8Svk/11/2025

1. Obec Petrovany ako stavebný úrad (ďalej ako „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. SÚ/7205/108558/2020-Mk z 21. júla 2020 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) nepriznala žalobcovi postavenie účastníka územného konania podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „správny poriadok“) vo veci stavby: „Záhrada umenia, Kmeťovo stromoradie Prešov“ na pozemkoch par. č. KN C XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, k.ú.

sa preukáže opak. V prejednávanom prípade ide o územné konanie, pri ktorom je potrebné vychádzať z okruhu účastníkov konania stanovených § 34 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „stavebný zákon“), ktorý predstavuje lex specialis ku správnemu poriadku.

dotknuté. V konaní sa však nepreukázal stav priamej a bezprostrednej intenzity porušenia či individualizácie subjektu, ktorý by bol porušením dotknutý. Z uvedeného dôvodu nemožno hovoriť o splnení podmienky upravenej v § 34 ods. 2 stavebného zákona.

poriadku nevyplýva nárok účastníka konania na bezodplatné zaslanie spisu na ním určené miesto. Správny orgán nemá povinnosť vyhotovovať výpisy či odpisy, pretože účastník konania do právoplatnosti rozhodnutia o jeho vylúčení má právo kedykoľvek prísť nazrieť do spisu týkajúceho sa predmetu konania. 8. Žalovaný na záver skonštatoval, že v predmetnom konaní nie je žalobca ani navrhovateľom a ani stavebníkom, nemá vlastnícke ani iné práva k pozemkom, či k susediacim pozemkom a ani mu postavenie účastníka konania nevyplýva z iného právneho predpisu.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

15. Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) ako nástupca Krajského súdu v Prešove, pre oblasť správneho súdnictva, správnu žalobu rozsudkom sp. zn.: PO-6S/94/2020 z 21. novembra 2024 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 16. Správny súd vyhodnotil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutí správnych orgánov pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako nedôvodnú, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného reaguje na odvolacie námietky uplatnené žalobcom a zrozumiteľne sa s nimi vysporadúva. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že žalovaný postupoval v intenciách ustanovení správneho poriadku, svoje rozhodnutia riadne, určito a logicky odôvodnil. 17. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej má žalobcovi prináležať status účastníka stavebného konania v zmysle § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, ktorý je osobitnou úpravou k § 59 stavebného zákona. Správny súd vysvetlil, že uvedené ustanovenia nie sú na tento prípad aplikovateľné, pretože vydaniu územného rozhodnutia o umiestnení stavby nepredchádzalo konanie podľa zákona EIA. Predmetom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a predmetom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny v zmysle § 18 zákona EIA je činnosť uvedená v prílohe č. 8 tohto zákona. Správne orgány vychádzali zo skutkového zistenia, že umiestnenie stavby nevyvolá nové významné vplyvy na životné prostredie a ani na zdravie obyvateľov v predmetnej lokalite, čo preukazujú aj kladné stanoviská dotknutých subjektov, ktoré nepožadovali posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Nakoľko v tomto prípade išlo o umiestnenie stavby, ktorá nepodlieha povinnosti posudzovania týchto vplyvov na životné prostredie, tak žalobca nebol oprávnený podať odvolanie a ani mu z tohto dôvodu nevzniklo právo byť účastníkom konania. 18. Správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžp/1/ 2010 z 29.03.2011 a konštatoval, že žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka konania podľa § 34 ods. 1 stavebného zákona, keďže nie je navrhovateľom, ani stavebníkom, nemá vlastnícke a ani iné práva k pozemkom a ani k susediacim pozemkom. Jeho práva nemohli byť rozhodnutím priamo dotknuté podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona a ani tento stav nebol žalobcom v konaní preukazovaný. Rovnako žalobcovi nevzniklo postavenie účastníka konania ani podľa zákona EIA a ani podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, preto s ohľadom na vyššie uvedené považoval správny súd postup žalovaného za zákonný. 19. Správny súd sa na záver vyjadril k odkazu žalobcu na § 19 zákona o životnom prostredí a na ustanovenia Aarhuského dohovoru a uviedol, že všeobecné environmentálne východiská je potrebne vykladať vždy vo vzťahu ku konkrétnej činnosti a jej možným vplyvom na životné prostredie. V tomto smere zasadnú úlohu zohrávajú dotknuté orgány, ktoré pri posudzovaní konkrétneho zámeru aplikujú prahové podmienky stanovené v osobitných predpisoch, za účelom eliminácie alebo zmiernenia negatívnych vplyvov.

20. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie.

Napadnuté rozhodnutie podľa sťažovateľa nebolo vo výroku zosúladené s viacerými právnymi predpismi a bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Odôvodnenie sa opiera len o „niektoré konkrétne dôvody“, avšak správny súd aplikoval nesprávne vecné vyhodnotenie, v dôsledku čoho vydal arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie. 23.

25. Sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie postavenia sťažovateľa, ktorého žaloba bola formulovaná ako žaloba zainteresovanej verejnosti podľa § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP. Správny súd podľa sťažovateľa napriek výslovnému označeniu žaloby posúdil správnu žalobu sťažovateľa podľa § 177 ods. 1 SSP, teda ako žalobu chrániacu porušenie subjektívnych záujmov, v dôsledku čoho ho diskriminoval a odoprel mu súdnu ochranu, keď nekonal o žalobnom návrhu a neodpovedal na otázku, či došlo k porušeniu verejných práv v oblasti životného prostredia. Keďže správny súd neuviedol relevantnú právnu úpravu, t. j. § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP, nie je jasné, ako posudzoval správny súd predmetnú žalobu a či overoval obligatórne formálne kritéria prípustnosti žaloby.

27. Správny súd podľa sťažovateľa nerešpektoval samodefiníciu sťažovateľa ako ekologickej organizácie, chrániacej verejný záujem. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutie jeho procesného postavenia sa časovo kryje s diskreditačnou politickou a mediálnou kampaňou (ministra hospodárstva Richarda Sulíka a ministra životného prostredia Jána Budaja), čo vzbudzuje dôvodné pochybnosti o nestrannosti súdneho aparátu.

29. Sťažovateľ namietal, že správny súd neposudzoval, či sa v tejto veci jedná o vec životného prostredia a pochybil, keď neaplikoval § 42 SSP a keď neskúmal naplnenie cieľov Aarhuského dohovoru. Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 522/2021 a zdôraznil, že úlohou správneho súdu je predovšetkým umožniť verejnú kontrolu pochybení správneho orgánu. Prezumpcia správnosti rozhodnutí dotknutých orgánov bez znalostí spisu je predpojatosťou voči sťažovateľovi a jeho činnosti smerujúcej k ochrane životného prostredia.

31. Neuznaním sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti podľa § 42 konal správny súd v rozpore s čl. 3 ods. 4 Aarhuského dohovoru a § 15 zákona o životnom prostredí, v dôsledku čoho došlo k porušeniu procesných práv sťažovateľa ako aj záujmov verejnosti na ochrane životného prostredia.

rozhodnutia. Sťažovateľ sa položenou prejudiciálnou otázkou domáha posúdenia, či výklad práva obmedzujúceho právo účastníctva verejnosti vo veciach životného prostredia je v súlade s unijným právom. Otázky navrhol formulovať nasledovne: „a. Či použitie § 42, § 177 ods.2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovanou verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru vplývajúci z ustanovenia čl. 3 ods.4 v spojení s čl. 9 ods.2 a ods.3 Aarhuského dohovoru. Žalobca žiada, aby spolu so prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru. b. či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie ja faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho dvora EÚ č.C-416/10, tým že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý

Právnou vetou rozsudku SD EÚ C-416/10 je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby“ ale aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ“ ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby štát sankcionuje takéto spolky keď zjavnou štátnou politikou má byť preferencia stavebníkov a potlačenie činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku SD EÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom“ - a to tým, že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za „bezobsažné“ a „bezúčelné“.

34. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 35. Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť otázky, (i) či správny súd správne právne vyhodnotil námietku týkajúcu sa preskúmateľnosti a odôvodnenosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a (ii) či správne právne posúdil otázku práva sťažovateľa na účasť v posudzovanom územnom konaní. 36. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí konštatovať, že rovnako ako správny súd neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením týchto rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. 37. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd. V zhode so správnym súdom konštatuje, že žalovaný sa podrobne vysporiadal so všetkými kľúčovými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä aplikácie § 14 správneho poriadku, § 34 stavebného zákona, § 19 zákona o životnom prostredí, či § 24 zákona EIA. 38. V súvislosti s postavením účastníka v územnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že účastníctvo v územnom konaní je osobitne upravené v § 34 stavebného zákona. A v tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 140 stavebného zákona upravujúci práve konkurenciu správneho poriadku a stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis derogat legi generali). Vzhľadom na to, že ustanovenie § 34 stavebného zákona obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v územnom konaní, na postavenie účastníka v územnom konaní sa neaplikuje správny poriadok (napr. rozhodnutia

procesmi podľa zákona EIA upravenými v tretej časti zákona EIA (§ 24 ods. 2 zákona EIA) [bližšie pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svk/11/ 2023 z 24. septembra 2024, bod 30]. V práve posudzovanej veci však Okresný úrad Prešov, odbor starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia vo vyjadrení z 22. júna 2020 skonštatoval, že „Záhrada umenia, Kmeťovo stromoradie Prešov“, nie je predmetom zisťovacieho konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podľa § 18 ods. 2 zákona EIA, ani predmetom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona EIA, pretože plánovaná činnosť nie je zaradená medzi činnosti uvedené v prílohe č. 8 zákona EIA. Kasačný súd mal rovnako za preukázané, že tu posudzovanému územnému konaniu nepredchádzalo konanie podľa zákona

Teda predmetom súdneho prieskumu nie je meritórne rozhodnutie o umiestnení konkrétnej stavby. Z uvedeného dôvodu ustanovenia § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona sú vo vzťahu k posudzovanej veci bezpredmetné. 41. Kasačný súd už opakovane vyslovil, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023). Uvedené však nie je prípad tu posudzovanej veci, keďže sťažovateľ žiadnymi relevantnými skutočnosťami nepreukazoval, že konanie podľa EIA malo v danej veci prebiehať, a zároveň z povahy predmetu územného konania vyplýva, že tento nespôsobuje významný vplyv na životné prostredie (príloha č. 8 časť B zákona EIA).

Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na?jeho?postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania.

43. Sťažovateľ sa taktiež domáhal aplikácie čl. 9 Aarhurského dohovoru, ktorý zabezpečuje prístup k súdu. K uvedenej požiadavke kasačný súd uvádza, že prístup k súdu mal sťažovateľ v predmetnej veci riadne zabezpečený, a to práve prostredníctvom preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v rámci správneho súdnictva.

Uvedené ustanovenie, ale práve zabezpečuje účasť iba pri takom type činností, ktoré sú uvedené v prílohe č. I Aarhuského dohovoru, pričom v tu posudzovanej veci o takéto konanie nejde a kasačný súd neidentifikoval ani tú skutočnosť, že by išlo o činnosť majúcu významný vplyv na životné prostredie.

Z uvedených dôvodov sa im nebolo potrebné venovať. 45. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, kasačný súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu. Navrhované prejudiciálne otázky (konkretizované v bode 32 tohto rozsudku) totiž zjavne nemajú relevanciu pre rozhodnutie kasačného súdu vo veci samej. Sťažovateľ opakovane poukazuje na ustanovenia § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 2 SSP, na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Svk 14/ 2021 a v súvislosti s nimi na články čl. 3 ods.4 v spojení s čl. 9 ods.2 a ods.3 čl. 6 ods. 3 a 4 Aarhuského dohovoru, avšak na uvedených ustanoveniach a ani citovanom rozsudku Najvyššieho správneho súdu, samotné rozhodnutie vo veci samej nestojí. Kasačný súd navyše v bode 43 tohto rozsudku sťažovateľovi poskytol podrobnú argumentáciu týkajúcu sa čl. 6 a 9 Aarhurského dohovoru práve vo vzťahu k účasti verejnosti v povoľovacích konaniach, pričom

nebolo potrebné.