8Svk/14/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, za účasti ďalšieho účastníka konania: Tatranský Permon, a.s., so sídlom Pribylina 1486, 032 42 Pribylina, IČO: 31664571, právne zastúpeného: Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS s. r. o., so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50567942, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2022/005736-002 zo dňa 11. februára 2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/ 88/2022-160 zo dňa 22. januára 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/88/2022-160 zo dňa 22. januára 2024 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. OU- ZA-OOP3-2022/005736-002 zo dňa 11. februára 2022 zrušujea vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom. III. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom nepriznáva.

1. Okresný úrad Liptovský Mikuláš, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 11. júna 2021 rozhodnutie č. OU-LM-OSZP-2021/ 000275-030 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vydal súhlas na výrub drevín rastúcich na parcele KN-C č. XXXXX, v k. ú. O., vedenej v katastri nehnuteľností ako trvalý trávny porast, extravilán obce Pribylina, vo vlastníctve Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná, vo vlastnom území Tatranského národného parku, kde platí 3. stupeň územnej ochrany, nasledovne: vŕba rakyta 13 ks (9 ks obvod kmeňa pod 30 cm, 2 ks 34 cm, 1 ks 33 cm, 1 ks 30 cm), topoľ 3 ks (obvod kmeňa 42 cm, 60 cm, 51 cm), smrek 17 ks (11 cm, 19 cm, 20 cm, 3 ks 24 cm, 2 ks 28 cm, 2 ks 30 cm, 32 cm, 35 cm, 38 cm, 41 cm, 2 ks 43 cm, 60 cm) a borievka 2 ks (do výšky 1 m). Podľa § 82 ods. 12 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej aj ako „zákon o ochrane prírody a krajiny“) určil prvostupňový

3. Odvolací orgán mal za to, že prvostupňové rozhodnutie bolo náležite a dostatočne odôvodnené. Poukázal na to, že prvostupňový orgán, viazaný právnym názorom odvolacieho správneho orgánu, doplnil dokazovanie a vykonal dňa 15. marca 2021 miestnu ohliadku drevín určených na výrub za účelom náležitého zistenia skutkového stavu. Na miestnu ohliadku prizval aj zástupcov Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ďalej ako „ŠOP SR“) Správa TANAP, aby posúdili nevyhnutnosť/vhodnosť výrubu predmetných drevín.

poukázal na ustanovenie § 48 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej ako „zákon o ochrane prírody a krajiny“) a uviedol, že z neho nevyplýva, že by výpočet spoločenskej hodnoty drevín určených na výrub bol povinnou obsahovou náležitosťou vydaného rozhodnutia, ak je rozhodnuté o náhradnej výsadbe.

Dôvod výrobu, na ktorý poukazuje žalobca, teda realizácia sánkarskej dráhy a vybudovanie prenosného lanového vleku na mieste existujúceho lyžiarskeho vleku, uviedli na ústnom pojednávaní dňa 17. decembra 2019 osoby, ktoré neboli splnomocnené konať za žiadateľa v zmysle ustanovenia § 82 ods. 5 zákona o ochrane prírody a krajiny.

6. K námietke žalobcu, podľa ktorej existuje nesúlad stanovísk ŠOP SR, a to nesúlad medzi stanoviskom k posudzovanému výrubu a stanoviskom k prestavbe Hotela Pieris, žalovaný uviedol, že požiadavka žalobcu o zjednocujúce stanovisko ŠOP SR je nedôvodná, keďže predmetné činnosti so sebou nijako nesúvisia. Výrub sa má uskutočniť na parcele KN-C č. XXXXX, k. ú. O., navrhovaná zmena činnosti - prestavba Hotela Pieris sa má uskutočniť na parcelách KN-C č. XXXXX/X a XXXXX/X v k. ú. O., ktoré sú vedené v katastri nehnuteľností ako zastavané plochy a nádvoria. 7. Žalovaný nevyhovel ani požiadavke žalobcu prerušiť konanie do doby rozhodnutia Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky o podnete v zmysle ustanovenia § 19 zákona EIA. Žalobca nepredložil žiadnu listinu, ktorá by preukazovala prebiehajúce konanie o

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Ustanovenie § 95 ods. 3 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny, ktoré žalovaný bagatelizuje, má podľa žalobcu naopak zdôrazniť nevyhnutnosť uplatnenia spoločenskej hodnoty drevín pri rozhodovaní o náhradnej výsadbe a nevyhnutnosť uvedenia týchto údajov aj v rozhodnutí. Samotné určenie náhradnej výsadby, aj v množstve prevyšujúcom vyrúbané dreviny, bez ďalšieho nie je rozhodnutím na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Len určením

V zisťovacom konaní ŠOP SR uviedla negatívne stanovisko k zámeru prestavby Hotela Pieris, ale k výrubu sa vyjadrila kladne. Namietal, že žalovaný sa nesprávne vysporiadal so súvislosťou medzi predmetným výrubovým konaním a prestavbou Hotela Pieris, keď tvrdil, že tieto navzájom nesúvisia.

