8Stk/18/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v?právnej veci žalobcu: insuria consulting, spol. s r.o., so sídlom Slowackého 5494/5A, 821 04 Bratislava, IČO: 36864200, právne zastúpený: JUDr. Alžbeta BORIKOVÁ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Predmestská 57, 010 01 Žilina, IČO: 47249587, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom Námestie 1. mája 18, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 00002/2021-Op-4 zo dňa 18. februára 2021, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/71/2021-37 zo dňa 13. augusta 2025, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (ďalej len „Nariadenie“) v súvislosti so zverejnením obchodných podmienok na webovej stránke žalobcu www.onlineporovnanie.sk (ďalej len „webová stránka“), ktoré obsahujú neaktuálne a neúplné informácie o spracúvaní osobných údajov, a zároveň vyžadujú poskytnutie súhlasu so spracúvaním osobných údajov na rozdielne účely. Žalovaný začal konanie na základe podania fyzickej osoby doručeného dňa 11. októbra 2018.

aktualizoval pravidlá spracúvania osobných údajov v súlade s právnymi predpismi v oblasti ochrany osobných údajov, čím odstránil protiprávny stav a uloženie opatrení na nápravu už nie je v danom prípade dôvodné a účelné. Zároveň podľa § 102 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane osobných údajov na základe čl. 58 ods. 2 písm. i) v spojení s čl. 83 ods. 5 písm. a) Nariadenia za dané porušenia žalobcovi uložil úhrnnú pokutu vo výške 1000,- EUR.

4. K námietke premlčania s odkazom na ustanovenie § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov žalovaný uviedol, že samotný deň doručenia podania nie je možné vo všeobecnosti považovať za deň, kedy úrad porušenie povinnosti zistil. Po doručení podnetu je žalovaný povinný preskúmať opodstatnenosť doručeného podnetu, zhromaždiť potrebné dôkazy za účelom riadneho zistenia skutkového stavu a až na podklade získaných súčinností žalovaný môže dospieť k záveru, že k porušeniu ustanovení týkajúcich sa ochrany osobných údajov

Jeho zistenia však poukázali žalovanému na zrejmé zanedbanie povinnosti aktualizácie informačnej povinnosti a na nezosúladenie jeho procesov pri spracovaní osobných údajov dotknutých osôb. 6. Odmietol tvrdenie žalobcu, že v dotknutom čase nebol prevádzkovateľom, keďže bol do obchodného registra zapísaný dňa 29. júla 2009 a odvtedy nepretržite vykonával podnikateľskú činnosť pre svojich klientov a potencionálnych klientov - fyzické osoby.

7. K namietanej neprimeranosti výšky pokuty žalovaný uviedol, že žalobca mal dostatok času na zosúladenie sa s novými právnymi povinnosťami vyplývajúcimi z Nariadenia. Keďže žalobca iniciatívne odstránil protiprávny stav, nápravné opatrenia už neboli možné, vhodné a ani účelné. Vzhľadom na predmet činnosti žalobcu ako aj skutočnosť, že spracúvanie osobných údajov dotknutých osôb možno považovať za hlavný predmet činnosti žalobcu, bolo potrebné, aby si uloženou pokutou na dolnej hranici sadzby za dané porušenie žalobca uvedomil svoje pochybenia. Pokuta bola uložená v súlade s čl. 83 Nariadenia a zásadou voľnej úvahy, pričom nebola neprimerane prísna a ani nemala likvidačný charakter.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Keďže bol žalovanému dňa 11. októbra 2018 doručený e-mail podávateľa, na základe ktorého začal konanie podľa § 100 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, mal žalobca za to, že už dňa 11. októbra 2018 sa mohol žalovaný dozvedieť o prípadnom porušení povinností žalobcu (keďže išlo o verejne dostupné informácie zverejnené na webovej stránke žalobcu). Prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty však bolo vydané až dňa 4. novembra 2020, po uplynutí dvojročnej lehoty na uloženie pokuty. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že porušenie povinnosti žalobcu v rámci konania o ochrane osobných údajov zistil až momentom doručenia výzvy na vyjadrenie sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, dňa 23. októbra 2019. 11. Žalobca namietal nedostatočné preukázanie priťažujúcich okolností (počet dotknutých osôb a dlhší čas trvania porušenia), z ktorých žalovaný vychádzal pri ukladaní pokuty. Vzhľadom na rozsah porušení Nariadenia namietal neprimeranosť výšky pokuty uloženej

