8Stk/8/2024
ECLI:SK:NSSSR:2026:5023200016.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-36Sa/1/2023
- IČS
- 5023200016
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca) v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): C. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX T. H. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Ul. 17. novembra 3215, 022 01 Čadca, IČO: 50473522, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia-ústredie, so sídlom Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, IČO: 00156906, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 3397003222/10041-43573/2022/Ihr z 08. decembra 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-36Sa/1/2023-129 z 18. januára 2024, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-36Sa/1/2023-129 zo dňa 18.01.2024 mení tak, že zrušuje rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie č. 3397003222/10041-43573/2022/Ihr z 8. decembra 2022 a rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina č. 3397407922/7723/75/2022 - 31398/2022 z 9. septembra 2022 a vec vracia správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Žilina (ďalej aj ako „správny orgán prvého stupňa“) vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. 3397405022/7723/75/2022-20764/2022 zo dňa 14.06.2022, ktorým žalobcu uznal vinným - z priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj len „zákon o ochrane prírody a krajiny“ alebo „zákon č. 543/2002 Z. z.“) a podľa § 77 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o priestupkoch“) na tom skutkovom základe, že dňa 28.05.2022 v čase o 17.00 hod. jazdil motorovým vozidlom značky T. T. s EČV: X.XXXS. v lokalite vodnej nádrže Nová Bystrica, na pozemku parc. č. KN-C XXX, k. ú. R., vedenom ako zastavaná plocha a nádvorie, mimo zastavaného územia obce, ktorý je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Kysuce, kde podľa zákona o ochrane prírody a krajiny platí 2. stupeň územnej ochrany, teda vykonával činnosť zakázanú podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny,
- z priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny a podľa § 77 zákona o priestupkoch na tom skutkovom základe, že dňa 28.05.2022 v čase o 17.00 hod. v lokalite vodnej nádrže Nová Bystrica, na pozemku parc. č. KN-C XXX, k. ú.
R., pri kontrole oprávnenosti vjazdu členmi Stráže prírody neuposlúchol výzvu člena Stráže prírody, aby zotrval na mieste a strpel výkon oprávnení člena Stráže prírody podľa § 75 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, pričom nastúpil do motorového vozidla značky T. T. EČV: X.XXXS.
a z miesta kontroly napriek opakovaným výzvam člena Stráže prírody svojvoľne odišiel, teda nesplnil povinnosť uloženú v § 75 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny. Za uvedené priestupky bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 250 eur podľa § 92 ods. 2 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny s použitím § 12 ods. 2 zákona o priestupkoch.
2. Proti rozkazu o uložení sankcie podal žalobca odpor. Namietal, že podľa dopravného značenia zákaz neplatí pre vlastníkov pozemkov. Predložil fotografiu dopravného značenia - zákazovú značku B1 s doplnkovou tabuľkou „Neplatí pre vlastníkov a užívateľov dotknutých pozemkov LPF a PPF za účelom ich hospodárskeho využívania“.
3. Na ústnom pojednávaní dňa 06.09.2022 žalobca uviedol, že cieľom jeho jazdy bola návšteva pozemku CKN XXXXX/X, k. ú. T. H., ktorého je spoluvlastníkom. Tento dôvod uviedol aj členom Stráž prírody potom, ako bol nimi zastavený. Z miesta kontroly ešte pred jej dokončením odišiel preto, lebo je ZŤP, mal vysoký cukor a potreboval sa ísť prejsť do hory.
4. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. 3397407922/7723/75/2022 - 31398/2022 zo dňa 09.09.2022 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupkov na rovnakom skutkovom a právnom základe ako v rozkaze o uložení sankcie za priestupok (viď bod 1. tohto rozsudku). Podľa § 92 ods. 2 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny za použitia § 12 ods. 2 zákona o priestupkoch mu bola uložená pokuta vo výmere 250
eur. Správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca nebol v čase spáchania skutku vlastníkom, správcom ani nájomcom dotknutého pozemku (parc. č. KN-C XXX, k. ú. R.), a teda nepožíval zákonnú výnimku podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, ani nepredložil povolenie či doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie motorovým vozidlom v chránenom území. Nebola zistená existencia ani iných zákonom predvídaných dôvodov, pre ktoré by sa uvedený zákaz na neho neuplatňoval.
