8Stk/1/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. , v právnej veci žalobkyne: AMJ Restaurant, s.r.o., so sídlom Oškerda 106, 023 32 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51976455, právne zastúpená advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 2618, 022 01 Čadca, IČO: 47258055, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. ÚVZSR/OLP/1002/16306/2022 zo dňa 23. mája 2022 a č. ÚVZSR/ OLP/1257/16293/2022 zo dňa 26. mája 2022, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/147/2022-123 zo dňa 17. júla 2024, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho a správneho súdneho konania

Konkrétne na tom skutkovom základe, že žalobkyňa vo svojej prevádzke dňa 27. októbra 2021 od 11:50 h. do 12:35 h., 3. novembra 2021 od 12:05 h. do 12:30 h., 5. novembra 2021 o 11:00 h., 10. novembra 2021 od 12:50 h. do 13:30 h., 12. novembra 2021 o 10:30 h. a 16. novembra o 14:00 h. neplnila povinnosť vydávať pokrmy a nápoje zabalené na odber so sebou alebo prostredníctvom donáškovej služby, čím porušila § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášky č. 253/2021 V.v. Za to jej prvostupňový orgán uložil pokutu 5.000,- € podľa § 57 ods. 41 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia. 2. Žalovaný rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/1002/16306/2022 zo dňa 23. mája 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného 1“) odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3.

. Konkrétne na tom skutkovom základe, že žalobkyňa vo svojej prevádzke dňa 18. októbra 2021 o 12:20 h., 19. októbra 2021 o 11:00 h, dňa 21. októbra 2021 od 11:30 h. do 11:48 h. a 25. októbra 2021 o 10:40 h. neplnila povinnosť vydávať pokrmy a nápoje zabalené na odber so sebou alebo prostredníctvom donáškovej služby, čím porušila § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášky č. 253/2021

5. Proti rozhodnutiam žalovaného podala žalobkyňa správne žaloby, ktorými žiadala tieto rozhodnutia zrušiť a veci vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 6. V oboch podaných správnych žalobách argumentovala žalobkyňa obdobne.

Takéto oprávnenie je zverené len zákonodarnému zboru. 7. Žalobkyňa mala výhrady tiež k tomu, že vyhlášky žalovaného vydané podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ako všeobecne záväzné právne predpisy, nie sú publikované v Zbierke zákonov alebo vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Týmto sa totiž vytvára právny chaos a žalobkyňa a ani iné fyzické a právnické osoby sa nevedia dopátrať predpisov, z ktorých im majú vyplývať povinnosti (porušenie publicity všeobecne záväzného právneho predpisu). Aj pre právnika je náročné vyhľadať sekciu „vestník vlády“ na webstránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a pátrať po vyhláškach žalovaného a ich prípadných zmenách. Vestník vlády Slovenskej republiky je pritom určený na publikovanie vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy veľmi špecifického charakteru, týkajúcich sa relatívne malého okruhu

Zmena v systéme právnych predpisov a ich publikácie pretavená do § 59b zákona o ochrane verejného zdravia podľa názoru žalobkyne, s ohľadom na jej zásadnosť, nie je ani riadne odôvodnená. Predmetné ustanovenie sa tak stáva rozporné aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy

Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. ZA-31S/147/ 2022-122 zo dňa 12. júna 2023 spojil správne žaloby žalobkyne na spoločné konanie. 11. Následne správny súd rozsudkom č. k. ZA - 31S/147/2022-123 zo dňa 17. júla 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania ako aj obe jej správne žaloby. 12.

všeobecne záväzným právnym predpisom, správny súd konštatoval nedostatok svojej právomoci podľa § 7 písm. c) SSP. Argumentáciu žalobkyne o tzv. hybridných správnych aktoch správny súd vo vzťahu k vyhláškam žalovaného neuznal. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia bolo totiž do príslušného právneho predpisu zavedené s účinnosťou od 15. septembra 2020. Hybridnými správnymi aktami preto neboli vyhlášky žalovaného vydané v nadväznosti na § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ale akty žalovaného vydané do 14. septembra 2020 s odkazom na § 12 a § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia v znení účinnom do 14. septembra 2020. Preto vyhláška žalovaného č. 253/2021 V.v. (vydaná po 14. septembri 2020) nebola hybridným správnym aktom a nemožno na ňu vzťahovať ani staršie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

14. Pokiaľ žalobkyňa na pojednávaní rozšírila svoju argumentáciu o rozpor namietanej vyhlášky a § 59b zákona o ochrane verejného zdravia s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“), ani tejto námietke správny súd nevyhovel. Pri vydávaní vyhlášok žalovaným podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia totiž nebol žiadnym spôsobom aplikovaný a ani využitý ústavný zákon o bezpečnosti štátu, tieto právne predpisy ani nie sú previazané.

15. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP, pričom žiadala, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, že správnej žalobe vyhovie. 16. Sťažovateľka zastáva názor, že sankcionovanie za priestupky a správne delikty podľa zákona o ochrane verejného zdravia, spáchané počas pandémie ochorenia COVID-19, je v rozpore s ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. Hoci na území Slovenskej republiky bola dňa 11. marca 2020 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 vyhlásená mimoriadna situácia ohrozenia verejného zdravia II. stupňa, ide o zastaralý druh krízovej situácie. Podľa názoru sťažovateľky prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu bol mlčky v celku zrušený zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o civilnej ochrane“) a mimoriadna situácia bola nahradená núdzovým stavom. Prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu bol zrušený podľa názoru sťažovateľky aj inštitút opatrení na predchádzanie ohrozenia života a zdravia, ktorý je obsiahnutý v zákone o ochrane verejného zdravia a označovaný ako ohrozenie verejného zdravia II. stupňa. 17. Tú istú situáciu nemôžu podľa názoru sťažovateľky riešiť dva zákony a pri ich konflikte má prednosť ústavný zákon. V intenciách ústavného zákona o bezpečnosti štátu nemá žalovaný kompetenciu vydávať opatrenia formou vyhlášok. Právomoci na riešenie situácií podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu má podľa sťažovateľky len vláda Slovenskej republiky. Núdzový stav podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu súčasne neumožňuje obmedzovať právo sťažovateľky na podnikanie. 18. Sťažovateľka v nadväznosti na svoju argumentáciu navrhuje, aby kasačný súd prijal ústavne konformný výklad právnych predpisov alebo inicioval konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 144 ods. 2 v spojení s čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to vo vzťahu k súladu vyhlášok žalovaného s ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. 19. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky sa vyjadril žalovaný, ktorý považoval napadnutý

rozsudok

správneho súdu za dostatočne odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že vyhlášky žalovaného vydané podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia nemajú povahu hybridných správnych aktov, ale naopak ide o všeobecné záväzné právne predpisy, a preto nemajú správne súdy kompetenciu ich preskúmavať. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V podstatnom sťažovateľka tvrdí, že prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu došlo k derogovaniu zákona o civilnej ochrane a príslušných ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (týkajúcich sa nariaďovaní opatrení pri ohrození verejného zdravia). A to z toho dôvodu, že situácie upravené zákonom o civilnej ochrane (mimoriadna situácia) a zákonom o ochrane verejného zdravia (ohrozenie verejného zdravia) sú totožné s krízovými situáciami podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ktorý má v tomto prípade prednosť.

situácií. Za takéto prostriedky možno považovať či už vyhlásenie mimoriadnej situácie podľa § 3 ods. 1 zákona o civilnej ochrane, ale aj relevantnú identifikáciu ohrozenia verejného zdravia predvídanú § 48 a nasl. zákona o ochrane verejného zdravia. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu pritom tieto právne prostriedky na riešenie tak bežných ako aj ojedinelých situácii, ktoré sú obsiahnuté v právnom poriadku (v bežnom zákonodarstve), žiadnym spôsobom nederoguje a ani nezrušuje. Vyplýva to tak zo znenia predmetného ústavného zákona o bezpečnosti štátu (absentuje v ňom akékoľvek derogujúce ustanovenie k zákonu o civilnej ochrane či k častiam zákona o ochrane verejného zdravia) ako aj z jeho povahy. Práve naopak, ústavný zákon o bezpečnosti štátu prostriedky na riešenie situácií v ňom uvedených ešte rozširuje o ďalšie spektrum osobitných prostriedkov zverených osobitným orgánom. 23. Ústavný súd Slovenskej republiky už konštatoval, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu predstavuje osobitný a uzatvorený režim, ktorý poskytuje príslušným orgánom osobitné právomoci na riešenie krízových situácii podľa čl. 1 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti

24. Totiž (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 8. decembra 2021, bod 83) „. .ani ústavný zákon o bezpečnosti štátu, ktorý síce umožňuje vláde operatívne reagovať na výnimočné okolnosti, nesuspenduje obyčajné zákony a v nich zakotvené pravidlá upravujúce ukladanie povinností ani možnosť prijímania zákonov. Nemožno tak vytknúť ustanoveniu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia rozpor s čl. 51 ods. 2 ústavy, ktorý nerezervuje podmienky a rozsah obmedzení základných práv a slobôd počas krízových situácií iba predpisu s právnou silou ústavného zákona (nevylučuje tomu zodpovedajúcu právomoc zákonodarcu, len pripúšťa aj osobitný režim obmedzenia základných práv a slobôd a ukladania povinností), a rovnako tak ani nesúlad s ustanoveniami ústavného zákona o bezpečnosti štátu označenými navrhovateľkou.“ Z tohto dôvodu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021, bod 98) „.

Preto vyhlášky ÚVZ nemusia byť publikované v Zbierke zákonov na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu, a tak nie je napadnuté ustanovenie v nesúlade s týmto referenčným článkom.“ 25. S ohľadom na už uvedené kasačný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky je nedôvodná a pri svojich úvahách, reflektujúcich rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemal (v smere argumentovanom sťažovateľkou) pochybnosti o súlade § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ako aj relevantných ustanovení § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášky žalovaného č. 253/2021 V.v., resp. ďalších nadväzujúcich ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (teda právneho rámca pre sankcionovanie sťažovateľky), s Ústavou

IV. Záver

26. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Napadnutý rozsudok správneho súdu je dostatočne odôvodnený a vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 27. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. marca 2025