8Stk/5/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:0724101566.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2Svo/4/2024
- IČS
- 0724101566
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Košický samosprávny kraj, so sídlom Námestie Maratónu mieru 1, 042 66 Košice, právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o., IČO: 52651258, so sídlom Hlavná 111/ 25, 040 01 Košice, proti žalovanému (sťažovateľovi): Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11159-3000/2024 zo 14. augusta 2024, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti výroku II. uznesenia Správneho súdu v Bratislave č. k. 2 Svo 4/2024-31 z 25. novembra 2024, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalovaný rozhodnutím č. 11159-3000/2024 zo 14. augusta 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie “) uložil žalobcovi pokutu vo výške 3500 eur za to, že pri zadávaní časti 1 nadlimitnej zákazky na uskutočnenie stavebných prác na predmet „Kreatívne centrum Košického kraja - stavebné práce“, vyhlásenej zverejnením oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania v Úradnom vestníku EÚ č. 2021/S 127 z 5. júla 2021 pod zn. 335686 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 154/2021 zo 6. júla 2021 pod zn. 31213-MSP, naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 182 ods. 2 písm. s) zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2022 (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) konaním bližšie vymedzeným vo výroku napadnutého rozhodnutia. V poučení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že: „Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok. Rozhodnutie nie je možné preskúmať súdom. Toto rozhodnutie je právoplatné dňom doručenia účastníkovi konania.“
II. Konanie na správnom súde
2. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu 14. októbra 2024 správnu žalobu, zdôvodniac to tým, že z neho nie je schopný vyrozumieť, v akom štádiu administratívneho konania sa nachádza, a preto z dôvodu opatrnosti je nútený využiť všetky možné prostriedky nápravy. 3.
Procesnou vadou napadnutého rozhodnutia je podľa jeho názoru vecne nesprávne poučenie o možnosti podať riadny opravný prostriedok a mimoriadny opravný prostriedok. Keďže napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rámci prvostupňového správneho konania, pričom ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) ani osobitný predpis proti tomuto druhu správneho rozhodnutia nevylučujú možnosť podania opravných prostriedkov, je v tomto konaní o uložení sankcie možné podať rozklad podľa § 61 Správneho poriadku, a to v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozhodnutia, resp. podať správnu žalobu ako prostriedok preskúmania právoplatného druhostupňového rozhodnutia. 4. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nikde nedefinoval žiadne legálne dôvody (necitoval žiadne ustanovenie zákona o verejnom obstarávaní), z ktorých by mohlo vyplývať, že proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok, resp. že by rozhodnutie malo byť vylúčené dokonca aj zo súdneho
prieskumu. 5. Žalobca tiež doplnil, že proti napadnutému rozhodnutiu podal zároveň aj riadny opravný prostriedok (rozklad), vychádzajúc z ním interpretovanej úvahy o nesprávne vykonanom poučení aj v časti možnosti podať riadny opravný prostriedok.
6. Záverom dodal, že ak by správnemu súdu z predbežného právneho posúdenia vyplynulo, že poučenie v časti možnosti podať riadny opravný prostriedok bolo v rozhodnutí správne, má za to, že druhá časť poučenia vo vzťahu k preskúmateľnosti správnym súdom, vzhľadom na všeobecne aplikovateľnú prezumpciu preskúmateľnosti všetkých rozhodnutí správnych orgánov (s výnimkou zákonnom stanovených výnimiek) nemôže obstáť a žaloba je v tom prípade prípustná. Vo zvyšku sa venoval vecnému zdôvodneniu.
7. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 2Svo/4/2024-31 z 25. novembra 2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) žalobu odmietol ako neprípustnú v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Súčasne v zmysle § 98 ods. 2 SSP rozhodol o postúpení veci prvostupňovému orgánu verejnej správy.
8. V odôvodnení správny súd uviedol, že žalobu bolo potrebné odmietnuť z dôvodu, že smerovala proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol podaný riadny opravný prostriedok v zákonnej lehote. Správna žaloba žalobcu smerovala proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré zo strany žalobcu nebolo pred jeho právoplatnosťou napadnuté riadnym opravným prostriedkom podľa osobitného predpisu, čo spôsobilo neprípustnosť správnej žaloby.
9. Správny súd mal za to, že príčinou podania neprípustnej žaloby zo strany žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy bolo nesprávne (chybné) poučenie žalobcu v prvostupňovom rozhodnutí žalovaného o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku. Žalovaný vo svojom rozhodnutí nepostupoval v zmysle ustanovenia § 61 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého mal poučiť žalobcu tak, že proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy, vydanému v prvom stupni, možno podať na tomto orgáne v lehote 15 dní odo dňa oznámenia rozklad; pričom včas podaný rozklad má odkladný účinok.
