8Spp/1/2024

1. Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) bol dňa 13. mája 2024 doručený nesúhlas Správneho súdu v Košiciach s postúpením veci zo Správneho súdu v Bratislave.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Sžnz/2/2016 zo 4. októbra 2016 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave z dôvodu jeho vecnej príslušnosti argumentujúc tým, že podľa ustanovení zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) nie je rozhodnutie o vecnej príslušnosti krajského súdu v neprospech účastníkov, nakoľko účastníci budú mať v ďalšom konaní možnosť podať proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. SSP, o ktorej by rozhodoval Najvyšší súd, a teda konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy bude dvojinštančné, namiesto jednoinštančného (ak by predmetnú vec dokončil Najvyšší súd). Prípisom zo dňa 3. apríla 2018 Krajský súd v Bratislave vrátil spis Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie odvolajúc sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017. Následne Najvyšší súd dňa 2. mája 2018 spis vrátil bez rozhodnutia Krajskému súdu v Bratislave argumentujúc tým, že už

Správny súd v Košiciach je však toho názoru, že ak Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Sžnz/2/2016 zo 4. októbra 2016 postúpil vec Krajskému súdu v Bratislave, príslušným na rozhodnutie je Správny súd v Bratislave, nakoľko od 1. júna 2023 je príslušný konať vo všetkých veciach, v ktorých mal právomoc konať Krajský súd v Bratislave. Preto s odkazom na ustanovenie § 104a ods. 3 OSP a § 18 ods. 3 SSP nesúhlasil s postúpením veci a vec predložil na rozhodnutie Najvyššiemu správnemu súdu.

6. Najvyšší správny súd z pripojeného súdneho spisu zistil, že žalobcovia sa žalobou doručenou dňa 24. júla 2015 Krajskému súdu v Košiciach domáhali voči žalovanému odstránenia nečinnosti s tým, že žiadali, aby bol žalovaný zaviazaný konať vo veci ponúknutia náhradného pozemku za ich pôvodný pozemok. Ide teda o žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, pričom ako odporca vystupuje Slovenský pozemkový fond s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky. 7.

Podľa § 246 ods. 2 písm. b/ OSP, Najvyšší súd Slovenskej republiky je vecne príslušný na konanie podľa štvrtej a piatej hlavy tejto časti, ak je žalovaným ústredný orgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

10. Následne Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4Sžnz/2/2016 zo 4. októbra 2016 vec postúpil Krajskému súdu v Bratislave a to s poukazom na ustanovenia § 10, § 11 a § 13 ods. 1, § 18 ods. 2 a § 491 ods. 1 SSP z dôvodov uvedených v bode 2 tohto uznesenia.

12. Uznesením sp. zn. BA-7Sa/50/2018 z 3. apríla 2024 Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon správneho súdnictva z Krajského súdu v Bratislave, vec postúpil miestne príslušnému Správnemu súdu v Košiciach a to s odkazom na ustanovenie § 246a ods. 1 OSP, nakoľko všeobecným súdom navrhovateľov (žalobcov) je Správny súd v Košiciach.

13. V danej veci je nesporné, že Najvyšší súd Slovenskej republiky už svojim uznesením sp. zn. 4Sžnz/2/2016 zo 4. októbra 2016 rozhodol o tom, ktorý súd je vo veci príslušný konať. Rovnako je nesporné, že uvedené uznesenie nebolo zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky, ako v prípade citovaného nálezu sp. zn. II. ÚS 202/2017 z 25. júla 2017.

14. V súvislosti s vecnou príslušnosťou správnych súdov, keďže je vecne príslušným buď správny súd alebo v taxatívne vymedzených prípadoch Najvyšší správny súd, je stanovenie vecnej príslušnosti kľúčové, nakoľko nedostatok vecnej príslušnosti je takou vadou správneho súdneho konania, ktorá zakladá dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, konkrétne odňatie práva na zákonného sudcu. Najvyšší správny súd preto zastáva názor, že správny súd skúma vecnú príslušnosť aj bez námietky ex offo počas celého súdneho konania (§ 97 SSP) vrátane rozhodovania, ktorý konkrétny správny súd má vo veci konať a

konania. Rovnakú zásadu upravuje i SSP, ktorý s účinnosťou od 01. júla 2016 nahradil OSP v časti týkajúcej sa procesnej úpravy správneho súdneho konania. SSP v prechodnom ustanovení v § 491 ods. 2 určil, že tento zákon sa vzťahuje i na konania začaté podľa piatej časti OSP predo dňom jeho účinnosti, pričom výslovne zakotvil, že právne účinky úkonov, ktoré nastali pred týmto dňom, zostanú zachované. Ustanovil tiež pravidlo, že ak sa SSP použije na konanie začaté pred nadobudnutím jeho účinnosti, nemožno uplatňovať jeho ustanovenia, ak by boli v neprospech žalobcu, ak ním je fyzická osoba alebo právnická osoba. Práve o toto pravidlo oprel Najvyšší súd Slovenskej republiky svoju argumentáciu, keď vec (v tomto konaní uznesením sp. zn. 4Sžnz/2/2016 zo 4. októbra 2016) postúpil krajskému súdu primárne z dôvodu, že podľa SSP už nie je vecne príslušným na konanie a že bude v prospech navrhovateľa, ak vec prejedná krajský súd, voči ktorého rozhodnutiu bude prípustný opravný prostriedok na najvyšší súd.