XXXXX/ X, v k. ú. O.. Z vyššie uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že vzťah medzi predmetnými konaniami existuje, a to už z pohľadu navrhovateľa alebo z pohľadu toho, ktorých parciel sa majú jednotlivé administratívne konania týkať. iii. konštatovanie ďalšieho účastníka, že podanie opravného prostriedku je minimálne konanie v rozpore s dobrými mravmi, predstavuje útok na činnosť environmentálnej verejnosti ako takej a pochybovanie o nutnosti ochrany životného prostredia. Preto je možné konštatovať, že nie podanie opravného prostriedku žalobcu, ale postoj ďalšieho účastníka konania je v rozpore s dobrými mravmi, keďže spochybňuje dôvodnosť ochrany životného prostredia a právo na priaznivé životné prostredie podľa článku 44 a 45 Ústavy Slovenskej republiky. Nevysporiadanie sa s daným tvrdením ďalšieho účastníka konania spôsobuje, že napadnuté rozhodnutie nevychádza z náležite zisteného skutkového stavu.

12. Ako podstatnú námietku správny súd vyhodnotil, či správne orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a či bolo vadou v ich postupe, ak nezaobstarali určenie spoločenskej hodnoty drevín pri určovaní náhradnej výsadby. Vyhodnotil, že z ustanovenia § 48 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny nevyplýva, že by náhradná výsadba alebo finančná náhrada mali byť vo výške rovnajúcej sa spoločenskej hodnote drevín. Toto ustanovenie hovorí len pri finančnej náhrade, že sa uloží do výšky spoločenskej hodnoty dreviny určenej podľa § 95 zákona o ochrane prírody a krajiny.

Až ustanovenie § 95 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny vymedzuje demonštratívne, použitím slova „najmä“ prípady, kedy sa spoločenská hodnota drevín uplatňuje, a pod písmenom d) sa v tomto zákonnom ustanovení uvádza, že sa spoločenská hodnota drevín uplatní aj pri rozhodovaní o náhradnej výsadbe a pri určovaní výšky finančnej náhrady. V tejto súvislosti správny súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžk/54/2019 zo dňa 12. februára 2020.

14. Žalobca v správnej žalobe v súvislosti s námietkou nedodržania spoľahlivo zisteného stavu veci tiež poukazoval na to, že už v administratívnom konaní žiadal zabezpečiť zjednocujúce stanovisko ŠOP SR ku všetkým zámerom ďalšieho účastníka konania z dôvodu, že v zisťovacom konaní ŠOP SR uviedla negatívne stanovisko k zámeru prestavby Hotela Pieris, ale k výrubu sa vyjadrila kladne. Správny súd vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú a stotožnil sa s argumentáciou žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že predmetná požiadavka na zaobstaranie zjednocujúceho stanoviska ŠOP SR nie je dôvodná. Správny súd uvádza, že v danom prípade si stanoviská ŠOP SR vzájomne nekonkurujú vzhľadom na to, že pokiaľ existuje negatívne stanovisko ŠOP SR k prestavbe Hotela Pieris (čo nebolo medzi účastníkmi konania sporné), potom je určenie náhradnej výsadby na dotknutej parcele KN-C č. 10820/2 v súlade s týmto stanoviskom. Naopak, v prípade udelenia kladného stanoviska u oboch týchto činností by sa mohlo eventuálne jednať o „konkurujúce“ činnosti, avšak o taký prípad v posudzovanej veci nešlo. 15. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal s tvrdením ďalšieho účastníka konania, že konanie žalobcu spočívajúce v podaní opravného prostriedku je v rozpore s dobrými mravmi, uviedol, že úlohou orgánu verejnej správy nebolo reagovať na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku uvedenú v stanovisku žalobcu, ale len na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam, čo urobil tým, že dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil výrok svojho rozhodnutia.

16. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 17. Sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ktoré následne ovplyvnilo aj všeobecnosť správnej žaloby. Záver správneho súdu o všeobecne formulovaných žalobných námietkach preto považoval za nepreskúmateľný. Žalobu považuje za veľmi konkrétnu. Ak správny súd vnímal nedostatky správnej žaloby, mal podľa sťažovateľa využiť ustanovenie § 59 SSP. Namietal aj nesprávne právne vyhodnotenie preskúmateľnosti rozhodnutia prvostupňového orgánu. 18. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne ustálil obsah ustanovení § 47 a § 48 zákona o ochrane prírody a krajiny, čo sa materializuje práve v neuvedení vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky číslo 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny, a to konkrétne jej § 22 ako aj prílohy č. 36 tejto vyhlášky. Uvedené má podľa sťažovateľa zásadný vplyv na vyhodnotenie žaloby správnym súdom. Tiež uviedol, že v právnom rámci absentuje uvedenie základných zásad ochrany životného prostredia podľa § 11 až § 16 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Uvedené podľa sťažovateľa automaticky spôsobuje, že správny súd nedodržal ústavný imperatív ochrany životného prostredia zákonom predpokladaným spôsobom. 19. Uviedol, že na spoločenskú hodnotu drevín je nutné sa pozerať ako na ekonomický kvantifikátorov ekologickej funkcionality drevín, ich zdravotného stavu a významu pre životné prostredie. Poukázal na to, že určenie náhradnej výsadby a jej podmienok je v prípade súhlasu na výrub tou najdôležitejšou časťou rozhodnutia, pričom len primeraným a účinným určením náhradnej výsadby a ďalších opatrení sa dosiahne nová harmónia ľudskej činnosti v súlade so životným prostredím. Podľa sťažovateľa správny súd vôbec neuplatnil § 31 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, z ktorého vyplýva, že spoločenská hodnota je ekonomický nástroj určený buď na naturálne alebo finančné platenie ekologickej ujmy. Z tohto ustanovenia podľa sťažovateľa vyplýva, že inštitút náhradnej výsadby nie je len formálnou požiadavkou zákona o ochrane prírody a krajiny, ale ide o súčasť širšieho kontextu starostlivosti o životné prostredie. 20. Sťažovateľ pripomenul, že predmetom žaloby nebolo výrubu zabrániť, ale určiť takú náhradnú výsadbu a také podmienky realizácie výrubu a realizácie náhradnej výsadby, ktoré zabezpečia účinnú starostlivosť o životné prostredie. 21. Žalovaný a ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 23. Kľúčovou úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti posúdiť, či podkladom pre súhlas na výrub drevín, ktorým bola uložená povinnosť náhradnej výsadby, musí byť aj výpočet spoločenskej hodnoty drevín. Uvedenú námietku vyhodnotil kasačný súd ako?dôvodnú. 24. Podľa § 48 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny: orgán ochrany prírody uloží?žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú?výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. 25. Podľa § 95 ods. 3 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny: spoločenská hodnota podľa odsekov 1 a 2 sa uplatňuje najmä pri?rozhodovaní o náhradnej výsadbe a určovaní výšky finančnej náhrady za vyrúbané dreviny podľa § 48. 26. S predmetnou právnou otázkou sa kasačný súd zaoberal už opakovane, pričom vyústením jeho rozhodovacej činnosti bolo prijatie rozsudku sp. zn. 2 Svk 24/2022 z 30. apríla 2024 do Zbierky stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 82/ 2024 ZNSS s touto právnou vetou: „Určenie a výpočet spoločenskej hodnoty drevín podľa § 95 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, na ktorých výrub má byť vydaný súhlas, je obligatórnou súčasťou dokazovania pre účely rozhodnutia o vydaní takéhoto súhlasu a o nariadení náhradnej výsadby tak, aby bola zabezpečená dostatočná, primeraná, objektívne preskúmateľná a zákonu o ochrane prírody a krajiny zodpovedajúca náhradná výsadba.“ 27. Nemožno sa preto stotožniť s právnym posúdením správneho súdu a žalovaného, že nie je nutné vypočítať a zohľadniť spoločenskú hodnotu drevín v prípade určenia náhradnej výsadby. Obligatórnosť výpočtu spoločenskej hodnoty drevín pre prípad vydania súhlasu s?ich?výrubom a uloženia povinnosti náhradnej výsadby explicitne vyplýva z ustanovenia § 95 ods. 3 písm. d) zákona o ochrane prírody a krajiny. Zákonodarca použitím indikatívu sa?uplatňuje v rámci stanovenia pravidla: spoločenská hodnota sa uplatňuje najmä pri?rozhodovaní o náhradnej výsadbe, nedal orgánu verejnej správy na výber, ale stanovil povinnosť spoločenskú hodnotu zohľadniť. Nie je pritom vylúčené posúdenie náhradnej výsadby aj na základe iných kritérií, ale povinným je zohľadnenie spoločenskej hodnoty vyrúbaných drevín, ako jedného z objektívnych kritérií pre posúdenie „primeranosti“

V. Záver

32. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná. Napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP] a rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného [§ 191 ods. 1 písm. c) SSP]. Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 33. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom v bode 29 tohto rozsudku a vyvaruje sa pochybení zistených kasačným súdom v tejto veci. Žalovaný je pritom viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 35. Ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže mu nebola v správnom súdnom a ani v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť spojená s existenciou trov konania. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.