8Stk/11/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: Old-Age Care Slowakei s.r.o., Kálov 354/11, 010 01 Žilina, IČO: 52088847, právne zastúpeného: JUDr. David Vöröš, advokát so sídlom Landererova 8, 811 09 Bratislava, IČO: 52864901, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA- 30S/212/ 2022-183 zo dňa 29.05.2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

06.07.2020) spočívajúce v povinnosti odstrániť do 31.07.2020 zistené nedostatky: - B4 - žalobca ako zamestnávateľ neposkytol zamestnankyni S. N. za vykonanú prácu v mesiacoch 06/2019 a 07/2019 dohodnutú odmenu vôbec, čím porušil § 224 ods. 2 písm. c) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a - B5 - žalobca ako zamestnávateľ neuspokojil nároky zamestnankyne S. N. vyslanej na zahraničnú pracovnú cestu na základe vyúčtovaného cestovného príkazu v mesiaci jún 2019 do 10 pracovných dní od predloženia písomných dokladov v rozpore s § 36 ods. 8 zákona č. 283/ 2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“) 2. Prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi dňa 24.03.2022 začatie konania o uložení pokuty pod č. 074/2022-IZA2.3/pok/oz/T z dôvodov vyššie uvedených pochybení. Prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím č. 74/2022-IZA-2.3/R/K zo dňa 28.04.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu 300 eur podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce za nesplnenie povinností uložených opatreniami podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole č. IZA-38-24-2.3/ P-E24,A25-20 zo dňa 06.07.2020 spočívajúcich v odstránení nedostatkov zistených v bode 4. a 5. na skutkovom základe uvedenom v predchádzajúcom bode rozsudku. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Nevyplatením odmeny a cestovných náhrad na zamestnankyňou uvedený zahraničný bankový účet odvracal nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, čím došlo k vylúčeniu protiprávnosti jeho konania podľa § 24 ods. 1 Trestného zákona. Prvostupňový správny orgán sa s touto argumentáciou nevysporiadal, vec tiež nesprávne právne posúdil. Okrem toho je prvostupňové rozhodnutie postihnuté procesnou vadou, keďže voči žalobcovi bolo dňa 07.03.2021 zahájené konanie o uložení pokuty č. 69/2021-IZA-2.3/R/K, ktoré sa týkalo iba nevyplatenej mzdy, pričom nevyplatené cestovné náhrady prerokované neboli. Išlo však o spáchanie dvoch správnych deliktov v jednočinnom súbehu, ktoré boli zistené v jednom konaní. V súčasnom konaní vychádzal prvostupňový správny orgán z totožného skutkového stavu aj z totožného správneho spisu. Prvostupňový správny orgán mal preto oba správne delikty zistené v tom istom konaní prejednať úhrne a aplikovať úhrnný trest a vo vzťahu k sankcii aplikovať absorpčnú zásadu, a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžo/28/2007. 4. Žalovaný rozhodnutím č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „preskúmavané rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal, že žalobca porušil § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce. K námietke žalobcu ohľadom aplikácie ustanovení Trestného zákona o krajnej núdzi uviedol, že ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného činu a nie správneho deliktu. Námietku nepreskúmateľnosti nezistil. K námietke, že nedostatok pod bodom B5 so žalobcom nebol prerokovaný, uviedol, že tento bol uvedený v protokole zo dňa 06.07.2020, k čomu sa už vyjadroval konateľ žalobcu.

5. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zotrval na potrebe posúdenia jeho konania ako krajnej núdze. Podľa žalobcu nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť trestného činu a nie správneho deliktu. Žalobca predostrel svoj výklad, podporený odkazom na judikatúru, podľa ktorého aplikácia tohto inštitútu na správne delikty možná je. Žalobca tiež namietol, že napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, pretože bol uznaný vinným za nesplnenie povinností uložených podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole zo dňa 06.07.2020 pod č. 4 a 5, na základe čoho mu bola uložená pokuta 300 eur. Za neodstránenie nedostatku uvedeného v bode č. 4 protokolu zo dňa 06.07.2020 však bola žalobcovi uložená pokuta 500 eur aj rozhodnutím prvostupňového

správne konanie. 7. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. ZA-30S/212/2022-1832 zo dňa 29.05.2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. Vo všeobecnosti sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že na predmetnú vec by v zásade bolo možné analogicky aplikovať inštitút krajnej núdze. Mal za to, že ide o takú zásadu trestania podľa Trestného zákona, ktorú je v súlade s § 195 písm. c) SSP potrebné metódou analógie aplikovať aj na iné správne delikty podľa zákona o inšpekcii práce, hoci ju tento zákon výslovne neupravuje.

V dobe trvania pracovného pomeru mzda dotknutej zamestnankyne nepresiahla výšku životného minima, a preto nebolo možné uskutočniť požadované zrážky zo mzdy na základe exekučného príkazu a taktiež nebolo možné siahnuť ani na vyplatené cestovné náhrady, ktoré sa podľa § 118 Zákonníka práce nepovažujú za mzdu. Podľa žalobcu tieto prostriedky však exekútor mohol zabaviť podľa § 94 Exekučného poriadku prikázaním pohľadávky z účtu v banke po ich poukázaní na tuzemský bankový účet. Ich poukázaním na zahraničný bankový účet by z exekúcie ušli. Žalobca nadobudol dôvodné podozrenie z možného spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, na ktorom sa nechcel podieľať.

Poukázal však na to, že otázke aplikácie inštitútu krajnej núdze sa právne korektne venoval prvostupňový správny orgán, keď uviedol, že žalobca nepreukázal, že jeho postup bol v súlade so zákonom, nakoľko bol dotknutej zamestnankyni oprávnený siahnuť len na časť odmeny a len v súlade s vydaným exekučným príkazom a príslušnými právnymi predpismi. Nie je však podstatné, na aký účet (nie tuzemský) mal byť poukázaný zvyšok odmeny, ktorý nie je možné postihnúť exekúciou, ako aj nároky zo zahraničnej pracovnej cesty. Tento záver prvostupňového správneho orgánu je podľa správneho súdu síce stručný, ale obsahuje podstatu toho, prečo nie je možné v danej veci aplikovať inštitút krajnej núdze. Správny súd doplnil, že exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke nepodliehajú prostriedky do výšky sumy, ktorá sa podľa zákona nesmie povinnému zraziť z mesačnej mzdy alebo z iných príjmov, ak má povinný zasielanú mzdu alebo iné príjmy na účet v banke. Preto aj pokiaľ by tieto prostriedky boli vyplatené dotknutej zamestnankyni na tuzemský účet, nemohli by byť postihnuté exekúciou.

zamestnankyni. 9. Pri posudzovaní námietky porušenia zásady ne bis in idem správny súd preskúmal rozhodnutia, ktoré žalobca pripojil k správnej žalobe. Zistil, že v prvom prípade (ktorý nie je predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci) bol žalobca rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 69/202-IZA-2.3/POK/RT zo dňa 04.05.2021 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021 sankcionovaný za nevyplatenie mzdy zamestnankyni S. N. za mesiace 06/2019 a 07/2019.

práce. Po zistení tohto nedostatku vykonal prvostupňový správny orgán u žalobcu následnú kontrolu, v rámci ktorej už nezisťoval samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov, ale to, či žalobca splnil povinnosti uložené v protokole zo dňa 06.07.2020.

práce. Hoci oba vyššie uvedené delikty majú zdanlivo rovnaký skutkový základ, nejde podľa správneho súdu o totožné skutky. Zákon o inšpekcii práce v § 19 rozdeľuje správne delikty do odseku 1, podľa ktorého je sankcionované samotné porušenie pracovnoprávnych a obdobných predpisov a do odseku 2 písm. b), podľa ktorého je sankcionované nesplnenie povinností, uložených opatrením inšpektora práce. Z tejto zákonnej dikcie vyplýva, že zamestnávateľa je možné sankcionovať jednak za samotné porušenie právnych predpisov a zároveň je možné ho následne kontrolovať a prípadne aj sankcionovať za to, že nesplnil povinnosti uložené

10. Nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad je možné podľa správneho súdu za použitia analógie podľa § 122 ods. 12 Trestného zákona považovať za trváci delikt, teda za udržiavanie protiprávneho stavu, ktorý bol vyvolaný nevyplatením mzdy vo výplatnom termíne a následne je udržiavaný aj ďalším zadržiavaním (nevyplatením) tejto mzdy.

Vzhľadom na špecifickosť procesu podľa zákona o inšpekcii práce mal správny súd za to, že týmto úkonom je vytknutie porušenia zákona a uloženie povinností opatrením v rámci protokolu. Už v protokole je totiž skonštatované porušenie právnych predpisov a opatreniami sú uložené povinnosti na odstránenie zistených nedostatkov. Vydaniu protokolu predchádza výkon inšpekcie, v rámci ktorej inšpektorát práce zisťuje relevantné skutočnosti, a teda už v tomto štádiu konania má dostatok skutkových podkladov pre prijatie záveru o porušení zákona.

11. Preto podľa správneho súdu v predmetnej veci páchal žalobca najprv jeden trváci správny delikt podľa § 19 ods. 1 zákona o inšpekcii práce spočívajúci v nevyplatení mzdy dotknutej zamestnankyni za mesiace 06/2019 a 07/2019, ktorého protiprávnosť bola skonštatovaná v protokole zo dňa 06.07.2020 a žalobcovi bolo uložené opatrenie spočívajúce v povinnosti odstrániť tento nedostatok. Následným nevyplatením mzdy, teda ďalším udržiavaním tohto protiprávneho stavu po vytknutí tohto nedostatku, páchal žalobca nový správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce, keďže napriek povinnostiam uloženým opatreniami v protokole zadržiavanú mzdu nevyplatil. Pri tomto druhom správnom delikte je zároveň odlišný objekt, kde je okrem ochrany práv zamestnanca spoločenský záujem aj na rešpektovaní opatrení štátnych orgánov vydaných v rámci ich právomoci, teda dodržiavanie povinností uložených opatrením inšpektora práce. Uvedené konanie žalobcu je preto potrebné posudzovať ako dva skutky, ktoré sú oddelené doručením protokolu, resp. uplynutím lehoty na splnenie opatrení uložených v protokole.

12. Správny súd považoval za nedôvodnú aj námietku, že správne orgány sa nezaoberali otázkou, či porušené zistenie predstavuje trváci, pokračovací alebo hromadný delikt alebo či ide o samostatné skutky. Podľa správneho súdu v súlade so žalobcom citovanou judikatúrou je potrebné analogicky aplikovať pri súbehu viacerých správnych deliktov tzv. absorpčnú zásadu a uložiť sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na najprísnejšie postihnuteľný správny delikt. Obdobne to platí aj pri spáchaní viacerých správnych deliktov, ktoré je možné analogicky považovať za jeden pokračujúci správny delikt podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona a sankcionovať páchateľa iba jedenkrát a nie samostatne za každý čiastkový útok.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správny súd skonštatoval, že vyššie uvedené zásady neboli v predmetnej veci porušené. Inšpekciou bolo v predmetnej veci protokolom zo dňa 12.11.2020 skonštatované porušenie opatrení z predchádzajúcich výkonov inšpekcie (z protokolu zo dňa 06.07.2020), a to povinnosti odstrániť nedostatky, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol zamestnankyni S. N. odmenu za vykonanú prácu v mesiacoch 06/ 2019 a 07/2019 a neuspokojil jej nároky za zahraničnú pracovnú cestu v mesiaci jún 2019.

sankcie. Keďže však žalobcovi bola uložená sankcia v minimálnej možnej výške, je podľa správneho súdu vylúčené, aby došlo k zásahu do jeho subjektívnych práv. Je síce pravda, že prvostupňový správny orgán ani žalovaný sa výslovne nezaoberali tým, či v predmetnej veci ide o samostatné skutky alebo hromadný, pokračovací, či trváci delikt, avšak vzhľadom na uloženú výšku pokuty by bola takáto argumentácia len akademická.

