8Sfk/62/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200951.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-6S/147/2021
- IČS
- 1021200951
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v?právnej veci žalobcu: ITALMARKET SLOVAKIA, a.s., so sídlom Holubyho 1/A, 811 03 Bratislava, IČO: 35758601, právne zastúpený: BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., so sídlom Lermontova 16, 811 05 Bratislava, IČO: 47876034, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100696909/2021 zo dňa 27. apríla 2021, o?kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/147/ 2021-119 zo dňa 25.?septembra 2025, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia marec až december 2015. 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane v rozhodnutí č. 100081843/2021 zo dňa 19. januára 2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) skonštatoval, že žalobca nepreukázal oprávnenosť uplatneného odpočítania dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „zákon o DPH“) v spojení s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) tohto zákona z faktúry č. 222015 zo dňa 30. júna 2015 vystavenej spoločnosťou ML Project, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 47847581 (ďalej len „ML Project, s.r.o.“ alebo „dodávateľ“) za reklamné služby dodané žalobcovi v júni 2015.
Predmetom zmluvy o reklame bolo poskytnutie reklamných služieb formou prenájmu reklamnej plochy a umiestnenia reklamného loga na súťažnom vozidle, kombinézach jazdcov, reklamných predmetoch tímu, všetkých printových formátoch spojených s propagáciou tímu MR Autosport r.t.
Správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 10.000,- EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2015. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 100696909/2021 zo dňa 27. apríla 2021 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v posudzovanom prípade nebolo žalobcom preukázané, že k dodaniu reklamných služieb došlo tak, ako to deklaroval predloženými dôkazmi. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom toho, že mu služby dodal subjekt uvedený na faktúre, v dôsledku čoho nebola splnená už prvá hmotnoprávna podmienka na priznanie práva na odpočet DPH.
Poukázal na to, že právny nástupca deklarovaného dodávateľa, spoločnosť Vulkano s.r.o., so správcom dane nespolupracoval, na výzvu správcu dane nepredlžil žiadne dôkazy. Tvrdenia žalobcu neboli preukázané ani výpoveďou Marcela Mateja, konateľa dodávateľa v čase posudzovaného
obchodu. Tento síce tvrdil, že deklarované obchody prebehli tak, ako bolo uvedené na faktúrach, avšak svoje tvrdenia nevedel preukázať žiadnymi dôkazmi a ani dokladmi, keďže tie mali byť odovzdané novému konateľovi. 5. Podľa žalovaného nebola dokazovaním preukázaná ani účasť subdodávateľa - Swanny Trade s.r.o. (ďalej aj ako „subdodávateľ“) - na realizovanom zdaniteľnom plnení. Subdodávateľ so správcom dane nespolupracoval, nepredložil žiadne dôkazy a v kontrolných výkazoch neevidoval žiadne faktúry pre dodávateľa.
Za zdaňovacie obdobie jún 2015 podal subdodávateľ nulové daňové priznanie na DPH a od 30. marca 2015 bol konateľom maďarský občan, István Tánczos. Konateľka subdodávateľa v čase poskytnutia posudzovaného zdaniteľného plnenia, Gabriela Velgos Storinská, sa opakovane nedostavila na predvolanie správcu dane. Po predvedení pred správcu dane odmietla vypovedať.
6. Správca dane dožiadal miestne príslušný Daňový úrad Košice, pobočka Michalovce, ktorý sa dohodol s S. H., zástupcom občianskeho združenia MR AUTOSPORT r.t., na podaní vysvetlenia prostredníctvom e-mailovej komunikácie. Tento uviedol, že nebol v žiadnom obchodnom ani inom vzťahu s dodávateľom. MR AUTOSPORT r.t. malo reklamné práva a reklamný priestor odstúpiť spoločnosti Swanny Trade s.r.o. na základe ústnej dohody ako protihodnotu za komplexne zabezpečenú technickú a finančnú podporu tímu počas celej
súťažnej sezóny. S. H. potvrdil propagáciu loga Vilmos na pretekárskych vozidlách tímu, avšak podľa názoru žalovaného svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazným materiálom. Subdodávateľ teda podľa názoru žalovaného nepreukázal spoluprácu s vlastníkom reklamných práv - občianskym združením MR AUTOSPORT r.t. S ohľadom na uvedené vyhodnotil žalovaný žalobcom predložené dôkazy (faktúry, zmluva o reklame, fotodokumentácia alebo videoklip tímu MR AUTOSPORT r.t. s etiketou loga Vilmos) ako formálne, nepreukazujúce obraz o tom, ako sa tieto spoločnosti mali na reklamných službách podieľať a jeho tvrdenia o dostatočnom preukázaní zdaniteľných plnení vyhodnotil ako neopodstatnené.