10. Na základe uvedených skutočností dospel správny súd k záveru, že správna žaloba bola neprípustná, pretože žalobca sa ňou domáhal prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, pred právoplatnosťou ktorého žalobca nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, riadiac sa nesprávnym poučením orgánu verejnej správy.
11. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu z dôvodu, že k odmietnutiu žaloby došlo procesným zavinením žalovaného, pretože žalobca podal žalobu riadiac sa nesprávnym poučením orgánu verejnej správy.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
12. Žalovaný (ďalej len „sťažovateľ“) podal kasačnú sťažnosť proti výroku o trovách konania (výrok II. napadnutého uznesenia), požadujúc jeho zrušenie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie.
13. Hoci sťažovateľ priznal, že napadnuté rozhodnutie obsahovalo nesprávne poučenie, zastal ďalej názor, že žalobca podal správnu žalobu predčasne. Poukázal na to, že žalobca podal aj riadny opravný prostriedok proti napadnutému rozhodnutiu, a preto nie je podľa sťažovateľa presné konštatovanie správneho súdu v bode 11 a 13 napadnutého uznesenia, že správnu žalobu bolo nutné odmietnuť, nakoľko smerovala proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré zo strany žalobcu pred jeho právoplatnosťou nebolo napadnuté riadnym opravným prostriedkom.
14. Sťažovateľ ďalej konštatoval, že žalobca 11. septembra 2024 doručil sťažovateľovi do elektronickej schránky list s označením „Rozklad voči rozhodnutiu zo 14. augusta 2024“. Sťažovateľ ho vyhodnotil ako rozklad podaný v zákonnej lehote s ohľadom na § 54 ods. 3 Správneho poriadku.
O tom, že sťažovateľ posúdil rozklad žalobcu ako podaný v zákonnej lehote, bol žalobca informovaný listom „Upovedomenie účastníka konania o podanom rozklade“ z 8. októbra 2024, ktorý bol žalobcovi doručený 11. októbra 2024 (pred dátumom vypracovania správnej žaloby). Sťažovateľ v ňom žalobcu upovedomil o tom, že správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, nerozhodol o rozklade podľa § 57 ods. 1 v spojení s § 61 Správneho poriadku a predložil ho spolu so spisovým materiálom druhostupňovému
orgánu. 15. Podľa sťažovateľa ide zo strany žalobcu o zbytočné zahlcovanie súdov, keď žalobca v čase podania správnej žaloby preukázateľne vedel, že sa sťažovateľ jeho rozkladom zaoberá, že ho prijal na konanie a že v danej veci bude vydané druhostupňové rozhodnutie, ktoré bude potom možné preskúmať súdom. Žalobca v čase podania žaloby nemal žiaden dôvod cítiť sa na svojich právach dotknutý zo strany sťažovateľa ako správneho orgánu, a teda nemal dôvod domáhať sa súdnej ochrany svojich práv. Preto sa sťažovateľ nestotožnil so záverom správneho súdu, že sťažovateľ zavinil odmietnutie správnej žaloby. Sťažovateľ uvedené žiadnym spôsobom nezavinil, pričom doplnil, že žaloba bola podaná zjavne predčasne a bezdôvodne. Predčasne podaná žaloba by podľa jeho názoru mala mať vo vzťahu k výroku o trovách konania rovnaké následky ako neúspech v súdnom konaní vo veci samej.
16. Sťažovateľ tak uzavrel, že neboli naplnené podmienky na aplikáciu § 171 ods. 1 SSP, nakoľko správny súd vec nesprávne právne posúdil, pretože pred vydaním napadnutého uznesenia si nezistil informáciu o tom, že sťažovateľ akceptoval rozklad žalobcu, zaoberá sa ním a teda, že nie je potrebné robiť tento úkon namiesto sťažovateľa v súdnom konaní, a tak chrániť ničím nedotknuté práva žalobcu. Pritom žalobca ani nežiadal priznať trovy súdneho konania v správnej žalobe.
