8Sfk/58/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:7010234300.5
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-6S/19758/2010
- IČS
- 7010234300
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov: 1) C.. P. V., nar. X. D. XXXX, bytom F. č. XX, právne zastúpený advokátom: JUDr. Rastislav Cestický, so sídlom ul. Palackého 1, 040 01 Košice, IČO: 42249414, 2) R. I., nar. XX. O. XXXX, bytom Z. č. XX, F. P. (potenciálnych dedičov) po poručiteľke (pôvodnej žalobkyni): U. V., nar. XX. L. XXXX, naposledy bytom F. č. XX, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (pôvodne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky), so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/225/1766-35521/ 2009/991048-r zo dňa 17. marca 2009, o kasačnej sťažnosti žalobcu 1) proti uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/19758/2010-166 zo dňa 5. februára 2025, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho a správneho súdneho konania
1. Daňový úrad Levoča rozhodnutím č. 731/230/15913/08/Slav zo dňa 6. októbra 2008 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o vyrubení sankčného úroku za nesplnenie povinnosti podľa § 35b ods. 1 písm. d) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume 259,37 EUR. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/225/1766-35521/ 2009/991048-r zo dňa 17. marca 2009 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa - pani U. V. (bez právneho zastúpenia) žalobu na Okresný súd Spišská Nová Ves. Uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 1S/4/2009 zo dňa 17. júna 2009 v spojení s následným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Nds/7/2009 zo dňa 18. novembra 2009 bola vec postúpená Krajskému súdu v Košiciach. 3. Dňa XX. L. XXXX žalobkyňa zomrela, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6S/19758/2010-51 zo dňa 2. decembra 2010 prerušil konanie do právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Spišská Nová Ves v dedičskom konaní sp. zn. 1D/123/2009. 4. Správny súd v Košiciach (právny nástupca Krajského súdu v Košiciach v správnom súdnictve; ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-147 zo dňa 11. októbra
2024 s odkazom na § 100 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol o pokračovaní v konaní. Urobil tak z dôvodu neúmernej dĺžky správneho súdneho ako aj dedičského konania a pokračoval v konaní so zistenými potenciálnymi dedičmi po žalobkyni. 5. Správny súd uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-154 zo dňa 6. novembra 2024 vyzval žalobcov, aby si zvolili právneho zástupcu v správnom súdnom konaní. Poučil ich tiež, že následkom nezvolenia si právneho zástupcu a nepredloženia plnomocenstva bude zastavenie konania v zmysle § 99 písm. b) SSP. 6. Listom zo dňa 6. decembra 2024 žalobca 1) oznámil správnemu súdu, že mu ešte nebolo doručené rozhodnutie centra právnej pomoci o poskytnutí právnej pomoci v tejto veci. 7. Správny súd listom zo dňa 12. decembra 2024 vyzval Centrum právnej pomoci - Kanceláriu Prešov o poskytnutie údajov, či a kedy v súvislosti s predmetnou vecou požiadali žalobcovia 1) a 2) o poskytnutie právnej pomoci a ako bolo o ich žiadostiach rozhodnuté. Centrum právnej pomoci - Kancelária Prešov listom zo dňa 23. decembra 2024 oznámilo správnemu súdu, že v súvislosti s týmto konaním neevidujú žiadnu žiadosť žalobcov 1) a 2) o poskytnutie právnej pomoci. 8. Správny súd uznesením č. k. KE-6S/19758/2010-166 zo dňa 5. februára 2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP odmietol. Dal do pozornosti, že v zmysle § 49 ods. 1 SSP musí byť žalobca v správnom súdnom konaní zastúpený advokátom, pričom v predmetnej veci nejde o jednu z výnimiek podľa § 49 ods. 2 SSP. Správny súd vyzval žalobcov na zvolenie si advokáta, poučil ich o práve obrátiť sa na centrum právnej pomoci ako aj následkoch nesplnenia tejto povinnosti. Keďže napriek výzve správneho súdu žalobcovia 1) a 2) nepredložili splnomocnenie pre advokáta a ani nepožiadali centrum právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci, správny súd pre nepreukázanie podmienky obligatórneho právneho zastúpenia podľa § 49 ods. 1 SSP správnu žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP.