12. Správny súd v Bratislave, ako právny nástupca Krajského súdu v Bratislave vo veciach správneho súdnictva, rozsudkom č. k. BA-5S/71/2021-37 zo dňa 13. augusta 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zrušil napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátil na ďalšie

Keďže žalovaný prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu za porušenie zákona o ochrane osobných údajov na rovnakom skutkovom podklade ako konanie, ktoré bolo obsahom podnetu (nad rámec podaného podnetu bolo v zásade len vyslovenie porušenia povinnosti podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Nariadenia, keď podávateľ namietal nesplnenie povinností podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov), správny súd dospel k záveru, že žalovaný rozhodol o uložení pokuty až po uplynutí 2-ročnej subjektívnej lehoty podľa § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. Žalovaný sa mohol o porušení povinnosti kvalifikovane dozvedieť už dňa 11. októbra 2018, kedy mu bol doručený podnet podávateľa, ktorého obsah a dôvodnosť mohol bezprostredne overiť, keďže sa týkal informácií, ktoré žalobca mal resp. nemal zverejnené na internetovej stránke. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je smerodajný deň doručenia výzvy na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia vo veci samej, ktorý žalovaný spájal s dňom ustálenia zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu.

14. Správny súd dodal, že v prejednávanej veci právoplatnosť rozhodnutia o uložení pokuty nastala v zmysle § 52 správneho poriadku oznámením napadnutého rozhodnutia t. j. 18. februára 2021 (t. j. nie až deň nasledujúci ako to vyplýva z doložky právoplatnosti na prvopise napadnutého rozhodnutia).

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

16. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 17. Nesprávnosť právneho posúdenia podľa sťažovateľa spočíva v závere správneho súdu, že pokuta bola žalobcovi uložená po márnom uplynutí prekluzívnej subjektívnej lehoty špecifikovanej v § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne aplikoval závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010, keďže opomenul zásadne odlišný skutkový stav a právny kontext prejednávanej veci. Sťažovateľ namietal, že legislatívny vývoj potvrdzuje vôľu zákonodarcu viazať moment zistenia porušenia na formalizovaný úkon správneho orgánu a nie na pasívne prijatie informácie od tretej strany. 18. Sťažovateľ namietal, že od slovného spojenia „dozvedel sa“, ktoré gramaticky naznačuje pasívne nadobudnutie vedomosti o porušení zákona, je potrebné odlišovať spojenie „zistil porušenie povinnosti“, ktoré je výsledkom aktívneho úradného postupu, ktorý sa riadi zásadou materiálnej pravdy v súlade s § 3 ods. 4 správneho poriadku a predpokladá spoľahlivé zistenie skutkového stavu žalovaným. Doručenie podnetu preto podľa žalovaného predstavuje pasívne doručenie informácie, ktoré je z právneho hľadiska iba tvrdením či podozrením, bez vlastnej aktívnej činnosti žalovaného, ktorej výsledkom je dosiahnutie spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru. 19. Rovnako je podľa sťažovateľa potrebné rozlišovať situácie, kedy zákonná úprava stanovuje lehotu na začatie konania a lehotu, v rámci ktorej musí byť pokuta uložená, t.

20. Sťažovateľ zdôraznil, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/ 51/2010 nebol začiatok plynutia lehoty viazaný na pasívne doručenie podnetu, ale na deň, kedy úrad vykonal aktívny úkon. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/19/2012 z 31. júla 2013, „okamih dozvedania sa o porušení povinnosti .

Na podporu svojich tvrdení poukázal sťažovateľ na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/5/2021 z 27. júna 2023, v ktorom bol analyzovaný výklad pojmu „deň zistenia porušenia povinnosti“ a ktorý podľa neho potvrdzuje názor, že zistenie porušenia predpokladá aktívnu činnosť správneho orgánu. „Na to, aby správny orgán mohol konštatovať porušenie povinnosti, musí posúdiť relevantné podklady. Nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti, je rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet.

