442/2012 Z. z. a aj smernice Rady 2011/16/ EÚ má svoje racio v tom, že na medzinárodnú výmenu informácií v oblasti DPH sa vzťahuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010, ktoré má priame účinky na území Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ, bez potreby osobitnej implementácie v zákone.

Jej nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Ide totiž o procesnú poriadkovú lehotu, ktorá nemá hmotnoprávny charakter. Ďalej správny súd poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo veci HYDINA SK z 30. septembra 2021, C-186/20, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že čl. 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

20. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zmeniť tento rozsudok tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Alternatívne sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 21. Sťažovateľ okrem iného namieta, že správny súd sa vôbec nezaoberal námietkami uvedenými v podanej žalobe. Zaoberal sa len posúdením dĺžky daňovej kontroly a aplikáciou zákona č. 442/2012 Z. z. a smernice Rady 2011/16/EÚ. Podľa sťažovateľa pritom nešlo o nepodstatné námietky, pretože práve tieto môžu/ mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Správny súd v napadnutom rozsudku ohľadne posúdenia zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH odkázal na predchádzajúci rozsudok správneho súdu sp. zn. 5 S 35/2019 z 19. mája 2020, v ktorom však správny súd v bode 79 uviedol na okraj len jednu vetu a ďalej sa posúdeniu nároku na odpočet DPH nevenoval a na žiadne ďalšie námietky sťažovateľa nereflektoval. Uvedené podľa sťažovateľa nemožno považovať za vysporiadanie sa s hmotnoprávnou časťou a považovať ju za uzavretú, ako to uviedol správny súd. Sťažovateľ naďalej zastáva názor, že si uplatnil odpočet DPH zákonným spôsobom a uvedené preukázal najlepšie ako bolo možné. Reálnosť sporných plnení preukázal na základe viacerých na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré boli plne v súlade s tým, čo zákon vyžaduje a čo sa môže od podnikateľského subjektu objektívne vyžadovať. 22. Zvyšné námietky sťažovateľ vzniesol v súvislosti s procesnými pochybeniami daňových orgánov týkajúc sa (i) neoznámenia pochybností o uskutočnených obchodoch sťažovateľovi ako daňovému subjektu a (ii) neprimeranej dĺžky daňovej kontroly s ohľadom na zásady daňového konania. 23. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozhodnutím správneho súdu a skonštatoval, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v kasačnej sťažnosti nezakladajú dôvody na zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane. Ďalej uviedol, že na svojich záveroch trvá a odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu k správnej žalobe.

24. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 8. decembra 2023 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

26. Kasačný súd má na úvod za potrebné zdôrazniť, že posúdenie otázok právnych vád napadnutého rozsudku správneho súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ až i/ SSP) je subsidiárne a nasleduje až vtedy, ak kasačný súd nezistí existenciu vád zmätočnosti (§ 440 ods. 1 písm. a/ až f/ SSP), ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku bez ďalšieho.

27. Vychádzajúc z ustanovenia § 139 ods. 1 a 2 SSP kasačný súd konštatuje, že povinnou náležitosťou rozsudku správneho súdu je pochopiteľne aj jeho odôvodnenie. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z čiastkových, no nosných procesných práv obsiahnutých v práve na spravodlivý proces, pričom účastník konania ma právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Správny súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Aj preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (pozri v tomto smere ustálenú rozhodovaciu činnosť

V odôvodnení rozsudku totiž nebola zo strany správneho súdu žiadna ďalšia zmienka, ktorá by sa predmetnej problematiky nároku na odpočet DPH akokoľvek týkala a bolo by z nej možné dedukovať úsudok správneho súdu. Odhliadnuc od všeobecných

Dôsledkom takéhoto záveru správneho súdu je, že právna otázka ohľadom posúdenia splnenia resp. nesplnenia podmienok pri odpočte DPH ostala nezodpovedaná a správny súd sa jej ani v jednom z predchádzajúcich rozsudkov nevenoval. Uvedený stav považuje kasačný súd za neudržateľný, navyše v príkrom rozpore s požiadavkou náležitého odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, nakoľko posúdenie podstatných skutkových tvrdení sťažovateľa ostalo nezdôvodnené.

V. Záver

31. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Kasačný súd preto napadnutý rozsudok správneho súdu postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Bratislave. 32. Keďže kasačná sťažnosť sťažovateľa bola z hľadiska namietaných prednostných procesných vád úspešná a viedla bez ďalšieho k zrušeniu napadnutého rozsudku a vráteniu veci na ďalšie konanie, kasačný súd opakovane uvádza, že sa ďalej nemohol zaoberať argumentáciou týkajúcou sa právnych vád, ktoré boli vznesené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti. 33. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v tomto rozsudku. Opätovne komplexne posúdi námietky sťažovateľa v správnej žalobe a dôsledne sa vysporiada s jeho argumentáciou v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 SSP, pričom pokiaľ znova dospeje k názoru, že námietky sťažovateľa sú nedôvodné, tento svoj záver primerane premietne aj do nového rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd v zmysle § 469 SSP viazaný. 34. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 19. decembra 2024