II. Konanie pred správnym súdom
7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, ktorou žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a vrátenie veci správcovi dane na ďalšie konanie. 8. Žalobca v žalobe tvrdil, že ako výhradný distribútor a predajca alkoholických nápojov značky Vilmos na území Slovenska, uzavrel dňa 23. marca 2015 s dodávateľom ML Projekt, s.r.o. zmluvu o reklame za účelom propagácie uvedenej značky.
Predmetom zdaniteľného plnenia bolo zabezpečenie reklamy, nie jej priame vykonanie. Namietal preto, že k poskytnutiu zdaniteľného plnenia došlo už vykonaním úkonov smerujúcich k tomu, aby reklama bola uskutočnená. 9. Tvrdil, že dodávateľa si riadne preveril z verejne dostupných zdrojov, pričom v relevantnom čase nič nenasvedčovalo tomu, že by dodávateľ bol z daňového hľadiska akokoľvek rizikový. Uviedol, že sa nepodieľal na výbere subdodávateľa, spoločnosti Swanny Trade s.r.o. Skutočnosti, ku ktorým sa správca dane dostal pri preverovaní jeho dodávateľa a subdodávateľa, boli predmetom obchodného a daňového tajomstva. Subdodávateľ disponoval reklamnými právami automobilového klubu MR Autosport r.t. a súčasne zabezpečil aj umiestnenie značky Vilmos na vozidlách a iných reklamných predmetoch tohto automobilového tímu, čo bolo preukázané aj výpoveďami S. H., zástupcu automobilového tímu ako aj Marcela Mateja, vtedajšieho konateľa dodávateľa. Subdodávateľ následne vyfakturoval poskytnutú reklamu dodávateľovi, čo potvrdzoval aj kontrolný výkaz dodávateľa.
10. Správca dane opomenul vypočuť posledného konateľa subdodávateľa, pána Istvána Tánczosa a konateľa spoločnosti Vulcano s.r.o., pána Marcela Maria Ciuciho, ktorý mal po splynutí dodávateľa, spoločnosti ML Project, s.r.o. so spoločnosťou Vulcano s.r.o., disponovať účtovníctvom dodávateľa. Správca dane podľa žalobcu nezabezpečil kľúčový dôkaz - výpoveď svedkyne Gabriely Velgos Storinskej, vtedajšej konateľky subdodávateľa, ktorá podľa neho nezákonne odoprela vypovedať z dôvodu „vypätej stresovej situácie“, v dôsledku čoho nebol dostatočne zistený skutkový stav.
11. Namietal, že správca dane viedol výsluch svedka S. H., zástupcu automobilového tímu, formou e-mailovej komunikácie, v dôsledku čoho boli porušené jeho procesné práva podľa § 25 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“).
Namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci, keďže závery správcu dane ako aj žalovaného pre uplatnenie odpočtu DPH vedú k potrebe preukázania skutočného dodania fakturovaných služieb dodávateľom deklarovaným na faktúre. 12. Tvrdil, že ho správca dane zaťažil neprimeraným dôkazným bremenom, keď dôkazy predložené žalobcom označil ako nepostačujúce. K záveru o neunesení dôkazného bremena žalobcom dospel správca dane na základe skutočností, ktoré nemohol žalobca nijako ovplyvniť, keďže sa týkali výlučne skutočností, ktoré vznikli na strane jeho dodávateľa a subdodávateľa po poskytnutí zdaniteľného plnenia. Daňové orgány podľa žalobcu nijako nespochybnili vierohodnosť predložených dôkazov, no napriek tomu úplne opomenuli zohľadniť závery z nich plynúce pri ustálení a vyhodnotení skutkového stavu. Žalovaný tvrdenie o neexistencii reklamného plnenia deklarovaným dodávateľom nepreukázal žiadnym dôkazom a nedostatočne sa zaoberal jeho odvolacími dôvodmi, preto považoval napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.
13. Nárok na odpočet nemôže byť dotknutý tým, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom žalobca ako platca nevie alebo nemôže vedieť. Ak by aj bol dodávateľovi, prípadne jeho subdodávateľovi preukázaný podvod, tak v predmetnom konaní nebola preukazovaná vedomá účasť žalobcu na podvodnom
konaní. 14. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-6S/147/2021-119 zo dňa 25. septembra 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.
