8Stk/4/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): LES-WOOD s.r.o., so sídlom Hriadky 1590/17, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 45896615, právne zastúpený: JUDr. Juraj Lukáč, advokát so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, ústredie, so sídlom Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3397001621/6990/ 25/2021-24525/2021/Ant z 20. júla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/162/2021-98 z 20. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verenej správy

V zimnom období na prelome rokov 2018 a 2019 pri silnom vetre došlo k pádu niekoľkých stromov, jeden z nich zasiahol a poškodil chatu v tejto lokalite. Žalobca uviedol, že došlo len k miernej úprave a rozšíreniu v teréne už existujúcej starej konskej približovacej linky, ktorá mala šírku približne 2,5 m. Táto linka predstavovala jediný

majetku. Prvostupňový správny orgán listom z 13. novembra 2020 ukončil štátny dozor a následne oznámil žalobcovi začatie konania vo veci iného správneho deliktu podľa § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z

ochrany prírody, čím naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. 3. Prvostupňový správny orgán konštatoval, že mal v konaní za preukázané, že žalobca ako obhospodarovateľ lesa zrealizoval výstavbu lesnej približovacej cesty s dĺžkou 385 m a so šírkou 4-4,5 m a na mieste obratiska so šírkou 12 m, na lesnom pozemku CKN parc. č. XXXX/Xvk. ú. X. X., v lesnom poraste JPRL 1157 na LC Demänová, na území ochranného pásma Národného parku Nízke Tatry (ďalej len „NAPANT“), v ktorom platí druhy stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z. z. a nemal na to potrebný súhlas orgánu ochrany prírody.

Ten z dôvodu plánovaného rozšírenia predmetného lesného chodníka pre účely približovania drevnej hmoty ešte v roku 2006 oslovil vybrané správne orgány. Išlo o nasledovné podklady: - súhlasne stanovisko Obce Demänovská Dolina č. j. SÚ-156/2006-DS zo dňa 24.07.2006, ktorým obec oznamuje žiadateľovi - R.. R. J., že nemá námietky vo veci ohlásenia vykonania udržiavacích prác na lesnej približovacej ceste v lesnom poraste JPRL č. 1157, pozemok parc. č. KNC XXXX/X. v k. ú. X. X., - vyjadrenie Obvodného lesného úradu v Liptovskom Mikuláši č. 0LÚ06/00217-2 zo dňa

JPRL 157 v k. ú. X. X. a že treba dbať na minimalizáciu negatívnych zásahov na prírodné prostredie dotknutej lokality a širokého okolia. 5. Podľa názoru prvostupňového správneho orgánu z týchto listín vyplýva iba skutočnosť, že správne orgány reagovali listami na žiadosť Ing. J. vo veci rozšírenia chodníka pre účely približovania drevnej hmoty. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že vníma zásadný rozdiel medzi činnosťou, ktorú zrealizoval žalobca a zámerom predchádzajúceho obhospodarovateľa lesa, a to vo výrazných terénnych úpravách, pri ktorých došlo k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu, materskej horniny, odstráneniu stromov v trase vybudovanej približovacej lesnej cesty aj pod lesnou cestou.

Rovnako za priťažujúcu okolnosť považoval skutočnosť, že žalobca napriek tomu, že tvrdil, že konal v záujme odvrátenia bezprostredného ohrozenia zdravia, života a majetku, mal čas a priestor, aby požiadal orgán ochrany prírody o vydanie súhlasu na výstavbu lesnej cesty a vec mohol konzultovať aj so Správou NAPANT.

7. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodol žalovaný, ktorý rozhodnutím č. 3397001621/6990/25/2021-24525/2021/Ant z 20. júla 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol, pričom sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom.