II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
9. Proti napadnutému uzneseniu podal kasačnú sťažnosť žalobca 1) - sťažovateľ z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. b), f) a g) SSP. Žiadal zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 10. Sťažovateľ vyčítal správnemu súdu, že v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, v čom videl porušenie svojich procesných práv, a to, že rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a predčasne. Sťažovateľ v plnom rozsahu zotrval na obsahu podanej správnej žaloby, na druhej strane však konštatoval, že správny súd rozhodol o žalobe, ktorú ako fyzická osoba nikdy nepodal a svojvoľne si zmenil účastníkov konania - žalobcu aj žalovaného. Žalobkyňou mala byť podľa jeho názoru firma jeho mamy - Mária Berková - ESO-BASK, p.f., SHR zn. EBA. Sťažovateľ nemohol byť žalobcom, lebo na neho neprešili žiadne práva a povinnosti z dedičského konania, ktoré nie je ukončené a toto postavenie nemohla mať ani žalobkyňa 2), ktorá sa vzdala dedičstva. Súd nerešpektoval ani právo dediča na dedičské konanie. Správne súdne konanie bolo prerušené do právoplatného ukončenia dedičského konania, a preto správny súd nemohol pokračovať až do jeho ukončenia. Žalovaným mal byť Daňový úrad Levoča, pracovisko Poprad, lebo tento orgán sa zaoberá firmami, kdežto Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa zaoberá odvolaniami ohľadom poplatkov z dani z nehnuteľnosti a komunálnych odpadov.
11. Navyše správny súd vôbec meritórne neposúdil predmetnú správnu žalobu. Čo sa týka podmienky právneho zastúpenia sťažovateľ uviedol, že za 16 rokov podal veľký počet žiadostí na centrum právnej pomoci, vždy v podstate o to isté, ale s inými spisovými značkami. Tvrdí, že žiadosť podal určite aj v tejto veci. Doklad o tom nepredložil. 12. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj žalovaný, ktorý konštatoval, že jednou z procesných podmienok správneho súdneho konania je aj povinné právne zastúpenie podľa § 49 ods. 1 SSP. Túto podmienku sťažovateľ napriek výzve správneho súdu nesplnil, a preto bol dôvodný postup správneho súdu podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP. K okruhu účastníkov konania poukázal žalovaný na uznesenie správneho súdu o pokračovaní v konaní, s ktorým sa stotožnil. Podľa názoru žalovaného bol rovnako správne označený aj on ako žalovaný, keďže pôvodne žalovaným bolo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, a toto bolo zákonom nahradené žalovaným. Podľa názoru žalovaného tak žiadna námietka sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého uznesenia, preto navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. 13. Sťažovateľ vo svojej replike poukázal opätovne na to, že v obdobných veciach rovnakých účastníkov konania podal viacero žiadostí o právnu pomoc, preto je podľa neho zaujímavé tvrdenie centra právnej pomoci, že neeviduje jeho žiadosť o právnu pomoc v tejto veci. Správny súd mal v predmetnej veci počkať, keďže až teraz začalo centrum právnej pomoci sťažovateľovi priznávať právnu pomoc. Pokiaľ sa žalovaný stotožnil s dôvodmi pokračovania v tomto konaní pred ukončením dedičského konania, sťažovateľ dodal, že za dĺžku dedičského konania nemôže on sám, ale súdna moc. Ak došlo k zmenám na strane žalovaného, sťažovateľ namieta, že nikde nie je uvedené, kedy a na základe čoho. V predmetnej veci pritom má existovať uznesenie Krajského súdu v Košiciach v dedičskom konaní, ktoré jasne hovorí, že takúto pohľadávku si žalovaný môže uplatniť len proti firme a nie dedičovi ako fyzickej osobe. Sťažovateľ nevidí žiaden dôvod, prečo by mal uhrádzať pohľadávku, keďže naňho neprešli žiadne práva a povinnosti z dedičského konania.