17. Len dôvetkom sťažovateľ dodal, že správny súd ho neoboznámil s podanou správnou žalobou, sťažovateľ nebol vyzvaný na vyjadrenie sa k nej, a teda nemohol využiť zákonné procesné prostriedky na svoju obranu, čím správny súd porušil jeho procesné práva. 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ evidentne nepripúšťa, že už svojím nesprávnym poučením o opravnom prostriedku spôsobil nezákonnosť rozhodnutia v správnom konaní. Snahu o nápravu nezákonného poučenia vykonal preto žalobca dvojjedine, a) správnou žalobou aj b) rozkladom, pričom však až do dňa právoplatnosti rozhodnutia či už súdu alebo správneho orgánu nezákonné poučenie a aj jeho účinky zostávajú v platnosti až do jeho zrušenia. 19. Žalobca pokračoval, že sťažovateľ nesprávne interpretuje, keď uvádza, že na základe Upovedomenia z 8. októbra 2024 malo byť žalobcovi jasné, že sťažovateľ vyhodnotil rozklad, ako podaný v zákonnej lehote. Zastáva názor, že z uvedeného mohol vyhodnotiť jedine to, že došlo k predloženiu rozkladu nadriadenému orgánu, pretože prvostupňový orgán nevidel
dôvody na pripustenie argumentácie žalobcu. 20. Žalobca podotkol, že pozornosti sťažovateľa ušlo ustanovenie § 175 ods. 1 SSP, keď o nároku na náhradu trov konania správny súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Dodal, že právo na náhradu trov konania vzniká zo zákona a nemožno ho účastníkovi uprieť len preto, že si ho neuplatnil. 21. Žalobca tak uzavrel, že celá žaloba v čase jej podania, ale aj v čase podávania jeho vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti mala právnu relevanciu a k začatiu súdneho konania došlo len a výlučne z dôvodu zrejmej nezákonnosti pri procesnom postupe sťažovateľa.
Ide o zákonné právo na riadne poučenie správnym orgánom o opravnom prostriedku, zákonné právo na podanie opravného prostriedku a zákonné právo na rozhodnutie vydané v primeranej a zákonnej lehote.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
22. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) 15. apríla 2025. 23. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal výrok II. napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
24. Spornou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom v predmetnej veci vyzvaný, je posúdenie žalobcovho nároku na náhradu trov konania voči sťažovateľovi, ktorý správny súd priznal žalobcovi dôsledkom procesného zavinenia sťažovateľa v zmysle § 171 ods. 1 SSP.
25. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola inkorporovaná do ustanovenia § 171 SSP a znamená, že trovy je povinný platiť ten z účastníkov konania, ktorý zavinil ich vznik. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím správneho súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na výsledok správneho súdneho konania. Zavinenie nie je však možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu k príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania a dôsledkom toho je vznik trov druhého (resp. iného) účastníka konania. Pokiaľ jeden z účastníkov zaviní, že žaloba musela byť odmietnutá alebo konanie zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká mu zásadne povinnosť nahradiť druhému účastníkovi trovy konania.
26. Správny súd v zmysle § 171 ods. 1 SSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči sťažovateľovi z dôvodu, že k odmietnutiu žaloby došlo procesným zavinením sťažovateľa. Za procesné zavinenie sťažovateľa správny súd považoval jeho nesprávne poučenie v napadnutom rozhodnutí o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku, v dôsledku čoho žalobca podal neprípustnú správnu žalobu, ktorú bolo nutné odmietnuť v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd konštatuje, že nesprávnosť poučenia v napadnutom rozhodnutí sťažovateľ nerozporoval, dokonca na viacerých miestach v kasačnej sťažnosti túto nesprávnosť v podstate priznal (prvá a posledná veta v ods. 3 na str. 4).
Sťažovateľ však namieta, že žiadnym spôsobom nezavinil, že došlo k odmietnutiu správnej žaloby. Správna žaloba bola podľa neho podaná predčasne a bezdôvodne, nakoľko 11. októbra 2024, t. j. pred podaním správnej žaloby, doručil žalobcovi upovedomenie, že jeho rozklad bol vyhodnotený ako podaný v zákonnej lehote s ohľadom na ustanovenie § 54 ods. 3 Správneho poriadku.
27. Kasačný súd s uvedenou argumentáciou sťažovateľa nesúhlasí. Je síce pravdou, že list z 8. októbra 2024 s názvom „Upovedomenie účastníka konania o podanom rozklade“ bol žalobcovi doručený 11. októbra 2024, t. j. pred podaním správnej žaloby doručenej správnemu súdu 14. októbra 2024, z predmetného listu však podľa kasačného súdu nevyplýva nič viac ako formálne upovedomenie účastníka konania o tom, že jeho rozklad proti napadnutému rozhodnutiu bol 11. septembra 2024 doručený sťažovateľovi ako prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o podanom rozklade nerozhodol a predložil ho spolu so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu v zmysle § 57 ods. 1 v spojení s § 61 Správneho poriadku. V predmetnom upovedomení sa na žiadnom mieste nespomína § 54 ods. 3 Správneho poriadku, ani žiadna iná konštatácia, že vzhľadom na nesprávne poučenie bol rozklad účastníka konania posúdený ako prípustný a podaný v zákonnej lehote.