15. Správny súd v odôvodnení uviedol, že rozhodnutia správcu dane ako aj žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia, keďže dôkazná situácia vyplývajúca z administratívneho spisu, kedy bola preukázaná materiálna existencia plnenia, svedčí splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie dôvodil, že hmotnoprávnou podmienkou odpočtu nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musel byť zdaniteľnou osobou.
16. Pokiaľ teda v prejednávanej veci žalobca disponoval tak faktúrou, ako aj materiálnym plnením, čo nespochybnili ani daňové orgány, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd preto konštatoval, že správca dane pochybil, keď na ujmu žalobcovi pričítal i) existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno (a to najmä vo vzťahu k subdodávateľom) a ii) prihliadal na okolnosti, ktoré nastali časovo až po poskytnutí deklarovanej služby v zdaňovacom období jún 2015 (zánik spoločnosti ML Projekt, s.r.o. dňa 2. marca 2017).
Daňový subjekt nie je objektívne schopný ovplyvniť budúce podnikateľské správanie svojho dodávateľa. Zdôraznil, že pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca sami osebe nie sú okolnosťami spôsobilými vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o splnení hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, keďže tie by boli relevantné len pri preukazovaní daňového podvodu. Správny súd preto uviedol, že účasť žalobcu na daňovom podvode by mohla byť ako dôvod odopretia odpočítania dane aplikovaná až potom, čo by správca dane uniesol dôkazné bremeno a kladne zodpovedal všetky štyri otázky tzv. Axel Kittel testu, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04).
17. Správny súd sa bližšie nezaoberal námietkami žalobcu vo vzťahu k možnosti byť prítomný pri výsluchu svedkov, keď zrušením napadnutého rozhodnutia sa pre správcu dane vytvorí procesný priestor pre vysporiadanie sa aj s týmito procesnými otázkami. Po vrátení
veci na ďalšie konanie správcovi dane uložil doplniť dokazovanie a overiť, či došlo k zneužívajúcemu prípadne podvodnému konaniu v dodávateľskom reťazci a či boli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočet DPH.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
18. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
19. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa sťažovateľa spočíva v nesprávnom posúdení zisteného skutkového stavu. Podľa sťažovateľa bolo preukázané, že reklamné služby neboli realizované a dodané deklarovanou zdaniteľnou osobou ML Project, s.r.o. a ani inými zdaniteľnými osobami - subdodávateľom Swanny Trade s.r.o, pričom žalobca trval na tom, že služby boli dodané práve spoločnosťou ML Project, s.r.o. Sťažovateľ zhrnul zistenia správcu dane a zotrval na svojich záveroch, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keďže žiadnym dôkazom predloženým žalobcom a ani dokazovaním správcu dane nebolo preukázané dodanie reklamných služieb zdaniteľnou osobou, resp. deklarovaným dodávateľom ML Project, s.r.o. Preukazovanie splnenia materiálnych/hmotnoprávnych podmienok je na žalobcovi ako daňovom subjekte.
20. Správca dane a ani sťažovateľ nespochybňovali reálnu existenciu reklamných služieb a nepostavili svoje závery na podvodnom konaní. 21. Sťažovateľ ďalej namietal, že výsluch Marinela Marina Ciuci, rumunského občana, ktorý mal byť konateľom spoločnosti Vulkano s.r.o. od 8. apríla 2016, ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti ML Project, s.r.o., nemal s preverovanými zdaniteľnými plneniami žiadny súvis. Navyše, samotná nástupnícka spoločnosť Vulkano s.r.o., ako vyplýva zo zistení, mala ku dňu 17. mája 2017 zrušené virtuálne sídlo.
22. K osobe Istvána Tánczosa, konateľa subdodávateľa, žalovaný uviedol, že jeho výsluch nebol dôvodný, keďže subdodávateľ so správcom dane nespolupracoval, nepredložil žiadne dôkazy, nepreukázal výkon ekonomickej činnosti, nepodal daňové priznania ani kontrolné výkazy a ani nevykázal žiadne faktúry pre spoločnosť ML Project, s.r.o., a preto považoval námietku žalobcu za neopodstatnenú.