23. Uviedol, že k zásadnému legislatívnemu posunu došlo prijatím zákona č. 52/2018 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti“), ktorým zákonodarca explicitne reagoval na interpretačné problémy v aplikačnej praxi, ktoré spôsoboval starší súdny výklad a stanovil, že moment zistenia porušenia sa viaže na formalizovaný úkon správneho orgánu, ktorým autoritatívne uzavrie svoju zisťovaciu fázu a formuluje právnu kvalifikáciu. Staršia judikatúra, vrátane rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010 a sp. zn. 2Asan/1/2016, je preto v kontexte výkladu pojmu zistenia porušenia legislatívne prekonaná.

25. Ochrana práv účastníka konania pred neprimeranými prieťahmi v konaní je dostatočne zabezpečená existenciou päťročnej objektívnej prekluzívnej lehoty, pričom interpretácia subjektívnej lehoty nesmie znemožňovať výkon právomoci pri zložitej právnej kvalifikácii.

IV. Posúdenie kasačného súdu

29. Kľúčovou otázkou, ktorú sťažovateľ nastolil v kasačnej sťažnosti, bolo, od akého okamihu začína plynúť subjektívna lehota na uloženie sankcie podľa § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, ktorej začiatok zákon spája s momentom, „keď úrad porušenie povinnosti zistil“. Inak povedané, spornou bola otázka posúdenia zániku zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu uplynutím subjektívnej lehoty na uloženie sankcie v zmysle § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, pričom spornosť spočívala v určení momentu, kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, teda momentu podstatného pre začatie plynutia tejto prekluzívnej lehoty.

31. Na úvod kasačný súd pripomína, že charakter subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt je prekluzívny (rovnako to platí o lehote objektívnej). Jej márnym uplynutím zaniká správnemu orgánu právo na vyrubenie sankcie za správny delikt, aj keď by z vykonaného dokazovania v administratívnom konaní bolo preukázané, že k porušeniu zákonnej povinnosti došlo. Je preto na správnom orgáne, aby riadne zistil skutkový stav, vykonal dokazovanie, skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu a rozhodol v zákonnej lehote. Na uplynutie tejto lehoty je povinný správny orgán ako aj správny súd (§ 195 SSP) prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je namietané účastníkom konania (mutatis mutandis rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp/19/2012 zo dňa 31. júla 2013).

Rovnako má aj dôvody procesné, keďže uplynutím dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov (obdobne rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/ 147/2008 zo dňa 12. marca 2009 a sp. zn. 10Sžo/58/2016 zo dňa 31. mája 2017).

33. Právny poriadok Slovenskej republiky začiatok plynutia tejto subjektívnej lehoty v jednotlivých právnych predpisoch upravujúcich správne delikty spája najmä s okamihom, keď sa príslušný orgán o porušení povinnosti/zákona „dozvedel“ alebo takéto porušenie „zistil“. Ako správne uvádza sťažovateľ, tieto pojmy z jazykového hľadiska na prvý pohľad evokujú odlišný obsah, keď „dozvedenie sa“, na rozdiel od „zistenia“, nevyhnutne nemusí predpokladať aktívny prístup/postup príslušného orgánu. Ako však vyplýva z rozhodovacej činnosti kasačného súdu, okamih „dozvedenia sa“ alebo „zistenia“ najmä v závislosti od účelu konkrétnej právnej úpravy a predchádzajúcich úkonov/konania príslušných orgánov (napr. výkon kontroly), sa môže viazať na rozdielne časové okamihy v rámci toho istého pojmu alebo môže byť aj totožný pre oba pojmy (napr. sp. zn. 2Asan/1/2016, sp. zn. 5Sžo/30/2014, sp. zn. 4Sžf/11/2010, sp. zn. 3Stk/20/2022, sp. zn. 2Sfk/23/2023, sp. zn. 1Stk/3/2021 či sp. zn. 2Svk/ 24/2024). Uvedené je odôvodnené tým, že ide o individuálny moment vedomosti správneho

35. Pojem „zistil“ porušenie povinnosti je podľa kasačného súdu v prvom rade potrebné, vzhľadom na účel subjektívnej lehoty (bod 32 tohto rozsudku), vykladať v prospech subjektu, proti ktorému je konanie vedené, teda reštriktívne (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/24/2024 zo dňa 22. mája 2025).

