8Stk/5/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200464.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-31S/146/2022
- IČS
- 5022200464
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: AMJ Restaurant, s.r.o., so sídlom Oškerda 106, 023 32 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51976455, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 2618, 022 01 Čadca, IČO: 47258055, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ÚVZSR/OLP/242/16305/2022 zo dňa 23. mája 2022, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/146/2022 zo dňa 23. novembra 2023, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť odmieta. II. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho a správneho súdneho konania
1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Čadci (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. RH/2021/02213-4 zo dňa 18. novembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobkyňu vinnou, že ako prevádzkovateľka prevádzky zariadenia verejného stravovania s podávaním pokrmov a nápojov - Reštaurácia POSSESSIO, A. Hlinku 19, 022 01 Čadca, spáchala správny delikt na úseku verejného zdravotníctva podľa § 57 ods. 33 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14. novembra 2021 (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“) tým, že porušila § 52 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia a porušila opatrenia nariadené Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky - vyhláškou č. 240/2021 V. v. Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok (ďalej len „vyhláška č. 240/2021 V. v.“) a vyhláškou č. 253/2021 V. v. Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k obmedzeniam prevádzok (ďalej len „vyhláška č. 253/2021 V. v.“). Konkrétne na tom skutkovom základe, že žalobkyňa vo svojej prevádzke dňa 27. septembra 2021 od 11:50 h. do 12:35 h. neplnila povinnosť vydávať pokrmy a nápoje zabalené na odber so sebou alebo prostredníctvom donáškovej služby, čím porušila § 10 ods. 1, ods. 2 písm. a) vyhlášky č. 240/ 2021 V. v. a dňa 13. októbra 2021 od 11:30 h. od 11:55 h. porušila rovnakú povinnosť podľa § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášky č. 253/2021 V. v. Za to jej prvostupňový orgán uložil pokutu 1.600,- eur podľa § 57 ods. 41 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia.
2. Žalovaný rozhodnutím č. ÚVZSR/OLP/242/16305/2022 zo dňa 23. mája 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobkyne zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu, ktorou žiadala toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
4. Podľa názoru žalobkyne prvostupňový orgán nemal kompetenciu vydať prvostupňové rozhodnutie a žalovaný nemá postavenie ministerstva a ani ústredného orgánu štátnej správy. Ide len o rozpočtovú organizáciu, resp. dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, podriadený Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky. Žalobkyňa poukázala na § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý oprávňuje žalovaného vydávať vyhlášky a argumentovala, že tento je v rozpore s čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky v znení jeho výkladu Ústavným súdom Slovenskej republiky (PL. ÚS 11/04, PL. ÚS 8/94). Zákonodarca podľa názoru žalobkyne nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by priamo určoval medze základných práv a slobôd.
Takéto oprávnenie je zverené len zákonodarnému zboru. 5. Žalobkyňa mala výhrady tiež k tomu, že vyhlášky žalovaného vydané podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ako všeobecne záväzné právne predpisy, nie sú publikované v Zbierke zákonov, ale vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Týmto sa totiž vytvára právny chaos a žalobkyňa a ani iné fyzické a právnické osoby sa nevedia dopátrať predpisov, z ktorých majú vyplývať ich povinnosti (porušenie publicity všeobecne záväzného právneho predpisu). Aj pre právnika je náročné vyhľadať sekciu „vestník vlády“ na webstránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a pátrať po vyhláškach žalovaného a ich prípadných zmenách. Vestník vlády Slovenskej republiky je pritom určený na publikovanie vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy veľmi špecifického charakteru, týkajúcich sa relatívne malého okruhu
subjektov. Preto v ňom nemôžu byť publikované predpisy orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou. Pre tieto skutočnosti žalobkyňa zastáva názor, že vyhlášky žalovaného sú neplatné aj z dôvodu nedostatku ich publikácie.
6. Zmena v systéme právnych predpisov a ich publikácie pretavená do § 59b zákona o ochrane verejného zdravia podľa názoru žalobkyne, s ohľadom na jej zásadnosť, nie je ani riadne odôvodnená. Predmetné ustanovenie sa tak stáva rozporné aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. 7. Žalobkyňa zastáva názor, že vyhlášky žalovaného vydané podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia majú povahu hybridných správnych aktov, ktoré sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Preto je aj rozhodnutie žalovaného potrebné rušiť z dôvodu jeho nulity/ ničotnosti. 8.
Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. ZA - 31S/146/ 2022 zo dňa 23. novembra 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol. 9. Správny súd poukázal na skutočnosť, že obsahom správnej žaloby boli úvahy a názory žalobkyne smerujúce proti ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov - zákona o ochrane verejného zdravia a súvisiacich vyhlášok žalovaného. Pokiaľ žaloba smeruje proti
všeobecne záväzným právnym predpisom, správny súd skonštatoval nedostatok svojej právomoci podľa § 7 písm. c) SSP. Argumentáciu žalobkyne o tzv. hybridných správnych aktoch správny súd vo vzťahu k vyhláškam žalovaného neuznal. Ustanovenie § 59b zákona o ochrane verejného zdravia bolo totiž do príslušného právneho predpisu zavedené s účinnosťou od 15. septembra 2020. Hybridnými správnymi aktami preto neboli vyhlášky žalovaného vydané v nadväznosti na § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ale akty žalovaného vydané do 14. septembra 2020 s odkazom na § 12 a § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia v znení účinnom do 14. septembra 2020. Preto vyhlášky žalovaného č. 240/2021 V. v. a č. 253/2021 V. v. (vydané po 14. septembri 2020) neboli hybridnými správnymi aktmi a nemožno na ne vzťahovať ani staršie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
10. Správny súd sa následne zaoberal argumentáciou žalobkyne v intenciách jeho kompetencie prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. V tomto smere správny súd poukázal najmä na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021, v ktorom tento posudzoval obdobnú argumentáciu ako predniesla žalobkyňa a posúdil ju ako nedôvodnú. Rozsiahle pasáže predmetného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky následne správny súd v napadnutom rozsudku odcitoval.
11. Správny súd poukázal na to, že žalobkyňa tvrdenú nulitu rozhodnutia žalovaného spája najmä s ňou tvrdenými vadami vyhlášok žalovaného a § 59b zákona o ochrane verejného zdravia. Keďže sa s touto argumentáciou žalobkyne správny súd (s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021) nestotožnil a neidentifikoval ani iný dôvod nulity rozhodnutia žalovaného, správnu žalobu žalobkyne považoval v plnom rozsahu za nedôvodnú. Správny súd nezistil ani žiadnu z vád, na ktoré má prihliadať podľa § 195 písm. a) až e) SSP.
II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
12. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP, požadujúc, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby ho zmenil tak, že správnej žalobe vyhovie. 13. Sťažovateľka zastávala názor, že sankcionovanie za priestupky a správne delikty podľa zákona o ochrane verejného zdravia, spáchané počas pandémie ochorenia COVID-19, je v rozpore s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“). Hoci na území Slovenskej republiky bola dňa 11. marca 2020 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 vyhlásená mimoriadna situácia ohrozenia verejného zdravia II. stupňa, ide o zastaralý druh krízovej situácie. Podľa názoru sťažovateľky prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu bol mlčky vcelku zrušený zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o civilnej ochrane“) a mimoriadna situácia bola nahradená núdzovým stavom. Prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu bol zrušený podľa názoru sťažovateľky aj inštitút opatrení na predchádzanie ohrozenia života a zdravia, ktorý je obsiahnutý v zákone o ochrane verejného zdravia a označovaný ako ohrozenie verejného zdravia II. stupňa. 14. Tú istú situáciu nemôžu podľa názoru sťažovateľky riešiť dva zákony a pri ich konflikte má prednosť ústavný zákon. V intenciách ústavného zákona o bezpečnosti štátu nemá žalovaný kompetenciu vydávať opatrenia formou vyhlášok. Právomoci na riešenie situácii podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu má podľa sťažovateľky len vláda Slovenskej republiky. Núdzový stav podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu súčasne neumožňuje obmedzovať právo sťažovateľky na podnikanie. 15. Sťažovateľka v nadväznosti na svoju argumentáciu navrhuje, aby kasačný súd prijal ústavne konformný výklad právnych predpisov alebo inicioval konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 144 ods. 2 v spojení s čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to vo vzťahu súladu vyhlášok žalovaného s ústavným zákonom o bezpečnosti štátu. 16. Sťažovateľka tiež požiadala, aby kasačný súd priznal jej kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 17. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky sa vyjadril písomne žalovaný, ktorý považoval napadnutý rozsudok správneho súdu za dostatočne odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že vyhlášky žalovaného vydané podľa § 59b zákona o ochrane verejného zdravia nemajú povahu hybridných správnych aktov, ale naopak ide o všeobecné záväzné právne predpisy, a preto nemajú správne súdy kompetenciu ich preskúmavať. Žalovaný navrhol, aby kasačný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľky o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
III. Posúdenie kasačného súdu
18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po preskúmaní kasačnej sťažnosti sťažovateľky zistil, že táto bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), avšak nie je prípustná (§ 439 ods. 3 písm. b) SSP).
19. Podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak b) sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol.
20. Podľa § 441 SSP v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. 21. Podľa § 459 písm. c) SSP kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť, ak c) ak nie je prípustná podľa § 439.
22. V súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou kasačný súd konštatuje, že kasačné konanie má povahu mimoriadneho revízneho postupu kasačného súdu vo vzťahu k rozsudkom správnych súdov. Z tejto povahy kasačného konania vyplýva, že kasačný súd môže preskúmavať napadnutý rozsudok správneho súdu len na základe tých skutočností a dôkazov, ktoré sťažovateľka uplatnila už pred správnym súdom a umožnila mu k nim zaujať stanovisko (§ 441 SSP). Rovnako je tiež neprípustné, aby sťažovateľka v kasačnom konaní, bez hodnoverného vysvetlenia, vznášala novú argumentáciu, ktorú neuplatnila v konaní pred správnym súdom (§ 439 ods. 3 písm. b) SSP).
23. Kasačný súd dáva do pozornosti, že sťažovateľka vo svojej správnej žalobe nevzniesla argumentáciu, ktorou by spochybnila ústavnosť povinností jej uložených podľa § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášok žalovaného č. 240/2021 V. v. a č. 253/2021 V. v. na základe konkurencie zákona o civilnej ochrane, zákona o ochrane verejného zdravia a ústavného zákona o
bezpečnosti štátu. Teda v konaní pred správnym súdom neargumentovala, že by ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny mal derogovať zákon o civilnej ochrane, a súčasne relevantnú časť zákona o ochrane verejného zdravia. Celá sťažnostná argumentácia sťažovateľky tak v zásade predstavuje neprípustnú novotu v kasačnom konaní, s ktorou sa správny súd ani nemohol vysporiadať a na ktorú kasačný súd nemôže prihliadať. Kasačný súd tak musel kasačnú sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 459 písm. c) v spojení s § 439 písm. b) SSP. Sťažovateľka pritom nikde v podanej kasačnej sťažnosti neobjasňuje, čo jej bránilo procesne prípustným spôsobom uplatniť túto novú argumentáciu už v správnom súdnom konaní - v podanej správnej žalobe. Takéto dôvody neidentifikoval ani kasačný súd.
24. Nad rámec už uvedeného však kasačný súd dopĺňa, že ani po obsahovej stránke (v prípade prípustnosti) by sťažnostná argumentácia sťažovateľky nebola dôvodná. Sťažovateľka vo svojej podstate v podanej kasačnej sťažnosti tvrdí, že prijatím ústavného zákona o bezpečnosti štátu došlo k derogovaniu zákona o civilnej ochrane a príslušných ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (týkajúcich sa nariaďovaní opatrení pri ohrození verejného
zdravia). A to z toho dôvodu, že v zásade situácie upravené zákonom o civilnej ochrane (mimoriadna situácia) a zákonom o ochrane verejného zdravia (ohrozenie verejného zdravia) sú totožné s krízovými situáciami podľa ústavného zákona o bezpečnosti štátu, ktorý má v tomto prípade prednosť.
25. Kasačný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje široké spektrum právnych prostriedkov na riešenie bežných, ale aj ojedinelých situácii. Takéto prostriedky pritom možno aktivovať či už vyhlásením mimoriadnej situácie podľa § 3 ods. 1 zákona o civilnej ochrane, ale aj relevantnou identifikáciou ohrozenia verejného zdravia predvídanou § 48 a nasl. zákona o ochrane verejného zdravia. Ústavný zákon o bezpečnosti štátu pritom tieto právne prostriedky na riešenie tak bežných ako aj ojedinelých situácii, ktoré sú obsiahnuté v právnom poriadku (v bežnom zákonodarstve) žiadnym spôsobom nederoguje a ani nezrušuje. Vyplýva to tak zo znenia predmetného ústavného zákona o bezpečnosti štátu (absentuje v ňom akékoľvek derogujúce ustanovenie k zákonu o civilnej ochrane či k častiam zákona o ochrane verejného zdravia) ako aj z jeho povahy. Práve naopak, ústavný zákon o bezpečnosti štátu prostriedky na riešenie situácií v ňom uvedených ešte rozširuje o ďalšie spektrum osobitných prostriedkov zverených osobitným orgánom.