23. Sťažovateľ ďalej namietal závery správneho súdu, týkajúce sa postupu správcu dane pri odmietnutí výpovede svedkyne Gabriely Velgos Strojinskej. Uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 25 Daňového poriadku, keďže svedkyňu opakovane predvolával a zabezpečil jej predvedenie. Z jej konania je však zrejmé, že sa snažila vyhnúť výpovedi priamo pred správcom dane, a to z dôvodu zistení správcu dane, ktoré preukazujú, že sa na uskutočnení zdaniteľných plnení žiadnym spôsobom nepodieľala.
24. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku nezahŕňa a nehodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutí sťažovateľa a správcu dane. Rozsudok tak podľa neho nezodpovedá aktuálnej rozhodovacej praxi a nie je presvedčivý.
25. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutia daňových orgánov sa dostatočne vysporiadali s námietkami žalobcu, boli presvedčivo odôvodnené a vychádzali zo všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne jasne a logicky vyhodnotené v súlade so správnou úvahou ako aj príslušnými hmotnoprávnymi, procesnými predpismi a judikatúrou Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. 26. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Sťažovateľ podľa neho neprípustne mení svoje tvrdenia, keď v kasačnej sťažnosti tvrdí, že malo byť preukázané, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo a vôbec nereflektuje na judikatúru vnútroštátnych súdov alebo Súdneho dvora EÚ či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Správny súd podľa žalobcu riadne preskúmal, správne identifikoval nedostatky v administratívnom konaní a vecne zdôvodnil svoje závery ku všetkým nastoleným otázkam. Odopretie práva na odpočítanie DPH je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, pričom žalovaný ani netvrdil, že by malo dôjsť k podvodnému konaniu.
27. Pokiaľ žalovaný v kasačnej sťažnosti opäť poukazuje na údajnú nekontaktnosť dodávateľov či subdodávateľov žalobcu, ignoruje skutočnosť, že správca dane vykonal daňovú kontrolu po viac ako piatich rokoch od uskutočnenia zdaniteľného plnenia a svoje závery odvodzuje od skutočností, ktoré v čase zdaniteľného plnenia neexistovali a ktoré žalobca nemohol predvídať ani ovplyvniť. Správca dane podľa žalobcu procesne pochybil, keď svedkyni Gabriele Velgos Strojinskej umožnil nezákonne odoprieť výpoveď.
28. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu podanom ku kasačnej sťažnosti sťažovateľ zotrval na podanej kasačnej sťažnosti a s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/81/ 2018 zo dňa 28. apríla 2020 uviedol, že vykonanie daňovej kontroly nie je vylúčené ani po uplynutí relatívne dlhšieho času. Z toho dôvodu je v záujme zmluvných strán, aby si vopred zabezpečili dostatočne hodnoverné dôkazy, ktoré im umožnia preukázať pravdivosť ich tvrdení aj s časovým odstupom.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je nedôvodná.
30. Kasačný súd zo svojej rozhodovacej činnosti zistil, že sa obdobnou vecou sťažovateľa zaoberal už v rozhodnutiach sp. zn. 4Sfk/55/2025 zo dňa 25. novembra 2025, sp. zn. 2Sfk/ 25/2025 zo dňa 26. februára 2026 a sp. zn. 4Sfk/78/2025 zo dňa 19. marca 2026.
Ide síce o veci, ktoré sa týkali iných zdaňovacích období, avšak boli založené na obdobných skutkových zisteniach (obsahovo identická služba - reklamné služby na športovom podujatí za účelom propagácie značky nápojov Vilmos), obdobnom procesnom priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, žalobné námietky ako aj rozsudky správneho súdu boli obdobné, rovnako ako kasačná argumentácia sťažovateľa. Najvyšší správny súd všetkými citovanými rozsudkami kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol. Kasačný súd rozhodujúci v tejto veci pritom nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali iné meritórne rozhodnutie ako to, ktoré už iné senáty tunajšieho súdu v obdobných veciach uskutočnili.