5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že od 01.06.2017 je vlastníkom parciel C-KN XXXXX/X, XXXXX/XX, XXXXX/XX a XXXXX/ XX, ktoré sa nachádzajú v susedstve parcely E-KN XXXX v k. ú. R. avk. ú. R. E-KN XXXX/ X, XXXX a ďalšie. Priestupku sa preto nemohol dopustiť. K odvolaniu doložil LV č. XXXX, k. ú. T. H., č. XXXX, k. ú. T. H. a č. XXX, k. ú. R..
6. Žalovaný rozhodnutím č. 3397003222/10041-43573/2022/Ihr zo dňa 08.12.2022 (ďalej aj ako „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Dokazovanie podľa neho preukázalo, že žalobca jazdil motorovým vozidlom a bol zastavený členmi Stráže prírody na parcele č. KN-C XXX, v k. ú. R. (parcela č. KN-E XXXX, v k. ú. R.) za hranicami zastavaného územia obce, pričom nepredložil doklad, ktorý by ho oprávňoval na jazdu a státie motorovým vozidlom na uvedenej parcele patriacej do CHKO Kysuce s 2. stupňom územnej ochrany.
Nedisponoval ani výnimkou zo zakázanej činností vydanou príslušným orgánom ochrany prírody a krajiny. 7. Vo vzťahu k neuposlúchnutiu výzvy člena Stráže prírody žalovaný doplnil, že Stráž prírody plnením úloh vyplývajúcich zo zákona o ochrane prírody a krajiny uplatňuje záujmy štátu v oblasti ochrany prírody a krajiny a koná vo verejnom záujme. Členovia Stráže prírody pritom využívajú oprávnenia vyplývajúce z § 75 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny. S účinnosťou od 01.01.2020 bola za účelom zvýšenia efektivity oprávnení Stráže prírody sprísnená zodpovednosť za nesplnenie povinnosti ukladanej podľa § 75 ods. 2.
8. K výške pokuty žalovaný uviedol, že pri jej určovaní sa postupovalo v zmysle tzv. absorpčnej zásady a žalobcovi uložil pokutu pri dolnej hranici sadzby z maximálnej možnej 9958,17 eur a jej uloženie riadne zdôvodnil. Ako priťažujúcu vyhodnotil skutočnosť, že žalobca jazdil motorovým vozidlom na pozemku, ktorého nie je vlastníkom, v blízkosti vodnej nádrže Nová Bystrica v 1. pásme ochrany vodného zdroja.
Ako poľahčujúcu okolnosť vyhodnotil to, že žalobca jazdil po spevnenom povrchu, čo má na okolité biotopy menší dopad. Výška sankcie zodpovedá závažnosti a dĺžke trvania protiprávneho konania a má žalobcu odradiť od porušovania právnych predpisov v oblasti ochrany prírody a krajiny.
II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
9. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu. Žiadal zrušiť rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e), a písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 10. Namietal, že prechod cez územie, kde bol zastavený, bol nevyhnutný z dôvodu obhospodarovania pozemkov, ktorých je spoluvlastníkom. Aby sa na tieto pozemky dostal, musí využiť cestu cez chránené územie. Pohyboval sa len po spevnenej ceste. Vjazd na účelovú komunikáciu mu bol umožnený na základe dodatkovej tabuľky (B1), podľa ktorej zákaz vjazdu neplatí pre vlastníkov alebo užívateľov dotknutých pozemkov za účelom ich hospodárskeho využívania. Správne orgány sa s týmito skutočnosťami náležite nevysporiadali. 11. K vytýkanému porušeniu § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny žalobca uviedol, že z arogantného správania členov Stráže prírody bol v šoku a cítil nevoľnosť. Preto sa vzdialil, aby sa mohol prejsť. Stráž prírody ho mala aj potom stále na dohľad. 12. K sankcii namietol, že v konaní poskytoval súčinnosť, dostavil sa na ústne pojednávanie, aby situáciu objasnil. Pre žalobcu ako osobu ŤZP je pokuta vo výmere 250 eur značne citeľná, nakoľko jeho jediný príjem je invalidný dôchodok. Správne orgány riadne nezdôvodnili, akým spôsobom dospeli práve k tejto výške uloženej pokuty a neprihliadli na okolnosti, ktoré svedčia v prospech žalobcu. 13. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. ZA-36Sa/ 1/2023-129 zo dňa 18.01.2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol.