U žalobcu bola najprv vykonávaná inšpekcia, v rámci ktorej boli zistené porušenia Zákonníka práce (nevyplatenie mzdy a cestovných náhrad), ktorá sa skončila protokolom zo dňa 06.07.2020 a žalobcovi boli uložené opatrenia spočívajúce v povinnosti napraviť zistené nedostatky, teda vyplatiť mzdu a cestovné náhrady. Pokiaľ žalobca následne pokračoval v páchaní správneho deliktu nevyplatením mzdy a cestovných náhrad, spáchal už iný správny delikt, ktorý nie je pokračovacím správnym deliktom vo vzťahu k správnemu deliktu zistenému v rámci prvej inšpekcie, pretože tu chýba objektívna časová a subjektívna súvislosť. Žalobca síce za správny delikt zistený a opísaný v rámci protokolu zo dňa 06.07.2020 nebol do vydania druhého protokolu dňa 12.11.2020 zatiaľ právoplatne potrestaný (prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty 500 eur bolo vydané až následne, a to dňa 04.05.2021 a rozhodnutie odvolacieho orgánu bolo vydané až dňa 16.06.2021), avšak už v rámci protokolu zo dňa 06.07.2020 bolo

V uvedenej veci preto nemôže ísť o súbeh správnych deliktov, ale o samostatné správne delikty majúce znaky recidívy, teda o pokračovanie v protiprávnom konaní, ktoré už bolo žalobcovi vytknuté príslušným štátnym orgánom. Vzhľadom na špecifický procesný postup podľa zákona o inšpekcii práce je pre účely posudzovania recidívy žalobcu potrebné zohľadniť, že správny delikt, za ktorý bol potrestaný napadnutým rozhodnutím, spáchal po uložení opatrení v protokole z prvej inšpekcie, bez ohľadu na to, kedy bol za tieto porušenia z prvej inšpekcie sankcionovaný. Preto nie je na mieste analogická aplikácia absorpčnej zásady, pretože žalobca by bol potrestaný príliš mierne, pokiaľ by mu bola uložená len jedna pokuta za konanie zistené v protokole zo dňa 06.07.2020 a za nerešpektovanie uložených opatrení zistené v protokole zo dňa 12.11.2020.

Správny súd má za to, že žalobcovi boli v tomto smere poskytnuté dostatočné záruky ochrany jeho práv a výsledok jeho potrestania ani výška uložených sankcií nevykazujú známky nespravodlivosti či neprimeranosti.

16. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a písm. h) SSP kasačnú sťažnosť, požadujúc jej petitom zmenu napadnutého rozsudku tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bude zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie.

1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce majú „de iure“ odlišné objekty a sú zo strany zákonodarcu upravené v samostatných odsekoch § 19, došlo v prejednávanej veci k opätovnému potrestaniu za ten istý skutok (výklad „de facto“), a to z dôvodu, že sťažovateľ bol najskôr potrestaný za porušenie pracovnoprávnych predpisov, spočívajúcich v nevyplatení mzdy a cestovných náhrad a neskôr za neodstránenie nedostatkov, spočívajúcich v nevyplatení mzdy a cestovných náhrad.

Pokiaľ by dospel k záveru, že áno, bolo treba ďalej skúmať, či bolo možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť inak a pokiaľ nie, tak či nie je následok zjavne závažnejší ako ten, ktorý hrozil. Sťažovateľ zastáva názor, že pokiaľ v rozhodnom období disponoval informáciami o tom, ako dotknutá zamestnankyňa dlhodobo úspešne marí výkon exekúcií, bol oprávnený odmietnuť vyplatiť jej mzdu a cestovné náhrady či už v hotovosti alebo na zahraničný bankový účet.