31. V prvom rade kasačný súd v tu posudzovanej veci v zhode a s odkazom na rozhodnutie sp. zn. 4Sfk/78/2025 zo dňa 19. marca 2026 uvádza, že niektoré parciálne právne názory správneho súdu boli v napadnutom rozsudku vyjadrené zmätočne, neúplne, resp. že môžu byť čiastočne nesprávne (najmä pokiaľ správny súd konštatoval, že ak žalobca disponoval faktúrou, ako aj materiálnym plnením, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, bod 34 napadnutého rozsudku). Nič to však nemení na tom, že vo svojej podstate je výrok napadnutého rozsudku správneho súdu v kasačnom konaní udržateľný. V rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/78/2025 zo dňa 19. marca 2026 kasačný súd k tomu uviedol:
34. Vo vzťahu k uvedenému poukazuje kasačný súd v prvom rade na to, že sa nemohol stotožniť s izolovaným záverom správneho súdu vyjadreným v napadnutom rozsudku v tom zmysle, že daňový subjekt (žalobca) uniesol svoje dôkazné bremeno, ak bolo vo veci preukázané, že existuje materiálne plnenie a zároveň existuje faktúra k predmetnému zdaniteľnému obchodu. Je totiž nesporné, že jednou z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie DPH je totiž aj to, že samotné zdaniteľné plnenie bolo daňovému subjektu poskytnuté tzv. zdaniteľnou osobou (platiteľom dane).
35. Toto síce správny súd v napadnutom rozsudku skonštatoval (k tomu pozri napr. bod 32. napadnutého rozsudku, pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 29), avšak následne sa uvedené „nepremietlo“ do prvej vety bodu 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku (pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 34), kde už uviedol, že daňový subjekt uniesol svoje dôkazné bremeno, ak materiálna existencia tovaru/služby je preukázaná a zároveň existuje s tým súvisiaca faktúra („Pokiaľ teda v prejednávanej veci žalobca disponoval tak faktúrou, ako aj materiálnym plnením, čo nespochybnili ani daňové orgány, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. [.
. .]“). Predmetná úvaha správneho súdu totiž opomína práve kritérium - status dodávateľa (zdaniteľná osoba, platiteľ dane - DPH). Tento čiastkový záver správneho súdu (bod 37., veta prvá - napadnutého rozsudku, pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 34) potom kasačný súd vyhodnotil ako nesprávny, neúplný, resp. zmätočný.
36. Pokiaľ správny súd v naznačenom smere opieral svoje tvrdenie aj o bod 62. rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/52/2021 zo dňa 15.11.2022, toto rozhodnutie je potrebné vykladať v celom jeho kontexte, keď v bodoch 57. a 58. predmetného rozsudku kasačný súd jasne vymedzil, aké sú hmotnoprávne podmienky odpočítania DPH, pričom medzi ne zaradil aj status dodávateľa ako platiteľa dane - zdaniteľná osoba (DPH).
32. Vyššie uvedená skutočnosť (parciálna vada) per se však neodôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie správnemu súdu, a to najmä vzhľadom na zásadu hospodárnosti konania, keď kasačný súd v rámci konania - potvrdzujúc súvisiace skutkové zistenia správneho súdu - dospel k záveru, že správca dane v priebehu daňovej kontroly na daňový subjekt kvalifikovane dôkazné bremeno nepreniesol, a teda súhlasí so závermi správneho súdu formulovanými vo vzťahu k tejto podstatnej právnej otázke.
33. So záverom o tom, že správca dane a žalovaný neuviedli relevantné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok žalobcom v tu posudzovanej veci, sa kasačný súd stotožňuje na podklade rozhodnutia sp. zn. 4Sfk/78/2025 zo dňa 19. marca 2026, ktoré na tomto mieste
uvádza: 38. Dodanie reklamných služieb deklarovaným dodávateľom (t. j. zdaniteľnou osobou) totiž spochybnili daňové orgány nedostatočne, a to fakticky v nadväznosti na závery týkajúce sa dodávateľov deklarovaného dodávateľa, ktorá skutočnosť sama osebe - najmä pri nespochybnení existencie materiálneho plnenia - nemôže byť najmä v zmysle rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Vikingo (C-610/19), resp. Kemwater ProChemie (C- 154/20) postačujúca. Obdobne, ako to uviedol správny súd aj v napadnutom rozsudku, nie je možné „na ťarchu“ žalobcu pripísať napr. to, že jeho dodávateľ po poskytnutí deklarovanej služby zanikol, resp. prešiel transformačnými procesmi. Tieto skutočnosti správny súd v napadnutom rozsudku správne pomenoval (bod 37. napadnutého rozsudku, pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 34), pričom jeho čiastočne nesprávny (zmätočný) záver v rozsahu prvej vety bodu 37. napadnutého rozsudku (k tomu pozri tento rozsudok vyššie, pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 34), nedopadá na to, že predmetné
zistenia daňových orgánov dostatočne nespochybnili okolnosti relevantné pre priznanie práva na odpočítanie DPH, ktoré zaťažujú daňový subjekt. 39. V posudzovanom prípade bolo totiž zistené, že dodávateľ ML Project, s.r.o mal žalobcovi služby (propagácia loga „Vilmos“ na športových podujatiach - rally) poskytnúť z väčšej časti subdodávateľsky, pričom ako jeho subdodávateľ vystupovala spoločnosť Swanny Trade s.r.o.