Poukázal na to, že na územie s druhým stupňom ochrany sa vzťahujú obmedzenia a zákazy v zmysle § 13 zákona o ochrane prírody a krajiny. Ich porušenie tvorí skutkovú podstatu priestupku zadefinovaného v § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny. Nebolo preukázané, že by sa na žalobcu vzťahovala niektorá z výnimiek podľa § 13 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny. Žalobca nebol vlastníkom cesty, po ktorej jazdil. Nebolo tiež preukázané, že by vykonával nejakú činnosť obhospodarovania vo vzťahu k pozemkom, ktorých je spoluvlastníkom. Išlo len o jeho tvrdenia. Žalobca nepreukázal ani žiadne osobitné povolenie vydané v režime iných právnych predpisov, ktoré by ho oprávňovalo na vstup motorovým vozidlom do územia s 2. stupňom územnej ochrany. Spoluvlastníctvo pozemkov je pre zbavenie sa zodpovednosti za spáchanie priestupku nedostačujúcim dôvodom. 14. Správny súd neakceptoval argumentáciu žalobcu ani vo vzťahu k neuposlúchnutiu výzvy členov Stráže prírody. K tvrdeniam o zlom zdravotnom stave žalobca nepredložil dôkazy ani žiadne nenavrhol. Z videozáznamu, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, nevyplýva, že by bol zdravotne indisponovaný. Žalobca v odpore proti rozkazu neuvádzal žiadne skutočnosti týkajúce sa jeho zdravotného stavu, ktorými by vysvetľoval vzdialenie sa od Stráže prírody. Na ústnom pojednávaní uviedol len to, že je ZŤP, mal vysoký cukor a potreboval sa ísť prejsť do hory. V odvolaní žiadne súvisiace skutočnosti netvrdil a ani nepreukazoval. Z fotografií a z videodokumentácie je preukázané, že sa vzdialil od členov Stráže prírody predtým, ako bola konfrontácia s vytýkaným porušením právnych predpisov ukončená. 15. K druhu a výmere uloženej sankcie správny súd uviedol, že úvaha orgánov verejnej správy k tejto otázke bola dostatočne zdôvodnená. Je zrejmé, ktoré skutočnosti správne orgány považovali za závažné a ktoré za menej závažné, čo zmierňovalo postih, t. j. z akých dôvodov bola určená konkrétna výška sankcie. K argumentácii, že žalobca je invalidný dôchodca a že sankcia je pre neho likvidačná, správny súd poukázal na to, že ustanovenie § 198 SSP pripúšťa sankčnú moderáciu, avšak žalobca ju v správnej žalobe nenavrhol. 16. K povahe komunikácie, na ktorej bol žalobca zastavený, správny súd uviedol, že ide o „pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti.“ Táto komunikácia nenapĺňa definíciu miestnej cesty podľa zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“), čo napokon potvrdzuje aj dopravné značenie na začiatku vjazdu do územia. Nešlo o prípad územia vylúčeného zo zákazu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej
17. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a rozhodnutia správnych orgánov zrušiť, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 18. Sťažovateľ zotrval na názore, že komunikácia, po ktorej jazdil a bol na nej zastavený členmi Stráže prírody, napĺňa definičné znaky cesty III. triedy. O účelovú komunikáciu sa nemôže jednať, keďže nejde o poľnú ani lesnú cestu. 19. Zákaz podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny sa nevzťahuje na vozidlo slúžiace na obhospodarovanie pozemku alebo patriace vlastníkovi pozemku. Postačuje iba splnenie jednej z týchto dvoch podmienok. Sťažovateľ spĺňa obe. Ak mal správny súd o splnení požiadavky obhospodarovania pochybnosti, mohol vykonať úkony a dôkazy, na základe ktorých by tieto pochybnosti odstránil. 20. Vo vzťahu k neuposlúchnutiu výzvy členov Stráže prírody sťažovateľ zotrval na argumentácii o náhlom zhoršení zdravotného stavu. Okrem toho mu stále nie je známy zákonný dôvod, pre ktorý mal zotrvať na mieste zastavenia, ak predložil svoj občiansky preukaz a legitimoval sa. Po zistení totožnosti už nebol dôvod nariaďovať mu zotrvať na mieste. Správny súd sa vôbec nezaoberal dôvodnosťou a zákonnosťou konania členov Stráže prírody, ktorí podľa sťažovateľa prekročili medze svojich zákonných oprávnení. 21. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný. Komunikácia, na ktorej bol sťažovateľ zastavený členmi Stráže prírody, nie je cestou III. triedy, nakoľko neprepája sídelné útvary a nepripája ich k cestám I. a II. triedy. Podľa žalovaného bolo preukázané, že ide o účelovú lesnú cestu v správe Lesov SR, š. p. 22. K zvyšnej sťažnostnej argumentácii žalovaný poukázal na ustanovenie § 75 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z., ktoré upravuje oprávnenia Stráže prírody a ods. 2 citovaného ustanovenia, ktoré stanovuje povinnosť každému uposlúchnuť výzvu, pokyn, príkaz a požiadavku člena Stráže prírody, alebo strpieť výkon jeho oprávnení podľa odseku 1. Sťažovateľ neuposlúchol pokyn členov Stráže prírody daný za účelom preverenia jeho tvrdenia o vlastníctve pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území R..
IV. Relevantné ustanovenia právnych predpisov
23. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny v znení účinnom v čase spáchania skutku na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, je zakázané jazdiť a stáť s motorovým vozidlom, motorovou trojkolkou, motorovou štvorkolkou, snežným skútrom alebo záprahovým vozidlom, najmä vozom, kočom alebo saňami, na pozemky za hranicami zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty a miestnej komunikácie, parkoviska, čerpacej stanice, garáže, továrenského, staničného alebo letištného priestoru. 24. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny v znení zákona č. 335/ 2024 Z. z. na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, je zakázané jazdiť alebo stáť s motorovým vozidlom na pozemkoch za hranicami zastavaného územia obce mimo diaľnice, cesty, miestnej cesty, účelovej cesty, existujúcej prístupovej poľnej cesty, parkoviska, čerpacej stanice, garáže alebo továrenského, staničného alebo letiskového priestoru. 25. Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (cestný zákon), účelovými komunikáciami sú najmä poľné a lesné cesty, príchodové cesty k závodom, staveniskám, lomom, baniam, pieskovniam a k iným objektom a cesty v uzavretých priestoroch a objektoch.
V. Právne posúdenie veci kasačným súdom
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, keďže počas kasačného konania došlo ku skutočnosti, na ktorú bol kasačný súd povinný prihliadať v zmysle § 453 ods. 2 SSP v spojení s § 195 písm. c) SSP.
27. Dôvodom pre zmenu napadnutého rozsudku je práve novelizácia právnej úpravy v prospech sťažovateľa, ktorej účinnosť nastala v priebehu kasačného konania, nakoľko zákonom č. 335/2024 Z. z. došlo k takej zmene skutkovej podstaty zákazu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, že priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny sa od 01.01.2025 už nedopustí osoba jazdiaca s motorovým vozidlom na území, na ktorom platí druhý stupeň ochrany, na pozemkoch za hranicami zastavaného územia obce, ak na týchto pozemkoch jazdí po účelovej ceste alebo existujúcej prístupovej poľnej ceste. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva a potvrdzuje to aj žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, že sťažovateľ bol členmi Stráže prírody dňa 28.05.2022 zastavený na pozemku parc. č. KN-C XXX, k. ú. R., vedenom ako zastavaná plocha a nádvorie, mimo zastavaného územia obce, ktorý je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Kysuce, kde podľa zákona o ochrane prírody a krajiny platí 2. stupeň územnej ochrany, na komunikácii majúcej charakter účelovej lesnej cesty v správe subjektu Lesy SR, š. p.
