8Sfk/60/2024

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) podľa § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej ako „SSP“) uznesením č. k. BA-2S/238/2020-138 zo dňa 18.09.2024 (ďalej aj ako „napadnuté uznesenie“) prerušil správne súdne konanie vedené na správnom súde pod sp. zn. BA-2S/238/2020 do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj ako „Súdny dvor EÚ“) pod sp. zn. C-201/24 začatého na návrh Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.03.2024 podaný v konaní vedenom kasačným súdom pod sp. zn. 5Sžfk/10/2021. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia správny súd skonštatoval, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101286190/2020 zo dňa 10.08.2020, ktorým žalovaný podľa § 8 ods. 7 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 235/2012 Z. z.“ alebo „zákon o osobitnom odvode“) zamietol námietku regulovanej osoby (žalobcu) proti rozhodnutiu Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101101563/2020 zo dňa 30.06.2020, ktorým bol podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/ 2012 Z. z. určený nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške 74785087,66 eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013. 3. Následne správny súd poukázal na zistenia zo svojej úradnej činnosti vypovedajúce o tom, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5Sžfk/10/2021 zo dňa 29.02.2024 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/179/2019 zo dňa 02.07.2020 za účelom predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Išlo o nasledujúce otázky: 1. Má sa článok 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore taká vnútroštátna právna úprava (zákon o osobitnom odvode), ktorá zaťažuje osobitným odvodom aj kapitálový zisk vzniknutý z transakcie (prevodu aktív) medzi spoločnosťami so sídlom v Slovenskej republike? 2. Možno sa dovolávať účinku článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES spočívajúceho v nezdaňovaní kapitálových ziskov z prevodu aktív vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely aj v prípade vnútroštátnej transakcie realizovanej medzi spoločnosťami so sídlom v tom istom členskom štáte, ak vnútroštátna právna úprava kapitálový zisk vzniknutý z takejto transakcie zaťažuje plnením, ktoré má účinky zdanenia (rozumej osobitný odvod)? 4. Správny súd uzavrel, že zodpovedanie otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položil v rámci konania sp. zn. 5Sžfk/10/2021 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, je dôležité a môže mať podstatný význam aj pre rozhodnutie správneho súdu vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. BA-2S/238/2020, keďže ide o právne obdobnú vec a preto konanie prerušil do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom EÚ pod sp. zn. C-201/24.

5. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a písm. g) SSP. Petitom kasačnej sťažnosti požadoval zrušenie napadnutého uznesenia a priznanie práva na náhradu trov kasačného konania. Vytýkané vady založil správny súd podľa sťažovateľa nedostatočným odôvodnením napadnutého uznesenia, keď v ňom vôbec nevysvetlil, z akého dôvodu (prečo) má pre súdne konanie vedené pod sp. zn. BA-2S/238/2020 skutočný alebo potenciálny význam výsledok prejudiciálneho konania iniciovaného v inej veci, týkajúcej sa úplne iných účastníkov konania, ktorého výsledok nie je pre konanie vo veci sp. zn. BA-2S/238/2020 právne záväzný.

6. Z napadnutého uznesenia a postupu správneho súdu nie je podľa sťažovateľa zrejmé, či a aké iné vhodné opatrenia, ktorých realizáciu predpokladá ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) SSP, správny súd urobil predtým, ako sa rozhodol správne súdne konanie prerušiť.