40. V zmysle § 49 ods. 2 písm. a) je odpočet DPH na vstupe viazaný na dodávku tovarov alebo služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané iným platiteľom v tuzemsku. Z predmetného ustanovenia nevyplýva, že by tovary alebo služby, z ktorých sa uplatňuje daň, nemohli byť platiteľovi dodané subdodávateľsky. Práve naopak, zákon o DPH s takouto situáciou počíta, keď pre dodávky služieb ustanovuje, že ak zdaniteľná osoba vo svojom mene pre inú osobu obstará dodanie služby, platí, že táto zdaniteľná osoba službu sama prijala a sama dodala (§ 9 ods. 4). 41.
Ako uviedol Najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 2Sfk/3/2023 zo dňa 20.12.2024, „[. . .] v prípade daňovým subjektom uplatneného odpočítania dane na vstupe z faktúr za dodávky služieb od iného platiteľa sa za dodávateľa považuje ten, u koho si daňový subjekt služby objednal, kto mu zabezpečil ich dodanie a vystavil mu faktúru. Ak dodávateľ použije na reálny výkon prác spojených s poskytnutím služby tretiu osobu (subdodávateľa), nestráca voči daňovému subjektu (objednávateľovi) uplatňujúcemu daňový odpočet postavenie priameho (skutočného) dodávateľa služby. To značí, že z hľadiska DPH sa zadaním zákazky subdodávateľovi nemení postavenie deklarovaného dodávateľa vo vzťahu k objednávateľovi a subdodávateľ sa nestáva priamym (skutočným) dodávateľom objednávateľa.
Za poskytnutie služby daňovému subjektu ako objednávateľovi v takejto situácii naďalej zodpovedá dodávateľ, pričom medzi dodávateľom a subdodávateľom je samostatný kontrakt, z ktorého vznikajú týmto subjektom z hľadiska DPH samostatné práva a povinnosti, vrátane prípadných nárokov na odpočítanie dane.
27. Kasačný súd znovu pripomína, že daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane z protihodnoty za službu, preukazuje, že službu skutočne prijal (plnenie skutočne existuje), že mu ju poskytol dodávateľ v tom zmysle, že sa o jej poskytnutie reálne pričinil (zabezpečil ju sám alebo prostredníctvom iného subjektu) a zároveň že má dodávateľ status platiteľa dane. Daňový subjekt tiež preukazuje, že službu použije na vlastné zdaniteľné plnenia a že disponuje faktúrou od dodávateľa.“
42. Kasačný súd preto konštatuje, že závery žalovaného a správcu dane sú rozporné s aktuálnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vo veci odmietnutia práva na odpočítanie DPH. 43. Pokiaľ sťažovateľ namietal závery Správneho súdu v Bratislave o nemožnosti žalobcu byť prítomný pri výsluchu svedka H., o nevypočutí Istvána Tánczosa a Marinela Mariana Ciuciho, závermi o nezískaní výpovede Gabriely Velgos Storinskej, k tomu kasačný súd konštatuje, že z bodu 43. napadnutého rozsudku (pozn. kasačného súdu - v tu posudzovanej veci bod 40) jednoznačne vyplýva, že správny súd uvedené žalobné námietky neposudzoval a zrušil rozhodnutia daňových orgánov z iného dôvodu. Správny súd v tomto zmysle ani neuložil správcovi dane záväzný pokyn, len poukázal na všeobecné východiská a na zásady Daňového
poriadku. 34. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu a so závermi citovaných rozhodnutí sa stotožnil aj v tu posudzovanej veci. Kasačný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že jeho závery uvedené v tomto rozsudku automaticky neznamenajú, že má byť žalobcovi v konečnom dôsledku priznané právo na odpočet DPH, je však na finančných orgánoch, aby pri spochybnení nároku na odpočet DPH postupovali v súlade s platnou právnou úpravou ako aj ustálenou rozhodovacou činnosťou súdnych autorít.
V. Záver
35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa, preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 36. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne, po právoplatnosti rozsudku, správny súd samostatným uznesením. 37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. marca 2026