28. Otázku, či zmenu zákona k lepšiemu (tzv. lex mitior) v oblasti právnej úpravy regulujúcej deliktuálnu zodpovednosť za priestupky a správne delikty (administratívne trestanie), ktorá nastala v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (tu v rámci kasačného konania), je možné (alebo potrebné) zohľadniť v rozhodnutí o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku, riešil na podnet uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SVs/2/2022 zo 16. augusta 2023 aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý v rozsudku vo veci C-544/23 z 1. augusta 2025 uviedol, že článok 49 ods. 1 posledná veta Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) sa má vykladať v tom zmysle, že sa môže uplatniť na správnu sankciu trestnoprávnej povahy, ktorá bola uložená na základe pravidla, ktoré bolo po uložení tejto sankcie zmenené spôsobom, ktorý je priaznivejší pre sankcionovanú osobu, pokiaľ táto zmena odráža zmenu postoja k trestnoprávnej kvalifikácii skutkov, ktorých sa dopustila táto osoba, alebo k trestu, ktorý sa má uložiť (bod 94 rozsudku C-544/23).
29. Na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23 nadviazal veľký senát Najvyššieho správneho súdu rozsudkom sp. zn. 1SVs/2/2022 zo dňa 11.02.2026, rozhodujúc vo veci súdneho prieskumu rozhodnutia o priestupku, kedy v priebehu kasačného konania došlo k prijatiu priaznivejšej právnej úpravy v prospech sťažovateľa, spočívajúcej v zmene kvalifikácie skutku, keď tento už za priestupok považovaný nebol. Veľký senát „dospel k záveru, že v prípade žalobcu 1/ (i) došlo k vykonaniu práva Únie a (ii) uložená sankcia má trestnoprávnu povahu.
Z dôvodu, že právoplatnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a ani § 454 SSP nebráni podľa záverov Súdneho dvora (. . .) aplikácii priaznivejšej právnej úpravy v zmysle článku 49 ods. 1 poslednej vety Charty, bolo potrebné v prípade žalobcu 1/ prihliadnuť na priaznivejšiu právnu úpravu, podľa ktorej skutok, o ktorom sa koná, už nie je priestupkom.
. . V nadväznosti na vyššie uvedené odôvodnenie tohto rozsudku je napokon potrebné poukázať na niekoľko skutočností. V prvom rade je to fakt, že závery v ňom uvedené - tak, ako to vyplýva aj z bodu 55 (i) vyššie - veľký senát formuloval výlučne v kontexte správnych deliktov, v rámci ktorých dochádza k vykonaniu práva Únie, pretože práve takýto správny delikt (priestupok) bol predmetom tohto súdneho prieskumu. Nebolo potom dôvodné, aby veľký senát - pre účely tohto kasačného konania - ďalej skúmal uplatniteľnosť predmetných právnych záverov aj na tú skupinu správnych deliktov - v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky - ktorými sa právo EÚ nevykonáva. Inak povedané, závery veľkého senátu uvedené v tomto rozsudku nedopadajú per se na právne posudzovanie správnych deliktov, ktorými sa v podmienkach Slovenskej republiky právo EÚ nevykonáva, keď tento rozsudok sa nedotýka doterajšieho právneho rámca (vrátane rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu) vzťahujúceho sa na tieto správne delikty - (bez prvku práva EÚ).“
30. Jedným z účelov zriaďovania a existencie chránených krajinných oblastí (v tu prejednávanej veci ide o CHKO Kysuce) je zabezpečenie druhovej ochrany v nich prirodzene žijúcich živočíchov a rastúcich rastlín. Táto ochrana má v podmienkach Slovenskej republiky pevný základ v práve Európskej únie. Ochranu prirodzených biotopov druhov upravuje Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín v znení neskorších právnych aktov Európskej únie (ďalej len „Smernica 92/43/EHS“), požadujúca po členských štátoch prijatie opatrení za účelom zachovania (alebo v prípade potreby obnovenia) prirodzeného stavu biotopov a druhov divokej fauny a flóry európskeho významu. Na úrovni ochrany vtáctva je právny rámec dotvorený Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/147/ES z 30. novembra 2009 o ochrane voľne žijúceho vtáctva v znení smernice Rady 2013/17/EÚ z 13. mája 2013.