III. Posúdenie kasačného súdu
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Kasačný súd konštatuje, že v predmetnej veci nie je sporné, že správnu žalobu podala pôvodná žalobkyňa pani U. V. (bez právneho zastúpenia). Rovnako v predmetnej veci nie je sporné, že pani U. V. dňa XX. L. XXXX zomrela, čím stratila právnu subjektivitu.
16. Kasačný súd konštatuje, že v prípade smrti fyzickej osoby počas prebiehajúceho správneho súdneho konania je správny súd povinný posúdiť, či ide o dôvod na zastavenie súdneho konania, jeho prerušenie do ukončenia dedičského konania alebo či v konaní možno pokračovať aj pred právoplatným ukončením dedičského konania (§ 246c ods. 1 v spojení s § 107 ods. 1 a 3 OSP v znení účinnom v čase úmrtia žalobkyne, alt. § 25 SSP v spojení s § 63 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „CSP“). Konanie sa pritom preruší do ukončenia dedičského konania alebo sa v ňom pokračuje najmä v prípade, ak ide o majetkovú vec, ktorá môže byť predmetom dedenia.
V tomto prípade ide o súdny prieskum rozhodnutia, ktorého predmetom je daň (sankčný úrok z omeškania), ktorá prechádza (v rozsahu zdedeného majetku) na dediča (§ 56 ods. 2 v spojení s § 1a písm. a) zákona o správe daní, resp. § 55 ods. 14 v spojení s § 2 písm. b) zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „Daňový poriadok“).
17. Kasačný súd preto konštatuje, že Krajský súd v Košiciach postupoval správne a zákonne, ak z dvoch zákonných alternatív (pokračovanie v konaní alebo prerušenie konania do ukončenia dedičského konania) vybral v danom čase (bezprostredne po úmrtí pôvodnej žalobkyne) tú najvhodnejšiu - prerušenie súdneho konania do právoplatného ukončenia dedičského konania po zosnulej žalobkyni (uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/19758/2010-51 zo dňa 2. decembra 2010). Kasačný súd nespochybňuje, že dôvodom na pokračovanie v konaní je odpadnutie prekážky, pre ktorú sa konanie prerušilo (§ 491 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 3 SSP), pričom takýmto dôvodom, uvedeným v uznesení o prerušení, bolo právoplatné ukončenie dedičského konania. Na druhej strane dáva kasačný súd do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že neúmerná dĺžka súvisiaceho súdneho konania (pre ktoré je prerušené hlavné súdne konanie) môže byť dôvodom pre konštatovanie odpadnutia prekážky prerušenia hlavného súdneho konania a hľadanie alternatívnych riešení jeho ukončenia (mutatis mutandis rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 246/2021 zo dňa 7. septembra 2021, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 41/2021). Právnym dôvodom na tento postup je pritom najmä požiadavka nastolenia právnej istoty a súvisiace právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy), ktoré sú imanentnými komponentami práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). 18.
Zo súdneho spisu je zrejmé, že Krajský súd v Košiciach a následne správny súd priebežne sledoval stav dedičského konania po zosnulej žalobkyni, pričom toto ani po 14 rokoch odo dňa prerušenia správneho súdneho konania nebolo právoplatne ukončené. Kasačný súd preto súhlasí s postupom správneho súdu, keď neodôvodnená dĺžka dedičského konania po zosnulej žalobkyni rezultovala do logického dôsledku, že tento zvažoval aj ďalšie alternatívy, ktoré mohli viesť k včasnejšiemu ukončeniu predmetného správneho súdneho konania - k nastoleniu právnej istoty ohľadom spochybneného rozhodnutia žalovaného a jeho zákonnosti.