Preukázanie toho, že k porušeniu povinnosti naozaj došlo a kto je za toto porušenie zodpovedný, bude totiž až predmetom príslušného konania o správnom delikte a na tento účel má príslušný orgán využiť subjektívnu lehotu, ktorú mu zákon dáva k dispozícii (v tu posudzovanom prípade dva roky).

Kasačný súd už pritom v súvislosti s obsahom pojmu „zistil porušenie povinnosti“ negatívne vymedzil, že nie je možné bez ďalšieho uzavrieť, že dňom, kedy správny orgán zistil porušenie povinnosti, je rovnaký deň, kedy bol správnemu orgánu doručený podnet/návrh.

38. V zmysle uvedeného preto kasačný súd, odkazujúc na svoju rozhodovaciu činnosť, nesúhlasí s definíciou tohto pojmu prezentovanou sťažovateľom/žalovaným, ktorý opakovane uviedol, že zistením porušenia povinnosti je až dosiahnutie spoľahlivého a právne kvalifikovaného záveru príslušného orgánu. Pokiaľ by kasačný súd akceptoval argumentáciu sťažovateľa, odobril by výklad tohto neurčitého pojmu v rozpore významom a účelom tohto právneho inštitútu (bod 32 tohto rozsudku). Bol by tak popretý zmysel subjektívnej lehoty donútiť správny orgán k aktívnej činnosti - ustáleniu skutkového stavu - smerujúcej k určeniu kto a za porušenie akej povinnosti je zodpovedný a k vydaniu rozhodnutia. Výklad sťažovateľa by tak ponechal priestor na neobmedzené konanie o správnom delikte, pričom plynutie subjektívnej lehoty by sa v zásade obmedzilo iba na bezprostredné obdobie pred vydaním rozhodnutia.

Uvedené však neznamená, ako už bolo uvedené vyššie, že v závislosti od konkrétnych okolností veci bude v súlade s definíciou tohto pojmu určený odlišný okamih „zistenia“ v rámci úkonov príslušného orgánu. 40.

Dňa 21. októbra 2019 sťažovateľ vydal upovedomenie pred vydaním rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku s identickým popisom podozrenia ako pri oznámení o začatí konania, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 23. októbra 2019. Prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 4. novembra 2020 a o rozklade rozhodol žalovaný dňa 18. februára 2021.

Právny názor sťažovateľa, pri ktorom vychádzal pri ustálení začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie, tak bol právne nesprávny. 42. V kontexte vyššie uvedeného nie je možné preto súhlasiť ani s argumentom sťažovateľa, že ak zákonodarca napr. v zákone o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti priamo určil okamih, kedy príslušný orgán zistil porušenie povinnosti, pričom uvedené má byť podľa sťažovateľa považované za legislatívny posun a bez ďalšieho to má platiť aj pre tu posudzovanú vec. Ako už totiž kasačný súd uviedol (body 35 až 39 tohto rozsudku), hoci pojmu „zistil“ porušenie je možné v základných rysoch priradiť jednotnú definíciu, konkrétny okamih „zistenia“ je závislý najmä od príslušnej právnej úpravy, procesu predchádzajúceho konaniu o správnom delikte, konkrétnych okolností posudzovanej veci a rozsahu vedomosti príslušného orgánu o porušení konkrétnych povinností. Z uvedeného dôvodu nemožno bez ďalšieho tento okamih jednotne určiť naprieč celým spektrom právnych predpisov upravujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt.

44. Ak teda sťažovateľ poukazuje na zákon o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, kasačný súd poukazuje na zásadné odlišnosti v úprave postupov a konania, ktoré predchádzajú samotnému konaniu o správnom delikte, a ktoré odôvodňujú, že okamih stanovený zákonodarcom v tomto zákone nie je možné stotožniť s okamihom „zistenia“ porušenia povinnosti v tu posudzovanej veci. Citované ustanovenie totiž vyslovene predpokladá, že konaniu o správnom delikte bude predchádzať kontrola, pričom oboznámenie so zisteniami z kontroly má byť okamihom, kedy príslušný orgán „zistil“ porušenie povinnosti. Ide o dve odlišné oprávnenia príslušných orgánov (kontrola a konanie o správnom delikte), ktoré nevyhnutne nemusia na seba nadväzovať, pričom kontrolu vykonáva príslušný orgán z úradnej moci a predpokladá, že až kontrolou získava informácie o prípadnom porušení povinností/zákona. V tu posudzovanej veci išlo ale o konanie osobitne upravené zákonom o ochrane osobných údajov, ktoré začalo na základe kvalifikovaného návrhu/podnetu fyzickej osoby a nepredchádzala mu žiadna kontrola či výkon dozoru. Navyše, v zmysle § 100 ods.