Jedným z opatrení predvídaných Smernicou 92/43/EH je vytvorenie chránených lokalít. Do slovenského právneho poriadku boli vyššie citované smernice transponované zákonom č. 543/2002 Z. z. a naň nadväzujúcimi všeobecne záväznými právnymi predpismi.
31. Chránené krajinné oblasti (§ 17 zákona č. 543/2002 Z. z.) patria medzi chránené územia (§ 18), ktorými sú lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory.
Zoznam druhov európskeho významu vrátane prioritných druhov, druhov národného významu a druhov vtákov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, ustanovilo Ministerstvo životného prostredia vyhláškou č. 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Príloha č. 5 tejto vyhlášky je, pokiaľ ide o druhy európskeho významu, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, transpozíciou prílohy II („Druhy živočíchov a rastlín, o ktoré má Spoločenstvo záujem a ktorých ochrana vyžaduje označenie osobitne chránených oblastí“) Smernice 92/43/EHS. Medzi tam vymenované druhy európskeho významu, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, ktorých prítomnosť bola potvrdená aj v Chránenej krajinnej oblasti Kysuce (https://chkokysuce.sopsr.sk/), patrí napr. lynx lynx (rys ostrovid), ursus arctos (medveď hnedý), lutra lutra (vydra riečna), atď.
. . Úlohou členov Stráže prírody bolo a je kontrolovať dodržiavanie súboru opatrení vyplývajúcich zo zákona č. 543/2002 Z. z. za účelom ochrany nielen druhov národného významu, ale aj druhov európskeho významu. Jedným z takýchto opatrení zabezpečujúcich vyšší štandard druhovej ochrany je aj limitácia (obmedzenie) vjazdu motorových vozidiel na územia s vyšším stupňom územnej ochrany. Ak členovia Stráže prírody zastavením sťažovateľa na pozemku patriacom do Chránenej krajinnej oblasti Kysuce (čo nebolo v konaní sporné) kontrolovali dodržiavanie opatrení vyplývajúcich z vyššieho stupňa územnej ochrany a s ňou spojenej druhovej ochrany, realizovali tým právne normy majúce svoj priamy základ v práve Európskej únie. Na základe uvedeného je potom možné dospieť k rezultátu, že aj na prejednávanú vec je potrebné aplikovať závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-544/23 a rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SVs/2/ 2022 zo dňa 11.02.2026, dôsledkom čoho je zánik deliktuálnej zodpovednosti sťažovateľa za
priestupok podľa § 92 ods. 1 písm. d) v spojení s § 13 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny v znení účinnom od 01.01.2025 a z toho vyplývajúca potreba zmeniť napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec sa vráti správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie o zostávajúcom priestupu, ktorého sa sťažovateľ dopustil, nakoľko kasačné námietky smerujúce vo vzťahu k priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorého skutková podstata spočívala v neuposlúchnutí výzvy a povinnosti uloženej podľa § 75 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny a bezdôvodnom opustení miesta kontroly, považuje kasačný súd za nedôvodné.