S ohľadom na nutnosť aplikovať vyššie špecifikované zásady trestného práva na administratívne konanie sťažovateľa mali orgány verejnej správy postupovať analogicky tak, ako pri trestaní viacčinného súbehu trestných činov. 20. Sťažovateľ sa stotožnil so záverom, že pokiaľ dôjde v čase medzi spáchaním v poradí prvého trestného činu a v poradí druhého trestného činu k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za v poradí prvý trestný čin (hoci aj neprávoplatného), respektíve k vydaniu trestného rozkazu (ktorý bude nasledovne po podanom odpore zrušený), nemôže byť vec posúdená ako súbeh trestných činov, keďže páchateľ bol vyhlásením rozsudku/trestného rozkazu upozornený na protiprávnosť svojho konania (viď. napr. TOBIÁŠOVÁ L. in BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol., Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie.

V administratívnom konaní, ktoré sa končí vydaním rozhodnutia o vine zo spáchania správneho deliktu, sa tak analogicky musí jednať o rozhodnutie v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok). 21.

Keďže skutková podstata, upravená v § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, bližšie neupravuje daný skutok, ale odkazuje na porušenie iných (mimotrestných) právnych predpisov (tzv. blanketová dispozícia), je treba pri riešení daného problému vychádzať z príslušných ustanovení Zákonníka práce, ktorými sú § 43 ods. 2, § 129 ods. 1 a § 47 ods. 1 písm. a) (pri pracovnom pomere) a § 224 ods. 2 písm. c) (pri dohodách vykonávaných mimo pracovný pomer).

22. Okrem toho trvajúce správne delikty sa vyznačujú tým, že sankcia, ktorú je možné za ich spáchanie uložiť, je nižšej hodnoty (napr. 200 eur až 400 eur) s dovetkom „a to aj opakovane“ a chráni dôležité záujmy verejného charakteru (napr. neodovzdanie vodičského preukazu po uložení právoplatného zákazu činnosti). Za správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce však možno uložiť pokutu až do výšky 100000 eur. 23. Žalovaný zaslal ku kasačnej sťažnosti stručné písomné vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom, považujúc ho za vecne správny. Kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú navrhol zamietnuť.

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. ods. 2 písm. a) SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. K námietke nesprávneho právneho posúdenia porušenia zásady ne bis in idem

V trestnom konaní bol spod obvinenia z výtržníctva napokon oslobodený, avšak nie pre identifikáciu porušenia zásady ne bis in idem, ale pre nedostatok dôkazov. Súd ho uznal vinným z iných súvisiacich obvinení. ESĽP vyslovil, že pri posudzovaní, či ide o ten istý čin, je rozhodujúca identita skutkových okolností (identical facts or facts which are substantially the same) a nie právna kvalifikácia činu vnútroštátnym právom. Medzi tieto skutkové okolnosti (essential elements) patrí okrem totožnosti subjektu (páchateľa) najmä miesto spáchania skutku a čas jeho (s)páchania.

Na rozdiel od prvého skutku sa správne konanie, ktoré bolo finalizované preskúmavaným rozhodnutím posudzovaným v tomto správnom súdnom konaní (rozhodnutie žalovaného č. O-198/2022 zo dňa 12.07.2022), týkalo iného konania sťažovateľa a iného správneho deliktu majúceho právny aj skutkový základ v porušení povinností uložených sťažovateľovi opatreniami inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce v protokole zo dňa 06.07.2020, pričom tento druhý správny delikt začal sťažovateľ páchať až dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty (31.07.2020), ktorú inšpektor práce sťažovateľovi uložil na odstránenie zistených nedostatkov, a týmto dňom bol aj dokonaný. Zjavne tu teda absentuje totožný čas spáchania jednotlivých skutkov a daná je najmä rozdielnosť objektov chránených príslušnými normami právnych predpisov, na čo už primerane a zrozumiteľne poukázal správny súd.