V preskúmavanom prípade však, podľa názoru žalovaného, o takýto prípad nešlo a žalovaný mal za to, že ak by stromy skutočne bezprostredne ohrozovali život, zdravie a majetok takým spôsobom, ako uvádzal žalobca, mohol a mal danú situáciu hneď a bezprostredne riešiť už na prelome rokov 2018/2019, resp. hneď po tom, ako sa stal obhospodarovateľom predmetných lesných pozemkov v roku 2017, napr. urýchleným výrubom problematických stromov, pričom by ich ponechal spílené na mieste. Ak by stromy predstavovali skutočné a bezprostredné ohrozenie života a majetku, bol žalobca povinný, ako obhospodarovateľ daných lesných pozemkov, konať ihneď a po odstránení bezprostredného ohrozenia (spílením problematických stromov) mal riešiť prístup lesných mechanizmov do danej časti porastu za účelom odvozu dreva v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z., napr. vyvolaním správneho konania o vydaní súhlasu na stavbu lesnej cesty podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z., t. j. riadneho povoľovacieho procesu, v ktorom by mohli byť stanovené aj bližšie podmienky vykonania danej činnosti v chránenom území. Žalovaný nerozporoval samotný výrub porastu,

orgánu. 9. Ďalej žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru nebol ani predošlému obhospodarovateľovi v roku 2006 vydaný súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. (aj keď ho tak žalobca nazýval).

obhospodarovateľom lesa. Vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia bolo vydané v roku 2006, pričom činnosť účastníka konania (žalobcu) bola realizovaná po 13 rokoch, t. j. v roku 2019, vyjadrenie bolo vydané inému subjektu, ako tomu, ktorého činnosť bola predmetom správneho konania o uložení sankcie a bolo vydané nepríslušným orgánom, preto nemohlo nahrádzať súhlas podľa ustanovenia § 13 ods. 2 písm. c) zákona c. 543/2002 Z. z. 10. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán uviedol, že je zásadný rozdiel medzi činnosťou, ktorú zrealizoval žalobca v lesnom poraste JPRL č. 1157 na LC Demänová na pozemku C KN parc. č. XXXX/Xvk. ú. X. X. v roku 2019, kedy došlo k výrazným terénnym úpravám, pri ktorých došlo k narušeniu vegetačného a pôdneho krytu a materskej horniny odbagrovaním časti svahu, výraznej zmene odtokových pomerov a odstráneniu stromov v trase vybudovanej približovacej lesnej cesty (a to všetko v chránenom území, ktoré je súčasťou národného parku) a zámerom predchádzajúceho obhospodarovateľa lesa - práce vykonávané ručne (a nie pomocou akýchkoľvek mechanizmov), práce bez výrazných terénnych úprav, bez

Tým, že žalobca nedisponoval potrebným súhlasom orgánu ochrany prírody, naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z.

12. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca na Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako len „správny súd“) správnu žalobu a domáhal sa jeho zrušenia vrátene zrušenia prvostupňového správneho rozhodnutia. 13. Žalobca namietal, že správny orgán v súlade so zásadou prezumcie neviny môže účastníkovi konania uložiť pokutu len v prípade, ak zo zisteného skutkového stavu nie sú žiadne pochybnosti o naplnení všetkých zákonných znakov správneho deliktu.

15. Podľa názoru žalobcu jeho právny predchodca pred započatím prác na danom území o súhlas požiadal, bola mu poskytnutá kladná odpoveď a procesné pochybenie týkajúce sa postupu Obvodného úradu životného prostredia, ktorý vec neodstúpil príslušnému Krajskému úradu životného prostredia, ale vo veci sám vydal stanovisko, nemôžu byť vykladané na ťarchu žalobcu. 16. Žalobca namietal logickosť argumentu žalovaného, že pokiaľ sa k potrebe riešenia situácie schyľovalo dlhodobo, má táto skutočnosť vyvracať potrebu bezprostrednosti.