45. Rovnaký záver potom platí aj o rozhodnutiach kasačného súdu, na ktoré odkazuje sťažovateľ (napr. sp. zn. 6Sžf/51/2010, sp. zn. 2Asan/1/2016 či sp. zn. 2Sžp/19/2012). Na právne východiská definície pojmu „zistil porušenie povinnosti“ prezentované v týchto rozhodnutiach kasačný súd nadväzuje (body 31 a 32 tohto rozsudku), pričom ale odlišnosť právnych úprav a konkrétnych okolností jednotlivých vecí mohlo odôvodňovať odlišné určenie okamihu, kedy príslušný orgán porušenie povinnosti zistil. Ani jedna z týchto odkazovaných vecí sa pritom netýkala zákona o ochrane osobných údajov. Ak sťažovateľ odkazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Asan/5/2021 zo dňa 27. júna 2023, aj s týmto je rozhodnutie v tu posudzovanej veci v súlade, čo sa týka definície sporného pojmu, pričom ale kasačný súd poukazuje na to, že ide iba o postupujúce rozhodnutie veľkému senátu a nie o rozhodnutie vo veci.

V tomto smere poukazuje na to, že v posudzovanej veci žalovaný/sťažovateľ konal na základe podnetu/návrhu fyzickej osoby. V tejto súvislosti preto považuje, aj v súlade s vyššie uvedenými východiskami, za dôvodné akceptovať relevantný čas na zistenie porušenia povinnosti, v rámci ktorého mal sťažovateľ priestor sa s podaním oboznámiť a bol oprávnený posúdiť jeho prípadnú zjavnú neopodstatnenosť (napr. ako bolo vyššie uvedené v rovine jeho zjavnej nepravdivosti).

Podanie fyzickej osoby bolo sťažovateľovi doručené dňa 10. októbra 2018 a tento dňa 31. októbra 2018 vydal oznámenie o začatí správneho konania, pričom podanie fyzickej osoby vyhodnotil ako návrh na začatie konania. Sťažovateľ mal v zmysle zákona o ochrane osobných údajov preto dostatočný časový priestor a efektívne právne inštitúty, ktoré mu umožňovali posúdiť skutkové okolnosti opísané v návrhu a ako aj predložené dôkazy, a tieto predbežne právne vyhodnotiť do takej miery, aby prijal záver o dôvodnom podozrení o porušení povinnosti upravenej zákonom o ochrane osobných údajov ako takej a o začatí správneho konania.

sankcie. 47. Kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ vydal dňa 21. októbra 2019 upovedomenie pred vydaním rozhodnutia a až dňa 4. novembra 2020 rozhodnutie o správnom delikte. Sťažovateľ teda už dňa 21. októbra 2019 ustálil skutkový stav natoľko, že bol pripravený vydať rozhodnutie, pričom od tohto dátumu až do vydania prvostupňového rozhodnutia (cca 1 rok) ani on a ani účastníci konania podľa administratívneho spisu nevykonali žiadne úkony, ktoré by mali akýmkoľvek spôsobom prispieť k zisteniu skutočného stavu veci. Ak by sťažovateľ

Argumentácia sťažovateľa znemožnením výkonu jeho zákonných oprávnení v kontexte tu posudzovanej veci je tak prinajmenšom neadekvátna. Preto, ak žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie až dňa 4. novembra 2020 a dňa 18. februára 2021 konečné rozhodnutie, obe vydal po uplynutí subjektívnej lehoty na uloženie pokuty stanovenej v § 106 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov. Uvedená korekcia kasačného súdu síce upravila začiatok plynutia subjektívnej lehoty stanovenej správnym súdom, ale nemala vplyv na jeho záver o jej prekročení, a teda ani vplyv na výrok rozhodnutia správneho súdu.

V. Záver

49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný je viazaný právnym názorom správneho súdu korigovaným kasačným súdom v bode 46 tohto rozsudku. 50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi/žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. januára 2026