26. Ústavný súd Slovenskej republiky už konštatoval, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu predstavuje osobitný a uzatvorený ústavný systém, ktorý poskytuje príslušným orgánom osobitné právomoci na riešenie krízových situácii podľa čl. 1 ods. 4 ústavného zákona o bezpečnosti (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1. decembra 2021, bod 98) - teda tých najvýznamnejších a najnebezpečnejších udalostí. Tento režim však pôsobí popri využívaní prostriedkov bežného zákonodarstva - rozširuje teda diapazón prostriedkov, ktoré môžu orgány verejnej moci využívať za bežného stavu o osobitné právomoci upravené ústavným zákonom o bezpečnosti štátu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 8. decembra 2021, bod 83, obdobne sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. októbra 2020, bod 41). Nemá bez ďalšieho derogačný účinok vo vzťahu k bežnému zákonodarstvu a inštitútom v ňom upraveným.
27. Totiž (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 8. decembra 2021, bod 83) „. .ani ústavný zákon o bezpečnosti štátu, ktorý síce umožňuje vláde operatívne reagovať na výnimočné okolnosti, nesuspenduje obyčajné zákony a v nich zakotvené pravidlá upravujúce ukladanie povinností ani možnosť prijímania zákonov. Nemožno tak vytknúť ustanoveniu § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia rozpor s čl. 51 ods. 2 ústavy, ktorý nerezervuje podmienky a rozsah obmedzení základných práv a slobôd počas krízových situácií iba predpisu s právnou silou ústavného zákona (nevylučuje tomu zodpovedajúcu právomoc zákonodarcu, len pripúšťa aj osobitný režim obmedzenia základných práv a slobôd a ukladania povinností), a rovnako tak ani nesúlad s ustanoveniami ústavného zákona o bezpečnosti štátu označenými navrhovateľkou.“ Z tohto dôvodu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/2021 zo dňa 1.
decembra 2021, bod 98) „... ústavný zákon o bezpečnosti štátu vytvára osobitný uzavretý režim obmedzovania práv s vlastnou koncepciou právnej ochrany, ktorý je odlišný od vyhlášok ÚVZ (porov. PL. ÚS 22/2020). Vyhlášky ÚVZ majú vlastný nezávislý právny základ v zákone o ochrane verejného zdravia a sú aplikovateľné aj mimo režim krízových situácií. Preto vyhlášky ÚVZ nemusia byť publikované v Zbierke zákonov na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu, a tak nie je napadnuté ustanovenie v nesúlade s týmto referenčným článkom.“ 28. S ohľadom na už uvedené kasačný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky bola nedôvodná a pri svojich úvahách, reflektujúcich rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemal (v smere argumentovanom sťažovateľkou) pochybnosti o súlade § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ako aj relevantných ustanovení § 10 ods. 1, 2 písm. a) vyhlášok žalovaného č. 240/2021 V. v. a č. 253/2021 V. v. a ďalších nadväzujúcich ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia (teda právneho rámca pre sankcionovanie sťažovateľky) s Ústavou Slovenskej republiky. 29. Z dôvodu, že kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako neprípustnú vcelku, procesne nerozhodoval o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 100 ods. 1 písm. b) SSP (ktorý by bol po zohľadnení vyššie uvedeného nedôvodný) a ani o žiadosti sťažovateľky na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti podľa § 447 ods. 1 SSP (ktorá by bola rovnako nedôvodná z dôvodu, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nadobudla odkladný účinok zo zákona - § 446 ods. 2 písm. c) v spojení s § 194 ods. 1 SSP).
IV. Záver
30. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola neprípustná podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP, a preto ju podľa § 459 písm. c) SSP odmietol. 31. O práve na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd s odkazom na § 467 ods. 1 v spojení s § 170 písm. a) SSP tak, že ho žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, keďže došlo k odmietnutiu kasačnej sťažnosti. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. marca 2025