27. Kasačný súd sa oboznámil aj s rozsudkom SD EÚ vo veci C-436/04, Van Esbroek, z ktorého je vhodné dať do pozornosti, že aj samotný SD EÚ pre identifikáciu situácií, v ktorých je potrebné siahnuť po uplatnení zásady ne bis in idem, stanovil (bod 36.) ako kritérium zhodnosť skutkovej podstaty činu, čím sa rozumie existencia celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené (identity of the material acts, understood in the sense of the existence of a set of concrete circumstances which are inextricably linked together). Preto aj v prípade rozsudku SD EÚ vo veci C-436/04, Van Esbroek nie je aplikačná využiteľnosť vo vzťahu k prejednávanej veci daná, keďže zo strany sťažovateľa nešlo o to isté konanie a absentovala aj totožnosť skutkových podstát.

Keďže základom pre ďalšie úvahy je aj tu existencia totožnosti skutku (konania/činu), na čo následne nadväzovali kritériá ESĽP pre tzv. zdvojené (duálne) konanie uplatňujúce sa najčastejšie v tandeme daňového a trestného konania, nie sú ani tieto rozhodnutia aplikačne využiteľné pre práve posudzovanú vec. K nesprávnemu právnemu posúdeniu inštitútu krajnej núdze

Keďže dejovou nadstavbou (kontextom) konania sťažovateľa, za ktoré bol sankcionovaný, bolo jeho zapojenie do exekučného konania vedeného proti jeho zamestnankyni prostredníctvom doručenia mu exekučného príkazu na výkon exekúcie zrážkami z iných príjmov, považuje kasačný súd za vhodné vysvetliť právny kontext, v rámci ktorého sa sťažovateľ mal svojimi úkonmi pohybovať. 30. Úlohou sťažovateľa ako zamestnávateľa bolo reagovať (iba) na jemu doručené exekučné príkazy, v tomto prípade to bol exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami z iných príjmov podľa § 89 Exekučného poriadku, na ktorého realizáciu sa primerane vzťahujú ustanovenia o výkone exekúcie zrážkami zo mzdy (§ 89 ods. 1 Exekučného poriadku). Sťažovateľ nemal, ako keby sám v pozícii súdneho exekútora, zvažovať, akými možnými spôsobmi by mohla alebo mala byť exekúcia vedená úspešnejšie a efektívnejšie, resp. aké možné exekučné príkazy by bolo možné alebo vhodné v predmetnej exekúcii vydať. Argumentácia dôvodiaca možným vydaním exekučného príkazu na vykonanie exekúcie

Bolo preukázané, že sťažovateľovi bol doručený príkaz na výkon exekúcie zrážkami z iných príjmov sp. zn. Ex1256/2008 zo dňa 13.06.2019 a bolo jeho povinnosťou vykonať potrebné úkony v intenciách pokynov vyplývajúcich z tohto exekučného príkazu a príslušných právnych predpisov upravujúcich postup zamestnávateľov pri výkone exekúcie zrážkami zo mzdy (§ 66 a nasl. Exekučného poriadku). Týmto právnym rámcom sa však sťažovateľ neriadil.

prostriedkov, na ktoré sa vzťahuje právny režim § 70 ods. 1 Exekučného poriadku, zamestnávateľ odošle na účet svojej zamestnankyni alebo jej ich vyplatí v hotovosti, keďže ide o peniaze, na ktoré dlžníkovi už exekútor siahnuť nemôže, týchto sa exekúcia už netýka.

K nesprávnemu právnemu posúdeniu súbehu správnych deliktov 32. V tejto spornej otázke kasačný súd súhlasí s právnym názorom sťažovateľa, že správny delikt spočívajúci v porušení ustanovenia § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce ako aj druhý správny delikt spočívajúci v porušení povinností uložených sťažovateľovi opatreniami inšpektora práce podľa § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce mohli byť prejednávané v rámci jedného správneho konania, ktorého výsledkom mohlo byť uloženie jednej úhrnnej sankcie podľa § 19 ods. 2 písm. b) bod 2. zákona o inšpekcii práce za použitia tzv. absorpčnej zásady.