19. Podľa § 63 ods. 3 CSP ak to povaha sporu pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve. 20. Platná právna úprava umožňuje nielen prebiehajúce súdne konanie, ktorého predmetom sú práva a povinnosti podliehajúce dedeniu, prerušiť do ukončenia dedičského konania, ale aj v ňom pokračovať s pravdepodobne určeným okruhom dedičov (§ 25 SSP v spojení s § 63 ods. 3 CSP, obdobne tiež § 246c ods. 1 v spojení s § 107 ods. 3 OSP).
Takýto postup je pritom žiadúci najmä v jednoduchých dedičských konaniach, či v konaniach, v ktorých existuje nespochybniteľný dedič a pod. (ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M.; a kol.:
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H_Beck, 2016, str. 227). 21. Zo súdneho spisu vyplýva, že správny súd komunikáciou s príslušnou súdnou komisárkou, ktorá vedie dedičské konanie po zosnulej žalobkyni (L.. W. G.), zistil, že potenciálny okruh dedičov po zosnulej žalobkyni tvoria len jej deti - sťažovateľ a R. I., nar. XX. O. XXXX, bytom Z. č. XX, F. P. (č. l. 146 súdneho spisu).
22. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd nepovažuje za nesprávny postup správneho súdu, keď tento akcentujúc celkom zjavne neprimeranú (excesívnu) dĺžku dedičského konania po zosnulej žalobkyni, identifikoval odpadnutie dôvodu na prerušenie súdneho konania podľa § 100 ods. 3 SSP (aj s odkazom na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté mutatis mutandis v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 246/2021 zo dňa 7. septembra 2021, publikované v ZNaUÚS ako judikát č. 41/2021) a rozhodol o pokračovaní v správnom súdnom konaní s potenciálnymi dedičmi pôvodnej žalobkyne podľa § 25 SSP v spojení s § 63 ods. 3 CSP.
23. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd neoprávnene rozhodol o tom, kto nadobudne dedičstvo po zosnulej pôvodnej žalobkyni, kasačný súd sa s týmto jeho názorom nestotožňuje. Postup správneho súdu predstavuje len riešenie procesnej prekážky v postupe predmetnej veci (a umožňuje vyriešiť spochybnenú zákonnosť dlhu), ktorý umožňuje všetkým potenciálnym dedičom pôvodnej žalobkyne rovnako procesne hájiť svoje práva a právom chránené záujmy spojené s predmetom tohto súdneho konania. Žiadnym spôsobom však neprejudikuje, ktorý z potenciálneho okruhu dedičov a v akom rozsahu nadobudne dedičstvo po pôvodnej žalobkyni. Rovnako ani ukončenie tohto súdneho konania neznamená, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ, že na sťažovateľa automaticky prechádza pohľadávka vedená voči pôvodnej žalobkyni a povinnosť ju uhradiť. Z ustanovenia § 56 ods. 2 v spojení s § 1a písm. a) zákona o správe daní, resp. § 55 ods. 14 v spojení s § 2 písm. b) Daňového poriadku totiž vyplýva, že povinnosť uhradiť daň prechádza až na dediča - teda osobu určenú v právoplatnom rozhodnutí
vydanom v dedičskom konaní, a aj to len v rozsahu pokrytom dedičstvom. Kasačný súd s ohľadom na doteraz uvedené môže konštatovať, že pôvodná žalobkyňa ako aj jej potenciálni právni nástupcovia, s ktorými správny súd pokračoval v konaní, boli určení správne a v tomto smere chybu v procesnom postupe správneho súdu neidentifikoval.
24. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že správny súd konal s nesprávne určeným žalovaným, ani s touto námietkou sa kasačný súd nestotožnil. Zo správnej žaloby je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa ňou požadovala preskúmanie a zrušenie tak prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného. V nadväznosti na túto skutočnosť pôvodná žalobkyňa označila ako žalovaných 1) Daňový úrad Levoča a 2) Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky.