„V nadväznosti na sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovanie vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon.

udržateľná. V napadnutom uznesení najvyšší súd po citácii § 491 ods. 1 SSP, podľa ktorého ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a § 10 a § 11 SSP, ktoré upravujú vecnú príslušnosť krajských súdov a najvyššieho súdu, uzavrel, že predmetná vec ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy do novým procesným kódexom vymedzenej vecnej príslušnosti najvyššieho súdu nepatrí, a preto ju v zmysle § 18 ods. 2 SSP v spojení s § 13 ods. 1 SSP postúpil krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Najvyšší súd na potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia v odôvodnení ďalej uviedol, že „vzal do úvahy aj ustanovenie § 491 ods. 2 druhej vety SSP, podľa ktorého, ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.

nasl. SSP, o ktorej rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky, čím sa možnosť vyžadovanej ochrany práv alebo chránených záujmov (§ 2 SSP) poskytovanej v pôvodne jedinom stupni preskúmavacieho konania rozšíri o ďalší stupeň prípadným využitím opravného prostriedku.“. Príslušnosť súdu ustanovuje zákon, ktorý nepriamo určuje aj osobu zákonného sudcu.

1980). Na príslušnosť správneho súdu ako na procesnú podmienku konania sa aj v súlade s novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 1 SSP vzťahuje zásada perpetuatio fori, podľa ktorej sa skutkové okolnosti významné pre príslušnosť správneho súdu zisťujú z návrhu na začatie konania (resp. žaloby) k momentu začatia konania, teda k momentu doručenia návrhu (resp. žaloby) súdu, pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (§ 31 SSP). K nevyhnutnému predpokladu na vydanie meritórneho rozhodnutia patrí nepochybne príslušnosť súdu, ktorej založenie a trvanie sa tak podľa „starej“, ako aj „novej“ právnej úpravy riadi všeobecne akceptovanou zásadou perpetuatio fori obsiahnutou v úvodných častiach procesných kódexov regulujúcich príslušnosť súdov (§ 9 ods. 1 SSP, obdobne § 11 ods. 1 OSP). Stret „novej“ a „starej“ právnej úpravy rieši tzv. intertemporálne ustanovenie, ktoré v § 491 ods. 1 SSP ustanovuje ako generálne pravidlo okamžitú použiteľnosť a aplikáciu ustanovení Správneho súdneho poriadku aj na konania začaté za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

konania. Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných ustanoveniach Správneho súdneho poriadku (na rozdiel od § 470 ods. 4 Civilného sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku predurčené práve výkladom § 491 ods. 2 prvej vety SSP. K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci (§ 11 ods. 1 OSP), ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany samotného najvyššieho súdu po

Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010).

Najvyšší súd sa predovšetkým nezaoberal výkladom a aplikáciou ustanovenia, ktoré ustanovuje zachovanie právnych účinkov úkonov vykonaných predo dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy, a neprihliadol na všeobecne akceptovanú zásadu trvania príslušnosti súdu obsiahnutej v úvodných častiach oboch procesných kódexov, čo spôsobuje arbitrárnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

sťažnosti. Napokon argumenty o neúnosnosti či nevhodnosti právnej úpravy vyúsťujúce do pochybností o jej súlade s ústavou, by mohli byť predmetom preskúmavania v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, v rámci ktorého vykonáva za splnenia príslušných podmienok svoju právomoc ústavný súd, ale nie súd všeobecný.

Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pri ktorom absentuje systematický výklad ustanovení Správneho súdneho poriadku a ktorý obchádza všeobecne uznanú zásadu perpetuatio fori, je podľa názoru ústavného súdu za hranicou ústavnej udržateľnosti, keďže výklad a aplikácia príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku najvyšším súdom v napadnutom konaní popiera zároveň základný účel základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a najmä základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR.

19. Uvedená situácia sa dá pripodobniť napríklad k výnimkám z kasačnej záväznosti, keď napriek existencii právoplatného rozhodnutia kasačného súdu, správny súd nie je výnimočne viazaný právnym názorom (por. rozsudok sp. zn. 5 Svk 32/2022 z 30. marca 2023, bod 32 a tam citovaná judikatúra), napr. ak došlo k zmene ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu rozhodnutím jeho veľkého senátu alebo ak vo veci aplikovateľný právny názor modifikoval práve Ústavný súd Slovenskej republiky. Rovnako ani správny orgán nie je výnimočne viazaný kasačným rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve (por. rozsudok sp. zn. 5 Sžrk 7/2019 z 29. novembra 2021, body 30 až 32, a tam citovaná judikatúra).

Slovenskej republiky. 20. V tejto súvislosti nedá Najvyššiemu správnemu súdu nehodnotiť doterajší postup v tejto veci ako neospravedlniteľný. Treba si v tejto súvislosti uvedomiť, že konanie prebieha od júla 2015 a doposiaľ vo veci nebolo vydané meritórne rozhodnutie, nehovoriac už o tom, že pôvodná žalobkyňa X. v priebehu konania, žiaľ, zomrela.

ako to konštatoval ústavný súd (obdobne bod 19 rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. n. 8Asan/28/2020 z 31. júla 2023). 22. Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol, že na konanie a rozhodnutie veci je vecne príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý koná vo všetkých veciach, v ktorých by do 31. júla 2021 konal Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

23. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.