Preto uvedená argumentácia sťažovateľa nekorešponduje s reálnym obsahom oznámenia. 28. Pokiaľ by však kasačný súd aj uznal, že z predmetného upovedomenia by mohlo vyplývať, že sťažovateľ ako prvostupňový správny orgán posúdil rozklad žalobcu ako prípustný, uvedené ešte neznamená, že by tak urobil aj odvolací orgán, a to vzhľadom na nesprávne poučenie v napadnutom rozhodnutí. Právnym názorom prvostupňového správneho orgánu o prípustnosti, resp. neprípustnosti podať opravný prostriedok, odvolací orgán nie je viazaný a žiadne ustanovenie v Správnom poriadku nevylučuje, aby si odvolací orgán posúdil predmetnú otázku autonómne, a to aj v rozpore s názorom prvostupňového správneho orgánu.
V prípade, že by odvolací orgán v prejednávanej veci prípustnosť opravného prostriedku posúdil odlišne, teda tak, že rozklad proti napadnutému rozhodnutiu nie je prípustný a žalobca by žalobu do rozhodnutia odvolacieho orgánu nepodal, žalobca by sa v dôsledku uplynutia lehoty na podanie správnej žaloby pripravil o prípadný meritórny prieskum rozhodnutia na správnom
súde. Preto kasačný súd zastáva názor, že žalobca postupoval správne, keď z opatrnosti podal správnu žalobu, nakoľko z poučenia napadnutého rozhodnutia vyplývala neprípustnosť rozkladu a zároveň žalobca nemohol mať istotu, že jeho opravný prostriedok bude posúdený sťažovateľom a jeho nadriadeným orgánom ako prípustný. Navyše podľa kasačného súdu uvedený postup predvída samotné ustanovenie § 98 ods. 2 SSP, ku ktorého aplikácii pristúpil aj správny súd v prejednávanej veci, ktorý síce predpokladá odmietnutie správnej žaloby, teda žalobcov neúspech v súdnom konaní, avšak za súčasného rozhodnutia o postúpení veci prvostupňovému orgánu verejnej správy.
29. Ako bolo už kasačným súdom uvedené, zavinenie je potrebné interpretovať v rámci vzťahu príčinnej súvislosti, kde príčinou je správanie jedného účastníka konania a následkom je vznik trov druhého účastníka konania. Pokiaľ teda sťažovateľ svojím nesprávnym poučením zapríčinil, že žalobca z dôvodu opatrnosti podal správnu žalobu a o prípustnosti opravného prostriedku do podania správnej žaloby rozhodnuté nebolo s tým, že správny súd nemal inú možnosť ako žalobu z dôvodu neprípustnosti odmietnuť, podľa kasačného súdu je nepochybné, že ide o sťažovateľove zavinené konanie. Inak povedané, keby sťažovateľ žalobcu poučil správne, žalobca by nemusel podávať správnu žalobu, v dôsledku čoho by mu nevznikli trovy konania súvisiace s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde. Kasačný súd sa tak so záverom správneho súdu ohľadne priznania nároku na náhradu trov konania žalobcovi z dôvodu, že k odmietnutiu došlo procesným zavinením sťažovateľa, stotožňuje.
Pritom žalobca v tomto smere správne poukázal na ustanovenie § 175 ods. 1 SSP, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne správny súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že správny súd ho nevyzval, aby sa vyjadril k podanej správnej žalobe, kasačný súd zastáva názor, že uvedený postup, vzhľadom na ustanovenie § 106 ods. 1 SSP a okolnosti prejednávanej veci bez meritórneho rozhodovania správnym súdom vo veci, nepovažuje za nesprávny. Pokiaľ by správny súd aj doručil sťažovateľovi správnu žalobu s možnosťou vyjadrenia k nej, na závery správneho súdu by to vzhľadom na dôvod priznania nároku na náhradu trov konania žalobcovi dopad nemalo.
V. Záver
31. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd dospel k záveru, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 32. O nároku na náhradu trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči sťažovateľovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania z dôvodu, že sťažovateľ v kasačnom konaní úspešný nebol. V zmysle § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. mája 2025