V tomto smere je relevantné, že v konaní o žalobe proti rozhodnutiu a postupu správnych orgánov (všeobecná správna žaloba podľa aktuálne platnej právnej úpravy) je žalovaným len orgán, ktorý v správnom konaní rozhodol v poslednom stupni - teda o riadnom opravnom prostriedku (§ 250 ods. 4 OSP, § 180 ods. 1 prvá veta SSP). Krajský súd v Košiciach preto postupoval správne, keď vychádzajúc z obsahu podanej správnej žaloby, uplatňujúc princíp iura novit curia, konal ako so žalovaným s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky.
25. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, ako odvolací orgán pre daňové úrady (§ 4 ods. 3 písm. h) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2011; ďalej len „zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti daní“ ), však počas prerušenia správneho súdneho konania zaniklo a jeho právnym nástupcom sa stalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (§ 2 ods. 2 písm. b) a § 4 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti daní v znení účinnom od 1. januára 2012 v spojení s § 10 ods. 1 zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, resp. § 4 ods. 3 písm. r) v spojení s § 317 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov - v období od 1. júla 2019). Správny súd preto postupoval správne, ak podľa § 180 ods. 3 v spojení s § 491 SSP konal ďalej v správnom súdnom konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného - s orgánom verejnej správy, na ktorý prešla rozhodovacia pôsobnosť pôvodného žalovaného.
26. Na základe vyššie uvedeného preto nemožno konštatovať, že by správny súd konal na strane žalovaného s nesprávnym orgánom verejnej správy. 27. Pokiaľ sťažovateľ namietal postup správneho súdu po rozhodnutí o pokračovaní v správnom súdnom konaní, kasačný súd dáva do pozornosti, že v konaní o všeobecnej správnej žalobe, či už podľa predchádzajúcej alebo podľa aktuálnej právnej úpravy, platí požiadavka povinného právneho zastúpenia (§ 250a OSP, § 49 ods. 1 v spojení s § 491 SSP).
V predmetnej veci pritom nejde o konanie vo veciach správneho trestania (k tomu kasačný súd odkazuje na argumentáciu obsiahnutú v obdobnej veci - rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 19SVs/1/ 2023 zo dňa 13. novembra 2023, body 48 a 49) a ani o žiadnu z iných výnimiek z povinného právneho zastúpenia podľa § 250a OSP, resp. neskôr podľa § 49 ods. 2 v spojení s § 491 SSP.
28. Správny súd preto postupoval správne, keď po rozhodnutí o pokračovaní v konaní s potenciálnymi právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne (uznesenie správneho súdu č. k. KE-6S/19758/2010-147 zo dňa 11. októbra 2024) týchto vyzval na zvolenie si právneho zástupcu alebo preukázanie výnimky z povinného právneho zastúpenia a poučil ich aj o následkoch nerešpektovania tejto výzvy (uznesenie správneho súdu č. k. KE-6S/19758/ 2010-154 zo dňa 6. novembra 2024). Nezanedbateľné pritom je, že ani pôvodná žalobkyňa pri podaní správnej žaloby nebola právne zastúpená. Žalobcovia (vrátane sťažovateľa) výzvu správneho súdu nerešpektovali, nezvolili si právneho zástupcu a ani nepreukázali žiadnu z výnimiek právneho zastúpenia. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že požiadal centrum právnej pomoci o poskytnutie právnej pomoci v predmetnej veci, kasačný súd konštatuje, že správny súd toto tvrdenie sťažovateľa preveril, pričom Centrum právnej pomoci - Kancelária Prešov správnemu súdu oznámilo, že neeviduje žiadnu žiadosť od ktoréhokoľvek zo žalobcov o
poskytnutie právnej pomoci v tejto veci (č. l. 159 súdneho spisu). 29. Ak aj sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naďalej tvrdí, že takúto žiadosť podal, kasačný súd konštatuje, že ku kasačnej sťažnosti nepriložil žiadny dôkaz preukazujúci takéto jeho tvrdenie.