32. Podstata sťažovateľovej obrany k priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny spočívala najskôr v tom, že ako diabetik mal zvýšenú hladinu cukru a potreboval sa prejsť. Neskôr (v správnej žalobe) uvádzal, že členovia Stráže prírody sa správali neprofesionálne, ich správanie mu pripadalo arogantné. Bol z toho v šoku a cítil nevoľnosť, preto sa z miesta kontroly vzdialil, aby sa mohol prejsť. Okrem toho sťažovateľ do svojej procesnej obrany zakomponoval aj pochybnosť o tom, či skutočne existoval dôvod, pre ktorý mal zotrvať na mieste zastavenia hliadkou Stráže prírody, ak predložil svoj občiansky preukaz a legitimoval sa. Takúto procesnú obranu vyhodnotil aj kasačný súd ako obsahovo nekonzistentnú, čo významne znižuje jej vierohodnosť.
33. Kasačný súd k argumentácii, ktorou sa s procesnou obranou sťažovateľa riadne vyporiadal správny súd, dopĺňa, že vôbec nebolo preukázané, že by mal sťažovateľ v čase, kedy bol zastavený členmi Stráže prírody, zdravotné problémy („vysoký cukor“), resp. že by týmto dôvodom argumentoval členom Stráže prírody priamo na mieste pri výkone kontroly v okamihu, kedy sa rozhodol proces kontroly svojvoľne prerušiť a presunul sa svojím vozidlom na iné miesto. Nie je logický dôvod, aby potrebných pár krokov, ktoré mali zlepšiť jeho okamžitý zdravotný stav, nemohol vykonať už priamo na mieste, na ktorom bol zastavený a podrobovaný kontrole, keďže už toto miesto bolo možné vnímať ako pobyt „v hore“. Kasačný
súd uznáva, že jedným z možných riešení na zníženie vysokej hladiny cukru v krvi alebo náhlej indispozície je aj výkon ľahšej fyzickej aktivity, za akú je možné považovať aj chôdzu. Sťažovateľ však nepresvedčil kasačný súd, že by v prípade, ak naozaj mal vysoký cukor alebo bol indisponovaný z iného dôvodu, nemohol túto aktivitu (prechádzku) vykonať priamo na mieste, na ktorom už bol zastavený hladkou Stráže prírody, bez opätovného nasadnutia do vozidla, ale že práve tých sto alebo dvesto metrov vzdialené miesto, kam sa, ignorujúc pokyny členov Stráže prírody, s vozidlom presunul, bolo tým ideálnym a najlepším miestom na jeho boj s vysokým cukrom, resp. inými dôvodmi zapríčinenou indispozíciou. Posudzujúc argumentáciu sťažovateľa zo všetkých aspektov nenašiel kasačný súd žiadny logický a ospravedlniteľný dôvod na to, aby sťažovateľ neuposlúchol zrozumiteľný a jednoznačný príkaz členov Stráže prírody, aby zotrval na mieste a strpel výkon oprávnení člena Stráže prírody podľa § 75 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny, ale z miesta kontroly napriek
výzvam člena Stráže prírody svojvoľne na svojom vozidle odišiel, teda nesplnil povinnosť uloženú v § 75 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny, čím sa aj podľa kasačného súdu dopustil priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny.
VI. Záver
34. Sumarizujúc doposiaľ uvedené kasačný súd zmenil rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-36Sa/1/2023-129 zo dňa 18.01.2024 tak, že zrušil rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie č. 3397003222/10041-43573/2022/Ihr z 8. decembra 2022 a rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Žilina č. 3397407922/7723/75/2022 - 31398/2022 z 9. septembra 2022 a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou správnych orgánov bude konanie o skutku pôvodne kvalifikovanom ako priestupok podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny, kladenom sťažovateľovi za vinu, znova posúdiť v súlade s právnou úpravou účinnou od 01.01.2025 a právnymi názormi kasačného súdu uvedenými v bodoch 27. až 31. tohto rozsudku. Závery správnych orgánov o uvedenom skutku následne nájdu svoj odraz v ďalšom konaní o priestupku podľa § 92 ods. 1 písm. zg) zákona o ochrane prírody a krajiny, najmä pokiaľ ide o druh a výmeru ukladanej sankcie.
35. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1, ods. 2 SSP tak, že v konaní úspešnému sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom ako aj pred správnym súdom. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. marca 2026