To znamená, že všetky správne delikty spáchané do uvedeného okamihu prejedná ten istý správny orgán v jednom konaní. Základom pre tieto úvahy je ustanovenie § 195 písm. c) SPP, keďže zásada, že o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote (§ 18 ods. 1 Trestného poriadku), je takou zo zásad trestného konania, ktorá sa v prejednávanej veci podľa názoru kasačného súdu mohla

33. Len pre vysvetlenie kasačný súd dodáva, že výraz „spoločné konanie“ v kontexte tvorenom ustanovením § 18 Trestného poriadku, ako aj súvisiacou judikatúrou kasačného súdu používajúcou tento výraz (napr. rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/6/2020 zo dňa 24.11.2020, bod 92), je potrebné vnímať ako jedno konanie, ktorého predmetom už v čase jeho začatia boli viaceré delikty toho istého páchateľa.

Ani k takémuto (materiálnemu) ukráteniu sťažovateľa na subjektívnych právach však v práve posudzovanej veci vo svojich (praktických - na sféru subjektívnych práv sťažovateľa sa vzťahujúcich) dôsledkoch nedošlo. 35. Podstatou absorpčnej zásady je totiž uloženie úhrnnej sankcie podľa sadzby vzťahujúcej sa na čin najprísnejšie sankcionovaný, pričom konkrétna výmera úhrnnej sankcie ukladanej v spoločnom konaní v sebe má zahŕňať (zohľadňovať) aj mieru protiprávnosti zbiehajúceho sa menej závažného deliktu (závažnosť meraná podľa prísnosti sankčného rozpätia). Účelom spoločného konania je okrem iného vyhnúť sa najmä excesívnym, príp. zjavne neprimeraným výmerám sankcií, ktoré, ak by boli uložené samostatne, by v ich následnom súčte buď prekračovali hornú hranicu najprísnejšie sankcionovaného protiprávneho konania alebo by vzhľadom na skutkové okolnosti boli vo svojom súčte neprimerane prísne.

upustenia od uloženia sankcie zákon o inšpekcii práce nepozná. 36. V ostatnom sťažnostnom bode sťažovateľ namietal, že správny súd posúdil správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce (nevyplatenie mzdy a nevyplatenie cestovných náhrad) ako trváci správny delikt. S týmto vnímaním sa sťažovateľ nestotožnil, pričom ponúkol vlastnú argumentáciu založenú na odbornej literatúre z odvetvia trestného práva (viď body 21. a 22. tohto rozsudku). K uvedenému kasačný súd uvádza, že za správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce bol sťažovateľ potrestaný rozhodnutím Inšpektorátu práce v Žiline č. k. 69/2021-IZA-2.3/pok/R/T zo dňa 04.05.2021 v spojení s rozhodnutím Národného inšpektorátu práce č. O-182/2021 zo dňa 16.06.2021, pričom tieto rozhodnutia nie sú predmetom súdneho prieskumu v rámci práve prejednávanej veci. Keďže argumentácia sťažovateľa v kasačnej sťažnosti je pri tomto sťažnostnom bode striktne venovaná analýze právnej povahy správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o

V. Záver

37. Kasačný súd, súc viazaný textom kasačnej sťažnosti, nezistil dôvodnosť väčšiny kasačných námietok sťažovateľa. Hoci sa s právnymi názormi správneho súdu čiastočne nestotožnil (viď právne úvahy o vedení spoločného konania), nebola táto parciálna názorová diskrepancia dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku, ktorý správnu žalobu ako celok vecne správne vyhodnotil ako nedôvodnú. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako taktiež nedôvodnú zamietol. 38. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a súčasne neboli zistené výnimočné dôvody (§ 168 SSP), pre ktoré by žalovaný mohol náhradu trov konania spravodlivo požadovať.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. októbra 2025