Nepredložil doklad o odoslaní takejto žiadosti a ani neuviedol konkrétne údaje, ktoré by umožnili preveriť jeho tvrdenie (napr. dátum podania takejto žiadosti či spôsob jej podania). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ vedie viacero súdnych konaní a v súvislosti s viacerými z nich požiadal o priznanie právnej pomoci, neznamená, že tak postupoval aj v tejto veci.
30. S ohľadom na už uvedené kasačný súd konštatuje, že správny súd postupoval správne, keď vyzval žalobcov na preukázanie splnenia podmienky právneho zastúpenia, poučil ich o dôsledkoch jej nesplnenia a keďže sťažovateľ a ani žalobkyňa 2) nepreukázali jej splnenie a ani nebola zistená žiadna výnimka z tejto povinnosti, správnu žalobu napadnutým uznesením odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. f) SSP.
31. Keďže správny súd podanú žalobu odmietol, nebolo jeho povinnosťou sa meritórne zaoberať žalobnou argumentáciou a nebol ani povinný nariadiť v predmetnej veci pojednávanie. Kasačný súd k tejto problematike, už aj v kontexte iných kasačných sťažností sťažovateľa, uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/25/2022 zo dňa 17. februára 2023, body 18 a 19): „18. .
. . zásada ústnosti a bezprostrednosti súdneho konania úzko súvisí s princípom kontradiktórnosti, s možnosťou vykonávať dokazovanie a správne súdy sú ju v plnom rozsahu povinné aplikovať pri rozhodovaní o merite konania - o veci samej. V posudzovanom prípade však správny súd vydával procesné rozhodnutie - vec odmietal. Ide o rozhodnutie, ktoré je výsledkom postupu súdu, v rámci ktorého sa posudzuje (ne)splnenie základných procesných podmienok konania. Pri takomto postupe sa dokazovanie spravidla nevykonáva, súd relevantné skutočnosti skúma z úradnej povinnosti, posudzuje najmä písomné podklady doručené žalobcom, uplatnenie nových argumentov nad rámec žaloby už právna úprava v zásade neumožňuje, a preto ani nemožno očakávať, že by prípadné pojednávanie, návrhy na ňom prednesené a jeho výsledky mohli zmeniť rozhodnutie súdu. Vyváženie kolidujúcich princípov (zásada ústnosti a požiadavka procesnej ekonómie) je v prípade procesného rozhodovania obsiahnutá práve v § 107 S.s.p. Podľa neho preto nie je potrebné nariadiť pojednávanie, ak má byť vydané iné rozhodnutie ako rozhodnutie vo veci samej.
19. V preskúmavanom prípade krajský súd rozhodol uznesením o odmietnutí žaloby . . . Jeho rozhodnutie vo svojej podstate znamená, že z dôvodu procesnej prekážky . . . správny súd žalobu nemohol meritórne prejednať (nemohol rozhodnúť o namietanej (ne)zákonnosti napádaných správnych aktov).
. . Keďže v predmetnom prípade ide o procesné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí a nie o rozhodnutie vo veci samej, správny súd nebol povinný podľa § 107 ods. 1 písm. a) S.s.p. nariadiť v predmetnej veci pojednávanie, i keď to sťažovateľ požadoval. Nenariadenie pojednávania v rozpore so žiadosťou sťažovateľa preto v tejto veci nemôže zakladať kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p.“
32. Kasačný súd sa s uvedenou argumentáciou stotožňuje a aj ostatnú námietku sťažovateľa (rozhodnutie bez nariadenia pojednávania) považuje za nedôvodnú.
IV. Záver
33. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Napadnuté uznesenie správneho súdu považuje za dostatočne odôvodnené, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil v predmetnej veci ani porušenie procesného postupu v takej miere, že by zasiahlo do práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 34. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 452 v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. januára 2026