Podľa názoru žalobcu žalovaný v konaní nepreukázal opodstatnenosť vysloveného záveru o tom, že nešlo o bezprostredné ohrozenie zdravia, života a majetku. Uloženiu pokuty tak okrem súhlasu bráni aj skutočnosť, že žalobca uvedený súhlas ani nepotreboval, pretože vykonával činnosť, ktorá bola od povinnosti podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. v zmysle § 29 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. oslobodená. 17. Žalobca tiež namietal, že prvostupňový správny orgán s poukazom na § 91 zákona č. 543/2002 Z. z. uložil neprimerane vysokú peňažnú sankciu, ktorá je v rozpore so zásadami správneho trestania, ako aj skutkovými okolnosťami a v rámci svojej diskrečnej právomoci nezohľadnil poľahčujúce okolnosti na strane žalobcu a ich proporcionalitu k výške uloženej sankcie. Žalobca sa domáhal aj peňažnej moderácie v zmysle § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

individuálne správne akty vydávané v odlišnom procesnom režime. V prípade rozhodovania orgánu ochrany prírody, či vydá súhlas na vybudovanie lesnej cesty alebo zvážnice, ide o rozhodnutie orgánu ochrany prírody, ktoré sa vydáva na základe žiadosti adresáta, v ktorom správny orgán určí, či môže adresát určitú aktivitu popísanú v žiadosti na danom území vôbec realizovať a ak áno, tak za akých podmienok. Správny súd ďalej uviedol, že aj keby priznal právne účinky individuálneho správneho aktu listu - predmetnému vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, toto vyjadrenie sa vzťahovalo na činnosť vykonávanú v roku 2006 a nemá platnosť na každé ďalšie vybudovanie lesnej cesty na totožnej parcele.

metrov. Z priloženej fotodokumentácie bolo podľa správneho súdu jasne viditeľné, že pred začatím výstavby lesnej cesty (október-november 2019), za ktorú bola žalobcovi uložená sankcia, bol na mieste jej realizácie ešte v roku 2019 lesný chodník, určený pre peších, povrch chodníka nebol spevnený, ale porastený nízkou pokryvnou vegetáciou, po oboch stranách chodníka rástla vegetácia krovinatého a stromovitého poschodia a tento lesný chodník nebol dimenzovaný na prístup lesnej techniky a dopravu dreva.

činnosť. 21. Správny súd sa stotožnil aj s názorom žalovaného, že žalobca nekonal bezprostredne, keď prijal opatrenia na jej odvrátenie až po siedmych mesiacoch a 41 dňoch. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že majitelia objektov v blízkosti vybudovanej cesty poukazovali na ohrozenie z možného padania stromov pri zlých poveternostných podmienkach a podľa vlastného vyjadrenia žalobca túto zlú situáciu neriešil celý rok 2018 aj z dôvodu vyhovujúceho zdravotného stavu porastov bezprostredne susediacich s rekreačnými objektami, až do momentu, kedy došlo k spadnutiu niekoľkých stromov z dôvodu zlých poveternostných podmienok na prelome rokov 2018/2019. Následne, až po viac ako 7 mesiacoch od udalosti, ktorá mala toto bezprostredné ohrozenie zapríčiniť, zvolal rokovanie o spôsobe riešenia situácie, t. j. o spôsobe odvrátenia tohto bezprostredného ohrozenia, pričom k výrubu stromov, ktoré mali takto bezprostredne ohrozovať život, zdravie a majetok došlo najskôr po 2. septembri 2019, t. j. o ďalších 41 dní neskôr, kedy bol vydaný súhlas na ich ťažbu.

Správny súd pre úplnosť poukázal na obdobnú vec mu známu z jeho rozhodovacej činnosti, v ktorej bola za výstavbu lesnej cesty v treťom stupni ochrany bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody uložená pokuta vo výške 2.000 eur; pokutu uloženú žalovaným tak považoval správny súd za primeranú a nie svojvoľne uloženú. Ohľadne návrhu žalobcu na aplikáciu peňažnej moderácie v zmysle § 192 SSP správny súd uviedol, že žalobca netvrdil, že by mala uložená sankcia pre neho likvidačný charakter a podľa názoru správneho súdu bola uložená pokuta vzhľadom na všetky okolnosti prípadu primeraná a plní úlohu výchovnú, ako aj represívnu a taktiež preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu.

23. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP tým, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa názoru sťažovateľa sa správny súd nedostatočne vysporiadal s námietkou nepreukázania neexistencie bezprostredného ohrozenia zdravia, života a majetku. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd argumentáciu správnych orgánov len doplnil o konkretizáciu počtov dní a mesiacov a vytvoril tým len odlišnú variantu formulácie odôvodnenia žalovaného, ktoré je však založené na nesprávnej logickej úvahe. Sťažovateľ namieta, že časový odstup medzi subjektívnym pocitom ohrozenia zo strany vlastníkov (ktorí opakovane iniciovali stretnutie a potrebu riešenia) a vykonaním zásahu zo strany sťažovateľa, ako obhospodarovateľa lesa, nie je dôkazom, ktorý by bol relevantný k vyhodnoteniu bezprostrednosti ohrozenia zdravia a majetku.

25. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutie správneho súdu nepresvedčivé a nepreskúmateľné, pretože neobsahuje myšlienkové úvahy a postupy správneho súdu, akými sa vysporiadal s rozhodujúcimi argumentmi sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa si správny súd protirečí, keď na jednej strane potvrdzuje správnosť záverov správnych orgánov, že sťažovateľ mal vybudovať lesnú cestu bez súhlasu orgánu ochrany prírody a na strane druhej konštatuje existenciu dôkazu z roku 2006, ktorým malo dôjsť k ohláseniu udržiavacích prác, ktoré sa netýkali chodníka, ale lesnej približovacej cesty. Sťažovateľ potom predmetnú lesnú cestu nemohol vybudovať, ale rekonštruovať a v zmysle právnej úpravy platnej v čase spáchania správneho deliktu sa takým konaním nemohol dopustiť naplnenia hypotézy § 90 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., ktorá súhlas v rámci rekonštrukcie začala vyžadovať až po prijatí novely s účinnosťou od 1. septembra 2019. Uvedené je navyše, podľa názoru sťažovateľa, dotvorením rozhodnutí správnych orgánov - takéto úvahy a odlišné hodnotenie dôkazov neboli sťažovateľovi v administratívnom konaní známe a nemohol tak na ne reagovať. Sťažovateľ nemohol reagovať ani na argumenty použité správnym súdom, že predošlému obhospodarovateľovi predmetných lesných pozemkov v roku 2006, resp. sťažovateľovi v roku

27. Podľa sťažovateľa sa správny súd nevysporiadal ani s námietkami vo vzťahu k výške uloženej pokuty - konkrétne, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nie je možné identifikovať reálne zohľadnenie posudzovania priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností a tvrdenia správneho orgánu.

„bodkočiarka“); v zmysle STN 73 61 08 Lesná dopravná sieť príloha G tab. G1 je chodník určený na pešiu chôdzu a animálne vynášanie sadeníc a nie na prístup lesnej techniky a dopravu dreva. 29. Žalovaný tiež uviedol, že nie je úlohou súdu zdôvodňovať výšku uloženej pokuty, ale skúmať, či správny orgán nevybočil z medzí a hľadísk pri ukladaní sankcií a či uložil pokutu v rámci svojej diskrečnej právomoci. Podľa žalovaného správny súd rozhodol v predmetnej právnej veci zákonne a vecne správne, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a žalovaný sa s ním v plnom rozsahu stotožňuje a navrhuje súdu, aby kasačnú sťažnosť zamietol.

30. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 6. októbra 2023. Vec bola náhodným spôsobom pridelená ôsmemu senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudkyni

32. Spornou otázkou, k vyriešeniu ktorej bol kasačný súd vyzvaný bolo, či (i) sa sťažovateľ dopustil protiprávneho konania, keď bez súhlasu orgánu ochrany prírody zrealizoval výstavbu lesnej cesty (bližšie špecifikovanej v bode 2 tohto rozsudku), (ii) boli naplnené zákonné podmienky stanovené v § 29 ods. 1 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. (išlo o bezprostredné ohrozenie zdravia alebo života človeka), ktorá skutočnosť by znamenala, že sťažovateľ súhlas orgánu ochrany prírody nepotreboval. Rovnako bolo potrebné, aby sa kasačný súd venoval aj vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, úseku štátnej správy ochrany prírody a krajiny č. A/2006/01264-002-LV z 26. júna 2006, ktoré bolo vydané bývalému obhospodarovateľovi lesných pozemkov pánovi R.. J., ktorý mal záujem o rozšírenie lesného chodníka v JPRL č. 157 (pôvodná JPRL pod č. 157 bola neskôr rozdelená na súčasné JPRL č. 157 a č. 1157), konkrétne či predmetné vyjadrenie možno považovať za požadovaný súhlas orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z.