Rozhodnutie o prerušení konania je preto v tomto kontexte pre sťažovateľa rozhodnutím prekvapivým. 7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) v rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 podľa sťažovateľa okrem iného uviedol: - „V posudzovanom prípade smernica o daňovej neutralite má priamy účinok vo vzťahu k právam, ktoré sú v nej dostatočne jednoznačné a nepodmienené, pričom z hľadiska jej cieľa, ktorým je snaha vyhnúť sa ukladaniu daní v súvislosti s vymedzenými transakciami, je záväzná pre všetky orgány. V tomto smere sa javí člnok 4 v spojení s článkom 9 smernice o daňovej neutralite, podľa ktorých zlúčenie, rozdelenie alebo čiastočné rozdelenie, ako aj prevod aktív, nevedie k zdaneniu kapitálových ziskov vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely ako dostatočne jednoznačné. Smernica totiž definuje „kapitálový zisk“ ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely. A v článku 4 ods. 2 písm. a/ a b/ definuje

8. Sťažovateľ zdôraznil, že hlavným dôvodom a bodom jeho správnej žaloby je námietka, že správne orgány vydaním preskúmavaných rozhodnutí flagrantne porušili princíp viazanosti právnym názorom vysloveným správnym súdom v konkrétnej veci.

. .nie je úlohou správnych orgánov polemizovať s právnym názorom súdu ani ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať. . . . . .Nie je pritom nevyhnutné, aby sa správny orgán s právnym názorom súdu stotožnil, je však povinný sa ním riadiť.“ (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/25/2013). Sťažovateľ zdôraznil, že predmetom správneho súdneho konania iniciovaného jeho správnou žalobou je, aby správny súd posúdil, či žalovaný pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia konal alebo nekonal v súlade s rozsudkom NS SR sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 a na to nemá žiadny vplyv prejudiciálne konanie, s odkazom na ktoré správny súd prerušil správne súdne konanie vedené pred ním pod sp. zn. BA-2S/238/2020.

10. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s prerušením správneho súdneho konania. Vysvetlil dôvody, pre ktoré sa nestotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019. Prihliadol pri tom aj na neskôr vydaný rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25.02.2020, ktorý sa výslovne (v bode 123) vysporiadal aj s právnymi závermi rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019, jeho argumentáciu si neosvojil a preto „sa od uvedeného rozsudku s prihliadnutím na princíp eurokonformného výkladu odchýlil“. 11. Žalovaný poukázal na to, že rozsudok sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/235/14-341, 2S/43/15-431 zo dňa 14.10.2015, vydal NS SR v tej istej veci a v tom istom zložení senátu bez zmeny skutkových okolností potom, ako bol Ústavným súdom Slovenskej republiky (nález č. IV ÚS 416/2018-84 zo dňa 17.01.2019) z čisto iba procesných dôvodov zrušený jeho skorší rozsudok sp. zn. 5Sžf/26/2016 zo dňa 26.01.2017, ktorým rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/235/ 14-341, 2S/43/15-431 zo dňa 14.10.2015 naopak zmenil tak, že žalobu zamietol. K odklonu od svojho skoršieho rozsudku z roku 2017 sa senát NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 nevyjadril, tento odklon od svojho predchádzajúceho právneho názoru vôbec nezdôvodnil. 12. Otázka priamej aplikácie Smernice o daňovej neutralite (Smernica 2009/133/ES) je pre posudzovaný prípad sťažovateľa podľa žalovaného otázkou zásadného právneho významu, a to aj z dôvodu, že ten istý senát NS SR v rozsudku sp. zn. 5Sžf/26/2016 zo dňa 26.01.2017 odmietol priamy účinok tejto smernice, kým v rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 jej priamy účinok priznal, avšak bez relevantného zdôvodnenia negácie pôvodného názoru. Je teda podľa žalovaného zrejmé, že sú dané pochybnosti o aplikácii normy práva Európskej únie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Súdny dvor EÚ ako jediný má kompetenciu odstrániť právnu neistotu týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie v kontexte s vnútroštátnou úpravou, ktorou je v prejednávanej veci zákon o osobitnom odvode.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

15. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie, môže konanie uznesením prerušiť, ak a) prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takéto konanie podnet.

niektorého z dôvodov podľa § 100 ods. 2 písm. a) až c) SSP, nemusí správne súdne konanie prerušiť (na rozdiel od obligatórneho prerušenia podľa § 100 ods. 1 SSP), ale musí zvážiť ďalší vhodný postup - teda či bude pre spravodlivé rozhodnutie vo veci efektívnejšie vykonať iné vhodné opatrenia alebo namiesto ich vykonania správne súdne konanie prerušiť.