34. V § 13 zákona č. 543/2002 Z. z., v znení účinnom do 31.12.2019, v ktorom sú stanovené obmedzenia pre územia, na ktorých platí druhý stupeň ochrany, bolo uvedené, že na týchto územiach sa (okrem iného) vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody na výstavbu lesných ciest a zvážnic [ods. 2 písm. c)].

36. V § 90 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. je stanovené, že orgán ochrany prírody môže uložiť pokutu do 9958,17 eura a prepadnutie veci podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí protiprávneho konania tým, že vykonáva činnosť uvedenú (okrem iných) v § 13 bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody.

Medzi účastníkmi konania však bolo sporné, či konanie zo strany sťažovateľa napĺňalo podmienku bezprostrednosti, ktorá skutočnosť by znamenala, že k protiprávnemu konaniu zo strany sťažovateľa nedošlo, nakoľko by sa v takomto prípade súhlas orgánu ochrany prírody nevyžadoval.

Ani vtedy však sťažovateľ nekonal okamžite, ale až po viac ako ďalších 7 mesiacoch od tejto udalosti zvolal rokovanie ku spôsobu riešenia vzniknutej situácie. K reálnemu výrubu stromov, ktoré mali ohrozovať život, zdravie a majetok, došlo nakoniec až najskôr po 2. septembri 2019, odkedy bol vydaný súhlas na ich ťažbu a výstavba približovacej cesty bola zrealizovaná až následne v období október - november 2019.

40. Kasačný súd sa stotožňuje aj s názorom správneho súdu, že ak stromy skutočne bezprostredne ohrozovali život, zdravie a majetok takým spôsobom, ako uvádzal sťažovateľ, mohol, resp. dokonca mal danú situáciu hneď a bezprostredne riešiť už na prelome rokov 2018 a 2019, či hneď po tom, ako sa stal obhospodarovateľom predmetných lesných pozemkov v roku 2017.

41. Zákonom stanovený povoľovací proces pritom nie je bezúčelnou administratívnou podmienkou. Orgán ochrany prírody v rozhodnutí, ktorým sa vydáva súhlas na výkon činnosti alebo ktorým sa povoľuje výnimka zo zákazu činnosti, určuje podmienky vykonávania činnosti vrátane opatrení na zmiernenie alebo odvrátenie nepriaznivých účinkov činnosti, ak sú potrebné na zabezpečenie záujmov ochrany prírody a krajiny (§ 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z.). Účelom tohto povoľovacieho procesu je minimalizovať škodlivé zásahy v chránených

Vybudovaním lesnej cesty na mieste pôvodného lesného chodníka, najmä však neuskutočnením opatrení potrebných pre stabilizáciu predmetného územia po vybudovaní lesnej cesty, tu došlo k vytvoreniu podmienok na možný vznik viacerých typov geodynamických javov.

44. S uvedeným záverom korešponduje aj komentár k zákonu č. 543/2002 Z. z., kde je k ustanoveniu § 29 písm. d) konštatované nasledovné : Napriek tomu, že príroda a krajina požíva vysokú mieru ochrany, ochrana života a zdravia človeka je v rámci antropocentrického nazerania na životné prostredie všeobecne jednou zo spoločensky najvyšších hodnôt a aj zákon týmto záujmom určuje privilegované postavenie a radí ich nad právnu reguláciu územnej ochrany prírody a krajiny. Vysokú mieru ochrany požíva aj majetok, no v tomto prípade by skutočne malo ísť len o činnosti, ktoré neznesú odklad. Činnosti smerujúce k ochrane života, zdravia a majetku, v prospech vykonávania ktorých svedčí zákonná výnimka, zákonodarca síce nijako nepodmieňuje vykonávaním konkrétnou osobou či osobami, no v zásade by malo ísť najmä o činnosti vykonávané zložkami integrovaného záchranného systému, ktorými sa podľa § 7 zákona č. 129/2002 Z.z. o integrovanom záchrannom systéme v z. n. p. rozumejú základné záchranné zložky, ostatné záchranné zložky a útvary PZ. (Múčková, B.; Balog. B; Jenčo, J.; Kiča, M:

46. K námietke zmätočnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, keď tento v bode 20 uviedol, že vyjadrenie Obvodného úradu životného prostredia predstavuje vyjadrenie dotknutého orgánu v rámci stavebného konania, čo bolo dotvorením a novotou, ku ktorej sa nemohol sťažovateľ vyjadriť, kasačný súd uvádza, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, keďže už v rozhodnutí žalovaného boli tieto skutočnosti uvedené (viď. strany 16 a 17 rozhodnutia žalovaného) a naviac na tieto tvrdenia sťažovateľ reagoval, či už v rámci administratívneho konania, ako aj v správnej žalobe. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na uvedených stranách podrobne rozoberá skutočnosti, že (i) ani predošlému obhospodarovateľovi v roku 2006 nebol vydaný súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z., (ii) vyjadrenie vecne nepríslušného obvodného úradu životného prostredia (vecne príslušný mal byť Krajský úrad životného prostredia), vyžiadaného v rámci procesu povoľovania (ohlasovania) činnosti podľa § 57 stavebného zákona, nemožno zamieňať za

dotknutého orgánu v rámci stavebného konania, ktorá skutočnosť však vzhľadom na vyššie opísaný priebeh ohlasovania činnosti podľa § 57 stavebného zákona, v rámci ktorého sa vyjadrenia dotknutých orgánov vyžadujú, nemala žiaden dosah na už prijatý záver, že sa nejedná o súhlas podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. Preto nešlo o novotu, ktorá by bola relevantná pre právne posúdenie veci a ku ktorej by sťažovateľ nemal možnosť

Uvedenú námietku tak vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. 47. K samotnému vyjadreniu Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom Mikuláši, úseku štátnej správy ochrany prírody a krajiny č. A/2006/01264-002-LV z 26. júna 2006 kasačný súd v zhode so závermi konajúcich správnych orgánov, ako aj správneho súdu konštatuje, že sa nejedná o súhlas orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z., ktorý sa vyžaduje na výstavbu lesných ciest a zvážnic.

Z uvedeného dôvodu je namieste uzavrieť, že sťažovateľ súhlasom orgánu ochrany prírody podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. na výstavbu lesnej cesty nedisponoval. 48. K sťažnostnej argumentácii ohľadom rekonštrukcie lesnej cesty, či udržiavacích prác na nej (bližšie bod 26 tohto rozsudku) kasačný súd uvádza, že táto je v kasačnom konaní neprípustná, keďže túto argumentáciu sťažovateľ neuplatnil v rámci správnej žaloby (§ 439 ods. 3 písm. b/ SSP), hoci tak urobiť mohol (mal vedomosť o obsahu listín z roku 2006 pripojených k ohláseniu, bližšie bod 4 tohto rozsudku). Naviac konajúce orgány verejnej správy, v rámci administratívneho konania za účelom náležitého zistenia skutkového stavu veci, dopytovali NAPANT, či s poukazom na argument obhospodarovateľa (sťažovateľa) o „úprave a rozšírení starej konskej približovacej linky“ mohlo ísť v prípade sťažovateľa len o úpravu/rekonštrukciu existujúcej lesnej komunikácie, pričom NAPANT uviedol, že sa jedná o výstavbu novej lesnej dopravnej komunikácie. Podľa názoru kasačného súdu tomuto

Nad rámec uvedeného kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa na to, že v rámci správneho trestania má právo uplatňovať si tzv. sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP a nie peňažnú moderáciu podľa § 192

V. Záver

51. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo?správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú. 52. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s?§?167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej?správy a kasačný súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 19. decembra 2024