Z tohto dôvodu je v zásade žiaduce, aby správny súd uplatnil fakultatívne dôvody na prerušenie správneho súdneho konania bezodkladne po ich zistení (BARICOVÁ, J., FEČÍK, M., ŠTEVČEK, M., FILOVÁ, A. a kol.:

17. Podľa kasačného súdu práve pre skutočnosť, že v prejednávanej veci ide o fakultatívne prerušenie správneho súdneho konania, bolo povinnosťou správneho súdu dôsledne voľbu tohto procesného inštitútu pred inými alternatívami (ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenie) vyargumentovať, nielen iba odcitovať otázky položené Súdnemu dvoru EÚ v inom nesúvisiacom (z pohľadu totožnosti účastníkov konania) konaní pred kasačným súdom.

domáha. S poukazom na uvedené dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté uznesenie je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatočné odôvodnenie. 18. Čo sa týka ostatnej sťažnostnej argumentácie, kasačný súd považuje za vhodné vyjadriť sa najmä k tomu záveru sťažovateľa, podľa ktorého prerušenie správneho súdneho konania nebolo prípustné z dôvodu existencie rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 a neexistencie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktorým by boli účastníci správneho súdneho

. .“ Na inom mieste (uznesenie III. ÚS 439/2023-15 zo dňa 07.09.2023, bod 6) Ústavný súd Slovenskej republiky uvádza, že „I keď zmena judikatúry vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho rozhodnutia, v praxi súdov je možná (IV. ÚS 610/2021). ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unédic proti Francúzsku, č. 20153/04). ESĽP tiež uviedol, že názorová nejednotnosť medzi súdmi je svojou povahou dôsledkom, ktorý je vlastný každému súdnemu systému (Zielinski a Pradal & Gonzales a ďalší proti Francúzsku, č. 24846/94). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (ÚS ČR III. ÚS 117/07). Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický,

Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať (ÚS ČR III. ÚS 3221/ 11).“ Z uvedeného vyplýva, že viazanosť vysloveným právnym názorom kasačného súdu aj v konkrétnej veci (tzv. kasačná záväznosť) nie je absolútna. Ak správny súd pri posudzovaní určitej spornej otázky, na ktorú už bola daná odpoveď najvyššou súdnou autoritou, tak ako v danom prípade, sa môže od predchádzajúceho právneho názoru odchýliť, za splnenia prísnych limitov nastavených Ústavným súdom Slovenskej republiky, ale aj Najvyšším správnym súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/55/2020 z 30.03.2022 (bod 39 až 41).

Tu možno poukázať na prípad Da Costa (spojené veci C-28-30/62 Da Costa en Schaake NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV v. Administration fiscale néerlandaise, rozsudok zo dňa 27.03.1963), kde Súdny dvor EÚ už v roku 1963 deklaroval v zásade všeobecnú záväznosť ním poskytovaného výkladu európskeho práva v rámci tzv. prejudiciálneho konania, keď definoval jednu z výnimiek z povinnosti súdov členských štátov položiť prejudiciálnu otázku, a to práve vtedy, keď Súdny dvor EÚ už výklad daného ustanovenia raz uskutočnil a zadefinoval tak doktrínu

Všeobecne o konaní o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie, In.: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, Tomus XXX, 2012, Univerzita Komenského v Bratislave, str. 78). Z uvedeného vyplýva, že ak správny súd pri riešení spornej otázky dospeje k záveru, že určité konanie pred Súdnym dvorom EÚ môže prispieť k vyriešeniu tejto spornej otázky, je jeho postup, ktorým vo vzťahu k prejudiciálnej otázke konanie preruší, legitímnym procesným postupom, samozrejme ak ho súčasne náležite vyargumentuje, čo však v prejednávanej veci, ako už vyššie uzavrel kasačný súd, splnené nebolo.